Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/843/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217981
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812217981.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.
Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa S., s.r.o. so sídlom C., S. ul. č.
XX, IČO: 35 807 598, zastúpeného U. S., s.r.o. so sídlom v C., O. X, IČO: 36 864 421 proti odporcovi K.

republika-Z.spravodlivostiSRsosídlomC.,T.námestieXX,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovej
ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. júla 2014 č.k.
11C/146/2012-98 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody eur
a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd vec právne posúdil
podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods.

1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moc aj §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012. Navrhovateľ podal hromadne
návrhy na začatie konania, ktorými sa domáhal voči odporkyni náhrady škody podľa z. č. 514/2003
Z. z. - o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších zmien
a doplnkov, preto súd uznesením č. k. 11C 146/2012 zo dňa 24. októbra 2012 podľa § 112 odst.1
O.s.p. v záujme hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde

Prievidza pod sp. zn. 11C/146/2012, 11C/147/2012, 11C/149/2012, 11C/150/2012, 11C/151/2012,
11C/152/2012, 11C/153/2012, 11C/154/2012, 11C/155/2012, 11C/156/2012, 11C/157/2012,
11C/158/2012, 11C/159/2012, 11C/160/2012, 11C/161/2012, 11C/162/2012, 11C/163/2012,
11C/164/2012, 11C/165/2012, 11C/166/2012, 11C/167/2012, 11C/168/2012, 11C/169/2012,
11C/170/2012, 11C/171/2012, 11C/172/2012, 11C/173/2012, 11C/174/2012, 11C/175/2012,
11C/176/2012, 11C/177/2012, 11C/178/2012, 11C/179/2012, 11C/180/2012, 11C/181/2012,

11C/182/2012, 11C/183/2012, 11C/184/2012, 11C/185/2012, 11C/186/2012, 11C/187/2012,
11C/189/2012, 11C/190/2012, 11C/192/2012, 11C/193/2012, 11C/194/2012, 11C/195/2012,
11C/196/2012, 11C/198/2012, 11C/199/2012, 11C/200/2012, 11C/201/2012, 11C/202/2012,
11C/203/2012, 11C/204/2012, 11C/205/2012, 11C/206/2012, 11C/207/2012, 11C/208/2012,
11C/209/2012, 11C/210/2012, 11C/211/2012, 11C/212/2012, 11C/214/2012, 11C/215/2012,
11C/216/2012, 11C/217/2012, 11C/218/2012, 11C/219/2012, 11C/220/2012, 11C/221/2012,

11C/222/2012, 11C/223/2012, 11C/224/2012, 11C/225/2012, 11C/226/2012, 11C/227/2012,
11C/228/2012, 11C/229/2012, 11C/230/2012, 11C/231/2012, 11C/232/2012, 11C/233/2012,11C/234/2012, 11C/235/2012, 11C/236/2012, 11C/237/2012, 11C/238/2012, 11C/239/2012,
11C/240/2012, 11C/241/2012, 11C/242/2012, 11C/243/2012, 11C/244/2012, 11C/245/2012,
11C/246/2012, 11C/247/2012, 11C/248/2012, 11C/249/2012, 11C/250/2012, 11C/251/2012,

11C/252/2012, 11C/253/2012, 11C/254/2012, 11C/255/2012, 11C/256/2012, 11C/257/2012,
11C/258/2012, 11C/259/2012, 11C/260/2012, 11C/261/2012, 11C/262/2012, 11C/263/2012,
11C/264/2012, 11C/265/2012, 11C/266/2012, 11C/267/2012, 11C/268/2012, 11C/269/2012,
11C/270/2012.Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona,
považoval súd návrh navrhovateľa vo všetkých veciach za nedôvodný, a to z viacerých dôvodov. Vo

všetkých podaných návrhoch sa navrhovateľ domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v jednotlivých exekučných konaniach. Pre
prehľadnosťodôvodneniarozsudkuokresnýsúdosobitnezdôvodňuje nárokynavrhovateľavychádzajúc
z jeho tvrdenia o nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote
(navrhovateľom označené návrhy ako „ZE“). V podaných návrhoch /označené navrhovateľom „NZP“/,
v ktorých navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje nároky oprel o tvrdenie, že súdy rozhodli o zamietnutí
žiadostioudeleniepovereniapozákonnejlehote,pričomvdobebezdôvodnejnečinnostisúdumuvznikla
škoda a nemajetková ujma. Vo veciach podaných návrhov navrhovateľa /označených v návrhu ako
„IstinaRS“/namietalnavrhovateľ nesprávnyúradnýpostupsúdu,ktorýmalspočívaťjednakvrozhodnutí
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote, a to zamietnutím žiadosti o

