Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/21/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112202037
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112202037.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta ako sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobcu: Mesto Prešov,
so sídlom Prešov, Hlavná 73, IČO: 00327646, zastúpené proti žalovaným: 1. W. E., nar. XX.X.XXXX,
bytom D., M. XX a 2. Y. E., nar. XX.X.XXXX, bytom D., M. XX, o vypratanie bytu a prísl., o odvolaní
žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.11C/ 13/2012-91 zo dňa 4.9.2013,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovaným v 1. a 2. rade vypratať byt č.

X na prízemí vchod č. XX, na ul. M. č. XX, v D., nachádzajúci sa v bytovom dome súp. č. XXXX stojací
na parcele KN 3244, zapísanom na LV č. XXXX kat. úz. D. v lehote 30 dní po zabezpečení prístrešia
zo strany žalobcu. Zároveň uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť
žalobcovi trovy konania vo výške 603,76 Eur v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 24.1.2012 domáhal vypratania
žalovaných z predmetného bytu z dôvodu, že títo dlhodobo neplatia nájomné a úhrady za služby spojené
s užívaním bytu, preto im bola daná výpoveď z nájmu, v dôsledku ktorej ich nájomný pomer sa ukončil
30.9.2011. Poukázal tiež na to, že v minulosti sa už

viedlo proti ním konanie o vypratanie bytu, pričom žalobca zobral v tejto veci svoj návrh späť v

dôsledku rokovania o mimosúdnej dohode, ku ktorej však nedošlo. Žalovaní boli spoločnými nájomcami
trojizbového komunálneho bytu, vlastníkom ktorého je v súčasnosti žalobca, neplatili nájomné a úhradu
za služby spojené s užívaním bytu a preto im listom zo dňa 7.6.2011 bola daná výpoveď z nájmu podľa
§ 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ktorú obaja žalovaní prevzali 8.6.2011.
Žalovanýmužbolavminulostidanávýpoveďznájmudňa2.6.2010,ktorá boladoručenálenžalovanému
v 1. rade a následne bol návrh na vypratanie žalovaných zobratý späť. Žalovaní však dlh na nájomnom
nevyrovnali, preto žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu. Uviedol, že žalovaný v 1. rade

dostáva starobný dôchodok 343,90 eur a zároveň pracuje ako robotník na dohodu s čistým príjmom
93,99 eur mesačne. Žalovaná v 2. rade poberá starobný dôchodok vo výške 338,30 eur, pričom obom
sú vykonávané zrážky z dôchodku na už spomínané pohľadávky mesta Prešov a Spravbytkomfortu
a.s., keď po odpočítaní zrážok z dôchodku žalovaný v 1. rade dostáva dôchodok vo výške 224,90 eur
a žalovaná v 2. rade vo výške 280,66 eur. So žalovanými v byte býva aj ich dcéra F. E. so 4 deťmi,pričom 3 sú maloleté. Táto poberá rodičovský príspevok vo výške 194,70 eur a rodinné prídavky 90,16
eur mesačne, pričom v súčasnosti je zamestnaná. Poukazujúc na ustanovenie § 126 ods. 1 OZ súd
prvého stupňa uzavrel, že nájomný vzťah žalovaných v 1. a 2. rade k predmetnému bytu skončil dňom

1.10.2011, teda po uplynutí trojmesačnej výpovednej lehoty počítanej od 1.7.2011, keďže výpoveď bola
doručená obom žalovaným dňa 8.6.2011. Žalobu o neplatnosť výpovede nepodali a preto od 2.10.2011 v
byte bývajú neoprávnene. Súd prvého stupňa nezistil žiadne výnimočné okolnosti pre aplikáciu § 3 ods.
1 OZ, práve naopak, správanie žalovaných, ktorí dlhodobo si neplnia svoju základnú povinnosť nájomcu,
a to platenie nájomného, a to dokonca ani potom, keď v minulosti už dostali jednu výpoveď z nájmu

a bola proti žalovanému v 1. rade aj podaná žaloba o vypratanie bytu, ale tiež aj potom, ako im bola
doručená táto žaloba, opäť nájomné uhrádzali len sporadicky a ich dlh tak neustále rastie. Napriek tomu,
že žalovaní stále deklarujú záujem svoj dlh vyrovnať, a to aj v priebehu tohto súdneho konania a hoci
im súd k splneniu ich sľubov dal dostatočný priestor (od marca 2012, kedy im žaloba bola doručená),
viackrát bolo pojednávanie odročené s tým, aby aspoň čiastočne dlh vyrovnali, nestalo sa tak a práve
opačne dlh neustále sa navyšuje. Žalovaní žiadnym spôsobom neprejavili skutočnú snahu aspoň o

čiastočné vyrovnanie dlhu napriek tomu, že ich čisté príjmy im to dovoľujú, resp. pri skutočnej snahe
4 dospelých osôb bývajúcich v byte o riešenie tejto situácie by mohlo dôjsť k úhrade dlhu, ale práve
naopak, neplatia ani bežné nájomné. Za týchto okolností prvostupňový súd nepovažoval za prioritnú
ochranu ich obydlia v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
rozhodnutie o vypratanie žalovaných z bytu nie je ani v rozpore s judikatúrou Europského súdu pre

ľudské práva (Stanková V., Slovenská republika, Sťažnosť č. 7205/02, rozsudok z 9.10.2007). Vzhľadom
na vyššie popísané okolnosti správania sa žalovaných súd prvého stupňa mal za to, že je potrebné
poskytnúť žalobcovi ako vlastníkovi bytu, ochranu jeho vlastníckeho práva, keď je všeobecne známe, že
v meste je málo nájomných bytov a žalobca tak bude mať možnosť uspokojiť bytovú potrebu inej rodiny,
ktorá sa nebude správať tak nezodpovedne, ako žalovaní. Z toho pohľadu súd považuje zásah do práva

na obydlie žalovaných za legitímny a nevyhnutný. Povinnosťou žalobcu je totiž starať sa o všestranný
rozvoj územia a o potreby jeho obyvateľov (§ 1 ods. 2 zákona č. 369/1990 Z. z.). Mesto nemôže podľa
súdu prvého stupňa, donekonečna platiť zálohy za služby spojené s užívaním bytu, pričom otázna je aj
časová vymožiteľnosť jeho pohľadávky voči žalovaným. Právo na obydlie za týchto okolností musí
ustúpiť ďalšiemu základnému právu, a to právu na

ochranu vlastníctva, ktoré je zakotvené v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd. Výkon uplatneného
práva žalobcu na vypratanie bytu nemôže byť vyhodnotený v rozpore s dobrými mravmi, a to práve pre
neospravedlniteľné správanie žalovaných, ktorým porušujú zákon. Preto súd žalobu o vypratanie bytu
považoval za opodstatnenú. Zároveň súd vyslovil, že žalovaným neprislúcha bytová náhrada vo forme
náhradného ubytovania, a už vonkoncom nie vo forme náhradného bytu, čo vyplýva z § 712a ods. 3 OZ.

V danom prípade priznanie bytovej náhrady vo forme náhradného ubytovania neprislúcha z dôvodu, že
nebolo preukázané, aby žalovaní boli v hmotnej núdzi bez vlastného pričinenia. Nebolo preto možné
zohľadniť ich zrážky z dôchodku, ktoré si zavinili sami práve neplatením nájomného a nesplácaním
jedného úveru. Navyše v tejto súvislosti je možné poukázať na to, že v súčasnosti životné minimum
pre dospelého prestavuje sumu 198,09 eur (§ 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z.). S poukazom na

ustanovenie § 2 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi príjmy žalovaných presahovali
životné minimum a preto nedostali sa do stavu hmotnej núdzi a nárok na náhradné ubytovanie a
náhradný byt im podľa zákona nevznikol. Súd im však priznal právo na prístrešie a za dôvod osobitného
zreteľa pre takéto rozhodnutie považoval tú skutočnosť, že v rodine žalovaných sú aj 3 maloleté deti
a je nemysliteľné, aby sa ocitli na ulici ako bezdomovci. Súd prvého stupňa pre úplnosť dodal, že v

