Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/295/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218576
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218576.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: Y., s.r.o., so sídlom Y. XX, P.,
IČO: 35 807 598, zast. Z. Y., s.r.o., so sídlom H. X, P., IČO: 36 864 421, proti odporcovi: T. I. - R. T. T. I.,
O. námestie XX, P. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. októbra 2014, č.k. 7C/182/2012-24, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozhodol negatívne o návrhu navrhovateľa, ktorým uplatnil proti odporcovi návrh na

zaplatenie 897,29 eur z titulu majetkovej škody a sumu 179,46 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Uplatnený
návrhodôvodniltým,žeakooprávnenýsubjekt(veriteľzoZmluvyoúvereč.3800777)navrholpísomným
podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. zák. č. 233/1995 Z. z. súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu, z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení
zostranydlžníka.Poprijatínávrhunavykonanieexekúcie,súdnyexekútorpridelilregistráciouexekučnej
veci číslo EX 2678/2010. Následne návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom predložil
Okresnému súdu Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Spisovú značku,

pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde, označiť nevedel. Exekučný
súd bol povinný o žiadosti rozhodnúť do 15 dní odo dňa jej doručenia, keďže exekučným titulom bolo
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitosti,nevyžadovalasitakúspoluprácusúčastníkmikonania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.11.2010 (konanie sa začalo
dňa 16.3.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t. j. omeškanie trvalo

viac ako 247 dní. Okrem uvedeného za nesprávny úradný postup považoval aj to, že exekučný súd
spôsobom odporujúcim zákonu, preskúmal exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu. Podľa jeho
názoru všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu vo veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Poukázal na to, že existencia rozsudku
rozhodcovského súdu, ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, spôsobuje
prekážku veci právoplatne rozhodnutej a zamedzuje mu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať

súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom.

Z výsledkov dokazovania okresný súd zistil, že v konaní tamojšieho súdu sp.zn. 9Er/1172/2010
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 29.4.2010.Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 19.11.2009. Okresný súd
Prievidza uznesením č. k. 9Er 1172/2010-11 zo dňa 10.9.2010 žiadosť súdneho exekútora JUDr. I.
Q. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd

právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere,
považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu exekučný súd zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na
peňažné plnenie na základe zmenky povinného, ktorá bola vyplnená oprávneným na základe dohody o
vyplnenízmenky.Zmluvnédojednanie-dohoduovyplnenízmenky,exekučnýsúdoznačilzaneprijateľnú

zmluvnú podmienku.
Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 6CoE 119/2011-41 zo dňa 27.4.2011 uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na zbytočné prieťahy v konaní (č. l. 192a spisu č. k. 7C 144/2012).

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ protiprávny úkon (nesprávny úradný postup),
b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,

d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako objektívna, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať

zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej
zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy SR.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a

následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočnosti prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik

zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý by bol z
hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.

Zo spisu č. k. 9Er 1172/2010 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
tunajšiemu súdu doručená dňa 29.4.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zo dňa 19.11.2009. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 9Er 1172/2010-11 zo dňa 10.9.2010
žiadosť súdneho exekútora JUDr. I. Q. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania založený
zmluvou označenou ako zmluva o úvere, považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu exekučný súd

zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky povinného, ktorá bola
vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky. Zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení
zmenky, exekučný súd označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku.Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej
lehote, poskytuje ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Prejav vôle normotvorcu vyjadrený
v tejto právnej norme je pritom potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu

sledovaného zámeru.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z.z. účinného v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie,
exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul expressis verbis nebol ustanovený

(k tomu došlo až novelou účinnou od 1.6.2011), napriek tomu ho treba považovať za exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely uskutočnenej zákonom č.
102/2011 Z. z.. Súd vychádza z teologického výkladu zákona vložením slov „rozhodcovských súdov a“
do § 41 ods. 2 písm. d/ sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad §
41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených sa rozumejú rozhodcovské rozsudky. V zmysle uvedeného výkladu sa

15 dňová lehota na vydanie poverenia na daný prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok (porovnaj rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. 11Co 128/2014 z 14.4.2014.
Súd teda prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie exekučného
titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona,
aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. V tomto smere je argumentácia navrhovateľa

spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly
podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach
nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného
poriadku. Podľa názoru súdu, vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne
upravujesituácia,keďsúdtakýtorozporzistíajepovinnýnieudeliťpoverenia,alerozhodnúťozamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú
15-dňovú lehotu vsunúť obe procesné situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení

rozporu, napríklad exekučného titulu so zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri
skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to
i v rozhodcovskom rozsudku. Súd poukazuje ja na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 5209/2012-39 z
10.7.2013.

Vychádzajúc z uvedeného názoru, s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola tunajšiemu súdu doručená dňa 29.4.2010 a súd rozhodol dňa
10.9.2010, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote. Dobu, za ktorú rozhodol vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného
plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu

ochrany spotrebiteľa, považuje za primeranú.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná
súdom zakotvuje aj čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax

Ústavného súdu SR ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy je
pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale
aj s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu vo veci č. III.

ÚS 69/2011, v ktorom konštatoval, že účastník konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu, prieťahov
v konaní, neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom, koná v rozpore so zásadou každý
nech si stráži svoje práva.

Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to

existenciu nesprávneho úradného postupu.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku.Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014, zo záverov ktorého vyplýva, že majetková škoda
v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie predstavuje minimálne 30,76,- eur: mzdové náklady 4,15,- eur, náklady na tlač
5,31,-eur,nákladynaúpravuinformačnéhosystému13,86,-eur,nákladynapoštovné3,01,-eur,náklady
na telekomunikačné služby 4,43,- eur. V predmetnom súdnom konaní si však navrhovateľ majetkovú
škodu vo výške žalovanej sumy uplatnil s tým, že predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom

konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. V
podaní označenom ako: Stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovanej k obsahu žaloby uviedol, že podľa
jeho názoru preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu,
pričom nie je možné reálne predpokladať, že nesprávny úradný postup súdu nemal na jeho majetok
a aktivity žiaden vplyv (súd vykonaním úradného postupu spôsobil konečnú nevymožiteľnosť jeho
nároku, keď požičané finančné prostriedky viac nemôže získať naspäť a zároveň o návrhu rozhodoval

neprimerane dlho, pričom čas navyše pri hospodárskych aktivitách niečo stojí). Toto všetko predstavuje
škodu na jeho strane. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách jeho (navrhovateľa)
zamestnancov (práca navyše) a v administratívnych postupoch (úkony navyše), a to v smere zvýšenia
objemu prác a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov
na pokrytie zvýšeného objemu prác. Dôsledkom je zníženie majetku na jeho strane. Ako náhradu

majetkovej škody si uplatňuje náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním
exekučného súdu: náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému, náklady na udržiavanie a správu informačného systému, náklady
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním

a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (náklady, ktoré musel vynaložiť na zamestnancov,
poštovné, papier, tlač, elektronické služby, atď.) v záujme toho, aby docielil postup v exekučnom konaní
a rozhodnutie o jeho návrhu. Ak by súd bol včas rozhodol, nemusel by sa prostredníctvom svojich
zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov, kde nebolo rozhodnuté, atď. Pre
konanie nie je významný fakt, ako bolo o jeho návrhu rozhodnuté (či pozitívne, alebo negatívne), keďže

toto nemohlo ovplyvniť jeho činnosť, v snahe dosiahnuť (akékoľvek) rozhodnutie o návrhu na vydanie
poverenia.

Uvedený znalecký posudok je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, avšak
agenda NZP, NP, ZE. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody,

nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody. K činnosti označenej ako
overovanie skutočností, či súd rozhodol v exekučnej veci, by pritom, podľa názoru súdu, pristúpil bez
ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. V predmetnom konaní však si
navrhovateľ ani neoveroval, či súd rozhodol v exekučnej veci, a ani mu nezasielal urgencie.

K vymoženiu pohľadávky navrhovateľa, ako oprávneného v exekučnom konaní by vôbec nedošlo.
Majetková škoda, ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v
exekučnom konaní, mu v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nevznikla.

Navrhovateľ tiež nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil

v žalobe.

Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie
porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože
navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v

peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa
a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že

by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v porušení povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými prieťahmi, že vykonalúradný postup bez splnenia zákonných podmienok, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil

podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám

nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež

na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým,
že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,

ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými

dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávaniapredložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania

pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS
36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom

základe,žeexekučnýsúdrozhodoložiadostioudeleniepovereniadňa18.11.2010(správne10.09.2010)
a exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 29.04.2010. K
rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom
stanovenej 15 - dňovej lehoty.

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní na preskúmanie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu neplatí, ak je ako exekučný titul predložená notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku) alebo rozhodnutie rozhodcovskej komisie alebo ňou schválený zmier (§ 41 ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku), a to z dôvodu, že oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný

súd povinný preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej (ust. § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský
rozsudok vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z
06.10.2009 "Asturcom"). Postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v

lehote 2 mesiacov od podania návrhu, tak nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom
bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako
prieťahy v súdnom konaní. V danom prípade tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu. Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR, a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, či bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.

zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani
odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.
Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodovalvylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.

Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo dňa 17.09.2014 nariadené pojednávania
na deň 21.10.2014. Navrhovateľ mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k
jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol
riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu
pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri
nahliadnutídospisuoboznámiťsasovšetkýmilistinnýmidôkazminachádzajúcimisavspiseatovrátane

aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia

zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa. Okresný súd dôvody zrušenia pojednávania neuznal, pričom na námietku zaujatosti
sudkyne totožného obsahu, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté neprihliadol.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi

pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže
v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a
nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti

prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania.
Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že
súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba
posudzovaťvždyvzhľadomnavšetkyokolnostidanéhoprípadu,pričomtrebamaťnazreteli,žezúčastniť

sa pojednávania pred súdom je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu,
pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba
považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale
môže žiadosť o odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne
uvedené v žiadosti o odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania na deň 21.10.2014 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že bola porušená zásada nestrannosti súdu a
sudcu a navrhovateľ opätovne namietal zaujatosť tunajšieho súdu.

Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť

a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svojou neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,
túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Prievidza, ktorým je prejednávaná vec náhrady

škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom toho istého súdu. Uznesením
Krajského súdu Trenčín zo dňa 02. novembra 2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012- 19 bolo rozhodnuté o
tom, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. E. K. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci. Samotná skutočnosť, že je okresným súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v
inej veci, hypotézu právnej normy § 14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu krajský súd
už uznesením právoplatne rozhodol, že vyššie uvedená sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne také právne významné skutočnosti, ktoré
predpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by bolo možné mať za to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca.
Vzhľadom

na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich

rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani

neuskutočnilo ústne pojednávanie a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.