udelenie poverenia z dôvodu neuznania rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Navrhovateľ
v návrhoch označených ako „NP“ ďalej tvrdil, s poukazom na povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti, že
súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala spoluprácu
s účastníkom konania rozhodol o tejto žiadosti udelením poverenia po uplynutí zákonnej lehoty. V

niektorých veciach okresný súd zamietol v časti žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie s poukazom
na to, že v zamietajúcej časti rozhodcovský súd priznal plnenie v rozpore so zákonom, vydal poverenie
na vykonanie exekúcie v zvyšnej časti, následne súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z
dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. Navrhovateľ sa návrhom domáhal náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza v

označených exekučných konaniach, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po
uplynutí zákonom stanovenej doby, rozhodnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonom stanovenej doby, nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora
zákonom stanovenom čase a rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby. Právnym predpisom, ktorý upravuje zodpovednosť

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je z. č. 514/2003 Z. z. - o zodpovednosti za škodu
spôsobenej pri výkone verejnej moci. Pojem verejná moc zahŕňa výkon moci zákonodarnej a súdnej
moci. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, teda i súdu, je daná aj pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Vo veci náhrady škody vzniknutej v občianskom
súdnom konaní koná v mene štáte Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ustanovenie § 9

odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, teda platnému v čase tvrdenému nesprávnemu
úradnému postupu, za nesprávny úradný postup považoval aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu podľa z. č. 514/2003 Z. z. sú :

a/ nesprávny úradný postup,

b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou.

Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť štátu podľa tohto zákona je objektívnou
zodpovednosťou.

Podľa § 9 odst. 1 cit. zákona, sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásahdo práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri skúmaní príčinnej súvislosti je

potrebné v dôsledku toho zistiť, či v komplexe skutočnosti prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina
škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa z . č. 514/2003 Z. z.
len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane

spôsobené iba týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa
rozhodujúcim, to znamená, ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa
nezmenšil.

Súd v súvislosti so zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Čo sa

týka k tvrdeným zbytočným prieťahom v exekučnom konaní, súd poukazuje hlavne na to, že otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v článku 48 odst.2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný
súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentý preskúmavať súd v konaní

o náhrade škody podľa z. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,
alebo predseda súdu na podklade sťažnosti účastníka na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom čase preskúmavať postup toho istého súdu
z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Ak by konajúci súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup
iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že všeobecné súdy

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného
prístupu súdnictva.

V exekučných veciach navrhovateľ buď nepodal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v
snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci alebo jeho sťažnosti boli považované za neopodstatnené,

čo je konštatované u každého oboznamovaného exekučného spisu, v ktorom navrhovateľ sťažnosť
podal. Súd tiež zistil, že navrhovateľ neuplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavného súdu SR
pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku.

Čo sa týka v prejednávaných veciach, v ktorých sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z dôvodu
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza spôsobeného tým, že súd rozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutím žiadosti o
udelenie poverenia po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty (označenej ako ISTINA); ďalej tvrdil, že

exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že preskúmal exekučný titul, ktorá činnosť v rámci
exekučného konania nebola v jeho právomoci, toto preskúmanie vykonal neoprávnene a spôsobil tým
prieťahy v konaní a rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej 15-dňovej lehote.

V súvislosti s tým súd poukazuje na § 44 odst. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu

31.5.2010, do novely Exekučného poriadku, zákona č. 144/2010 Z. z.; súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie. Tieto právne posúdil s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
do 31.5.2010, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 v zmysle § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011 a novely Exekučného poriadku č. 102/2011
Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011. .

V prejednávaných veciach týkajúcich sa exekučných konaní, v ktorých exekučný súd rozhodol o
žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia do 31.5.2010, t. j. podľa Exekučného poriadkuv znení platnom do novely vykonanej zákonom č. 144/2010 Z. z., súd ako právne zdôvodnenie
neopodstatnenosti týchto návrhov navrhovateľa uvádza :

Aj keď exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, podľa názoru súdu samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky nesprávny úradný postup. Čo sa týka rozhodovania o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zo skutkových okolností je zrejmé, že skúmaním
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s prihliadnutím

na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Zo znenia §
44 odst. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2010 nemožno jednoznačne a nepochybne
vyvodiť, že lehota 15 dní sa vzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie
poverenia. Podľa názoru súdu, 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky
nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. O
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v
primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu, ktorým by mohla byť
navrhovateľovi ako oprávnenému spôsobená škoda. Naviac, v exekučných spisoch sa nenachádzajú
žiadne urgencie na skoršie vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní, ktoré by boli

považované za dôvodné. S poukazom na citované ustanovenie § 44 odst. 2 Exekučného poriadku v
znení platnom ku dňu 31.5.2010, nie je možné považovať postup z tohto dôvodu exekučného súdu
pri rozhodovaní o tejto žiadosti za nesprávny.

Čo sa týka veci týkajúcich sa exekučných konaní, v ktorých exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho

exekútora na udelenie poverenia v období od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011 podľa Exekučného
poriadku v znení jeho novely vykonanej zákonom č. 102/2011 Z. z., súd ako právne zdôvodnenie
neopodstatnenosti týchto návrhov navrhovateľa na náhradu škody uvádza :

V týchto prípadoch súd považuje za podstatné zdôrazniť, že v čase podania žiadosti na vydanie

poverenia, lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
neexistovala. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol
po zákonnom stanovenej lehote s omeškaním je nepravdivé a zavádzajúce. Z uvedeného je zrejmé,
že sa nedopustil žiadneho nesprávneho postupu, lebo v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie
poverenia neplatila. O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho postupu. Naviac
v exekučnom spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na skoršie vydanie rozhodnutia, sťažnosť na
prieťahy v konaní, ktoré by boli považované za opodstatnené. Súd poukazuje na ustanovenie §
44 odst. 2 Exekučného poriadku v platnom znení ku dňu 31.5.2011 a od 1.6.2011, preto nie je
možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti po 15-dňovej lehote ako

nesprávny.

Súd poukazuje pri zdôvodnení právneho názoru vo vyššie uvedených veciach na novelu Exekučného
poriadku vykonanú zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorý s účinnosťou od 1.6.2010 vypustil zákonnú 15-
dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa

§ 41 odst. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Ako z dôvodovej správy v tejto novele vyplýva a
súd na ňu poukazuje, že úplné vypustenie zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou
prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, pokiaľ išlo o notársku
zápisnicu a rozhodcovské rozsudky, zvlášť, keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy.
Táto novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu

procesných ustanovení Exekučného poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konanie, v ktorých
nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Novelou
Exekučného poriadku zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 odst. 2 písm. d/
Exekučného poriadku doplnený aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok.

Navrhovateľ za nesprávny úradný postup exekučného súdu považoval aj vykonanie úradného postupu
bez splnenia zákonných podmienok spočívajúcich v tom, že exekučný súd nevydal poverenie na
vykonanie exekúcie, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Poukázal na to,
že exekučný súd spôsobom odporujúci zákonu, t. j. vykonaním procedúry preskúmania bez splneniazákonných podmienok, keď bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom
ktorej zrealizovali úplný judiciálny proces zahrňujúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych
noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie

veci, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril stav reálnej
nevymožiteľností istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej strane existuje
právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť a je
z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné iniciovať

občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, lebo
existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci rozhodnutej. V ustanovení §
44 odst. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2010 upravovalo povinnosť súdu vydať
poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebonávrhu navykonanieexekúcie,aleboexekučnéhotitulusozákonom.Táto lehotasa podľa názoru
súdu netýkala prípadov, ak boli exekučným titulom vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií

a zmiery nimi schválené a s účinnosťou od 1.6.2011 rozhodcovské rozsudky. Už samotné znenie §
44 odst. 2 Exekučného poriadku oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z
formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd síce nezaoberá vecnou správnosťou exekučného
titulu okrem spotrebiteľských vzťahov, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to

mal právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za
exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutie orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť
rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória
a súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a

nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj v rozhodnutí iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom
rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť tejto zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovských konaniach
spojených s § 44 odst. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu

ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a v povinnostiach
založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom
verejného záujmu a nie je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.

