Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/78/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512206034
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8512206034.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v
Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, na
Župnom námestí č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 20.10.2014 č.k. 11C/355/2012 - 124 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p

r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej predmetom konania je náhrada
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri
rozhodovaní o žiadostiach súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Štát

zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch
podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne. Týmito podmienkami sú nesprávny úradný postup, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení zo dňa 09. 12. 2010 vo veci II. ÚS 545/2010
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Je
povinný dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a
to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti exekučného titulu musí na zistenie nezákonnosti exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútoržiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust.§ 41 Exekučného poriadku.
K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 29. 03. 2011 vydanom pod sp. zn.
5Cdo/291/2010.ĎalejpoukázalnarozhodnutieÚstavnéhosúduSRIV.ÚS606/2012,vktoromzdôraznil,

žeojedinelánečinnosťsúduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia
hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým
technicko-administratívnymzdržanímnastranesúdu,ktoréspôsobilo,žeojehožiadostibolorozhodnuté
s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

V prebiehajúcom konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov,
ktorý je jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

V exekučných konaniach sa konalo sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného súdu
nezodpovedala skutočnosti. Konajúci exekučný súd za účelom posúdenia materiálnej a formálnej
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vyzýval žalobcu ako osobu oprávnenú z exekučného titulu

na preukázanie dôvodnosti nárokov priznaných v rozhodcovských konaniach v zrejmom rozpore so
spotrebiteľským právom na ktoré nie vždy reagoval. Uplatnené nároky sa komplexne posudzovali, o
čom svedčia vydané rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie ako aj o
čiastočnomvyhláseníexekúciezaneprípustnúaočiastočnomzastaveníexekúcie.Vuvedenýchveciach
bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky, ktoré boli podkladmi
pre vykonanie exekúcie nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, prípadne
právom nedovolané, alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok
týmto zákonným ustanoveniam odporuje, uvedené nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku
na vykonanie exekúcie na jeho základe. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho

exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, vzhľadom
na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby bolo
možné vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V takýchto
prípadoch predsa žalobca nemôže vyčítať nečinnosť exekučného súdu za súčasného preukázania, že
tento v postavení oprávneného neposkytol konajúcemu súdu nevyhnutnú súčinnosť v súdom určených

lehotách, ale naopak výzvy súdu odignoroval.

Ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v predmetných veciach neboli vedené žiadne disciplinárne
konania a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani nerozhodoval Ústavný súd, či Európsky
súd pre ľudské práva. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od
01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti

urobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenejlehote,vnečinnostiprivýkoneverejnejmoci
alebo zbytočných prieťahoch možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa

rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Len takéto podklady mohli byť relevantné pre priznanie
žalobcom uplatnených nárokov.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať

a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť okrem iného zisťovať rozpor exekučného
titulu so zákonom, t.j. aj to či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že

exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nie len to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými
stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzatvorená platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môžetotiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok akoby právny úkon uzavretý nikdy nebol. Exekučný
súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má preto

dostatok skutkových a právnych poznatkov, je oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená platne. Ak zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z
príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná. Nakoľko

exekučný súd pri postupe podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že exekučné tituly
vo forme rozhodcovských rozsudkov predložených žalobcom ako oprávneným boli vydané v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie
poverenia v rozsahu v akom bolo žiadané a žiadosti exekútora zamietol. Uvedeným postupom exekučný
súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudkov rozhodcovských súdov a ani nesmeroval k zrušeniu
týchto rozhodnutí a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či

predložené rozhodcovské rozsudky sú vykonateľným exekučným titulom a či ho vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednávať dané spory. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako
ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky.

Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v predmetných exekučných veciach nepreukázaním, že k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu vrátane
porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súd prvého stupňa žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

Žalobca si ako majetkovú škodu uplatnil istinu s príslušenstvom s tým, že táto viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v Občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi
so záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere a nemôže preto tiež nastať akceptácia
návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Žalobcom nebolo
preukázané, aby zo strany súdu došlo jednak k nesprávnemu úradnému postupu a jednak k vzniku

konkrétnej vyčísliteľnej a preukázateľnej majetkovej škode. Žalobca však nielen vo vzťahu k majetkovej
škode ale ani vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy nepreukázal žiaden nepriaznivý
dopad na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnej osobe v dôsledku postupu
exekučného súdu. Žalobca náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil len s poukazom, že postup súdu ma
za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu no nijako konkrétne netvrdil a

ani dôkazmi nepreukázal, že k takémuto následku aj skutočne došlo.

