Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. apríl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/155/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214015
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412214015.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 03.12.2014 č.k. 5C/116/2012-61, proti uzneseniu
zo dňa 02.03.2015 č.k. 5C/116/2012-95 a proti uzneseniu zo dňa 08.10.2012 č.k. 5C/116/2012-8 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 08.10.2012 č.k. 5C/116/2012-8 p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 02.03.2015 č.k. 5C/116/2012-95 p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 387,24 Eur

z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV v exekučnom konaní. O náhrade
trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
náhradu neuplatnil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
stanovených predpokladov pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Na základe návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie voči povinnému A. Z., doručenému
Exekútorskému úradu JUDr. Ivana Luttera, so sídlom Pribinova 32, Bratislava, poverením Č..
XXXXXXXXXX zo dňa 2.2.2006 exekučný súd poveril súdneho exekútora na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť oprávnenému navrhovateľovi 25.320,- Sk s príslušenstvom.
Návrhom doručeným elektronickou poštou dňa 22.02.2010 navrhovateľ požiadal o zmenu exekútora, o
ktorej následne súd rozhodol uznesením č.k. 23Er/2817/2008 zo dňa 17.09.2010.
Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémá za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.
V prejednávanej právnej veci navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 175,-
EUR a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 387,24 EUR z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonom

stanovenej lehote 30 dní.
Súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol uznesením č.k. 23Er/2817/2008 dňa 17.09.2010,
pričom možno konštatovať, že o návrhu navrhovateľa rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty
30 dní.
Avšak nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s poukazom na platnú judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (II.ÚS57/01,1.ÚS 46/01,1.ÚS 66/02), pričom súd dal do pozornosti pasívny prístup
navrhovateľa v exekučnom konaní.
Navrhovateľ v exekučnom konaní na porušenie svojho práva žiadnym spôsobom neupozornil predsedu
príslušného okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní, taktiež nepodal ústavnú sťažnosť na
Ústavný súd SR, pritom je nepochybné, že sa jedná o účinné prostriedky nápravy v prípade prieťahov

v konaní. Súd poukazuje na právnu úpravu účinnú ku dňu rozhodovania súdu a to konkrétne na ust. §-
u 9 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu, ktorý
spočíva v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, možno vychádzať len z
tam uvedených výsledkov šetrení, resp. rozhodnutí, tieto však navrhovateľ v konaní nepredložil.
Vo veci existencie majetkovej škody vyčíslenej navrhovateľom vo výške 175,- EUR , ktorá pozostáva

z účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom vo výške 70,- EUR na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, vo výške 40,- EUR na udržiavanie
a správu informačného systému, v sume 50,- EUR na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom a vo výške 15,- EUR na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje ako aj kontrolu stavu konania na exekučnom súde, navrhovateľ
návrh žiadnym spôsobom nepreukázal, nešpecifikoval, či sa jedná o skutočnú škodu prípadne ušlý zisk,
dôkazy na preukázanie každej individuálnej pohľadávky nenavrhol ani neoznačil, v uvedenom smere

dôkazné bremeno neuniesol.
Čo sa týka príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a materiálnou škodou,
ktorá navrhovateľovi údajne v jeho dôsledku vznikla, dospel súd k rovnakému záveru. Následkom
nepreukázanej existencie škody a nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý by bol
nesporný a ustálený, absentuje aj príčinná súvislosť, pričom ako už bolo vyššie uvedené, jedná sa o

podmienky nevyhnutné pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri jej
výkone, ktoré musia byť splnené súčasne.
Pri označení navrhovateľom vynaložených nákladov vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v
spornom období nie sú špecifikované konkrétne úkony, jedná sa len o všeobecnú činnosť a nie je zrejmá
akákoľvek súvislosť s predmetným exekučným konaním s poukazom na tvrdené prieťahy spôsobené

súdom.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., keď odporca, ktorý mal úspech v konaní,
náhradu trov konania nežiadal.
Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý z odvolacích dôvodov
uvedenýchv§205ods.2O.s.p.žiadalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňapodľa§221ods.1písm.

f), g), h) O.s.p. v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal
prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, nakoľko vo veci neboli splnené
podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov,
ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania
a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným

postupom súdu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď navrhovateľ nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.Navrhovateľ opätovne poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným
výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Len samotná skutočnosť, že
krajský súd nevidel dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne

v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa je tomu tak
aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie Krajského súdu v
Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Vzhľadom na navrhovateľom podanú ústavnú
sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ napadol aj vecnú správnosť výroku o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie veci vylúčeným sudcom pritom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému
je prípustné odvolanie.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v

súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s
konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.
Naviac z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané
dokazovanie, t.j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Prvostupňový súd tiež
ignoroval ust. § 153b O.s.p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol

navrhovateľom tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že odporca na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval.
V časti nepriznanej náhrady majetkovej škody navrhovateľ označil napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné a arbitrárne, keď z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi nevznikla.

Súdu vyčítal aj skutočnosť, že napriek jedinečnosti skutkového základu v tomto konaní, súd prvého
stupňa odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami
ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli
rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote,
náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby
trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z
iného právneho titulu než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky,
ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ pritom chcel v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie

neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť
ďalšie dôkazy.

K návrhom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že súd žiadnym spôsobom

nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Za irelevantné označil úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, naviac keď súdne rozhodnutia všeobecných

súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, rovnako irelevantnými sú aj úvahy súdu
o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy súdu oudržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od súdu.

Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom
skutkovomstaveveci,ktorýpoprávnejstránkesprávneposúdilasvojeúvahy,ktorýmisaprirozhodovaní
riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých
zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003

Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej
škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným
postupom).
Navrhovateľ však v konaní relevantným spôsobom nepreukázal, ani že by mu v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom zo strany exekučného súdu vznikla skutočná škoda a nemajetková

ujma. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že dôkazné bremeno preukázania výšky spôsobenej škody
a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu pritom zaťažuje
navrhovateľa, ktorý nemôže výšku škody v tom-ktorom konaní odvodzovať od paušálne určených
administratívnych výdavkov. Rovnako navrhovateľ nepreukázal ani dôvodnosť uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre úspešnosť navrhovateľa v tejto časti návrhom uplatneného nároku

nepostačuje len samotná okolnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie súdu,
ale ako uviedol súd prvého stupňa, navrhovateľa zaťažuje povinnosť preukázať dopad nesprávneho
úradného postupu na navrhovateľa v rôznych oblastiach jeho pôsobenia, a to predovšetkým na jeho
dobrú povesť. Navrhovateľ ani v tejto časti svoje všeobecné tvrdenia neodložil relevantnými dôkazmi.
Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyššie uvedenými závermi súdu

prvého stupňa a ich odôvodnením v napadnutom rozhodnutí, svoje rozhodnutie v súlade s § 219 ods.
2 O.s.p. obmedzil na konštatovanie ich správnosti.

Pre zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na
odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

Vo všeobecnosti možno žiadosť o odročenie pojednávania možno považovať za podloženú dôležitým
dôvodom pre odročenie pojednávania vtedy, ak v nej účastník konania uvedie také skutočnosti, ktoré
sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu
neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú

vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako aj z hľadísk objektívnych i subjektívnych (viď rozhodnutie NS
SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Súd prvého stupňa správne na žiadosť navrhovateľa na odročenie pojednávania (mailové podanie
bez ZEP) neprihliadal v zmysle § 42 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého podanie možno urobiť písomne,

ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo
veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré
bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba
doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote

doplnené, sa neprihliada.

Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na kontradiktórny súdny proces. Zo spisu je zrejmé,
že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo spolu s predvolaním na pojednávanie riadne doručené
aj poučenie podľa § 101 ods. 2 a 120 ods. 4 O.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na

skutočnosť, že manudukačná (poučovacia) povinnosť zo strany súdu sa v zmysle ust. § 5 ods. 2 O.s.p.
nevzťahuje na účastníka v konaní zastúpeného advokátom. Navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca
si tak mal a musel byť vedomý následkov spojených so súdom neospravedlnenou neprítomnosťou na
pojednávaní. Navrhovateľ bol riadne a s dostatočným predstihom informovaný o obrane odporcu vspore a nič mu nebránilo zaujať k nej stanovisko. Bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol
navrhovateľ riadne a včas predvolaný, si sám navrhovateľ zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje
práva a chrániť svoje záujmy.

Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o
výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko
povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v
návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom
konaní) súdu nepredložil, a to aj napriek vedomosti o nariadenom termíne pojednávania. Súd prvého
stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. prihliadol iba na
obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj výčitku navrhovateľa, že súd prvého stupňa odôvodňuje
rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je konajúcim súdom
známe, že navrhovateľ podal na súdy množstvo žalôb týkajúcich sa rovnakých účastníkov s totožným
skutkovýmzákladom.Sámnavrhovateľvšetkynávrhynazačatiekonaniaanasledovnéprocesnénávrhy
odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba čísel exekučných konaní, mien

súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie
nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí. Naviac zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa
bol nezákonný.

Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku uvedeným v ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (odňatie
možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho základu

aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o listiny
(ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní súdu
je bez akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo súdom prvého stupňa vykonané výlučne
oboznámením s listinnými dôkazmi tvoriacimi podstatný obsah exekučného spisu Okresného súdu
Malacky sp. zn. 23Er/2817/2008, ktorého oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť

nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Záverom odvolací súd pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len
potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV.

ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

Napadnutým uznesením zo dňa 02.03.2015 č. k. 5C/116/2012-95 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV vo výške 20,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Súdny poplatok vyrubil podľa

§ 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a položky
7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť bez náhrady. Súdu prvého stupňa vyčítal, že v uznesení

absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom
namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale
iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhraduškody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom
na nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá
bola navrhovateľovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na

súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Právny názor navrhovateľa pritom
korešponduje so závermi Najvyššieho súdu SR vyslovenými v rozsudku zo dňa 29. 03. 2007, sp. zn.
4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992

Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické
určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch
ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu
tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci
zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka".

V ďalšom navrhovateľ v odvolaní poukázal aj na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého v čl. II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 sadzobníka súdnych
poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov poslancov B. Z., X. C., M. M. B. F. E. vyplýva, že v

nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť
paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho
návrhuzákona(opatrenianastranepríjmovejčastištátnehorozpočtu)asúčasnesazlepšujevporovnaní
s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa

percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší.

Záverom navrhovateľ dodal, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 30. 09. 2012, a preto v
zmysle ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba na navrhovateľom podané odvolanie aplikovať ustanovenia
zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 09. 2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani odvolanie

navrhovateľa voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodným.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa
vykonávajúnanávrhazaúkonyorgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen„poplatkovýúkon“)

uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“),
ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom

konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa
osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20 Eur.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08.
2014 uložil navrhovateľovi poplatkovú povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu vo výške

20 Eur. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s citovanými ust. § 2
ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zák. o súdnych poplatkoch. Takýto výklad navrhovateľa vníma
odvolací súd ako účelový a protirečiaci sa platnej právnej úprave. Jeho osvojenie si by muselo viesť
k absurdnému záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko

poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie
je. Zákonodarca však na túto skutočnosť reagoval v ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,
podľa ktorého sa poplatky podľa rovnakej sadzby vyberajú aj v odvolacom konaní vo veci samej.
Napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa preto nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku a ani k použitiu neprípustnej analógie legis pri vyrubení súdneho

poplatku. V súvislosti s rozsudkom NS SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, na ktorý v odvolaní poukazoval
navrhovateľ, odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že pokiaľ
nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité
konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani
poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania, ktorý je

rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch, bola
zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného
od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Na správnosti záveru o vzniku
poplatkovej povinnosti v dôsledku navrhovateľom podaného odvolania voči rozhodnutiu vo veci samej
nič nemení ani prechodné ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch, nakoľko odvolanie (poplatkový úkon

za odvolacie konanie) bolo navrhovateľom podané dňa 05. 02. 2015, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani
o konanie začaté do 30. 09. 2012.