celomrozsahustotožnilsprávnymzáveromvyplávajúcimzrozsudkuNajvyššiehosúduČRsp.zn.26Cdo
1166/07 z 29.10.2008, v zmysle ktorého nepriaznivá sociálna situácia, ktorej dôsledkom bolo neplatenie
nájomného, sama o sebe nemôže viesť k záveru, že výpoveď prenajímateľa z nájmu bytu (a podľa
názoru prvostupňového súdu aj žaloba o vypratanie bytu) pre neplatenie nájomného, je v rozpore s
dobrými mravmi. Je to osobitne vtedy, ak nájomca neplatí nájomné dlhodobo, dlh dosiahol relatívne

vysokú sumu a chovanie nájomcu, ktorý povinnosť platiť nájomné neplní, sa nezmenilo ani v priebehu
súdneho konania. Aplikovateľný je aj ďalší právny názor v súvislosti s rozhodovaním o forme bytovej
náhrady. Zákon stanoví jasne predpoklady pre tú-ktorú formu, ide o špeciálnu a kogentnú právnu úpravu
v § 712a ods. 4 OZ a priznanie inej bytovej náhrady, než v zmysle zákona, na základe § 3 ods. 1 OZ
neprichádza do úvahy. Na základe § 3 ods. 1 OZ totiž nie je možné konštituovať doposiaľ neexistujúce

povinnosti vlastníka (nález Ústavného súdu ČR II. ÚS625/05 zo dňa 6.3.2008, rozsudky Najvyššieho
súdu ČR 26Cdo 1284/05 zo dňa 23.3.2006, 26Cdo 2104/06 zo dňa 7.6.2007). Zároveň prvostupňovýsúd úspešnému žalobcovi v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade aj náhradu
trov konania.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie žalovaný v 1. rade

s tým, že uvedené odvolanie bolo podané aj žalovanou v 2. rade, avšak po zákonom stanovenej
lehote. Nakoľko však v zmysle § 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikol žalovaným spoločný nájom
manželov, odvolací súd včasnosť uvedeného odvolania posudzoval v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, pričom obaja žalovaní majú v tomto konaní postavenie nerozlučných spoločníkov, preto
odvolanie žalovanej v 2. rade neodmietol ako oneskorene podané, ale prejednal ho spolu so včas

podaným odvolaním žalovaného v 1. rade. Odvolatelia v podanom odvolaní navrhli, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol, alternatívne, aby ho zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že náhradu trov konania účastníkom neprizná. Právnym
dôvodomichodvolaniabolotvrdenie,žesúdprvéhostupňaneúplnezistilskutkovýstavvecianazáklade
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ

súd prvého stupňa poukazoval na aroganciu žalovaných v plnení si ich povinností, títo uviedli, že je
síce pravdou, že sa dostali do tejto situácie z dôvodov hmotnej núdze, ako aj to, že im bola doručená
výpoveď, ktorá je zo zákona trojmesačná, avšak súd mal zo zákona vychádzať, že ak nájomca dostane
výpoveď z nájmu z dôvodu neplatenia nájmu a nájomca je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov,

predlžuje sa ochranná lehote o 6 mesiacov, čiže výpovedná lehota je celkove 9 mesiacov. Nájomca
môže dlžné nájomné v tejto lehote uhradiť. Žalovaní v 1. a 2. rade poukázali na to, že sú dôchodcovia s
príjmom cca 700,- eur, avšak po zrážkach 290,- eur, ktoré sú vykonávané práve na vyrovnanie dlžného
nájomného. Pokiaľ zákon ustanovuje, že nájomca môže dlžné nájomné vo výpovednej lehote uhrádzať,
pričom zákon neustanovuje, do akej doby, ale je nutné splniť podmienky splácania, v takom prípade

dôvod výpovede zaniká. V ďalšom odvolatelia vytkli súdu prvého stupňa, že tento sa nezaoberal ich
zdravotným stavom, ako aj tým, že v tomto nájomnom byte bývajú fakticky od roku 1956, 1957, pričom
akostarnúceosobysinevediapredstaviť,žepo50.rokochbývaniavbyte,ktorýjeichdomovom,abyboli
vysťahovaní fakticky pod most, pod prístrešok bez akéhokoľvek hygienického zabepečenia. Žalovaný
v 1. rade v ďalšom poukázal na svoju snahu privyrobiť si ku dôchodku, ako aj na to, že s platením

nájomného mu pomáhajú aj blízki príbuzní, a to dcéra a vnučka, pričom ako dôvod, prečo sa dostali
do takejto ťažkej situácie žalovaní uvíedli, že sa snažili v minulosti pomôcť svojej dcére. Preto nemohli
súhlasiť s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že žalovaní žiadnym spôsobom neprejavili skutočnú
snahu aspoň o čiastočné vyrovnanie dlhu napriek tomu, že ich príjmy im to dovoľujú. V prípade, ak
odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, nebudú to len žalovaní, ktorí pôjdu pod prístrešok,

ale aj ich dcéra s tromi maloletými deťmi. Zároveň mali za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočným
spôsobom vysporiadal aj s možnosťou aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože sú tu
skutočne výnimočné okolnosti pre ich výkon práva a povinností, ktoré nie sú v rozpore s dobrými mravmi.
Pokiaľ sa týka trov konania, ku ktorým ich súd zaviazal, mali za to, že súd prvého stupňa nezisťoval
dôsledne ich majetkové pomery a bez takto náležitého zistenia použil ustanovenie § 142 O.s.p., pričom

podľa ich názoru v danom prípade, keďže sa dostali najmä dlhu do hmotnej núdze, mal byť použitý §
150 O.s.p., pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania, keďže nie sú
vlastníkmi fakticky žiadneho hmotného a nehmotného majetku.

Žalobca v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaných žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v
celom rozsahu, pretože je dôvodný, zákonný a po vecnej a formálnej stránke správny, keď sa zakladá na

práve, že žalovaní si dôsledne nesplnili a ani neplnia svoje povinnosti platením nájomného a úhrad za
plnenia spojené s užívaním bytu. Žalovaní nie sú v stave v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, ako
to uvádzajú oni, pretože nimi priznaný príjem 700,- eur mesačne prekračuje hranicu životného minima.
Pokiaľ boli žalovaní v stave hmotnej núdze z objektívnych dôvodov podľa zákona číslo 195/98 Z. z. o
sociálnom poistení v platnom znení, mali túto skutočnosť preukázať prenajímateľovi a výpovedná lehota

by sa im predĺžila o ochrannú lehotu, ktorá trvá 6 mesiacov. Žalovaní túto skutočnosť ku dňu podania
výpovede z nájmu bytu nepreukázali a preto im nemohla byť predĺžená trojmesačná výpovedná lehota
na 9 mesiac. Poukazovanie na rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je v danom prípade neaplikovateľné vzhľadom k tomu, že žalovaní majú dostatok finančných
prostriedkovnauhrádzanienájomnéhoaslužiebaajnapriektejtoskutočnostisiriadneneplnilipovinnostiv súlade so zmluvou o nájme bytu. Žalovaný v 1. rade, okrem poberania starobného dôchodku, ešte
poberal príjem z vedľajšieho pracovného pomeru.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok spolu s

konaním, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 O.s.p.). Potom, ako bolo Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na webovej stránke najmenej 5 dní vopred,
rozsudok verejne vyhlásil, keď dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky
pre potvrdenie napadnutého rozsudku, ako o povinnosti žalovaných vypratať byt, tak aj o povinnosti

žalovaných spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Podľa právneho záveru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. K odvolacím námietkam a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd
dodáva:

Odvolatelia namietali v podanom odvolaní, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, a

to bez bližšej konkretizácie, v čom malo toto neúplné zistenie skutkového stavu veci spočívať, ako aj
to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Nedostatky zistené v skutkovom stave môžu byť spôsobilým odvolacím dôvodom, okrem iného, aj vtedy,
ak súd prvého stupňa nezistil úplne skutkový stav veci, pretože nevykonal všetky odvolateľom navrhnuté

dôkazy. Z obsahu spisu prvostupňového súdu nevplýva, aby odvolatelia navrhovali vykonanie ďalších
dôkazov. Na pojednávaní dňa 4.9.2013, na ktorom bolo vyhlásené napadnuté rozhodnutie, po poučení
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. zhodne uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Súd preto
následne vyhlásil dokazovanie za skončené.