Súd poukazuje s vyššie uvedeným na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 z. č. 244/2002

Z. z. - o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku v konaní o výkon rozhodnutia, alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania aj bez návrhu,
ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

V exekučných veciach, kde boli exekučnými titulmi rozsudky stáleho rozhodcovského súdu,
t. j. rozhodnutia rozhodcovského súdu, podľa názoru súdu bol exekučný súd oprávnený ex

offo preskúmavať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky rozhodcovského súdu, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, teda, či rozsudky rozhodcovského súdu boli vydané v súlade so zákonom o
rozhodcovskom konaní, či zmluva o úvere, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu
neobsahovala neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom

o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul, rozhodcovský rozsudok, pričom tento bol vydaný v
súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a pre možný
rozpor exekučného titulu s § 45 odst. 1 písm. c/ z. č. 244/2002 Z. z. - o rozhodcovskom konaní aleboz dôvodu, že rozhodcovskú doložku považoval za neplatnú, ktorá nemôže byť základom právomoci
rozhodcovského súdu a rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej
veci konať, s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nepovažoval za spôsobilý exekučný

titul alebo z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol exekučným titulom, zaväzoval povinného na
plnenie, ktoré bolo v rozpore so zákonom, konkrétne § 52 odst. 2 a § 53 odst.1,2 Občianskeho zákona,
exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V
prípadoch, v ktorých oprávnený (osoba totožná s navrhovateľom) podá proti rozhodnutiam exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odvolanie, boli rozhodnutia

exekučného súdu potvrdené odvolacím súdom alebo vecne správne, prípadne bolo odvolacie konanie
zastavené po späťvzatí odvolania oprávneným.

Súd v tejto súvislosti uvádza, že za takejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a
ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty, keďže súd vo veci riadne rozhodol. V rámci exekučného
konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh
rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo 146/2011,
3MCdo 11/2010, 5Cdo 291/2010 a rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2001, I. ÚS 16/2002.
Súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z
platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR

a stanoviska Súdneho dvora Európskej únie. Napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo
146/2011 zo dňa 13.10.2011 vyplýva, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo
k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol ho skôr prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 odst. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti so zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Ďalej napr. rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci ASTURCOM TELECOMUNICACIONES
SL proti Cristína Rodriquez Nogueira (C - 40/08) Súdny dvor rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky
v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle,
že súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného
rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú

vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných právnych prostriedkov vnútroštátnej povahy. V
takom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Súd dodáva, že horeuvedené platí i pre prípady, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti dohody o vyplnení zmenky, na základe ktorej rozhodcovský

súd priznal plnenie v rozhodcovskom rozsudku.

Navrhovateľ sa v ďalších prejednávaných veciach domáhal náhrady škody z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Prievidza spôsobeného tým, že rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonnej

15-dňovej lehoty (návrhy označené navrhovateľom ako NP) a tým, že rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty (návrhy označené navrhovateľom ako NZP).

Pokiaľ navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v

exekučných veciach, v ktorých zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-
dňovej lehote, sú jeho tvrdenia nesprávne, lebo na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia Exekučný
poriadok žiadnu lehotu nestanovuje. Tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po zákonnom
stanovenej lehote s omeškaním je nepravdivé a zavádzajúce. Je zrejmé, že odporca sa nedopustil
žiadnehonesprávnehopostupu,keďževtomto prípade15-dňová lehotanavydaniepoverenianeplatila.

O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol
v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu. Súd v súvislosti s
tým poukazuje na citované ustanovenie § 44 odst. 2 Exekučného poriadku v znení platnom kudňu rozhodovania súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto nie je možné
posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní tejto žiadosti za nesprávny.