K námietke navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho
je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj

rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou
súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny
poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje
požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167

ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou
je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní
súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným

uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej
položky Sadzobníka súdnych poplatkov.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. aj

uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu
rozhodnutiu.Napadnutýmuznesenímzodňa08.10.2012,č.k.5C/116/2012-8súdprvéhostupňauložilnavrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti zaplatil súdny poplatok za vznesenie námietky
zaujatosti účastníkom konania vo výške 66,- €, vyrubený podľa položky 17a Sadzobníka súdnych

poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
Protitomutouzneseniupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanienavrhovateľ,napadnutéuznesenie
považoval za neopodstatnené, bez právneho významu, nakoľko nepodal súdu námietku zaujatosti podľa
ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Ďalej poznamenal, že v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z

prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§
14 O.s.p.). Podľa názoru navrhovateľa Okresný súd Čadca má preto postupovať zákonným spôsobom
a podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. požiadať príslušný krajský súd, aby
prikázalvecnaprejednanieinémusúdutohoistéhostupňa,pričomvovecinejdeovhodnosť,alenutnosť.
Z tohto dôvodu musí byť vec prikázaná inému súdu, aby bolo konanie spravodlivé a vo veci samej
rozhodoval nestranný zákonný sudca. Ďalej podotkol, že z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť,

že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za
námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu (II. ÚS 331/09). Ak by aj súd mal za to, že vo veci je
nutné uhradiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky 17a ZoSP, navrhovateľ tvrdil, že
mu nie je možné uložiť povinnosť platiť súdne poplatky. Navrhovateľ zastával názor, že podľa ust. § 4
ods. 1 písm. k) ZoSP je súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatkov oslobodené a rovnako sa
to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov.
V zmysle cit. ust. preto navrhovateľ v konaní súdne poplatky neplatí.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Čo sa týka žiadosti navrhovateľa na rozhodnutie o jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu
zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava IV (návrh na prikázanie veci z dôvodu nutnosti), o tejto
žiadosti rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením tak, že zákonného sudcu Okresného súdu
Bratislava IV z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci nevylúčil.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30.09.2012

(ďalej ZoSP), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov
a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok za návrh.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g) ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním námietky zaujatosti účastníkom
konania podľa osobitného predpisu.
Podľa § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.
Podľa § 4 ods. 4 ZoSP sa oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní,

obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.
Podľa Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy ZoSP predstavuje súdny poplatok za
vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania 66,-€.
Z obsahu spisu v danom prípade vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom vo veci samej, doručeným
prvostupňovémusúdudňa27.9.2012,domáhalnáhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmyvzmysle

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV.
Navrhovateľ vo svojom návrhu žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci
o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného
súdu Bratislava IV sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a

účastníkom konania. To znamená, že uplatnil námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu
Bratislava IV v zmysle § 14 a § 15a O.s.p. Navrhovateľovi vznesením námietky zaujatosti v zmysle
citovanej Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov vznikla poplatková povinnosť vo výške 66,-€.
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa uplatnenom v odvolaní, že navrhovateľovi nie je
možné uložiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti, nakoľko súdne konania vo veciach náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sú v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do
30.09.2012,odplateniasúdnychpoplatkovoslobodené.VzmyslejudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky (uznesenie Ústavného súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011) vecné oslobodenieobčianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa
nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa

§ 138 O.s.p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa
§ 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o
súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu
(§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. i toto napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.