Pokiaľ odvolatelia zastávali názor, že v ich prípade došlo k predĺženiu ochrannej lehoty na 9 mesiacov,

nakoľko boli v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, boli povinní preukázať, že v zmysle zákona
195/1998 Zb. o sociálnej pomoci, boli v stave hmotnej núdze, a že v tomto stave sa nachádzali z
objektívnych dôvodov. Naviac v súčasnosti doba ukončenia nájmu, je v prejednávnej veci irelevantná.
Je irelevantné, či ochranná lehota trvala 6 mesiacov, alebo sa predĺžila o ďalšie 3 mesiace na 9 mesačnú
ochrannú lehotu, nakoľko je nepochybné, že aj táto dlhšia lehota uplynula dávno pred rozhodnutím súdu

prvého stupňa vo veci samej.

V preskúmavanej veci sa už jednalo len o tom, dokedy sú žalovaní povinní byt vypratať a či im patrí
nejaká bytová náhrada a ak áno, akej kvality.

Prvostupňový súd rozhodol správne o povinnosti žalovaných vypratať predmetný byt až potom, čo
im bude zabezpečené prístrešie zo strany žalobcu. Správne je aj právne posúdenie otázky bytovej

náhrady podľa právnej úpravy § 712a ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za bytovú náhradu
považuje náhradný byt (podľa § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je ním byt, ktorý svojou veľkosťou a
vybavením zabezpečuje ľudsky, dôstojné bývanie nájomca členom domácnosti. Náhradným ubytovaním
(§712ods.3Občianskeho zákonníka)sa rozumie byt s jednou obytnou miestnosťoualeboobytnú

miestnosť v slobodárni, ubytovni alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom

zariadenej alebo nezariadenej časti bytu iného nájomcu. Prístreším (v zmysle § 712 ods. 4 Občianskeho
zákonníka) je prechodné ubytovanie, najmä v spoločnej nocľahárni alebo v iných zariadeniach na to
určených a priestor na skladovanie bytového zariadenia a ostatných vecí domácej a osobnej potreby.

V ustanovení § 712a Občiansky zákonník upravuje podmienky, za ktorých patrí niektorá z vyššie
uvedených bytových náhrad tomu, kto má byt vypratať a tiež určuje, v ktorých prípadoch nemá nájomca

právo na bytovú náhradu. Záver súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že priznanie bytovej náhradyvo forme náhradného ubytovania neprislúcha žalovaným z dôvodu, že nebolo preukázané, aby títo boli
v hmotnej núdzi bez vlastného pričinenia, je správny, keď zrážky z dôchodku, na ktoré poukazovali,
si zapríčinili neplatením nájomného riadne a včas. Na preukázanie, že sa do tejto situácie hmotnej

núdze dostali žalovaní bez vlastného zavinenia, v súlade so zásadou kontradiktórnosti majú účastníci
dôkaznú povinnosť vyplývajúcu im z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p., t. j. povinnosť nielen tvrdenia,
ale aj preukázania nimi tvrdených skutočností. Žalovaní neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že sa do hmotnej núdzi dostali bez vlastného pričinenia, preto im priznanie bytovej náhrady vo
forme náhradného ubytovanie neprislúcha. Žalobkyňa sa právom domáhala vypratania bytu v súlade

s článkom 20 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo má
rovnakýzákonnýobsahaochranu.Ochranavlastníckehoprávajespojenásprávombytužívať,nakladať
s ním, previesť na iného, a jeho ochrana vyplýva aj z ustanovenia § 123 a § 124 Občianskeho zákonníka.
Namietané nesprávne posúdenie súdom prvého stupňa nebolo opodstatnené.

Navyše napadnutý rozsudok nie je v rozpore s dobrými mravmi, keď na zdôraznenie je potrebné
poukázať, že už v minulosti bola daná výpoveď žalovaným z nájmu bytu a následne bol podaný návrh na

ich vypratanie z tohto bytu, avšak tento návrh bol zo strany žalobcu zobratý späť z dôvodu, že žalovaní
prisľúbili riadne a včasné uhrádzanie úhrad spojených z týchto nájmov, k čomu však nedošlo.. Z týchto
dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaných za dôvodné a preto napadnutý rozsudok ako
vecnesprávnypotvrdilvsúladesustanovením§219ods.1O.s.p.,vrátanetrovprvostupňovéhokonania.

Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodnutie o náhrade trov civilného konania, je zásada úspechu

vo veci vyjadrení v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.. V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten,
kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo práv na ochranu záujmov, mal by
mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri procesnej činnosti účelne vynaložil proti účastníkovi,
ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. S vedomím faktu, že zásada úspechu vo veci má
hlbšiu súvislosť so štruktúrou a funkciou sporového civilného procesu, mal by súd vždy pristupovať k

interpretácii aplikácii § 150 O.s.p., ktorý túto zásadu umožňuje vo výnimočnom prípade prelomiť. Túto
požiadavku, podľa ktorej nepriznanie náhrady môže byť len výnimočne, môžu ospravedlniť iba dôvody
hodné osobitného zreteľa (napr. R 34/1982).

Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitné zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom, alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý
mu patril; to neplatí, ak účastník konania

nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že ide o procesný inštitút, ktorý nie je
taxatívny, ale indikatívne vypočítava okolnosti relevantné pre jeho aplikáciu. Uvedené ustanovenie ani

nemôže byť natoľko kauzistické, aby postihlo všetky rozmanitosti života.

Rozhodnutie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo o
sebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len EĽSP) v rozhodnutí zo
6.2.1954 vo veci Ber proti Rakúsku, alebo v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku

(č. 30428/96, alebo 7689/01).

Odvolatelianamietali,žesúdprvéhostupňavrámcipriznaniatrovkonaniažalobcovinezisťovaldôsledne
majetkové pomery žalovaných, pričom mal byť použitý § 150 O.s.p., pretože sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania. Tieto odôvodnili len tým, že nie sú fakticky vlastníkmi
žiadneho hmotného a nehmotného majetku. V tomto smere odvolací súd poukazuje na následné

rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý po oboznámení sa s majetkovými pomermi žalovaných týmto
nepriznal, a to ani jednému, a to ani sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov s tým, že voči tomutouzneseniu nepodal ani jeden zo žalovaných opravný prostriedok a preto toto nadobudlo v zákonnej
lehote právoplatnosť.

V prejednávanej veci je významné to, že príjem žalovaných dosahuje 700,- eur mesačne, keď práve

na základe týchto okolností následne prvostupňový súd ani jedného zo žalovaných, a to ani sčasti
právoplatne neoslobodil od platenia súdnych poplatkov.

Predpokladom použitia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa,
ako na strane toho, komu má byť náhrada trov konania priznaná, tak aj na strane účastníka, ktorý
by bol ináč povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa
prihliada predovšetkým na osobné a majetkové pomery, ako aj na ďalšie pomery všetkých účastníkov,

okolností predchádzajúce podaniu návrhu na začatie konania a rozhodné uplatneniu práv účastníka,
postoj účastníkov v konaní, ako aj zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania tak na povinného,
ako aj na oprávneného účastníka.

Výnimočnosť prípadu, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak
nedôjde k ich priznaniu celkom alebo sčasti znamená, že musí ísť o výnimočný prístup, ktorý sa musí

v rozhodnutí aj náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania, pričom nepriznanie náhrady trov konania musí podliehať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi, aby neodporovalo dobrým mravom
(porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/67/2010, 4Cdo/231/2012).

Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že v prejednávanej veci nejde o výnimočný prípad, keď boli
jednoznačne zistené osobné, majetkové a zárobkové pomery oboch žalovaných, ako aj to, že nie
sú dané žiadne zvláštne okolnosti, ktoré by odôvodňovali

nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p..

Za tohoto stavu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov

prvostupňového konania s tým, že nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania,
nakoľko úspešný žalobca v odvolacom konaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval a v
podanom vyjadrení požadoval iba náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.