Ďalšie návrhy na dokazovanie uvedené žalobcom neboli akceptované, nakoľko súd ich považoval
za zbytočné, predlžujúce súdne konanie a pre rozhodnutie nemajúce vplyv, pretože sa netýkajú
ozrejmenia podstatných okolností potrebných pre vyriešenie veci a to nesprávneho úradného postupu
alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Tieto návrhy sa týkajú len okolnosti uzatvorenia

zmlúv, prípadne iných ako je splácanie úveru a vyčíslenia škody, no nie postupu súdu. Keďže k
žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu ani nezákonnému rozhodnutiu ako jednému z predpokladov
vzniku zodpovednosti nedošlo, je nadbytočné zisťovať okolnosti určenia výšky škody a ujmy uplatnenej
žalobcom.

Prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky nebola dôsledkom nesprávneho úradného postupu alebo

nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale súvisela s nečinnosťou žalobcu ako veriteľa na strane
ktorého neexistovala zákonná prekážka na uplatnenie pohľadávky v Občianskom súdnom konaní.
Rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej rozhodcovskej doložky
nevytváraprekážkuprávoplatnerozhodnutejveci.Žalobcavpostaveníveriteľamalvytvorenýdostatočný
časový priestor na včasné uplatnenie si predmetných pohľadávok voči povinným v občianskom súdnom

konaní s vylúčením rizika nepriznania nároku uplatneného v súlade s princípmi spotrebiteľského
práva pre vznesenú námietku premlčania, prípadne inú hmotnoprávnu námietku majúcu za následoknemožnosť priznania dôvodne uplatneného nároku súdnym rozhodnutím. Podaniu žalôb o plnenie z
uzavretých úverových zmlúv žalobcovi nič nebránilo.

Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Protitomutorozsudkupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.Navrholrozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť na nové prejednanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci sa rozhodlo na základe a s použitím
inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po

tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejtoneprípustnejinterpretácií,dopustilsanesústredenéhopostupu,ktorýmádôsledokvnesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ust. § 9 ods. 2 zákona
č 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.

z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako

napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy, atď.. Je to predovšetkým
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobcapredložilakodôkazovznikuškodyznaleckýposudokč.1/2014,ktorývypracovalZnaleckýústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že

nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci

samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu
skonaním,ktorémupredchádzalo,vecprejednalbeznariadeniapojednávaniavsúladesustanovením§
214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, hoci so záverom o potrebe aplikácie
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 sa stotožniť nedá.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe použitia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom od 1.1.2013 v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu s
touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto právneho predpisu zákonom č. 412/2012 Z. z. súčinnosťou od 1.1.2013 a preto je priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté
od 1.1.2013.

To však neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti

uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v žiadnej z vecí spojených na spoločné konanie nedošlo
k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu, alebo k vydaniu právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré by
prieťahy v konaní konštatovalo.

V danom prípade nesprávny úradný postup má spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti
Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

Nesúlad exekučného titulu so zákonom je tiež dôvodom na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia
§ 57 Exekučného poriadku. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu ( § 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto
rozhodnutiu ( § 57 ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne okamih, kedy tak
má alebo môže urobiť nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.

Materiálny prieskum súladu exekučného titulu so zákonom umožňuje i ustanovenie § 45 ods. 1, ods.

2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z
tohto ustanovenia súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku konanie
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúcii zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva jednoznačná potreba materiálneho prieskumu súladnosti

exekučného titulu so zákonom. Za takejto situácie je 15 - dňová lehota na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom a práve preto zákon pri predpokladanom zistení
rozporu exekučného titulu so zákonom nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, na zastavenie exekúcie alebo na zastavenie exekučného konania.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.

sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradnýmpostupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o potrebe návrhu žalobcu na

prerušenie konanie je potrebné dodať, že zo strany žalobcu takýto návrh v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu doručený nebol. Takéto návrhy žalobca podával len v tých
prípadoch, keď ich súd nezohľadnil ním namietaným zaujatosť všetkých sudcov súdu rozhodujúceho
konkrétnu exekučnú vec, v ktorej malo dôjsť k nesprávneho úradnému postupu zakladajúcemu podľa
tvrdení žalobcu nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci námietke zaujatosti

vyhovené bolo a vec prejednával iný súd než ten, ktorý konal v exekučnej veci.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.