Ustanovenie v § 44 odst. 2 Exekučného poriadku, v znení platnom od 1.6.2010 upravovalo povinnosť
súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo na návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota
sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Samotné znenie § 44 odst. 2
Exekučného poriadku oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho,

ale aj z vecného hľadiska. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd síce nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu (okrem
spotrebiteľských vzťahov), ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to má právomoc
a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul
nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutie orgánov verejnej správy,
rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom malo byť rozhodnutie orgánu

verejnej správy, ktorý nemá právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória a súdna prax takéto
rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce.
Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho
vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu,
ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského

konaniasporzospotrebiteľskéhovzťahu,ajkeďúčastníkrozhodcovskéhokonania,ktorýmjespotrebiteľ,
nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu
alebo platnosť tejto zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto

interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 44 odst. 2
Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa,
ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a v povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná
pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.

V exekučných veciach (týkajúcich sa návrhov navrhovateľa označených NZP) bol exekučným titulom
rozsudok rozhodcovského súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené, bol exekučný súd oprávnený ex offo
skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a
skúmať, či pôvodný titul tohto rozhodnutia - zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky a
či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s

ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Ak
súd zistil, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a konštatovanie, že rozhodcovský rozsudok je v
rozpore so zákonom, tento rozsudok ako exekučný titul neuznal. Svoje rozhodnutie riadnym a správnym
spôsobomodôvodnil.Exekučnýsúdpotomuznesenímžiadosťsúdnehoexekútora oudeleniepoverenia

na vykonanie exekúcie zamietol. Za takejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani
nevznikol žiadny stav právnej neistoty, pokiaľ súd vo veci rozhodol bezodkladne potom, ako mu súdny
exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia. Súd má v rámci exekučného konania právo preskúmať
dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to

vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 3CDo 146/2011, 3MCdo 11/2010, 5Cdo 291/2010 a
rozhodnutí Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2001, I. ÚS 16/2002.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa z. č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a ani jej výšku a nároky,

ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačnej siete, udržiavanie a správu informačnej siete a administratívne spracovanie textov

urgencií, publikačné výdaje, poštovné a iné. Navrhovateľ mal na preukázanie vzniknutej škody v
tomto konaní predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac ako
spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva
informačný systém v období pred exekúciami i po nich. Žiadané paušálne sumy za vyššie uvedenéveľmi všeobecné činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o
vzniknutej škode. Ide len o tvrdenie navrhovateľa, ktoré nepreukázal v tomto konaní. Skutočnú škodu
je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade

by mohlo dôjsť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať
predmetný nárok. Súd je toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej
škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a
konaním exekučného súdu, lebo nutnosť spravovať pohľadávky oprávneného zapríčinil povinný tým,
že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by

bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Tak ako súd uviedol už vyššie, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorej už súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že

by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, v konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, lebo spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom

konaní a dôvodom aj na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i
rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody i nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť, a to právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít

a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, čo a ako situácia ovplyvnila
ďalšie jeho podnikateľské postupy. Tak ako súd uviedol, žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované
prieťahy v konaní, sa neviedlo. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej
sumy 660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu

pre navrhovateľa a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento
prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných
Nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať nápravu. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, lebo navrhovateľ nepreukázal vznik

nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť,
a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a v povedomí, ktoré je okolo neho
touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje

nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a
negatívnej vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácií platí, že aj v prípade porušenia
práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Navrhovateľ sa v ďalších prejednávaných veciach domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza (návrhy
označené navrhovateľom ako ZE) namietal, že exekučný súd nerozhodol o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej lehote. Zamietnutie návrhu v týchto veciach
odôvodňuje nasledovne:

Podľa § 44 odst.7 Exekučného poriadku v znení novely z. č. 341/2005 Z. z. účinnej od 1.9.2005,
oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 odst. 8 Exekučného poriadku v znení novely z. č. 341/2005 Z. z. účinnej od 1.9.2005,
súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorýbol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítavajú tak, ako keby
došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa prechodných ustanovení v uvedenej novele, § 238 odst.1,2 Exekučného poriadku, sa konania
začaté pred 1.9.2005 dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 1.9.2005,
medzi ktorými § 44 odst.7,8 nie je. Uvedená úprava platila v Exekučnom poriadku aj po novele

vykonanej z. č. 585/2006 Z. z. účinnej od 1.12.2006, ktorou bol do ustanovenia § 44 vsunutý nový
odsek 7, pričom doterajšie odseky 7 a 8 boli prečíslované na odseky 8 a 9.

