Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/363/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219267
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219267.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Stanislavy Markovej a členiek

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: P., s.r.o. so sídlom P. XX, V.,
IČO: 35 807 598, zast. I. P., s.r.o., so sídlom T. X, V., IČO: 36 864 421, proti odporcovi: F. E. - U. F. F. E.,
K. námestie XX, V., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. októbra 2014, č.k. 7C/218/2012-25, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozhodol negatívne o návrhu navrhovateľa, ktorým uplatnil proti odporcovi návrh na

zaplatenie 1.348,32 eur z titulu majetkovej škody a sumy 269,66 eur z titulu nemajetkovej ujmy.
Uplatnený nárok navrhovateľ odôvodnil tým, že že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo Zmluvy o úvere č.
3461247) navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. zák. č.
233/1995 Z. z. súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní
a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie, súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 7778/2009. Následne návrh na vykonanie exekúcie spolu s
exekučnýmtitulompredložilOkresnémusúduPrievidzaapožiadalhooudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie. Spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde,
označiť nevedel. Exekučný súd bol povinný o žiadosti rozhodnúť do 15 dní odo dňa jej doručenia,
keďže exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 16.8.2010 (konanie sa začalo dňa 9.8.2009), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia, t. j. omeškanie trvalo viac ako 372 dní. Okrem uvedeného za nesprávny úradný postup
považoval aj to, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu, preskúmal exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu. Podľa jeho názoru všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu vo veci s
tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Poukázal na
to, že existencia rozsudku rozhodcovského súdu, ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne
nevykonateľný, spôsobuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej a zamedzuje mu iniciovať občianske

súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom.

Z výsledkov dokazovania okresný súd zistil, že v konaní tamojšieho súdu sp. zn. 16Er/1852/2009, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 25.9.2009.Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 12.5.2009. Dňa 11.11.2009 súd
vyzvalsúdnehoexekútora(výzvabolasúčasnenavedomiezaslanáprávnemuzástupcovioprávneného)
na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie tak, že predloží fotokópiu zmluvy o úvere. Vo vyjadrení zo

dňa 26.11.2009 exekútor uviedol, že zmluvou o úvere nedisponuje, a že táto ako listinný dôkaz bola
preskúmavanáprivydávaníexekučnéhotituluStálymrozhodcovskýmsúdom.Dňa4.12.2009oprávnený
súdu oznámil, že výzvu, aby predložil zmluvu o úvere považuje za neopodstatnenú. Okresný súd
Prievidza uznesením č. k. 16Er 1852/2009-12 zo dňa 19.2.2010 žiadosť súdneho exekútora JUDr. E.
M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 19CoE

266/2010-31 zo dňa 24.6.2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na zbytočné prieťahy v konaní (č. l. 192a spisu č. k. 7C 144/2012).

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, z

titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:

a/ protiprávny úkon (nesprávny úradný postup),
b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako objektívna, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej

zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy SR.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočnosti prichádzajúcich

do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý by bol z

hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.

Zo spisu č. k. 16Er 1852/2009 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
tunajšiemu súdu doručená dňa 25.9.2009. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 12.5.2009. Dňa 11.11.2009 súd vyzval súdneho exekútora (výzva bola súčasne na vedomie
zaslaná právnemu zástupcovi oprávneného) na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie tak, že

predloží fotokópiu zmluvy o úvere. Vo vyjadrení zo dňa 26.11.2009 exekútor uviedol, že zmluvou o
úvere nedisponuje, a že táto ako listinný dôkaz bola preskúmavaná pri vydávaní exekučného titulu
Stálym rozhodcovským súdom. Dňa 4.12.2009 oprávnený súdu oznámil, že výzvu, aby predložil zmluvu
o úvere považuje za neopodstatnenú. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 16Er 1852/2009-12 zo
dňa 19.2.2010 žiadosť súdneho exekútora JUDr. E. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol.Zodôvodneniarozhodnutiavyplýva,žesúdzpredloženéhorozhodcovskéhorozsudkuzistil,že
medzi účastníkmi exekučného konania bola uzavretá zmluva o úvere, podľa ktorej sa povinný zaviazal
splácať úver v dohodnutých splátkach. Predmetom plnenia podľa obsahu rozhodcovského rozsudku bol
nesplatený úver, poplatok za poskytnutie úveru, úrok z omeškania 0,25% denne z dlžnej sumy, poplatkyza upomienky. Exekučný súd poukázal na to, že jediným exekučným titulom, pri ktorom súd vstupuje
aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní. Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zák. č. 244/2002
Z.z., pre takéto posúdenie však musí mať súd k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej
neoddeliteľnými súčasťami, listinu obsahom ktorej je dohoda o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z

konkrétneho zmluvného vzťahu budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Oprávnený zostal
nečinný, nepredložil požadované listiny.

Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej
lehote, poskytuje ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Prejav vôle normotvorcu vyjadrený
v tejto právnej norme je pritom potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu

sledovaného zámeru.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z.z. účinného v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie,
exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul expressis verbis nebol ustanovený

(k tomu došlo až novelou účinnou od 1.6.2011), napriek tomu ho treba považovať za exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely uskutočnenej zákonom č.
102/2011 Z. z.. Súd vychádza z teologického výkladu zákona vložením slov „rozhodcovských súdov a“
do § 41 ods. 2 písm. d/ sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad §
41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií

a zmierov nimi schválených sa rozumejú rozhodcovské rozsudky. V zmysle uvedeného výkladu sa
15 dňová lehota na vydanie poverenia na daný prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok (porovnaj rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 11Co 128/2014 z 14.4.2014.
Súd teda prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie exekučného
titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona,

aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. V tomto smere je argumentácia navrhovateľa
spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly
podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach
nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného
poriadku. Podľa názoru súdu, vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne
upravujesituácia,keďsúdtakýtorozporzistíajepovinnýnieudeliťpoverenie,alerozhodnúťozamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú

15-dňovú lehotu vsunúť obe procesné situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení
rozporu, napríklad exekučného titulu so zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri
skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to
i v rozhodcovskom rozsudku. Súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 5209/2012-39 z
10.7.2013.

Vychádzajúc z uvedeného názoru, s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 25.9.2009 a súd rozhodol dňa
19.2.2010, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote. Dobu, za ktorú rozhodol vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného

plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu
ochrany spotrebiteľa, považuje za primeranú.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná

súdom zakotvuje aj čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
Ústavného súdu SR ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy jepojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale
aj s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu vo veci č. III.
ÚS 69/2011, v ktorom konštatoval, že účastník konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu, prieťahov

v konaní, neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom, koná v rozpore so zásadou každý
nech si stráži svoje práva.

Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku.

Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014, zo záverov ktorého vyplýva, že majetková škoda
v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie predstavuje minimálne 30,76,- eur: mzdové náklady 4,15,- eur, náklady na tlač
5,31,-eur,nákladynaúpravuinformačnéhosystému13,86,-eur,nákladynapoštovné3,01,-eur,náklady
na telekomunikačné služby 4,43,- eur. V predmetnom súdnom konaní si však navrhovateľ majetkovú
škodu vo výške žalovanej sumy uplatnil s tým, že predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom

konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. V
podaní označenom ako: Stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovanej k obsahu žaloby uviedol, že podľa
jeho názoru preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu,
pričom nie je možné reálne predpokladať, že nesprávny úradný postup súdu nemal na jeho majetok
a aktivity žiaden vplyv (súd vykonaním úradného postupu spôsobil konečnú nevymožiteľnosť jeho

nároku, keď požičané finančné prostriedky viac nemôže získať naspäť a zároveň o návrhu rozhodoval
neprimerane dlho, pričom čas navyše pri hospodárskych aktivitách niečo stojí). Toto všetko predstavuje
škodu na jeho strane. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách jeho (navrhovateľa)
zamestnancov (práca navyše) a v administratívnych postupoch (úkony navyše), a to v smere zvýšenia
objemu prác a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov

na pokrytie zvýšeného objemu prác. Dôsledkom je zníženie majetku na jeho strane. Ako náhradu
majetkovej škody si uplatňuje náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním
exekučného súdu: náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému, náklady na udržiavanie a správu informačného systému, náklady
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom, na administratívne spracovanie textov

urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (náklady, ktoré musel vynaložiť na zamestnancov,
poštovné, papier, tlač, elektronické služby, atď.) v záujme toho, aby docielil postup v exekučnom konaní
a rozhodnutie o jeho návrhu. Ak by súd bol včas rozhodol, nemusel by sa prostredníctvom svojich
zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov, kde nebolo rozhodnuté, atď. Pre

konanie nie je významný fakt, ako bolo o jeho návrhu rozhodnuté (či pozitívne, alebo negatívne), keďže
toto nemohlo ovplyvniť jeho činnosť, v snahe dosiahnuť (akékoľvek) rozhodnutie o návrhu na vydanie
poverenia.

Uvedený znalecký posudok je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, avšak

agenda NZP, NP, ZE. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody,
nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody. K činnosti označenej ako
overovanie skutočností, či súd rozhodol v exekučnej veci, by pritom, podľa názoru súdu, pristúpil bez
ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. V predmetnom konaní však
si navrhovateľ ani neoveroval, či súd rozhodol v exekučnej veci, a ani mu nezasielal urgencie. Pokiaľ

ide o informačný systém ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi ho k svojej činnosti
nevyhnutne potrebuje, a to v období pred spornou exekúciou, ako i po nej. Navrhovateľ pritom ani
nepreukázal k akým konkrétnym úpravám informačného systému došlo a ani, či je daná príčinná
súvislosť s namietaným úradným postupom. Nepreukázal zvýšenie objemu prác a postupov, a ani ďalšiu
tvrdenú majetkovú škodu a jej výšku.

K vymoženiu pohľadávky navrhovateľa, ako oprávneného v exekučnom konaní by vôbec nedošlo.
Majetková škoda, ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v
exekučnom konaní, mu v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nevznikla.Navrhovateľ tiež nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil
v žalobe.

Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie
porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože
navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v
peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k

nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa
a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v porušení povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými prieťahmi, že vykonal
úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.

1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101

ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za

nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania

z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým,
že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričomnie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový

základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania

pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením

súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS

36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010 (konanie začalo
09.08.2009). K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí
zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty.

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu neplatí,
ak je ako exekučný titul predložená notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku)
alebo rozhodnutie rozhodcovskej komisie alebo ňou schválený zmier (§ 41 ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku), a to z dôvodu, že oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný súd

povinný preskúmavať

exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej (ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní). Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský rozsudok vyplývaz ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009
"Asturcom"). Postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote

2 mesiacov od podania návrhu, tak nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom
bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako
prieťahy v súdnom konaní. V danom prípade tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu. Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR, a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, či bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.
zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani

odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je

nedôvodná. Vo veci boli nariadené pojednávania dňa 19.09.2014, 08.10.2014. Navrhovateľ mal dostatok
času oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť
vyjadriť sa k nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania,
ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu

oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného
spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa. Okresný súd dôvody zrušenia pojednávania neuznal, pričom na námietku zaujatosti
sudkyne totožného obsahu, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté neprihliadol a o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania rozhodol samostatným uznesením.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť

občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v
jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnostiúčastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba

posudzovaťvždyvzhľadomnavšetkyokolnostidanéhoprípadu,pričomtrebamaťnazreteli,žezúčastniť
sa pojednávania pred súdom je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu,
pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto svojom práve účastník
trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec
v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu

tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania na deň 08.10.2014 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že bola porušená zásada nestrannosti súdu a
sudcu a navrhovateľ opätovne namietal zaujatosť tunajšieho súdu. Žiadal o prerušenie konania do
rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Odvolací súd uvádza, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa bolo v čase pojednávania a rozhodovania
okresnéhosúdu,aajvčasepodaniajehonávrhunazrušeniepojednávaniaÚstavnýmsúdomSlovenskej
republiky rozhodnuté a ústavná sťažnosť navrhovateľa bola odmietnutá pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu II. ÚS 436/2013 - 11 zo dňa 12.09.2013).

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného

súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svojou neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,
túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Prievidza, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym
úradným postupom toho istého súdu.

Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 02. novembra 2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012 - 79 bolo
rozhodnuté o tom, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Y. G. nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že je okresným súdom
prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy § 14 ods. 1 O.s.p.

nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu krajský súd už uznesením právoplatne rozhodol, že vyššie uvedená
sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne
také právne významné skutočnosti, ktoré predpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by bolo možné mať za
to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca. Vzhľadom
na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj

podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre

porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že súd konštatoval porušenie práva a pod..Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.