Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/203/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213224014
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2213224014.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., 824 96 Bratislava,
Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., 811 04
Bratislava, Kubániho 16, proti povinnému: N. Q., nar. X. Z. XXXX, bytom XXX XX F., N. F. XX, o 810,88
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
28. januára 2014, č. k. 12Er/1734/2013-15, EX 6146/13 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (inak žiadosť JUDr. Anetty Demešovej, ďalej tiež len „exekútor“ zo dňa 20.
novembra 2013, doručenú okresnému súdu dňa 25. novembra 2013, v exekúcii vedenej týmto pod sp.
zn. EX 6146/2013). Takéto svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikovaním ustanovení § 44 ods. 2 E.

p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45
ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“); § 52, § 53 ods.
1, ods. 2, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo o tzv. spotrebiteľský vzťah
(Zmluvné dojednanie tzv. formulárovej zmluvy účastníkov konania o revolvingovom úvere - ďalej len
„zmluva“), v ktorom ustanovenia výlučnej rozhodcovskej zmluvy číslo 8100043500 zo dňa 24. februára

2012 (viď č. l. 10 spisu) bolo treba považovať za neprijateľné (a preto tiež neplatné) zmluvné podmienky,
pretožepodstatoupríslušnéhodojednaniabolopraktickénanúteniedlžníkovizáujmuveriteľaúveruriešiť
spory vzniknuté zo zmluvy v rozhodcovskom konaní (ktorým sa napokon stal Stály rozhodcovský súd
Victoria rozhodcovský súd v Žiline, a to v mene jedinej rozhodkyne Mgr. Lucie Pohančeníkovej), pričom
spotrebiteľ (tu povinný) si takúto doložku osobitne nevyjednal a nemal ani možnosť eliminovať takéto pre
nehonevýhodnéustanoveniezozmluvy.Taktokoncipovanározhodcovskádoložka(zmluva)ivýkonpráv

na jej základe odporujú tiež dobrým mravom a žiadosti exekútora sledujúcej vykonanie rozhodcovského
rozsudku preto nešlo vyhovieť, dôvodil napokon okresný súd.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V praktickej zhode s obsahom svojich skorších odvolaní v
druhovo totožných veciach skončených v prvom stupni s rovnakým výsledkom aj tu súdu prvého stupňa
vytýkala nesprávnosť právneho posúdenia veci, majúc predovšetkým za to, že neexistuje oprávnenie

exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Podľa odvolateľky je preto bez opory
v práve i skúmanie zmluvy exekučným súdom, ktorý sa má obmedziť len na skúmanie právnej
nedovolenosti priznaného plnenia a o taký prípad tu podľa nej nejde. Ani výhrady súdu prvého stupňa
voči rozhodcovskej doložke potom nie sú právne opodstatnenými, ak výber jednej z alternatív riešenia
sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ; pričom za nekalú i s

prihliadnutím k použiteľnej judikatúre SD EÚ (spomenutej odvolaním) aj úprave v ust. § 53 ods. 4 písm.r/ O. z. možno považovať len doložku nútiacu spotrebiteľa spory riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní
a o taký prípad pre možnosť výberu rovnako nešlo.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec
(zamietnutia žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec
samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní
odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),

pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu
ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia jeho uznesenia. Práve
pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých
dôvodov (pričom objektívnou presvedčivosťou tu treba rozumieť nedostatok ambície presvedčiť aj
niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i

len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá
časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však až na vzácne výnimky je vždy aj potreba vyporiadania
sa (odvolacieho súdu) tiež s odvolacími námietkami, potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in
fine) toto :

Primárne nemožno akceptovať tú námietku z odvolania, podstatou ktorej je, že skúmanie platnosti

rozhodcovskej zmluvy a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským
rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (čiže najmä bez využitia
opravného prostriedku v tzv. základnom konaní reprezentovaného žalobou o zrušenie rozhodcovského
rozsudku) je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého

paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát
v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly
zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej

účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by
práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej
súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň
žiadajúcemu, je možným len pri nezistení exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom
troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie

poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej
povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u
jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné,
či ide o žiadosť, návrh alebo titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad do zákonom má
charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu
stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže
rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto
je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma

žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul
predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že
konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť z toho vynímajúc možnosť podania žaloby o
zrušenierozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môžemu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru
(formulovaného odvolaním prakticky tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudkutentonemalmaťoprávnenieskúmaťinaknežpostránkeformálnychnáležitostí)bypritommalo

za následok, že súdy by nevenovali exekučným titulom žiadnu pozornosť (ak by tieto nemali oprávnenie
skúmať či už vôbec alebo len formálne). Stále tu síce existuje ešte i možnosť zastavenia exekúcie
z dôvodov uvedených či už v E. p. alebo v ZoRK, tunajší odvolací súd však už v minulosti viackrát
zdôraznil, že zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú)
už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť,

pre ktorý dôvod alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia
exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len
tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania
poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom
odtakéhotozáveru-predstavujúcehovýrazkonštantnejrozhodovacejpraxe(judikatúry)tunajšiehosúdu
nebol dôvod ustupovať (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. februára

2012, č. k. 10CoE/223/2011 -29, vydané inak práve vo veci súdu prvého stupňa z prejednávanej veci,
teda Okresného súdu Galanta sp. zn. 5Er/475/2010).

Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia §
53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušnej Smernice a rozhodcovskej zmluvy č. 8100043500, uzavretej
účastníkmi konania z prejednávanej veci) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť,

že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i
spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie
v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného), resp. i
pojatie dojednaní o riešení prípadných sporov v rozhodcovskom konaní do samostatnej zmluvy treba
považovať za také, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany

spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať
znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Oprávnená totiž najmä nepripisovala náležitý význam jednak tomu, že už súčasťou rozhodného znenia
hmotného práva pre túto vec (čiže O. z. pred nadobudnutím účinnosti nielen zákona č. 568/2007 Z.
z., ale i jemu predchádzajúceho zákona č. 335/2007 Z. z.) bolo ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa; okrem toho však ani ďalšiemu aspektu veci tkvejúcemu v tom (ako na
to správne poukázal už súd prvého stupňa), že jednou z určujúcich charakteristík výpočtu neprijateľných
podmienok zahrnutých do ustanovenia § 53 ods. 4 O. z. počas celej doterajšej existencie tejto úpravy

je, že ide len o výpočet demonštratívny (príkladmý).

Taktoalesamozrejmemuselabyťcelkombeznádejenaúspechobhajobaexekučnéhotituluoprávnenou
založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach alebo presnejšie nedostatok
značenej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu
spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu

vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania).

Tunajší odvolací súd totiž už v minulosti opakovane zdôraznil, že možnosť iniciovania sporu zo
spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr akademickú (keďže tu spektrum
potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi
obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského

rozsudku - predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Predovšetkým
však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa
právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia
sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať

ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípadzáujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať
žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Práve o takýto prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v tu

posudzovanej veci, pričom akceptovať nešlo ani odvolaciu námietku o možnosti slobodného rozhodnutia
sa neskoršieho povinného, či samostatnú rozhodcovskú zmluvu uzavrie alebo nie. V tomto prípade totiž
nešlo ponechať bez povšimnutia, že rozhodcovská zmluva bola súčasťou tzv. balíka, ktorým prioritne
došlo k dojednaniu tzv. splátkového kalendára s povinným; všetky listiny tvoriace súčasť tohto tzv. balíka
boli povinnému predložené na podpis (a týmto i podpísané - viď č. l. 11 - 13 spisu) v rovnaký deň 23.

júna 2011 a oprávnená neprodukovala žiadne dôkazy spôsobilé presvedčiť o tom, že povinnému bol
objasnený i význam rozhodcovskej zmluvy, alebo že v osobe takéhoto účastníka zmluvy malo ísť o
iného než priemerne (tu rozumej nadpriemerne informovaného) spotrebiteľa; ako i o tom, že prípadný
informovanýnesúhlassrozhodcovskouzmluvoubynapovinnéhonemalžiadennepriaznivýdopad(teda
že by mu aj v takom prípade bola poskytnutá výhoda splátok).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku

ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej
zmluvy tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však bolo, že tu nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu
(rozhodcu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj

náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým
podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Odvolací súd pritom nepovažoval za dôvodnú
ani námietku údajným nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia (to, že sa účastník s
poskytnutými dôvodmi súdneho rozhodnutia nestotožňuje, neznamená, že v ňom dôvody nie sú) a
napokon nesúhlasí ani s odvolaním podsúvaným názorom, že zamietnutie žiadosti o poverenie v

spojitosti s právoplatnosťou rozhodcovského rozsudku by malo oprávnenú postaviť do tzv. patovej
situácie (v ktorej rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku veci právoplatne rozsúdenej). Ak totiž dôjde
k zamietnutiu žiadosti o poverenie pre neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej zmluvy či doložky,
konštatuje sa tým v skutočnosti aj právna neúčinnosť (nulita alebo ničotnosť) rozhodcovského rozsudku,
ktorý samozrejme žiadnu prekážku právoplatne rozsúdenej veci založiť nemôže a nie je tu tak ani žiadna

(procesná) prekážka pre uplatnenie práva v konaní pred všeobecným súdom.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred súdom prvého stupňa o trovách konania
pred ním) rozhodnuté nebolo, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným

rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s
povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2, § 58 ods.
6 a § 203 E. p.). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je
potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania
skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.