Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 29, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/114/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233782
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112233782.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu
JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 10. 03. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 11.
februára 2014 č. k. 13C/779/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady
majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 276,60 eur podľa zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov za ním tvrdený nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra
v konaní vedenom pod sp. zn. 12Er/310/2006 (u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 1618/2006) proti
povinnému C. P.. Navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval skutočnosť, že exekučný súd
nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora vo vyššie označenom exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu, ale rozhodol až dňa 26. 04. 2011, pričom návrh
bol spísaný dňa 18. 11. 2010.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovení § 3 ods. 1
písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1, písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v
znení platnom v čase začatia konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ust. § 44 ods. 1, 2, 8, 9,
§ 47, § 60 písm. d/, § 200, § 238 ods. 1 a § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov. Nepriznanie náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 OSP a uviedol,
že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy
konania si ani neuplatnil.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným postupom je popri nesprávnom
úradnom postupe i vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne. Majetková škoda 175,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne

vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému, zo sumy 50,-
eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,-
eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde.
Navrhovateľ však v predmetnej veci nepreukázal vznik žiadnej skutočnej škody, nakoľko nepreukázal
zmenšenie svojho majetku o 175,- eur v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu v označenej exekučnej veci v dôsledku nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom určenej lehote. Navrhovateľ si túto sumu uplatnil bez toho, aby špecifikoval
koľko zamestnancov pomocou informačného systému spravovalo pohľadávky jeho dlžníkov, aký počet
pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný systém
a za akú odmenu. Tvrdená majetková škoda v sume 175,- eur nebola nijakým spôsobom preukázaná,
pričom určenie výšky požadovanej náhrady škody v návrhu nie je ešte dôkazom o vzniknutej škode.
Navrhovateľ nepreukázal ani existenciu žiadnej urgencie exekučného súdu.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku zároveň uviedol, že exekučný súd nielenže zamietol
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ale zároveň vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto
podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku bez návrhu (ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku)
zastavil a odvolací súd tieto výroky rozhodnutia exekučného súdu (ktoré oprávnený napadol odvolaním)
potvrdil. S poukazom na uvedené je bez významu, kedy exekučný súd rozhodol o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní, ktoré sa v danom prípade začalo bez vykonateľného
exekučného titulu a bolo zastavené. Nemožno opomenúť, že i prípadný nesprávny procesný postup
exekučného súdu môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku oprávneného z exekučného konania,
ktoré by bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom. V predmetnej exekučnej
veci súd rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora uznesením zo dňa 26. 04.
2011, ktoré odvolací súd potvrdil uznesením zo dňa 28. 03. 2013 (okrem výroku o trovách exekúcie).
Navrhovateľ ako oprávnený nepochybne mal náklady na zamestnancov spravujúcich jeho pohľadávku
voči dlžníkovi i počas doby, ktorá uplynula od rozhodnutia exekučného súdu o jeho návrhu na zmenu
súdneho exekútora do doby rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní navrhovateľa ako oprávneného.
Tieto náklady oprávnený ako navrhovateľ bude mať až do úplného uhradenia pohľadávky zo strany
povinného ako dlžníka, resp. do jej odpísania alebo do rozhodnutia dovolacieho súdu. Naviac pôvodný
súdny exekútor má zo zákona povinnosť vykonávať začatú exekúciu až do doručenia rozhodnutia
exekučného súdu o zmene súdneho exekútora.

Navrhovateľ teda v konaní nepreukázal ani vznik skutočnej škody zmenšením svojho majetku o
tvrdených, ale nepreukázaných 175,- eur a nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi
tvrdeným, ale nepreukázaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadným
zmenšením jeho majetku. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom sú určené kumulatívne a nesplnenie čo i len jednej z týchto podmienok vylučuje zodpovednosť
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa v časti náhrady materiálnej škody zamietol.

Prípadný nesprávny postup exekučného súdu bez ďalšieho nemá za následok ani vznik práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil jeho oprávnené
záujmy rizikám, a to riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a riziku insolvencie povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy si navrhovateľ uplatňoval v
peniazoch v sume 276,60 eur, ktorú vyčíslil zo základu 663,88 eur za rok. V tejto súvislosti súd prvého
stupňa uviedol, že rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik
nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených

kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Bol toho názoru, že doba, ktorá uplynula od doručenia uvedeného
návrhu na zmenu súdneho exekútora do vydania uznesenia o zmene súdneho exekútora nemohla
nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu a nemohla
ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky, pretože exekúcia bola začatá a poverenie bolo vydané pre pôvodného súdneho exekútora.
Navrhovateľ nepreukázal, že skoršie rozhodnutie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora by
viedlo k efektívnemu a účinnému vymoženiu celej jeho pohľadávky, nepreukázal solventnosť svojho
dlžníka ako povinného v dobe od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia súdu o
návrhu na túto zmenu. Nepreukázal teda ním tvrdené následky, nakoľko nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti
a ani jej závažnosť a okolnosti vzniku tvrdenej ujmy.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento súd tiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 11.
02. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 44 ods. 7, 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom vyššie
citovaného zákona v znení účinnom od 01. 09. 2005, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 240 ods. 1, 2 konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa doterajších právnych
predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1. decembrom 2006, v ktorých súd
ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie. V konaniach začatých pred 1.
decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie, ale
neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd určí túto výšku na žiadosť
exekútora.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 276,60 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12Er/310/2006. Majetková škoda 175,- eur
podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali
podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie
a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by ho
nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by
dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je nepochybné, že exekučný
súd o návrhu oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 (ktorý bol súdu doručený dňa 22. 11.
2010) na zmenu súdneho exekútora, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa 26. 04. 2011
tak, že návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
zároveň ju zastavil, z tohto ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle,
ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodnutiu
súdu o zmene súdneho exekútora predchádzala výzva zo dňa 25. 11. 2010 adresovaná pôvodnému
exekútorovi, aby sa k podanému návrhu vyjadril, vyčíslil trovy exekúcie, ak ich požaduje priznať a
zaslal exekučný spis. Predmetnej výzve pôvodný súdy exekútor vyhovel a prílohou jeho podania zo
dňa 11. 02. 2011 bol rozpis trov exekúcie a exekučný spis EX 1618/2006. Je však potrebné zdôrazniť,
že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú
škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom
vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu (ktorý mal odvolací súd k
dispozícii vo fotokópii) Okresného súdu Nitra sp. zn. 12Er/310/2006, v ktorom sa nenachádzajú žiadne
navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym
spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba
čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno
spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
síce nebola dodržaná, ale aby súd mohol vyhovieť žiadosti o zmene súdneho exekútora, bolo potrebné
vyzvať pôvodného exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie trov. V zmysle právnej úpravy, v prípade
podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto v súvislosti s nerozhodnutím súdu v zákonnej
lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi a
exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnej lehote nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú

vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 27. 06. 2006 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu
(predloženého vo fotokópii) Okresného súdu Nitra vedeného pod sp. zn. 12Er/310/2006 prebiehalo
exekučné konanie. Následne však exekučný súd opätovne preskúmal exekučný titul, ktorým bola
notárska zápisnica spísaná dňa 29. 10. 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn.
N 5485/2005, NZ 51227/2005, NCRLs 50582/2005, predmetom ktorej bolo vyhlásenie povinného,
zastúpeného Mgr. Tomášom Kušnírom o uznaní právneho záväzku a o súhlase s exekúciou dlhu. Zistil,
že zástupca povinného konal na základe splnomocnenia zo dňa 30. 05. 2005, ktoré bolo súčasťou
zmluvy o úvere zo dňa 30. 05. 2005 medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a Miroslavom
Trnkusom ako dlžníkom, ktorý splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru a aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu. Okresný súd Nitra ako exekučný súd po opätovnom
posúdení notárskej zápisnice ako exekučného titulu konštatoval, že táto nie je spôsobilým exekučným
titulom (neobsahuje vyhlásenie povinného, ale jeho zástupcu, za základe splnomocnenia udeleného
mu povinným vo formulárovej zmluve o úvere zo dňa 30. 05. 2005, z čoho treba vyvodiť
záver, že zástupca povinného musel byť v kontakte i s oprávneným a spolupracovať s ním), na základe
ktorého by bolo možné vykonávať exekučné konanie proti povinnému a následne uznesením zo dňa
26. 04. 2011 č. k. 12Er/310/2006-20 zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Na základe odvolania oprávneného proti vyššie
uvedenému uzneseniu exekučného súdu vo veci rozhodoval i odvolací súd, t. j. Krajský súd v Nitre, ktorý
uznesením zo dňa 28. 03. 2013 č. k. 15CoE/55/2013-40 uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 26.
04. 2011 č. k. 12Er/310/2006-20 v časti výroku o zamietnutí žiadosti oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie potvrdil ako vecne správne.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 04. 2013
v konaní pod sp. zn. 2 Cdo345/2012, ktorý obdobným spôsobom posudzoval notársku zápisnicu ako
neplatný exekučný titul so záverom, že boli splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
a na zastavenie exekúcie, pričom poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie ani nemalo
byť vydané.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 276,60 eur (t. j. 663,88 eur ročne : 12 mesiacov
x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z
judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu
663,88 eur ročne, t. j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku
súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ
poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je
(okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím
najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé,
že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností
možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na
konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na
rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora teda automaticky nevzniká nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním
rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného),
ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho
nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho
už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že návrh oprávneného
zo dňa 18. 11. 2010 na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nitra
pod sp. zn. 12Er/310/2006 bol doručený exekučnému súdu dňa 22. 11. 2010 a súd o ňom rozhodol
dňa 26. 04. 2011 (čomu predchádzala výzva pre pôvodného súdneho exekútora na vyčíslenie trov
exekučného konania a na predloženie exekučného spisu), teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty
na rozhodnutie o takomto návrhu. V predmetnej exekučnej veci však neboli konštatované prieťahy v

konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť
značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť
správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré navrhovateľ
poukazoval. Naviac je potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora vykonávať exekúciu na základe
vydaného poverenia a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému v exekučnom konaní nemohla
vznikať tvrdená nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie
nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III.
ÚS 111/02).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Navrhovateľ ani
jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého stupňa konaného dňa 11. 02. 2014 nezúčastnili.
Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 10. 02. 2014 a dôvody v ňom uvedené
(iné pojednávania vo veci CD Consulting s.r.o. na Okresnom súde Zvolen dňa 11. 02.
2014 a nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvého stupňa správne
posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú
skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
02. 12. 2013. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili
bez zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred
iným súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods.
2 OSP, t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o
dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ navrhovateľ podal množstvo žalôb v obdobnej
veci na súdoch v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované
pojednávania na rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje
pochybnosti tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvého
stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 11. 02. 2014 splnené všetky procesné
povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov
konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého
stupňa rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého
stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu Nitra
sp. zn. 12Er/310/2006, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je
nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku taktiež správne poukázal na ust. § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov účinnom v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s fotokópiou exekučného spisu
Okresného súdu Nitra vedeného pod sp. zn. 12Er/310/2006 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti
exekučného súdu v trvaní viac ako 159 dní sa nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že omeškanie v danom prípade bolo spôsobené
i tým, že exekučný súd musel vyzývať pôvodného súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekučného
konania a predloženie exekučného spisu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav k tomu odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú
existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na
preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v

súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.
Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.