Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 15, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/13/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814010451
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814010451.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému F. Q., nar.
XX.XX.XXXX v B., pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr.zák. a iné, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 15. júla 2015 prejednal odvolanie obžalovaného F. Q. a odvolanie prokurátora Okresnej
prokuratúry Prievidza proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. decembra 2014, sp.zn.

2T/134/2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr.por. napadnutý rozsudok sa zrušuje v celom rozsahu.

Podľa§322ods.1Tr.por.vecsavraciasúduprvéhostupňa,abyjuvpotrebnomrozsahuznovuprejednal
a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 17.12.2014 sp.zn. 2T/134/2014 bol obžalovaný F. Q.
uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr.zák. v jednočinnom súbehu s
prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. na tom skutkovom základe, že dňa 23.03.2013
v čase okolo 06.00 hod. v Prievidzi na Z. ulici v priestoroch HM K. pri pokladniach po predchádzajúcej
slovnej výmene názorov s poškodeným T. B., poškodeného napadol, a to tým spôsobom, že ho ľavou
rukou chytil za golier bundy a sveter a pravou rukou mu vrážal do tváre, pričom poškodený ho vyzýval,

aby s tým prestal, že on sa s ním nemieni biť, na čo obžalovaný na chvíľu prestal a následne ako sa mu
poškodenýsnažilvytrhnúť,takhoobžalovanýopätovnezačaludieraťdooblastitváre,čímpoškodenému
T. B. spôsobil trojitú zlomeninu sánky vpravo s posunom kostných úlomkov a pomliaždenie tváre, pričom
uvedené zranenia si vyžiadali lekárske ošetrenie a liečenie v trvaní 49 dní, počas ktorých u poškodeného
došlo k sťaženiu obvyklého spôsobu života spočívajúceho v nemožnosti prijímania formovanej stravy,
ktorá bola možná len v tekutej kašovitej forme.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný F. Q. odsúdený podľa § 155 ods. 1 Tr.zák. s použitím § 41 ods. 1,
§ 38 ods. 4, § 37 písm. h/, § 39 ods. 1 Tr.zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov,
ktorý mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr.zák. mu
bola určená skúšobná doba vo výmere 30 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. súd poškodeného T. B. s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske
súdne konanie.

Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote včas
podaným odvolaním napadol v neprospech obžalovaného prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza
(ďalej len „prokurátor“) pre nesprávnosť výroku o uloženom treste a obžalovaný F. Q. pre nesprávnosť

výroku o vine a treste, ktorý písomne zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.Prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania namietol neodôvodnené použitie moderačného
oprávnenia v zmysle § 39 ods. 1 Tr.zák. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nevzal dostatočne do
úvahy spôsob spáchania činu, jeho následok (obžalovaný viackrát udrel poškodeného do oblasti hlavy,

a to i napriek tomu, že ho poškodený viackrát prosil, aby upustil od svojho konania, pričom spôsobil
poškodenému trojitú zlomeninu sánky vpravo s posunom kostných úlomkov a pomliaždenie tváre),
pohnútku obžalovaného (obžalovaný sám vyprovokoval uvedený incident) a osobu páchateľa (bol v roku
2013 postihnutý za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu). Súd prvého stupňa sa neriadil pri
ukladaní trestu základnými zásadami uvedenými v § 34 ods. 4 Tr.zák. a obžalovanému neprimerane

mimoriadne znížil trest odňatia slobody, a to v zjavnom nepomere k trestu, ktorý obžalovanému skutočne
hrozil s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr.zák. vo výmere s dolnou hranicou trestu odňatia slobody vo
výmere 6 rokov a s hornou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov. Navrhol
preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr.por. zrušil vo výroku o
uloženom treste a obžalovanému uložil úhrnný trest odňatia slobody nepodmienečne so zaradením do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že obžalovaný v rámci celého prípravného
konania, ako aj na hlavnom pojednávaní poprel spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu takým
spôsobom, ako je uvedené v obžalobe. Celý incident vyvolal poškodený. Z výpovedí svedkov vyplýva,
že bol to práve poškodený, ktorý ako prvý fyzicky napadol obžalovaného a spôsobil mu poranenia

