Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/81/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207061
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513207061.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, ul. Pribinova 25, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul.
Grösllingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom
v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 04.11.2014 č.k. 6C/290/2013-62 a uzneseniu
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 02.02.2015 č.k. 6C/290/2013-76 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Potvrdzuje uznesenie.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania je náhrada

škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri
rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo
strany žalovaného bolo potrebné sa s touto námietkou zaoberať. Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku bola žalovanému doručená dňa 23.04.2012. K premlčaniu tak mohlo dôjsť len pri nárokoch
vzniknutých pred 23.04.2009. Žalobcom uplatnený nárok však vznikol až po tomto dátume a preto k
jeho premlčaniu dôjsť nemohlo.

Predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom
prvostupňového súdu pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora vo veci 9Er/330/2007
OkresnéhosúduVranovnadTopľou.Návrhnazmenuexekútoraboldoručenýdňa15.10.2009.Následne
súd prvého stupňa podaním z 26.10.2009 vyzval pôvodného súdneho exekútora na predloženie
exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie v lehote 7 dní. Pôvodný súdny exekútor exekučný spis
zaslal súdu prvého stupňa až dňa 10.02.2010. O zmene súdneho exekútora bolo následne rozhodnuté
uznesením zo dňa 15.03.2010. Žalobca v exekučnom konaní sťažnosť na prieťahy nepodal. Vzhľadom

na tvrdený okamih spôsobenia škody pri rozhodovaní o žalobcom uplatnených nárokoch sa vychádzalo
z ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012. Podľa tohto
ustanovenia štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydaťrozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických a
právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu

bola takým postupom spôsobená škoda.

Aj keď predmetom konania je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu v tejto súvislosti je
potrebné poukázať i na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach pred Ústavným súdom,
kdesaposudzujeporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovsavpodstateskúmajú

a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony
súdu,úkonyúčastníkakonania,zložitosťveciapod.Aksúdvexekučnomkonaníurobíúkonpozákonom
stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností konštatovať, či došlo k nesprávnemu
úradnému postupu. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v tomto exekučnom konaní bola dĺžka
konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvu súdu včas nezareagoval.

V prípade podania návrhu na zmenu exekútora k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže
dôjsť, nakoľko pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, je v
tejto súvislosti potrebné dodať, že aj za predpokladu existencie možnosti vzniku škody je možné uhradiť

iba skutočnú škodu a ušlý zisk. Žalobca v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci
vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a
správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a
za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Z exekučného spisu
žiadne urgencie zo strany žalobcu zistené neboli a ten tieto ani nijako nepreukázal. Paušálne vyčíslené
administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a ide iba o jednostranné tvrdenia žalobcu nemajúce
oporu v predložených či označených dôkazoch. Žalobca dňa 24.02.2014 doručil znalecký posudok č.
1/2014, ktorým bola vyčíslená majetková škoda žalobcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V

súvislosti s týmto znaleckým posudkom je treba poukázať na posledný odsek na strane 4 tohto posudku,
podľa ktorého pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené
z podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke. Vecná
stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácií.
Ako vyplýva z tohto posudku, znalecký ústav sa v tomto posudku zaoberal len výškou škody, avšak

vôbec sa nezaoberal tou skutočnosťou, či žalobcovi táto škoda majetková aj nemajetková vznikla. Z
tohto dôvodu sa na tento znalecký posudok pri rozhodovaní neprihliadalo.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť
inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania
zákonnej lehoty bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu,
jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia nemá za následok automatický
vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy je totiž súdnym
konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania.

Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uviedol,
že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom
nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na

základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a
aktivity boli ovplyvnené. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého prípadu. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora
potreboval súd súčinnosť pôvodného exekútora, ktorého vyzval na vyčíslenie trov konania a zaslanieexekučného spisu. Nakoľko ani samotný exekútor nedodržal lehotu na zaslanie súdneho spisu, nebolo
objektívne možné zákonnú lehotu zo strany súdu dodržať. Nedodržanie zákonnej lehoty preto na strane
žalobcu nemohlo spôsobiť neistotu alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc

od skutočností, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy, je
nepravdepodobné, aby za dobu omeškania s rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora došlo k tak
závažnej ujme, ako popisoval žalobca.

Žalobca v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ale nepreukázal ani

to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o nesprávny úradný postup spočívajúci
v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch. Nepreukázal taktiež príčinnú súvislosť medzi prípadným
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadnou vzniknutou či už majetkovou škodou
alebo nemajetkovou ujmou. Nepreukázal tak ani jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých
prípadoch zodpovednosť žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvého stupňa preto žalobu
zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Navrholrozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť na nové prejednanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa rozhodlo na základe a s použitím

inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na

takejtoneprípustnejinterpretácií,dopustilsanesústredenéhopostupu,ktorýmádôsledokvnesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ust. § 9 ods. 2 zákona
č 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej

neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy, atď.. Je to predovšetkým

štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že

nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konania o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci

samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods.
2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniachnič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, táto je právne bezvýznamná. Pri rozhodovaní vo veci sa totiž
vychádzalo z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty stanovenej

na rozhodnutie o zmene exekútora. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej
republiky v rozhodnutí IV.ÚS 606/2012, kde Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne,
teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým

časovým odstupom čo je ústavne akceptovateľné.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých prípadoch, keď súdy

nezohľadnili ním namietanú zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho konkrétnu exekučnú vec,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zakladajúcemu podľa tvrdení žalobcu nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti vyhovené bolo a vec
prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

Ďalším rozhodnutím a to uznesením o poplatkovej povinnosti bolo žalobcovi uložené zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie vo výške 20 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Vo včas podanom opravnom prostriedku žalobca navrhol uznesenie zrušiť. Ako dôvod uviedol, že
podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody

spôsobenejnezákonnýmúradnýmrozhodnutímorgánomverejnejmocialebojehonesprávnymúradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a
pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcovi bola v rozpore so zákonom č.
71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto

konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
SR. Navyše podľa ustanovenia § 18 ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do

30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná
pred 01.10.2012 a konanie sa teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. a preto je nutné v
súvislosti s odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.

Ani tento opravný prostriedok po preskúmaní odvolacím súdom sa nepovažoval za dôvodný.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorejdoposiaľnebolasplnenápoplatkovápovinnosť,ktorážalobcoviakoodvolateľovi(§2ods.4zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov)
vznikli podaním odvolania (§ 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).

Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov sa poplatok podľa
rovnakej sadzby vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Tento poplatok je splatný vznikom
poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).

Odvolacie konanie je samostatným konaním v ktorom odvolací súd rozhoduje o odvolaní. Odvolaním
môže účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ to zákon nevylučuje (§ 201 veta
prvá O.s.p.). S účinnosťou od 01.10.2012 konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je oslobodené odpoplatku. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 18 ca tohto právneho predpisu z úkonov navrhnutých, alebo za konania začaté do 30.09.2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

V predmetnej veci sa odvolacie konanie začalo po 30.09.2012 a preto súd prvého stupňa správne
postupoval, ak žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za ním podané odvolanie.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok a uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie