Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/147/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010560
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110010560.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora
Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovaného Y. H., stíhaného pre trestný čin skrátenia
dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, o odvolaní okresného
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/52/2010 zo dňa 07.05.2014, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 17.marca 2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/52/2010 zo dňa 07.05.2014 bol
obžalovaný Y. H. podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry Bratislava I sp. zn. 4Pv 158/2008 zo dňa 12.07.2010, pre skutok právne kvalifikovaný ako
trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania

skutku, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

ako jediný konateľ spol. D. L., L..C..I.., ktorej právnym nástupcom je spol. N., L..C..I.., podal v nezistenom
čase dňa 31.3.2005 v Prešove na Levočskej ul. č. 9 na Daňovom úrade Prešov II nulové daňové
priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2004, ktoré bolo z dôvodu
miestnej príslušnosti zaslané Daňovému úradu Bratislava I, na Radlinského ul. č. 37 v Bratislave,

pričom následnou daňovou kontrolou v danej spoločnosti vykonanou Daňovým úradom Bratislava I na
základe protokolu o určení dane podľa pomôcok č. 600/321/147172/2007 z 10.09.2007 bolo zistené, že
v zdaňovacom období roku 2004 úmyselne zatajil a nepriznal príjmy spol. D. L., L..C..I.., ktorej právnym
nástupcom je spol. N., L..C..I.. vo výške 26.555,14€ (800.000,-Sk) za poskytnutie reklamných služieb
pre spol. X., L..C..I.. na základe faktúry č. 240906625 zo 6.9.2004, čím úmyselne znížil základ dane z
príjmov právnickej osoby za rok 2004 vo výške 26.555,14€ (800.000,-Sk), z ktorého bol povinný uhradiť

Daňovému úradu Bratislava I daň vo výške 5.045,48€ (152.000,-Sk),

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie okresný prokurátor v neprospech
obžalovaného,ktoréodôvodnilosobitnýmpísomnýmpodanímtak,žezvykonanéhodokazovaniamožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že spol. D. L. L..C..I.., ktorej právnym nástupcom je spoločnosť N.
L..C..I.., zatajila v daňovom priznaní za rok 2004 k dani z príjmov právnickej osoby svoj príjem vo výške
26.555,14 euro (800.000,- Sk), keďže podala nevyplnené daňové priznanie, ktoré možno považovať za
nulové, čím znížila základ dane z príjmov právnickej osoby za rok 2004 o uvedenú sumu, z ktorého
bola povinná uhradiť daň z príjmu právnickej osoby vo výške 5.045,48 euro (152.000,- Sk). Za konanie
danej spoločnosti zodpovedal jej konateľ, ktorým je obžalovaný. Tvrdenia obžalovaného, že daňové

priznanie nepodpísal je nepodstatné vzhľadom k tomu, že ako konateľ zodpovedal za celú činnosť
spoločnosti a daňovému úradu neposkytol reálne žiadnu súčinnosť. Zároveň nie je pravdepodobné anito, že by konateľ spoločnosti odovzdal kompletné účtovníctvo spoločnosti osobe, o ktorej nemá ani
základné vedomosti a zveril by jej kompletnú daňovú agendu. Odvolateľ považuje výpoveď svedka R..
C. V. za nevieryhodnú a to najmä s poukazom k tomu, že faktúra o plnení spoločnosti X. L..C..I.. sa

našla pri daňovej kontrole v účtovníctve danej spoločnosti v roku 2007. Pokiaľ ide o znalecký posudok
K.. R. T. a jeho výpoveď, tieto považuje za účelové vzhľadom k tomu, že znalec pri podaní znaleckého
posudku nevychádzal zo žiadnych dokladov, ale len prezentoval svoje osobné ničím nepodložené
domnienky a na hlavnom pojednávaní sa vyjadroval prevažne k právnym otázkam. Obžalovaný konajúci
zadaňovýsubjektsimuselbyťvedomýsvojichpovinností,medziktorépatríajpredkladaniepravdivýcha

úplných daňových priznaní správcovi dane ako aj poskytovanie súčinnosti správcovi dane. Z uvedených
skutočností vyplýva, že stíhaný skutok sa stal tak, ako je uvedené v obžalobe, pričom zo zadovážených
dôkazov nevyplýva, že by spoločnosť mala nejaké výdavky. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave vykonal vo veci verejné zasadnutie, na ktorom zástupca Krajskej prokuratúry

v Bratislave navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť opätovne okresnému
súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Obhajca obžalovaného uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia k odvolaniu prokurátora. Má za
to, že v tomto konaní nebol riadne preukázaný rozsah skrátenia dane a preto považuje prvostupňový

rozsudok za správny a navrhuje odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné.

Obžalovaný Y. H. uviedol, že je názoru, že nebolo preukázané, že mu vznikla daňová povinnosť.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že podané odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva a to ani nebolo medzi
stranami sporné, že spoločnosť D. L. L..C..I.. ako daňový subjekt podala príslušnému správcovi dane
nedostatočne vyplnené daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku
2004. Vzhľadom k tomu, že daňový subjekt nepredložil správcovi dane účtovníctvo, ktoré bol povinný
viesť v zmysle zákona o účtovníctve, pristúpil správca dane k určovaniu dane podľa pomôcok.

Podľa § 48 ods. 1 Daňového poriadku správca dane zisťuje základ dane a určí daň podľa pomôcok
v prípadoch ak daňový subjekt nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane, neodstráni
nedostatky daňového priznania, nemožno daň správne zistiť v dôsledku nesplnenia zákonnej povinnosti
daňového subjektu alebo daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu. V zmysle § 48 ods. 3

Daňového poriadku je pri určení dane správca dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii
alebo ktoré si zaobstará bez súčinosti s daňovým subjektom. Pomôckami môžu byť najmä listiny, daňové
priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky,
výpovede, správy a vyjadrenia iných správcov dane a podobne.

Určovanie dane podľa pomôcok prichádza teda do úvahy najmä v prípadoch, v ktorých daňový subjekt
napríklad vôbec nepodá daňové priznanie, respektíve podá, avšak je neúplné, či nevyplnené (alebo
nedostatočne vyplnené) a následne odmietne spolupracovať s príslušným správcom dane, odmietne
dať správcovi dane k dispozícii účtovníctvo a podobne. Takáto situácia nastala aj pri daňovom subjekte
spoločnosti D. L. L..C..I.. a preto správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly zisťoval daňovú

povinnosť daňového subjektu podľa pomôcok a to najmä na podklade bankových účtov daňového
subjektu (postup správcu dane pri určovaní dane podľa pomôcok je podrobne popísaný v protokole o
určení dane podľa pomôcok na č. l. 8 a nasl. vyšetrovacieho spisu).

Kurčovaniudanepodľapomôcokjevšaknevyhnutnéuviesť,žepomôckyvdaňovomkonanípredstavujú

len nástroj kvalifikovaného odhadu ekonomickej situácie daňového subjektu. Ich cieľom je s čo možno
najvyššou mierou pravdepodobnosti stanoviť základ dane a určiť daň pri subjekte, pri ktorom nie je
možné stanoviť daň inak. Pomôcky sú preto len viac či menej presný odhad, ktorý nie vždy korešpondujes reálnou situáciou daňového subjektu. Predstavuje podklad pre kvalifikovaný odhad relevantných
skutočností na základe informácií, ktoré má správca dane o daňovom subjekte.

Z uvedeného pre trestné konanie vyplýva, že určenie dane podľa pomôcok môže byť podkladom
zakladajúcim podozrenie zo spáchania daňového trestného činu (napríklad trestného činu skrátenia
dane), avšak pomôcky ako tzv. odhad či predpoklad správcu dane, nemôžu byť samé osobe dôkazom
toho, že došlo k spáchaniu trestného činu skrátenia dane a v akom rozsahu. Tu treba zdôrazniť, že
rozsah vlastnej daňovej povinnosti daňového subjektu, ktorý bol zistený správcom dane na podklade

pomôcok nie je možné mechanicky preberať do trestného konania a považovať ho napríklad za rozsah
skrátenia dane pri trestnom čine skrátenia dane. Orgány činné v trestnom konaní či súdy teda nemôžu
pri posudzovaní viny páchateľa podozrivého zo spáchania trestného činu skrátenia dane vychádzať len
z predpokladov, či odhadov správcu dane, ale musia vychádzať z dokazovania vykonaného v trestnom
konaní, z ktorého následne môžu vyvodzovať napríklad výšku príjmov a výdavkov (nákladov) daňového
subjektu v určitom zdaňovacom období a tým aj výšku daňovej povinnosti daňového subjektu.

Orgány činné v trestnom konaní musia pritom zisťovať a dokazovať (zhodne ako správca dane) aj
relevatnéokolnosti,zktorýchvyplývajúpredaňovýsubjektvýhody(napríkladrelevantnévýdavkypridani
zpríjmov)atiepremietnuťdozisťovaniarozsahudaňovejpovinnostidaňovéhosubjektu.Pridanizpríjmu
(ktorého sa týka aj posudzovaná trestná vec) vyplýva základ dane, z ktorého sa následne zisťuje výška

daňovej povinnosti z rozdielu medzi príjmami a výdavkami daňového subjektu za konkrétne zdaňovacie
obdobie, pričom o trestný čin skrátenia dane môže ísť len v tom prípade, ak je rozdiel medzi príjmami
a výdavkami kladný. O trestný čin skrátenia dane by preto nemohlo ísť v prípade, ak by napríklad mal
daňový subjekt hospodársky výsledok nula, respektíve by bol záporný (t. j. ak by bol daňový subjekt v
strate) a to ani v prípade, ak by riadne neplnil svoju povinnosť a nepodal daňové priznanie.

Odvolací súd sa zásadne nestotožňuje s názorom obhajoby ako aj znalca z odboru ekonómia
a manažment, ktorý vypracoval znalecký posudok na požiadanie obhajoby, že neexistencia
(nedostupnosť) účtovníctva daňového subjektu a následne určovanie dane spodľa pomôcok znamená
nemožnosť zistiť skutočný hospodársky výsledok daňového subjektu a tým aj jeho vlastnú daňovú

povinnosť. Neexistencia účtovníctva daňového subjektu taktiež automaticky neznamená, že nie je
možné vyvodiť trestnú zodpovednosť za spáchanie trestného činu skrátenia dane, t. j. že by nebolo
možné v žiadnom prípade zistiť základ dane daňového subjektu a určiť výšku jeho daňovej povinnosti.

V praxi je totiž pomerne bežné, že nie je predložené účtovníctvo konkrétneho daňového subjektu, avšak

spravidla je možné zisťovať príjmy či výdavky daňového subjektu v zdaňovacom období aj na podklade
iných dôkazov. Napríklad príjmy ako aj výdavky daňového subjektu možno ustaľovať v trestnom konaní
prostredníctvom účtovných dokladov iných subjektov (napríklad odberateľov či dodávateľov daňového
subjektu),svedeckýchvýpovedí(napríkladzamesntnacovdaňovéhosubjektu,ktorírealizovalikonkrétnu
zakázku, účtovníkov, zamestnancov odberateľov daňového subjektu), či prostredníctvom výpisov z

bankových účtov a podobne. Takýmto spôsobom sa v trestnom konaní dajú spravidla zistiť relevantné
príjmy ako aj relevantné výdavky daňového subjektu a teda ja základ dane s výslednú daňovú povinnosť.

V tomto smere súd II. stupňa zdôrazňuje, že nie je pritom nutné zisťovať, či brať do úvahy všetky
teoretické výdavky, ktoré mohol daňový subjekt vynaložiť, ale len tie, ktoré sú reálne zistiteľné alebo

ktoré celkom zjavne vyplývajú z príslušného daňového zákona (zo zákona je nutné prihliadnuť napríklad
na rôzne odpočítateľné položky, zľavy na dani, na ktorých uplatnenie mal daňový subjekt nárok, ďalej
napríklad ak má daňový subjekt zamestnancov, ktorým vypláca mzdy a hradí odvody, tak aj na tieto
skutočnosti je nutné prihliadnuť pri ustaľovaní základu dane daňového subjektu). Na výdavky, ktoré
boli dokazovaním zistené, respektíve na výdavky, ktoré boli zistené pri výkone daňovej kontroly, či

ktoré vyplývajú zo zákona a ktoré znamenajú znižovanie základu dane a tým aj vlastnej daňovej
povinnosti daňového subjektu, musí prihliadať aj orgán činný v trestnom konaní, pretože za skrátenú daň
možno považovať len takú výšku dane, ktorú mal daňový subjekt priznať a odviesť a ktorá sa nemusí
zhodovať s výškou dosiahnutného príjmu zo strany daňového subjektu v konkrétnom zdaňovacom
období. Výška dosiahnutého príjmu v konkrétnom zdaňovacom období preto ešte nič nehovorí o tom,

aký bol hospodársky výsledok daňového subjektu (a či bol kladný, nulový alebo záporný), nakoľko výšku
dosiahnutého príjmu nie je možné automaticky považovať za výšku základu dane, z ktorého je nutné
určovať vlastnú daňovú povinnosť daňového subjektu.Podstatným pre dokazovanie základu dane, vlastnej daňovej povinnosti daňového subjektu a
vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti konkrétnej osoby za spáchanie trestného činu skrátenia
dane v trestnom konaní je preto to, čo vyplýva z vykonaného dokazovania a nie to, čo je daňovým

subjektom tvrdené (napríklad všeobecné tvrdenia daňového subjektu, že mal alebo musel mať
v zdaňovacom období aj výdavky), respektíve či je alebo nie je dostupné účtovníctvo daňového
subjektu. Tento záver platí aj opačne. Teda ak aj majú orgány činné v trestnom konaní či súdy k
dispozícii účtovníctvo daňového subjektu, ktoré je právne perfektné, neznamená to, že nemohlo dôjsť
z neoprávnenému znižovaniu vlastnej daňovej povinnosti a tým aj k spáchaniu trestného činu skrátenia

dane. Ak sa napríklad zistilo, že daňový subjekt účtoval časť svojich príjmov na podklade dokladov, ktoré
vychádzajú z fiktívnych zmlúv, nie je možné na podklade takto vedeného účtovníctva určovať skutočný
rozsah daňovej povinnosti daňového subjektu. Rovnako tak je v praxi pomerne časté, že daňový subjekt
nevykazuje časť svojich príjmov v účtovníctve a teda je zrejmé, že účtovníctvo daňového subjektu
nepredstavuje verný (skutočný) obraz o činnosti daňového subjektu v zdaniteľnom období. Alebo
povedané inak, skutočnosť, že existuje napríklad účtovný doklad o vynaložení určitého výdavku totiž

neznamená, že v skutočnosti (reálne) bol aj takýto výdavok daňovým subjektom vynaložený a na strane
druhej taktiež skutočnosť, že neexistuje účtovný doklad o vynaložení určitého výdavku automaticky
neznamená, že v skutočnosti nebol takýto výdavok daňovým subjektom vynaložený. Existencia či
neexistencia určitého účtovného dokladu preto nevylučuje spáchanie a dokázanie trestného činu
skrátenia dane.

Odvolací súd opakuje a uzatvára, že aj v prípadoch neexistencie účtovníctva daňového subjektu a
určovania dane podľa pomôcok správcom dane je možné dokazovaním v trestnom konaní zisťovať
základdanedaňovéhosubjektuvurčitomzdaňovacomobdobíaurčovaťaspoňminimálnuvýškuvlastnej
daňovej povinnosti daňového subjektu, ktorá ak bola úmyselne zatajená, tvorí rozsah skrátenej dane

pri trestnom čine skrátenia dane.

Prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena vykonal v tomto smere určité dokazovanie a to najmä pokiaľ
ide o prebratie listinných dôkazov z daňového konania (napríklad výpis z bankového účtu daňového
subjektu, príjmové a výdavkové doklady vystavené medzi spoločnosťami D. L. L..C..I.. a X. L..C..I..,

zmluva o poskytunutí reklamných služieb medzi týmito spoločnosťami), avšak z takto vykonaného
dokazovania nevyplývajú nepochybne závery uvedené v skutkovej vete obžaloby t. j., že došlo k
skráteniu dane z príjmu vo výške 152.000,- Sk a ani to, že by základ dane daňového subjektu pri dani z
príjmov za rok 2004 mal byť vo výške 800.000,- Sk. Prokurátor tu zjavne vychádzal len z odberateľskej
faktúry zo dňa 06.09.2004, ktorá bola vystavená pre odberateľa spoločnosť X. L..C..I.. za poskytnutie

reklamných služieb v sume 800.000,- Sk a bola či mala byť zaplatená v hotovosti. Je evidentné, že
výšku príjmu (800.000,- Sk) prokurátor stotožnil s výškou základu dane, z ktorého sa následne zisťuje
vlastná daňová povinnosť daňového subjektu. Tento záver je však len predpokladom (domnienkou)
prokurátora, ktorá nemá nepochybnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd pripomína, že
zdaniteľným obdobím daňového subjektu pri dani z príjmu bol rok 2004 teda bolo nutné zisťovať rozsah

príjmov ako aj výdavkov za celé toto zdaniteľné obdobie (tak ako to robil správca dane pri určovaní dane
podľa pomôcok), pričom suma 800.000,- Sk by mohla byť základom dane len v prípade, ak by sa zistilo,
že daňový subjekt v zdaňovacom období roku 2004 mal len tento príjem a nemal žiadne relevantné
(zistiteľné) výdavky, ktoré by základ dane znižovali.

Príjem vo výške 800.000,- Sk, ktorý bol dosiahnutý daňovým subjektom v roku 2004 a ktorý je uvedený
aj v skutkovej vete obžaloby pritom zjavne predstavuje len určitý „výsek“ z príjmov daňového subjektu
v roku 2004, nakoľko z protokolu správcu dane o určovaní dane podľa pomôcok je možné zistiť, že
evidentne nešlo o jediný príjem daňového subjektu v roku 2004. Napríklad len z výpisov bankového účtu
daňového subjektu spoločnosti D. L. L..C..I.. možno zistiť (to napokon zistil už správca dane v daňovom

konaní), že daňový subjekt dosiahol príjmy vo výške 29.382.484,- Sk (tu je však sporné, či všetky tieto
príjmy je možné považovať za príjmy podliehajúce dani z príjmov) s tým, že výška daňovej povinnosti
bola určená sa sumu 5.582.672,- Sk.

Ak teda prokurátor v skutkovej vete obžaloby tvrdí, že daňový subjekt skrátil daň vo výške 152.000,- Sk

tak nie je celkom jasné, prečo tu vychádzal z príjmu, ktorý mal plynúť len z jednej faktúry, keď je zjavné,
že daňový subjekt mal v zdaňovacom období aj iné príjmy. Rovnako tak nie je jasné, prečo prokurátor
aj pri tomto jednom príjme z faktúry stanovil výšku daňovej (a tým aj skrátenej) dane vo výške 152.000,-
Sk, keď aj z výsledkov určovania dane podľa pomôcok v daňovom konaní je zrejmé, že sám správcadane zistil konkrétny výdavok daňového subjektu a to napríklad výdavok v podobe bankových poplatkov
vo výške 15.805,- Sk. Skutočnosť, že tieto výdavky správca dane neuznal v daňovom konaní pritom
neznamená že reálne neboli vynaložené.

Z tohto pohľadu možno preto dospieť k záveru, že z vykonaného dokazovania (a žiadne ďalšie
dokazovanie nenavrhol prokurátor ani v odvolacom konaní) nie je možné vyvodiť nepochybný záver,
že daňový subjekt mal v zdaňovacom období roku 2004 výšku vlastnej daňovej povinnosti vo výške
152.000,- Sk, tak ako je to uvedené v skutkovej vete obžaloby a už vôbec nie, že by základ dane

daňového subjektu za rok 2004 bol reálne vo výške 800.000,- Sk. Daňový subjekt tak v zdaňovacom
období roku 2004 mohol mať aj vyššiu vlastnú daňovú povinnosť než aká je uvedená v obžalobe, ale
aj nižšiu daňovú povinnosť, prípadne nemusel mať žiadnu vlastnú daňovú povinnosť (jeho hospodársky
výsledok v tomto roku mohol byť nula alebo mohol byť záporný). Pre prípad, ak by nemal daňový subjekt
vlastnú daňovú povinnosť, neprichádzalo by vôbec do úvahy spáchanie trestného činu skrátenia dane.
Tietoskutočnostiohľadnerozsahudaňovejpovinnostizostaliajnaďalejspornétedaniejemožnévysloviť

nepochybný záver, že obžalovaný ako osoba konajúca v mene daňového subjektu skutočne skrátil daň
v rozsahu uvedenom v obžalobe.

Podľa názoru odvolacieho súdu prichádza reálne do úvahy aj taká skutková verzia, že spoločnosť D.
L. L..C..I.. neobdržala od spoločnosti X. L..C..I.. príjem v hotovosti vo výške 800.000,- Sk, ale išlo len

o podpísanie tzv. fiktívnych dokladov o príjme s cieľom neoprávnene znížiť vlastnú daňovú povinnosť
spoločnosti X. L..C..I.., v ktorej bola spoločnosť D. L. L..C..I.. spoločníkom (išlo o personálne prepojené
obchodné spoločnosti). V takomto prípade by obžalovaný mal postavenie účastníka na spáchaní
trestného činu skrátenia dane, ktorého cieľom bolo zníženie vlastnej daňovej povinnosti spoločnosti X.
L..C..I..

Nadriadený súd uzatvára, že v súčasnosti, po desiatich rokoch od spáchania skutku sa už objektívne
nedá zistiť základ dane daňového subjektu pri dani z príjmov za rok 2004, t. j. napríklad, či finančné
čiastky prípisané na bankové účty daňového subjektu v roku 2004 v celkovej výške 29.382.484,- Sk,
tvoria všetky zdaniteľné príjmy alebo len niektoré, respektíve, či daňový subjekt mal okrem bankových

poplatkov aj iné výdavky, ktoré by mohli mať vplyv na výšku základu dane a tým aj daňovej povinnosti
daňového subjektu.

Skutočnosť, že daňový subjekt v mene ktorého konal obžalovaný podal za rok 2004, ale aj za
rok 2005 nedostatočne vyplnené daňové priznania ako aj to, že obžalovaný ako štatutárny orgán

neviedol či nezabezpečil u kompetentnej osoby riadne vedenie účtovníctva a riadne nespolupracoval so
správcom dane svedčí o dôvodnom podozrení, že tieto čiastkové konania mohli tvoriť súčasť konania
obžalovaného smerujúceho k zatajeniu príjmov daňového subjektu a vyhnutiu sa hradenia dani z príjmu
právnickejosoby.Odvolacísúdvšakpripomína,ževýrokovinezospáchaniatrestnéhočinuniejemožné
založiť len na indíciách, domnienkach, alebo len na pravdepodobných skutkových záveroch. Výrok o

vine musí byť založený na skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné (rozumné) pochybnosti a ktorý
nepochybne vyplýva z vykonaných dôkazov.

Vzhľadom k uvedenému je nutné akceptovať napadnutý rozsudok, t.j. oslobodenie obžalovaného spod
obžaloby postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por., pretože aj po vykonanom dokazovaní (teda po

dokazovaní,ktorévyčerpalodôkaznénávrhystrán)zostalirelevantnépochybnostiorozhodnejskutkovej
okolnosti, t. j. o tom, či a v akom rozsahu mal daňový subjekt vlastnú daňovú povinnosť. To, že
ostatné skutkové okolnosti uvedené v skutkovej vete obžaloby sa nepochybne stali (napríklad podanie
nedostatočne vyplneného daňového priznania zo strany daňového subjektu, príjem daňového subjektu
z deklarovanej fakúry, či určovanie dane podľa pomôcok) nemajú na tento záver podstatný vplyv, pretože

samé osobe nie sú trestnoprávne relevantným konaním a následkom. Tým je až zistenie, že daňový
subjekt zatajoval určité svoje príjmy a tým neoprávne znižoval svoju vlastnú daňovú povinosť. Takýto
nepochybný záver však z vykonaného dokazovania nevyplýva.

Aj podľa názoru krajského súdu bolo preto nevyhnutným aplikovať v posudzovanej trestnej veci zásadu

in dubio pro reo. Odvolací súd pritom nekonštatuje, že obžalovaný nezatajoval príjmy daňového subjektu
za rok 2004 na dani z príjmu právnickej osoby, ale vyslovuje, že nebolo bez rozumných pochybností
preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Okresný súd teda nepochybil, keď
obžalovaného Y. H. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. spod obžaloby prokurátora oslobodil.Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že sa nemožno bezvýhradne stotožniť s názorom
obhajoby, že nepodanie daňového priznania nie je alebo nemôže byť považované za spáchanie

trestnéhočinuskráteniadane.Daňovýsubjektmápovinnosťpodaťdaňovépriznanie(atoajvprípadeak
mu žiadna daňová povinnosť nevznikla), pričom nepodanie daňového priznania nie je možné považovať
za spáchanie trestného činu skrátenia dane len vtedy, ak daňovému subjektu nevznikla žiadna daňová
povinnosť (napríklad daňový subjekt má nulový alebo záporný hospodársky výsledok, respektíve v
príslušnom zdaňovacom období vôbec nevykonával podnikateľskú činnosť). Len nečinnosť daňového

subjektu nie je preto možné mechanicky stotožňovať so skrátením dane, pretože daňový subjekt
nemusel mať žiadnu vlastnú daňovú povinnosť.

Samotné nepodanie daňového priznania teda ešte nemusí byť trestným činom skrátenia dane, ale na
strane druhej môže ísť (a v praxi sa tak často deje) o súčasť zamlčania reálne existujúcej daňovej
povinnosti a páchateľ nepodal daňové priznanie (či podal len tzv. prázdne daňové priznanie) práve s

cieľom (úmyslom) aby zatajil napríklad príjmy podliehajúce daňovej povinosti. K tomu, aby nepodanie
daňového priznania mohlo byť považované za trestný čin skrátenia dane musí preto pristúpiť ešte
ďalšia okolnosť pozostávajúca z toho, že práve nepodaním daňového priznania sa páchateľ snaží
zatajiť vlastnú daňovú povinnosť. Ak je teda nepodanie daňového priznania (či podanie čistého alebo
nedostatočne vyplneného daňového priznania) vedené úmyslom zatajiť vlastnú daňovú povinnosť, tak

pôjde o podozrenie zo spáchania trestného činu skrátenia dane. Skutočnosť, že správca dane napríklad
nevyzval daňový subjekt na opravu, či odstránenie nedostatkov podaného daňového priznania (na
doplnenie či opravu podaného nevyplneného daňového priznania), tak ako to namieta obhajoba, je bez
právneho významu (z hľadiska trestného práva), pretože v prípade nepodania daňového priznania (či
podania nevyplneného alebo nedostatočne vyplneného daňového priznania), ktorým páchateľ zatajuje

vlastnú daňovú povinnosť dochádza k trestnému činu skrátenia dane v dôsledku nepodania daňového
priznania a zatajenia vlastnej daňovej povinnosti a nie v príčinnej súvislosti s prípadnou nečinnosťou
správcu dane v daňovom konaní.

Pokiaľ obhajoba namietala, že nepodanie daňového priznania nie je možné považovať za nulové daňové

priznanie (spojenie „nulové daňové priznanie“ použil prokurátor v skutkovej vete obžaloby), tak odvolací
súd zdôrazňuje, že z hľadiska trestného práva sa vychádza z domnienky, že ak daňový subjekt nepodá
daňové priznanie, respektíve podá nevyplnené daňové priznanie, predpokladá sa, že nemal žiadnu
vlastnú daňovú povinnosť, t. j., že jeho hospodársky výsledok bol nula. Tento predpoklad slúži práve
k tomu, aby nepodanie daňového priznania, či nevyplanenie podaného daňového priznania nebolo

mechanicky(formálne)stotožňovanésospáchanímtrestnéhočinuskráteniadane.Tátohypotézajeteda
stanovená v prospech podozrivých osôb a vyplýva z pojatia trestného práva ako prostriedku ultima ratio,
teda z toho, že len nepodanie daňového priznania, či len podanie nevyplneného daňového priznania bez
ďalšieho, by malo byť primárne riešené a sankcionované príslušnými daňovými orgánmi podľa daňových
predpisov. Nejde teda o zásadu, ktorá by bola konštruovaná priamo v zákone (napríklad v daňovom

poriadku), ale vychádza zo zásady subsidiarity trestnoprávnej represie, t. j. z pojatia trestného práva
ako prostriedku ultima ratio (len pre úplnosť možo uviesť, že tento predpoklad bol v minulosti súčasťou
napríklad českého daňového poriadku č. 337/1992 Zb., ktoré v ustanovení § 44 ods. 1 stanovovalo, že
pokiaľ daňový subjekt nepodá daňové priznanie je správca dane oprávnený predpokladať, že daňový
subjekt vykázal v daňovom priznaní daň vo výške nula).

Odvolací súd sa stotožňuje s námietkami prokurátora, že znalec K.. R. T. vo svojom znaleckom posudku,
ale aj vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní neprípustne riešil právne otázky. Navyše odvolací súd
je názoru, že z hľadiska obsahového, ani nejde o znalecký posudok, nakoľko znalec sa obmedzil len na
vyslovenie svojej subjektívnej úvahy (domnienky) o tom, či v prebiehajúcom trestnom konaní bolo alebo

nebolo preukázané konkrétne skrátenie dane. Je neprijateľné, aby sa znalec k takejto otázke vyjadroval,
pretože ide o otázku právnu, ktorú môžu vyriešiť len orgány činné v trestnom konaní a súd po vykonanom
dokazovaní v trestnom konaní. Znalec nie je ani kompetentná osoba, aby sa vyjadrovala k usmerneniu
krajského prokurátora, ktoré rieši právne otázky a k tomu, či bez účtovnej dokumentácie možno alebo
nemožno určiť rozsah skrátenej dane v trestnom konaní. Takéto vyjadrenia znalca sú neprípustným

zásahomdokompetencieorgánovčinnýchvtrestnomkonaníazjavneprekračujúskutočnosti,kuktorých
je znalec oprávnený sa vyjadrovať. Znalec sa môže totiž vyjadrovať len k tomu, či dokáže určiť výšku
vlastnej daňovej povinnosti konkrétneho daňového subjektu za konkrétne zdaňovacie obdobie a nie
k tomu, či bez účtovnej dokumentácie možno alebo nemožno preukázať spáchanie trestného činuskrátenia dane. Vzhľadom k uvedenému je obhajobou predložený znalecký posudok v trestnom konaní
absolútne nepoužiteľný.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s úvahou obhajoby, ktorú prevzala zo znaleckého posudku, že daňový
subjekt musel mať nejaké nevyhnutné náklady na dosahovanie hospodárskej činnosti, t. j. že nemohol
produkovať výnosy pri nulových nákladoch. V tomto smere je potrebné poukázať na časté prípady z
praxe, v ktorých podnikateľské subjekty napríklad aj niekoľko rokov nevykonávajú žiadnu podnikateľskú
činnosť, respektíve „sú používané“ len na jednorazové obchodovanie (tzv. spiace obchodné spoločnosti)

a preto dosahujú len nepravidelné príjmy z podnikateľskej činnosti a to takmer pri nulových nákladoch
(napríklad prevod zisku z jednej obchodnej spoločnosti na druhú a podobne). Nie je preto výnimočným,
ak daňový subjekt dosiahne v zdaniteľnom oddobí určité príjmy pri žiadnych či minimálnych nákladoch
(výdavkoch).

Ak obhajoba ako aj znalec poukazovali na usmernenie Krajského prokurátora Bratislava, tak je nutné

zdôrazniť, že konkrétny bod tohto usmernenia sa na posudzovanú problematiku vôbec nezvťahuje,
pretože sa týka prípadov, v ktorých daňový subjekt tvrdí, že mal konkrétne výdavky, ktoré znižujú jeho
daňovú povinnosť (t. j. že plnil konkrétnym subjektom), avšak správca dane ich neuzná, pretože daňový
subjektnemánapríkladdaňovédoklady,ktorébytopreukazovali,respektívepredloženédaňovédoklady
nemajú všetky zákonom predpísané náležitosti. V takýchto prípadoch nie je potom možné (tak ako na to

správne poukazuje usmernenie) vychádzať z toho, že nepreukázané výdavky sú neexistujúce výdavky
a že tým, že daňový subjekt nevie preukázať svoje výdavky došlo k spáchaniu trestného činu skrátenia
dane. V posudzovanej trestnej veci však nikto netvrdil, že by mal daňový subjekt konkrétne daňovo
uznateľné výdavky, ale len obhajoba vo všeobecnosti predpokladala, že ich musel (zrejme) mať.

Podľa názoru krajského súdu je obžalovaný dôvodne podozrivý, že sa dopustil konania, ktoré zakladá
podozrenie zo spáchania trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie
podľa § 259 ods. 2 písm. b) Tr. zák. účinného od 01.01.2006 (respektíve podľa Trestného zákona
účinného do 31.12.2005), pretože neviedol a ani nezabezpečil vedenie účtovníctva daňového subjektu
tak, ako to vyžaduje zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a konal tak napriek tomu, že bol štatutárnym

zástupcom daňového subjektu. Toto dôvodné podozrenie pritom nevyplýva z toho, že účtovníctvo
odmietol vydať orgánom činným v trestnom konaní (tak ako to mylne uvádza obhajoba), ale z toho,
že ako štatutárny orgán daňového subjektu nezabezpečil jeho riadne vedenie (a existenciu) v zmysle
zákona o účtovníctve. Vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného za spáchanie tohto
trestného činu by preto nebolo v rozpore so zákazom sebaobviňovania.

V tejto súvislosti však odvolací súd zvýrazňuje, že skutok, tak ako bol formulovaný v danej trestnej
veci v uznesení o vznesení obvinenia (a následne aj v obžalobe), neumožňuje však zmeniť právnu
kvalifikáciu skutku a uznať obžalovaného vinným z tohto trestného činu, pretože by nebola zachovaná
totožnosť skutku. Skutočnosť, že obžalovaný v mene daňového subjektu riadne neviedol účtovníctvo

daňového subjektu v zmysle zákona o účtovníctve, nie je totiž totožná so skutočnosťou, že podaním
nedostatočne vyplneného daňového priznania zatajoval vlastnú daňovú povinnosť daňového subjektu,
ktorá mu vyplývala zo zákona o dani z príjmov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo

výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.