hlavy v takom rozsahu, že bol obžalovaný narušený v obvyklom spôsobe života v trvaní 10 dní, za čo
bol aj odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov a tento mu bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Na hlavnom pojednávaní bol prehratý kamerový
záznam z HM Tesco, ktorý zachytáva priebeh konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že medzi obžalovaným a poškodeným došlo k dvom vzájomným stretom, medzi

ktorými je výrazný časový rozdiel. Podľa obžalovaného sa poškodený chcel účelovo opätovne stretnúť
s obžalovaným a vyvolal aj druhý konflikt, ktorý medzi nimi nastal. Obžalovaný sa aktívne bránil proti
poškodenému. To, že obžalovaný spôsobil poškodenému také zranenia, považuje za nešťastnú náhodu,
pričom v žiadnom prípade nemal úmysel z jeho strany mu takéto zranenia spôsobiť, či už vo forme
priameho alebo nepriameho úmyslu. Skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu, nespĺňa podmienky

právnej kvalifikácie podľa § 155 ods. 1 Tr.zák. a je možné konanie obžalovaného právne kvalifikovať
len podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr.zák. V prípade, že by sa odvolací súd stotožnil s názorom
súdu prvého stupňa, tak má za to, že nepodmienečný trest odňatia slobody by bol v tomto konkrétnom
prípade neprimerane prísny a takýto trest by nespĺňal svoj účel, pretože obžalovaný nebol doteraz súdne
trestaný, pochádza z usporiadanej a slušnej rodiny, má stabilné pracovné zázemie, keďže pracuje ako

tesár v zahraničí a má dlhoročnú priateľku, s ktorou si plánuje založiť rodinu. Navrhol preto, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste odňatia slobody podľa § 321 ods. 1 písm. d/
Tr.por. a podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, že uzná obžalovaného vinným z
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr.zák. a uloží mu primeraný úhrnný trest
odňatia slobody, ktorého výkon navrhol podmienečne odložiť na primeranú skúšobnú dobu. Alternatívne

pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa vo veci právnej kvalifikácie
skutku, navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 ods. 1 Tr.por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr.por.,

na podklade podaných odvolaní obžalovaným a prokurátorom, ktoré mu spolu so spisom boli predložené
dňa 19. marca 2015, vykonal dňa 15. júla 2015 verejné zasadnutie a postupom podľa § 317 ods. 1 Tr.por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť
postupukonania,ktoréimpredchádzalo,prihliadajúcpritomajnachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkané
a mohli by pritom odôvodňovať podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. Uvedeným postupom zistil,

že odvolanie obžalovaného F. Q. je dôvodné.

Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo výrokoch o vine,
treste a náhrade škody je chybný pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení a tiež preto, že
okresný súd sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku toho sú

pochybnosti o správnosti skutkových zistení a na objasnenie veci treba vykonať ďalšie dôkazy (§ 321
ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr.por.).Podľa názoru odvolacieho súdu doposiaľ vykonané dôkazy nie sú spôsobilé dať jednoznačnú a
nepochybnú odpoveď na otázku, či u poškodeného došlo k vzniku ťažkej ujmy na zdraví v zmysle §
122 ods. 3 písm. i), ods. 4 Tr.zák. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa možno domnievať, že

okresný súd oprel svoj právny záver o vznik ťažkej ujmy u poškodeného o závery znaleckého posudku,
na ktoré závery okresný súd poukázal uvedením obsahu týchto záverov, pričom v napadnutom rozsudku
absentujú ďalšie úvahy okresného súdu, ako tieto závery konkrétne aplikoval na ustanovenie § 122 ods.
3 písm. i), ods. 4 Tr.zák.

Podľa názoru odvolacieho súdu však vykonané znalecké dokazovanie a jeho doterajšie závery nie sú
dostatočné na posúdenie, či ujma poškodeného je ťažkou ujmou na zdraví v zmysle § 122 ods. 3 písm.
i), ods. 4 Tr.zák.

Podľa záverov znaleckého dokazovania k narušeniu obvyklého spôsobu života poškodeného došlo
počas 7 týždňov, ktoré obmedzenie spočívalo v nemožnosti prijímania formovanej stravy a zhoršeného

verbálneho prejavu. Ako vyplýva z výrokovej časti napadnutého rozsudku, okresný súd ustálil, že
poškodený sa na uvedené zranenie liečil 49 dní, počas ktorých došlo u neho k sťaženiu obvyklého
spôsobu života, spočívajúceho v nemožnosti prijímania formovanej stravy, ktorá bola možná len v tekutej
kašovitej forme. V spise a ani v znaleckom posudku sa nenachádzajú žiadne lekárske správy o priebehu
liečby poškodeného. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd v prejednávanom prípade nekriticky

prevzal závery znaleckého dokazovania.

V súvislosti so znaleckým dokazovaním odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že znalecký posudok
nemá medzi dôkazmi v trestnom konaní privilegované postavenie a podľa § 2 ods. 12 Tr.por. je súd
aj tento dôkaz povinný hodnotiť, ako každý iný dôkaz jednotlivo a v súhrne. Špecifikum hodnotenia

znaleckého posudku vychádza z ustanovenia § 141 ods. 1 Tr.por., podľa ktorého súd nie je oprávnený
sám posudzovať odborné otázky, na ktoré sú potrebné odborné znalosti ani v prípade, že by takýmito
odbornými znalosťami disponoval. Súd môže preverovať len správnosť skutkových okolností, z ktorých
znalecvychádza,čizáveryznalcamajúoporuvsprávnezistenýchskutkovýchokolnostiach,čisú závery
znalca náležite odôvodnené, logické a úplné. To znamená, že hoci nie je súd oprávnený sám posudzovať

odborné otázky, pri hodnotení tohto dôkazu podľa § 2 ods. 12 Tr.por. nesmie len mechanicky preberať
závery znaleckého dokazovania.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že ustanovenie § 17 zákona č. 382/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon č. 382/2004 Z.z.) ustanovuje náležitosti znaleckého posudku a jeho obsah.

Z ustanovenia § 17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z.z. vyplýva, že v časti „posudok“ má znalec uviesť opis
predmetu znaleckého skúmania a skutočnosti, na ktoré pri úkone znaleckej činnosti prihliadal, uvedie
postup, na ktorého základe sa dopracoval k odpovediam na otázky položené zadávateľom a k splneniu
ním uložených úloh. Z princípu výkladu právnych noriem v súlade s ich účelom tiež vyplýva, že § 17 ods.
6 zákona č. 382/2004 Z.z. je potrebné vykladať v materiálnom zmysle.

Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že v znaleckom posudku v rámci časti „posudok“ znalec všeobecne
uviedol len to, že vychádzal zo „spisovej a zdravotnej dokumentácie“. V znaleckom posudku absentuje
podrobný priebeh liečby s uvedeným obsahom jednotlivých lekárskych správ. Z uvedeného nie je možné
preskúmať, či závery znalca sa opierajú o konkrétne zistenia lekárov v rámci priebehu liečby, či liečba

prebiehala obvykle a štandardným spôsobom, ako v iných porovnateľných prípadoch alebo nie. Zo
znaleckého posudku nevyplýva, ako dlho trvala fixácia sánky poškodeného, teda, kedy konkrétne bola
odstránená poškodenému táto fixácia. Odhliadnuc od toho, že liečba zlomeniny, teda aj liečba zlomeniny
dolnej čeľuste je postupný proces, teda obmedzenie v dôsledku tohto zranenia nezaniká zo dňa na
deň, z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že znalci prikladajú momentu sňatia fixácie

dolnej čeľuste podstatný význam pre posúdenie otázky možnosti prijímania stravy. Keďže z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplývajú žiadne skutkové závery okresného súdu, ako sa s uvedenými
otázkami vyporiadal a prečo dospel k záveru, že poškodený nemohol prijímať formovanú stravu práve 49
dníanasledujúcideňjuužmoholprijímaťbezakéhokoľvekobmedzenia,súskutkovézisteniaokresného
súdu a závery okresného súdu nepreskúmateľné, z ktorého dôvodu je nepreskúmateľný aj právny záver

okresného súdu o vzniku ťažkej ujmy na zdraví u poškodeného v zmysle § 123 ods. ods. 3 písm. i),
ods. 4 Tr.zák.Podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd v prejednávanom prípade nepostupoval dôsledne podľa
ustanovení § 2 ods. 4, 12 Tr.por. ani pri hodnotení ostatných dôkazov.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom
konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr.por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní
a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide o

mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné
hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány
činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie.
Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno
preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné
presvedčenie je dôvodné.

K otázke hodnotenia dôkazov treba dodať, že podľa ustálenej súdnej praxe výrok o vine sa môže
zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok. Náležité zistenie
skutkového stavu vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná
tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za náležité zistenie skutkového stavu veci

preto nemožno považovať len zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, keď výsledky
dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť
iného alebo celkom opačného záveru. Ak súd stojí pred úlohou zhodnotiť vierohodnosť dvoch
v podstatných bodoch diametrálne odlišných dôkazov, nemôže nevierohodnosť jedného z týchto
dôkazov odôvodniť len okolnosťami, ktoré svedčia o vierohodnosti druhého dôkazu. Ak po vykonanom

dokazovaní zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, dôležitej pre posúdenie veci, treba
rozhodnúť v prospech obvineného (pravidlo in dubio pro reo vyplývajúce zo zásady prezumpcie neviny).

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd sám skonštatoval, že stál pred úlohou
zhodnotiť dve skupiny výpovedí, ktoré si navzájom protirečili. K verzii poškodeného a svedka I. o

priebehu incidentu sa priklonil z dôvodu, že sa okresnému súdu „zdala“ nelogická verzia obžalovaného.
Takýto záver o vierohodnosti výpovedí poškodeného a svedka I. podľa názoru odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedenej súdnej praxi k otázkam hodnotenia dôkazov, nakoľko výrok o vine
nemôže byť založený na zdaní logickosti jednej skupiny dôkazov svedčiacich v neprospech obvineného
bez náležitého jednoznačného a nepochybného vyvrátenia pravdivosti druhej skupiny dôkazov

svedčiacich v prospech obvineného. Pritom zdanie logickosti jednej skupiny dôkazov v zmysle vyššie
ustálenej súdnej praxe nemôže samo osebe znamenať vyvrátenie pravdivosti druhej skupiny dôkazov.

O jednostrannosti hodnotenia dôkazov okresným súdom svedčí aj fakt, že v neprospech obžalovaného
hodnotil skutočnosť, že obžalovaný mohol bez problémov odísť z miesta konfliktu, avšak sa vôbec

nezaoberal tým, že podľa obsahu vykonaných dôkazov sa mal práve poškodený opätovne vrátiť za
obžalovaným po tom, čo predtým ušiel na predajnú plochu. Pozornosti okresného súdu zrejme ušli tiež
tvrdenia svedkov T. a H. o tom, že kamarát poškodeného provokoval, pričom videonahrávka obsahuje
aj zábery správania sa jednej z osôb, ktoré správanie vykazuje znaky provokatívnosti.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na výpoveď svedka B., člena SBS, ktorý podľa obsahu
jeho výpovede v odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že keď skupina, v ktorej bol obžalovaný, bola pri
vchode, tie dve osoby (zrejme poškodený a svedok I.) sa z lavičky zdvihli a rozbehli sa za nimi (zrejme za
skupinou, v ktorej bol obžalovaný), ktorú skutočnosť svedok ohlásil na kamerový systém. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa okresný súd vyporiadal s touto časťou výpovede svedka pri

hodnotení ostatných dôkazov, pričom môže byť významné, prečo sa svedok rozhodol práve uvedenú
vnímanú skutočnosť oznámiť kamerovému systému.

Nie zanedbateľným faktom, ktorý mal byť okresnému súdu známy, je skutočnosť, že poškodený
bol právoplatne odsúdený vo veci vedenej na okresnom súde pod sp.zn. 3T/108/2014 na základe

obžaloby tej istej prokuratúry za to, že na tom istom mieste a v čase blízkom času žalovaného skutku
práve poškodený napadol obžalovaného F. Q. tak, že po predchádzajúcom slovnom nedorozumení ho
opakovane udrel po hlave a spôsobil mu zranenie - tržno-zmliaždenú ranu temena hlavy, vyžadujúcu
si chirurgický zákrok, ktoré zranenie si vyžiadalo narušenie obvyklého spôsobu života v trvaní 10dní. Okresný súd sa nevyporiadal s týmto odsúdením poškodeného v tom zmysle, či išlo o to isté
konanie a neriešil podstatný rozpor v dvoch rôznych obžalobných návrhoch prokurátora, podľa ktorých
v trestnej veci obžalovaného mal obžalovaný napadnúť poškodeného po predchádzajúcom slovnom

nedorozumení a v trestnej veci poškodeného to malo byť práve naopak.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že pre zistené chyby nebol skutkový stav veci
náležite zistený pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení, a preto, že sa okresný súd nevyporiadal
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom sú pochybnosti o správnosti skutkových

zistení napadnutého výroku o vine, na objasnenie ktorých treba dôkazy opakovať a vykonať ďalšie
dôkazy. Preto odvolací súd zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr.por. napadnutý rozsudok a podľa §
322 ods. 1 Tr.por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal.

Po vrátení veci bude úlohou súdu podrobne doplniť znalecké dokazovanie v tom smere, aby znalec
uviedol, z akých konkrétnych skutočností vychádzal pri podávaní znaleckého posudku, keďže v spise

a ani v znaleckom posudku sa nenachádzajú žiadne lekárske správy o priebehu liečby poškodeného.
Vzhľadom na okresným súdom konštatované nejasnosti výpovedí pred súdom vypočutých osôb, bude
jeho povinnosťou zvážiť, či v zmysle § 2 ods. 11 Tr.por. za účelom spravodlivého rozhodnutia nie je
potrebné konfrontovať vypočuté osoby s obsahom videozáznamu a následne ich dopočuť ku skutku,
prípadne odstrániť doterajšie rozpory a nejasnosti v ich výpovediach. Po vykonanom dokazovaní bude

okresný súd s poukazom na vyššie uvedené, vrátane poukazov na ustálenú súdnu prax povinný v
súlade s ustanovením § 2 ods. 4, 12 Tr.por. ustáliť skutkový dej a tento správne právne posúdiť. S
poukazom na úvahy okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku o nutnej obrane v prípade
pravdivosti obhajobných tvrdení obžalovaného, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že tieto
úvahy okresného súdu sa javia ako povrchné a nedostatočné, keďže nedávajú konkrétnu odpoveď o

predstavách okresného súdu, ako by sa mal obžalovaný brániť fyzickému útoku poškodeného, aby
boli splnené podmienky nutnej obrany. Úlohou okresného súdu bude tiež v prípade potreby riadne
sa vyporiadať aj s námietkami obhajoby voči právnej kvalifikácii, ktoré námietky boli vznesené už po
podaní obžaloby, pričom tieto obhajobné námietky boli opomenuté v odôvodnení rozsudku v rozpore s
ustanovením § 168 ods. 1 Tr.por.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.