Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 6, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/1138/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220214
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220214.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 05. 09. 2014 č. k. 10C/324/2012-50,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 385 eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
13Er/1058/2011. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1-2, § 19
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i
ust. § 41 ods. 1, 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení platnom do 31. 05. 2010 a v znení účinnom od 01. 06. 2011 (ďalej len „Exekučný
poriadok“) a § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno č. k.
13Er/1058/2011 zistil, že súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal

na základe návrhu oprávneného na Okresnom súde Komárno (ďalej len „exekučný súd“) dňa 09. 09.
2011, ktorej žiadosti exekučný súd vyhovel a dňa 18. 10. 2011 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 20. 08. 2013 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil. Súd prvého stupňa nevzhliadol dôvodnosť podaného návrhu, pretože navrhovateľ
nepredložil relevantné dôkazy, ktorými odôvodňoval svoje tvrdenia. Konštatoval, že preskúmaním
exekučného spisu nezistil žiadne prieťahy, ktoré by odôvodňovali priznať navrhovateľovi nemajetkovú
ujmu a nezistil ani žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania lehoty. K

vznesenej námietke premlčania navrhovateľom uviedol, že trojročná subjektívna premlčacia lehota
podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý
raz a nemohla začať plynúť skôr, ako bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Mal za to, že porovnaním dátumov 09. 09. 2011 (doručenie žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu) a dátumu 23.04.2012
(doručenie žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odporcovi) je
možné uzatvoriť, že námietka premlčania nebola dôvodná. Poukázal tiež na to, že prvé žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody boli navrhovateľom doručené odporcovi dňa 23.
04. 2012, návrh vo veci samej bol na súd podaný dňa 27. 09. 2012, teda nie po uplynutí 6-mesačnej
lehoty, ale skôr, avšak ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Vzhľadom k tomu, že žiadosť súdneho exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 09. 09. 2011
konštatoval, že poverenie nebolo udelené v 15 dňovej lehote, avšak podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2011 sa už 15 dňová lehota v prípade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených na udelenie poverenia
nevzťahovala. Poukazujúc na rozhodnutie Ústavného súdu SR (nález zo dňa 7. mája 2013 sp.zn. IV.
ÚS 471/2012-75) zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty
prihliada,aleichnedodržanieautomatickynevyvolávaporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov. Zdôraznil tiež, že podľa už ustálenej judikatúry je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy v prípade exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Preto nebolo možné
postup exekučného súdu, ktorý nevydal poverenie na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní, považovať
na nesprávny úradný postup. Tým nebol splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania
sa ďalším predpokladom zodpovednosti odporcu za škodu a to existenciou škody nezaoberal. Za
splnený nemal ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, keďže nesprávny úradný postup exekučného súdu nezistil. Znalecký posudok č.
1/2013 riešiaci otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie a

Znalecký posudok č. 1/2014 stanovujúci výšku majetkovej škody navrhovateľa, nepovažoval pre súdenú
vec za dôležité dôkazné prostriedky, nakoľko v konaní neboli preukázané ďalšie predpoklady vzniku
nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov
konania, keďže tieto odporca nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutienazákladeaspoužitímnovejprávnejúpravyobsiahnutejvust.§9ods.2zák.č.514/2003Z.
z.,ktorásastalasúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiatedapotom,čouždošlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods.
1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím

de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Poukázal, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, a naviac, jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne

faktoryakonapr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnosti,atď..Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho

presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Taktiež uviedol, že ako dôkaz o vzniku
škody predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v
Bratislave, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívnydopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v posudku určenej výške. Pokiaľ prvostupňový
súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nepreukázal, že by jeho postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým

posudkom a jeho prílohami, ktoré predstavujú podrobný prehľad o ním vynaložených nákladoch. V tejto
súvislosti poukázal tiež na to, že znalecký posudok dal vypracovať ešte 01. 03. 2013, s ohľadom na jeho
zložitosťadôkladnosťvypracovanieposudkutrvaloviacakorok,ktorúskutočnosťnevedelovplyvniť.Mal
tiežzato,žeideozložitúodbornúotázku,ktorúsúdnemôževyriešiťsámprostredníctvomvykonávaných
dôkazov. V konaní tak preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu

škody, a preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom. Poznamenal tiež, že ak bol
súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jeho návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke a to porušenia jeho práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol
prvostupňový súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 385 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn. 13Er/1058/2011. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovejlehoteavprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 7 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy ana okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky

zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej

slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci vo svetle týchto záverov preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého
stupňa, v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny
právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Komárno sp. zn.
13Er/1058/2011, že exekučnému súdu bola dňa 09. 09. 2011 doručená žiadosť súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť,
s.r.o., proti povinnej O. G., o vymoženie 764,88 eura s príslušenstvom na základe exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.
s. v Bratislave zo dňa 02. 06. 2011 sp. zn. SR 04130/11, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa
18. 10. 2011 a to vydaním poverenia na vykonanie exekúcie pre exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,

so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60 pod č. 5401 061905*. Následne exekučný súd uznesením
č.k. 13Er/1058/2011-12 zo dňa 20. 08. 2013 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď
k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 7 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na

právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z
dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody
predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur
na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde,t.j.celkovoškodapredstavujesumu125eur.Zároveňsinavrhovateľuplatnilináhradunemajetkovejujmy
v peniazoch vo výške 385 eur za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu 7 mesiacov, keď márnym
uplynutímtohtočasubolireálneohrozenéjeholegitímneočakávania,žesprávnympostupomsúdudôjde

k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 01. 06. 2011, t.j. v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§41ods.1Exekučnéhoporiadkuexekučnýmtitulomjevykonateľnérozhodnutiesúdu,akpriznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem

iného aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a
schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Opierajúc sa o vyššie citovanú zákonnú úpravu, odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva
názor, že zákonná 15-dňová lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (či už pozitívne alebo negatívne) sa nevzťahovala na exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Zo strany exekučného súdu v danom prípade tak nemohlo dôjsť

k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcemu v porušení jeho povinnosti vydať poverenie na
vykonanie exekúcie v 15-dňovej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy

§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z
hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená

exekučnému súdu dňa 09. 09. 2011 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú
na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný
súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu
za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, dňa 18.
10. 2011 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Učinil tak za 39 dní a nie za viac ako 7

mesiacov, ako to zavádzajúco v návrhu tvrdil navrhovateľ. S ohľadom na tieto okolnosti tak v postupe
exekučného súdu nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou
judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa
síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky

nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoréby bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS
64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Za zhora popísaných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal,
že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom
v tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva,
že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie

úspešne domôcť ani nároku od povinnej; a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom sa
v exekučnom konaní ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody alebo ujmy oprávneného pre samotnú
nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať
právo“.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup

prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú buď bez právneho
významu alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.