Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. júl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/217/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226352
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226352.5

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery
Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa X., s.r.o., so sídlom X. XX, B.,
IČO XX XXX XXX, zastúpeného G. X., s.r.o., so sídlom U. 4, B., D. XX XXX 421, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 11C/391/2012 -98 zo dňa 20. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti

odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 2.037,27 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 407,45 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm.
c), d), § 44 ods. 2 písm. c), d) a ods. 3 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, 2 a
4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7

ods. 5 Ústavy SR ako aj príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na základe tvrdení navrhovateľa sa nesprávneho úradného
postupu mal súd prvého stupňa dopustiť tým, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol v zákonnej lehote. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že súdny exekútor
P.. J. A. podal dňa 11.02.2011 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci oprávneného X., s.r.o. proti povinnému F. G.. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu. Exekučný súd uznesením č.k. 62Er/154/2011-10 zo dňa 28.02.2011 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu
dňa 11.02.2011 do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu dňa
28.02.2011 exekučným súdom uplynula doba 8 dní. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil
§ 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do
31.05.2011, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §

17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ako aj príslušné ustanovenia Smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V prejednávanej
veci skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu. Poukázal na to, že
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje

na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Dospel k záveru, že
povinnosťou orgánu štátu je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titulspĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z.. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že postup súdu,
ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 8 dní od podania návrhu, nemožno označiť

za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie
na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Ďalej uviedol, že so
vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho
zákonníka Zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v Hlave V. začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady

č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka mu vyplynulo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Pripomenul, že spotrebiteľ sa nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami

a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Uviedol, že na súd bola kauza predložená až v rámci exekučného
konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný
rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a

neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia.
Takýmto postupom podľa jeho názoru exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý
exekučnýtitulanavrhovateľsimoholsvojeprávonavymoženieistinyspríslušenstvomvymáhaťžalobou
na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia
na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. V danej súvislosti

zdôraznil, že v konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si
z dvoch možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd
s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými
súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom
konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy

postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších
zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah
celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných
podmienokažiadosťopoverenienaexekúciuzamietnuť.Ztýchtodôvodovdospelkzáveru,žeexekučný

súd nepochybil vo svojom úradnom postupe. V danom prípade teda nemal za preukázaný žiaden
z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v
lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslila.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa

ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého

stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.
2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou
praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorejvýsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu

vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu,
na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 22.03.2011, pričom konanie začalo dňa 17.01.2011, t.z.

že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 64 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 11.02.2011 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 28.02.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené

a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod sp.zn. 17NcC/118/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Trenčín P.. V. A. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej
námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už
v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona

514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti
navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý
proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne
predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého
stupňa na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 20.03.2014, navrhovateľ
predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 18.02.2014, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady
pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo
veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol oboznámiť s obsahom

vyjadreniaodporcu knávrhunazačatiekonania,predmetnéhopojednávaniasavšaknapriekriadne
doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej
súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu
v konaní. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie
pojednávania a taktiež v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z akých dôvodov návrh

navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .