Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/576/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612216270
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6612216270.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov

JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 16. 10.
2013, č. k.: 8C/176/2012-48, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ
sa návrhom na začatie konania domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. spôsobenej okresným súdom v exekučných konaniach tvrdeným nesprávnym úradným
postupom, a to zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu

(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom.

Súd uznesením č. k.: 8C/176/2012-27 zo dňa 01.08.2013 spojil na spoločné konanie veci ktoré skutkovo
spolu súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov a to sp. zn.: 8C/176/2012, 8C/177/2012, 8C/179/2012,
10C/178/2012, 8C/180/2012, 8C/181/2012, 8C/182/2012, 8C/194/2012, 8C/196/2012, 8C/198/2012,
10C/201/2012, 8C/189/2012, 12C/187/2012, ktoré sú vedené pod sp. zn. 8C/176/2012.
Okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, že žiadosi súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie boli exekučnému súdu doručené v jednotlivých exekučných veciach tak, ako to
vyplýva z jednotlivých exekučných spisov bližšie identifikovaných v rozsudku prvostupňového súdu.
Vo všetkých veciach bola žiadosť súdneho exekútora podaná v čase od 26. 08. 2009 do 09. 09.
2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho sudcovského súdu, pričom súd v prípade nepredloženia
úverovej zmluvy vyzýval súdneho exekútora, aby vyzval oprávneného na jej predloženie. Následne súd
po posúdení formálnych a materiálnych predpokladov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
zamietol.

Vo vzťahu k jednotlivým veciam konštatoval, že zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje tri všeobecné
podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci, a to 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou.Prevznikzodpovednostištátumusiabyťsplnenévšetkytripodmienkysúčasne.Knesprávnemu
úradnému postupu - rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote uviedol, že

prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Poukázal na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011, § 41 ods.
2 písm. c) a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, z ktorých jednoznačne vyplýva, že 15-dňová
lehota na udelenie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto
znenie je účinné od 01.06.2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.
z., čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe
nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011

nemá žiadnu oporu v zákone.

Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených".Vsamotnejdôvodovejsprávejeknovelizovanému
ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého

ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili
slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby
sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa

správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011.

Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS 16/02, II. ÚS 64/
v 97, I. ÚS 65/00, z ktorých vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa
týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Je nepochybné, že posúdenie
veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o udelenie poverenia,
ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny

úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii
nezákonného rozhodnutia.

Zdôraznil, že exekučnými titulmi boli rozhodcovské rozsudky, vo vzťahu ku ktorým platila povinnosť
exekučného súdu z úradnej moci preskúmať obsah takéhoto exekučného titulu v zmysle hľadísk

vymedzených v § 45 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Taký prieskum si vyžadoval
osobitnú úvahu s ohľadom na právny režim spotrebiteľskej ochrany. Nadväzne, dĺžka exekučného
konaniavsúdenýchveciach(oddoručeniažiadostipoudeleniepoverenia)vzhľadomnavykonanéúkony
(prebehlo aj odvolacie konanie, oprávnený neposkytoval súdu súčinnosť, odmietal predložiť zmluvy o
úvere v dôsledku čoho bol súdom opakovane urgovaný, pričom svojim konaním hrubo sťažoval postup

konania nerešpektovaním výziev súdu, ktorý pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovských rozsudkov ako
exekučných titulov sa musel nevyhnutne oboznámiť s obsahom zmlúv o úvere) nebola takej povahy, aby
bolo možno vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zdôraznil,
že sám navrhovateľ nebol súčinný vo vzťahu k súdu, naopak, exekučný súd s ohľadom na osobitný
charakter daných vecí konal priebežne.

Zvýraznil, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa
nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota
sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem
exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-

dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu.Pokiaľnavrhovateľ ďalejuvádzal,žesúdprekročilsvojurozhodovaciuprávomoc,keďvykonal"opätovné
posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu", uviedol, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR
z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011

sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo
11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011
sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej

zmluvy, atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Pretože nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a súd nemôže konštatovať, že došlo k zbytočným
prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré by zakladali právo navrhovateľa na náhradu škody, prípadne nemajetkovú ujmu, návrh v celom

rozsahu zamietol aj s poukazom na to, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za škodu.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval

vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam

odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo
aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní
zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v
jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu

určil sám. Namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj
preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému podal odvolanie.

Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody, namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa

súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu. Súd úplne
ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Nesúhlasstvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník(povinný).

Namietal, že súd vo veci nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných „ prielohov“ zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky,akoajprávonaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočlánkom6ods.1Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom
čase. Súd predsa sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase

a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.

Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď

ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Zároveň tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania z dôvodu, že bolo
potrebné vo veci vykonal dokazovanie za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu.

Namietal,žeodporcanereagovalnavýzvusúdu,abypredložilpísomnévyjadrenie knávrhu

podľa § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.

Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznanínemajetkovejujmynavrhovateľovi.Namietal,žesúdvsúvislostismajetkovouujmouanalyzujeokolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania
si navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho

exekútora.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní (exekučných konaniach) tvrdeným nesprávnym úradným postupom,

t.j. zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len
konkrétnymi exekučnými spismi okresného súdu. Priamo v návrhoch na začatie konania vzniesol
navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorých riadne rozhodol nadriadený

súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania tej ktorej prejednávanej veci nevylúčil.
Okresný súd doručil návrhy navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie s výzvou, aby sa do 30 dní písomne
vyjadril k návrhu na začatie konania. Odporca sa k návrhu písomne vyjadril. Obidvom účastníkom
konania doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p.
K spisom okresného súdu sú pripojené v napadnutom rozsudku uvedené konkrétne exekučné spisy

ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so

skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje okrem záverov vo vzťahu k
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré ustanovenie nemožno aplikovať na dané veci, pretože ku dňu
podania žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ešte neplatilo. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva,

že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré
aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil vyjmúc vyššie
uvedené právne posúdenie. Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu
zaškodupovažujeajodvolacísúdvcelomrozsahuzasprávny,pretoženavrhovateľnepreukázaltvrdený
nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je

rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovúškodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo
sp. zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.

zn. 30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného
sudcu riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci nevylúčil.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho

neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať
pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej
navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného
súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný
odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v

spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo
riadne doručené vyjadrenie odporcu k návrhu, odvolací súd dodáva, že k odňatiu možnosti navrhovateľa
konať pred súdom nedošlo, pretože išlo o rovnaké vyjadrenie, ako v tisíckach iných vyjadrení podaných
odporcom k hromadným žalobám navrhovateľa, k odňatiu práva konať pred súdom nedošlo ani v rámci
dokazovania.Okresnýsúdsaoboznámilsexekučnýmispismi,ktoréakodôkaznavrholvykonaťsamotný

navrhovateľ priamo v návrhoch na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom uvedených
exekučných konaní a teda obsah exekučných spisov z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od
podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej
zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučných spisov vyplýva, že všetky rozhodnutia boli
navrhovateľovi riadne doručené. Odvolací súd konštatuje, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať

pred súdom nedošlo ani namietaným postupom okresného súdu, ktorý mal napadnutým rozsudkom
rozhodnúťvovecisamejprednadobudnutímprávoplatnostiuzneseniaozamietnutínávrhunavrhovateľa
na prerušenie konania, pretože o takomto návrhu nerozhodoval, navrhovateľ ani takýto návrh nepodal.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd
vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi

konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. dáva
súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak urobiť, ak sa
riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bráni
súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže
zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v tom bráni,
vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov
aspektom ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od

vôle účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno
v danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať
za dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní
ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak
zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov
konania (§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla

najmenej 5 dní pred dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec
prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetkyokolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred
súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ
zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo

treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka.
Navrhovateľnežiadalzrušiťpojednávanie,zpojednávaniasaanineospravedlnil.Námietkanavrhovateľa
ohľadom odňatia konať pred súdom je neopodstatnená.

Zároveňodvolacísúdnadoplneniedodáva,žeoústavnýchsťažnostiachnavrhovateľarozhodolÚstavný

súd SR v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal
principiálne názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29.
mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.

Odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd síce v každej veci nerozhodol o žiadosti exekútora o

udelenie poverenia v lehote do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, avšak podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, účinného v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, prvostupňový súd nebol viazaný 15 dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od 01. 06. 2010. Naviac
na doplnenie treba dodať, že súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak
exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012,
sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn.

II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

Odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je
rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie. Postup a obdobie prvostupňového súdu v daných
veciach nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní). Odvolací súd podotýka,

že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je

exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako
podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011
zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnenév Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo

dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti W. T. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

K námietke navrhovateľa, že odporca sa nevyjadril k veci napriek výzve súdu, odvolací súd dodáva, že
námietka nie je dôvodná, pretože odporca sa na výzvu súdu vyjadril. K námietke, že mal súd rozhodnúť
podľa § 153b O. s. p. odvolací súd naviac dodáva, že fakultatívnosť použitia inštitútu rozsudku pre
zmeškanie znamená, že súd nie je viazaný návrhom navrhovateľa na rozhodnutie veci týmto spôsobom;
ak to uzná vzhľadom na okolnosti veci za potrebné či vhodné, môže vo veci riadne konať, aj keď by boli

splnené všetky ostatné podmienky rozhodnutia sporu týmto spôsobom.

Pokiaľ namieta, že súd sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a že ignoroval tvrdenia navrhovateľa o škode, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový
súd sa škodou nezaoberal z dôvodu hospodárnosti konania, pretože navrhovateľ nepreukázal jednu zo

základných kumulatívnych predpokladov pre priznanie nároku. Námietka navrhovateľa v tomto smere
je nedôvodná a bez logického vzťahu k záverom prvostupňového súdu.

Neobstoja ani námietky, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, keď
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Prvostupňový súd dostatočne vo svojom
rozhodnutí odôvodnil, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote, preto nebol dôvod konštatovať
porušenieprávanavrhovateľa,pretožebydospelkzjavnenelogickýmzáverom.Súdnezistil,žeonávrhu

nebolo rozhodnuté v zákonnom stanovenej lehote, preto to ani nemohol konštatovať. Rozhodnutie je
koherentné a nie je vnútorne rozporné, ako to tvrdí navrhovateľ.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.

j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo
potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a
nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ v závere odvolania navrhovateľ namieta irelevantné
úvahysúdu,prvostupňovýsúdnamietanéskutočnostivôbecvrozhodnutíneriešilanisaniminezaoberal.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, v
odvolaní si protirečí, pretože najskôr namieta, že súd vec prejednal jeho neprítomnosti postupom podľa
§ 101 ods. 2 O. s. p. a následne namieta, že súd vo veci nepojednával. Z obsahu spisu ako aj v rozsudku
prvostupňového súdu je zjavné, že prvostupňový súd pojednával a navrhovateľ sa na pojednávanie
nedostavil a ani sa z neho neospravedlnil.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.