Navrhovateľ v návrhu uviedol, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný a nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej lehote 30 dní. I napriek tomu, že v jednotlivých
exekučných veciach, ktoré sú v odôvodnení tohto rozsudku oboznámené, súd o zmene exekútora

rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup,
ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Naviac v exekučnom konaní v čase, keď bol podaný
návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo, lebo pôvodný exekútor má podľa zákona
oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Okrem toho v tomto štádiu konania
navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok na opravy podaním sťažnosti predsedovi

súdu proti porušovania jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 odst. 7 v spojení s § 62 a nasl.
z. č. 757/2004 Z. z. - o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR so žiadosťou posúdiť, či došlo
alebo nedošlo k porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ v
niektorých exekučných veciach podal sťažnosť pre zbytočné prieťahy v konaní, čo je u jednotlivých
oboznamovaných veciach aj uvedené. Jeho sťažnosti buď neboli považované za opodstatnené a vo

veciach, v ktorých bol konštatovaný prieťah v konaní, bol odstránený promptne a nemohol spôsobiť
navrhovateľovi žiadnu škodu s poukazom na charakter vytýkaného prieťahu. Súd však zistil, že vo
väčšineexekučnýchvecínavrhovateľsťažnostinazbytočné prieťahynepodal.Navrhovateľnepreukázal
splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu v prejednávaných exekučných veciach, súd sa samotným

nárokom na náhradu škody potom nezaoberal. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v
prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní by došlo k účinnému
vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby
súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv.
Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom

prípade nie je možné konštatovať. Napokon dôvodom nevymoženia pohľadávky oprávneného bolo
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o
zmene exekútora v zákonnej lehote potom nemohlo dôjsť k vzniku materiálnej škody navrhovateľovi.
Samotné spísanie žiadosti o informáciu o stave exekučného konania v danej veci súd považuje za
bežný postup účastníka exekučného konania. Tvrdenie navrhovateľa, že mu vznikla majetková škoda v

sume 175 eur a nemajetková ujma v sume 55,32 eur za každý mesiac omeškania exekučného súdu nie
sú ničím podložené. Je síce pravdou, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 30-dňovej lehote, ale v tejto skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by
založil nárok navrhovateľa na náhradu škody.

V súvislosti s týmto nárokom navrhovateľa súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR II. ÚS
520/2012-39 zo dňa 10.7.2013 týkajúci sa navrhovateľa vo veciach OS Zvolen vedených pod sp. zn.
27Er 539/2010 a sp. zn. 22Er 915/2010 prezentovaných vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, v ktorých
navrhovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6

ods.1 Dohovoru.

Ústavný súd SR vyslovil právny názor, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku 48 odst. 2
Ústavy je pozemok autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na ustanovené
lehoty v zákone na vykonanie toho, ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či

došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48
odst. 2 Ústavy, Ústavný súd SR na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, lebo aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky
okolnosti v danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovnemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval
zákonom ustanovených lehotách (rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 440/2012).

Tak ako súd uviedol už vyššie, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by
dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon pri takom prípade umožňuje

uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, v konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho zložku nie je objektívnou prekážkou na udržanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom vzniku insolventnosti povinného, lebo spravidla
z dôvodov neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom
každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je

odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale
tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie jeho
podnikateľské postupy. Žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy v konaní sa neviedlo.

Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany
súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok
prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa a aj z
toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil,
je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov Ústavného

súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať nápravu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedeného návrhu nevyplýva, lebo navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že
by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a
predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy

podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku popísanej činnosti navrhovateľa, súd považuje
jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a
súčasne v takej situácií platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie

porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.Súd zhodnotením skutkového stavu veci, s prihliadnutím na
všetky dôkazy, okolnosti a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo dospel k právnemu záveru,
že podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy splnené neboli. Podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetných veciach splnená nie je,

pretože nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou. Keďže v konaní neboli preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za
škodu u odporkyne, súd návrh navrhovateľa zamietol.
Navrhovateľ súdu predložil znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, vyhotovený Ekonomickou
univerzitou Bratislava, zapísaný na Okresnom súde Prievidza pod Spr 273/14, predmetom ktorého bolo

určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými
rozhodnutiami okresných súdov SR v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním
zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o
zmene súdneho exekútora. Predmetom ohodnotenia nebolo vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch, touto otázkou sa znalecký ústav nezaoberal.

Vzhľadom k tomu, že súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný z dôvodov
uvedených v odôvodnení tohto rozsudku, súd sa výškou škody nezaoberal.

Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je
dôvodný. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného
sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti navrhovateľa
na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z prejednávaniaa rozhodovania vo veci, nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci
samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie

navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so
začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva
len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom (§ 16
ods. 3 O.s.p.), pričom o túto situáciu nejde. Preto súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako

nedôvodný zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec

prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na

kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,

že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti

boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
list. V odvolaní ďalej namietal, že ako dôkaz vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý

vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie
jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli vynaložené v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o tom, že predložil znalecký posudok až po roku a pol

od podania žaloby na súde, dáva do pozornosti samotný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že
zadal vypracovanie znaleckého posudku dňa1. marca 2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak
dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo
viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhraduškody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným
medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu
pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej

otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní

neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len námietky vo vzťahu k majetkovej škode a nemajetkovej ujme.
Uvedené odvolacie tvrdenie však nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým
zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného súdu.

Skutkové zistenia a právne posúdenia jednotlivých vecí spojených do spoločného konania vykonané
okresným súdom sú správne, podrobne a starostlivo v odôvodnení uvedené a vysvetlené, odvolací súd
sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na dôvody rozhodnutia
odkazuje.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej

veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššieuvedených objektívne
udržateľných dôvodov nezistil. Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie
uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal
vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom V predmetnej veci
sa súd vyporiadal so znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej

univerzity v Bratislave, pričom ho nevyhodnotil ako dôkaz preukazujúci nároky uplatňované v tomto
konaní a s týmto hodnotením sa stotožňuje aj odvolací súd. Predložený Znalecký posudok č. 1/2014
nevychádzal pri výpočte škody z tejto konkrétnej právnej veci, pričom znalci sa v závere nenáležite
vyjadrovali k právnym otázkam. Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože
následkom nepreukázaného kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za

škodu je zamietnutie návrhu navrhovateľa.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd doručil
písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 29.04.2013. Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku, bolo nariadené na deň 27.07.2014 . Na pojednávanie boli navrhovateľ i jeho právny zástupca

riadne a včas predvolaní (02.07.2014). Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný 15
mesiacov!!oboznámiťsaspísomnýmvyjadrenímodporcukjehonávrhu,amožnosťvyjadriťsaknemuči
užpísomnealeboústnenapojednávaní,naktorébolriadneavčaspredvolaný.Nielenžebolazachovaná
zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časovýpriestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne

predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a

v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto

svojom práve účastník trvá.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre
odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu

o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne.
Zároveň opakovane žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavným
súdom SR. Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť. Ústavnú sťažnosť predložil.

Odvolacísúdvtomtosmerepoznamenáva,žeoústavnejsťažnostinavrhovateľa,bolo Ústavnýmsúdom

SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 22. augusta 2013 č.k. IV. ÚS 515/2013-10). Okrem toho okresný súd v
spojení s uznesením krajského súdu už právoplatne rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odôvodneného rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, odvolací súd sa v
zmysle §219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a odkazuje na správne
posúdenie uvedeného návrhu okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. K námietke navrhovateľa, že
okresný súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení

konania, proti ktorému podal odvolanie, okresný súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je
uvedené uznesenie vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej odvolací súd dodáva, že aj
vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho,
resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak okresný súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti
konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného

návrhu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania

zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť aoznačiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd

už uznesením sp. zn. 19 NcC/661/2012 z 5. novembra 2012 právoplatne rozhodol, že sudca nie
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému
uzneseniu nadriadeného súdu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 22. augusta 2013 č.k. IV. ÚS 515/2013-10). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní,
že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje

aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z
31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich

rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu

k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.

Z vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne

správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Onáhradetrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§224ods.1vspojenís §142ods.1a§151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .