Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 4, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/1074/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811214999
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3811214999.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ľubice Bajzovej v právnej veci navrhovateľa I. K., bytom I., N. XXX/X, zastúpeného
JUDr. K. E., advokátkou so sídlom I., E. X proti odporkyni N. K., bytom I., N. XXX/X, zastúpenej I. K.,
bytom I., R. XXX/X, o neúčinnosť darovacej zmluvy, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 02. septembra 2013, č.k. 15C/143/2011-194 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyňa je p o v i n n ázaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho
zastúpenia vo výške 81,46 eur, k rukám JUDr. K. E., advokátky, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že darovacia zmluva uzavretá dňa 16.10.2009
zapísaná v Katastri nehnuteľnosti pod V 4456/09 - VZ 660/09, ktorou I. K. previedol do vlastníctva
odporkyne nehnuteľnosti a to nehnuteľnosti zapísané v LV č. XXXX k. ú. E. prevádzková objekt -
rozostavaná stavba na parcele č. XXXX/XX, pozemok parcela registra F. č. XXXX/X ostatné plochy

o výmere XX m2, parcela registra CKN č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2,
parcela registra CKN č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 433 m2, parcela registra
CKN č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, v celosti je voči navrhovateľovi právne
neúčinná. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
trovy konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 422,60 eur k rukám právnej zástupkyne
navrhovateľa JUDr. K. E., advokátky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň odporkyni
uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Prievidza súdny poplatok 99,50 eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že I. K. v čase uzavretia darovacej zmluvy s
odporkyňou dlhoval navrhovateľovi vrátenie mzdy, pričom so zaplatením mzdy bol v omeškaní. Pokiaľ I.
K. poukazoval na to, že nie je daný právny základ pre konanie o odporovateľnosti z dôvodu zrušených
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu v konaní spis. zn. 11C/197/2009 a následne zastavenie
exekučného konania, súd sa s týmto názorom nestotožňuje a poukazuje na ustálenú súdnu prax
vykladajúcu pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorou sa rozumie taká pohľadávka, ktorú možno úspešne

vymáhať pred súdom v základnom konaní /rozsudok NS SR z 23.12.1999/. Vymáhateľnou pohľadávkou
nie je vykonateľná pohľadávka, ale pohľadávka, ktorú možno úspešne uplatniť pred súdom v základnom
konaní, je to teda pohľadávka, ktorá je zročná, ktorá nie je pohľadávkou naturálnou. Navrhovateľ teda
proti I. K. má vymáhateľnú pohľadávku ako to predpokladá § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Napriek nesplneniu dlhu I. K. previedol na odporkyňu na základe darovacej zmluvy nehnuteľnosti, o
ktorom prevode vlastníckeho práva darovaním sa v konaní spis. zn. 17C//67/2010 dohodol, že mu tieto
nehnuteľnosti odporkyňa vráti a počas toho, ako budú tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve odporkyne, bude

s nimi nakladať podľa jeho rozhodnutia. V tomto konaní však odporkyňa tieto preukázané skutočnostirozporovala tvrdením, že so svojím zaťom nemala žiadnu dohodu o, za určitých okolností, spätnom
prevode predmetných nehnuteľností. Uvedené tvrdenie odporkyne je len ťažko uveriteľné spolu s
tvrdením I. K., že darovacou zmluvou došlo k vyrovnaniu záväzkov medzi odporkyňou a I. K.. Obidvaja

si vo výpovediach rozporovali o tom, či došlo k vyrovnaniu všetkých záväzkov, o aké záväzky išlo, a
nakoniec odporkyňa nemala vôbec vedomosť o hodnote darovaných nehnuteľností. Dôvod uzavretia
darovacej zmluvy preto nemohol byť iný ako úmysel I. K. ukrátiť jeho veriteľov, ktorými bol v tom čase
navrhovateľ. Tento úmysel musel byť odporkyni známy, keďže vedela o problémoch jej zaťa v podnikaní,
niekoľkokrát mu požičiavala peniaze, pričom sama nevedela koľko peňazí I. K. požičala a koľko jej

ešte dlhoval, a preto nemohla mať ani úmysel stať sa natrvalo vlastníčkou nehnuteľností. I. K. v čase
kratšom ako tri roky pred podaním návrhu navrhovateľom /6.9.2011/ dňa 16.10.2009 v úmysle ukrátiť
jeho veriteľov previedol na odporkyňu jeho nehnuteľnosti, pričom odporkyni musel byť tento úmysel
známy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporkyňa bola v čase darovania nehnuteľností podľa
§ 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou I. K., keďže bola v tom čase matkou budúcej manželky
I. K., odporkyňa mu dlhodobo dôverovala tak, že mu požičiavala bezúročne a bez zabezpečenia

peniaze, a teda úmysel I. K. ukrátiť veriteľov nielenže musela pri náležitej starostlivosti poznať, ale
tento úmysel poznala. Záverom súd poukazuje na právoplatné rozhodnutie v konaní vedenom pod spis.
zn. 17C/67/2010, v ktorom sa rozhodlo, že tá istá darovacia zmluva je voči navrhovateľom B. E. a K.
E. právne neúčinná. Vzhľadom na uvedené sú splnené predpoklady podľa § 42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka, a teda dôvody pre určenie, že darovacia zmluva uzavretá dňa 16.10.2009 medzi I. K. a

odporkyňou je voči navrhovateľovi právne neúčinná. Vychádzajúc z uvedeného súd vyhovel návrhu
navrhovateľaaurčil,žedarovaciazmluvauzavretádňa16.10.2009medziI.K.akodarcomaodporkyňou
ako obdarovanou je v celosti voči navrhovateľovi právne neúčinná. Právne ďalej rozhodnutie odôvodnil
§ 42a ods. 1 Obč. zák.. O náhrade trov konania rozhodol podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov /ďalej len

„vyhláška“/, pričom základná sadzba tarifnej odmeny vypočítaná podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, a
to v roku 2011 1/ odmena podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky za prevzatie a prípravu zastúpenia zo
dňa 19.7.2012 vo výške 57,00 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 eur a 2/ odmena
podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky za písomné podanie na súd zo dňa 5.9.2011 vo výške 57,00 eur a
náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 eur; v roku 2012 3/ odmena podľa § 14 ods. 1 písm. c)

vyhlášky za účasť na pojednávaní konanom dňa 9.2.2012 vo výške 58,69 eur a náhrada podľa § 16 ods.
3 vyhlášky vo výške 7,63 eur a 4/ odmena podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky za vyjadrenie k odvolaniu
29.3.2012 vo výške 58,69 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur; v roku 2013 5/
odmena na účasť na pojednávaní dňa 16.5.2013, ktoré bolo odročené bez prejednania veci podľa § 14
ods. 5 písm. b) vyhlášky vo výške 15,02 eur /jedna štvrtina základnej sadzby tarifnej odmeny/ a náhrada

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,81 eur a 6/ odmena podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky za účasť
na pojednávaní konanom dňa 2.9.2013 vo výške 60,07 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo
výške 7,81 eur. Celkom trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 352,17 eur, po pripočítaní dane
z pridanej hodnoty vo výške 70,43 eur /právny zástupca navrhovateľa je platiteľom dane z pridanej
hodnoty, predstavujú 422,60 eur. Navrhovateľ mal vo veci plný úspech, preto mu súd priznal podľa §

142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva vo
výške 422,60 eur proti odporcovi, ktorú náhradu trov konania je odporca povinný zaplatiť podľa § 149
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku právnej zástupkyni navrhovateľa. Navrhovateľ bol v konaní podľa
§ 138 Občianskeho súdneho poriadku oslobodený od platenia súdneho poplatku. Podľa § 2 ods. 2 prvá
veta Zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho

návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež
od poplatku oslobodený. Súd návrhu navrhovateľa vyhovel, odporkyňa v konaní nebola oslobodená, a
preto zaviazal odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý určil podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych
poplatkoch, podľa ktorého sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku /
ďalej len "percentná sadzba"/ alebo pevnou sumou a položky 1 písm. b/ prílohy k Zákonu o súdnych

poplatkoch, podľa ktorej z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba ak nemožno
predmet konania oceniť peniazmi 99,50 eura. Takto vypočítaný súdny poplatok predstavuje 99,50 eur.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. b), c),
d), e), f) O.s.p. Namietala, že súd prvého stupňa konal zaujato v prospech navrhovateľa, čo je potvrdené

tým, že počas konania nevyhovel návrhu navrhovateľky o odklad konania, do rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR o dovolaní ohľadne zrušenia rozsudku, na základe ktorého sa navrhovateľ domáha v tomtokonaní určenia neúčinnosti predmetnej darovacej zmluvy. Súd prvého stupňa tak umožnil navrhovateľovi
konať na súde a domáhať sa svojej požiadavky na základe poloprávd, klamstiev a zaujatého konania
zo strany sudcu. Ďalej namietala, že jej nebolo umožnené predložiť v konaní dôkazy v písomnej forme,

alebo výpovede svedkov, ktorí by mohli preukázať a ozrejmiť skutočný stav veci, napr. že v čase prevodu
majetku nebola blízkou osobou I. K.. Namietala, že v konaní nebolo umožnené preukázať I. K., či vôbec
existuje jeho dlh voči I. K. a či I. K. mal alebo nemal zo strany I. K. v deň podania žaloby zaplatené
všetky pohľadávky. Ďalej namietala, že súd prvého stupňa vychádzal len z tvrdenia exekútorky Mgr. J.
R., ktorá uviedla, že I. K. nemal žiadny iný postihnuteľný majetok a nevykonal ňou navrhnutý dôkaz

- výsluch menovanej exekútorky. Uviedla, že I. K. v danom období a taktiež teraz má preukázateľne
príjem a tiež iný postihnuteľný majetok podľa Exekučného poriadku. Zdôraznila, že ak by navrhovateľ
a exekútorka Mgr. J. R. zámerne neposkytli súdu klamlivé informácie a navrhovateľ by si svoju údajnú
pohľadávku naďalej vymáhal z exekučne postihnuteľného príjmu a majetku I. K., čo potvrdilo aj konanie
polície v zmysle podaného trestného oznámenia I. K., navrhovateľ by ani predmetný návrh nepodal.
Tvrdenie súdu, že musela mať vedomosť o dlhoch I. K. označila za zavádzajúce, nakoľko nemala nikdy

dôvod miešať sa a inak zisťovať majetkové pomery I. K.. O údajných dlhoch I. K. voči navrhovateľovi
jej povedal sám navrhovateľ, a to až po zavkladovaní predmetnej darovacej zmluvy. Mala za to, že
navrhovateľ nepreukázal, že by existovala pohľadávka, na základe ktorej by bolo konanie súdu zákonné
a nárok navrhovateľa dôvodný, nakoľko nemal voči I. K. vymáhateľnú pohľadávku. Navrhovateľ doteraz
nemá právoplatným rozsudkom priznanú a tým splatnú aj vymáhateľnú pohľadávku voči I. K. ani voči

nej. Pokiaľ súd svoj rozsudok opiera o rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23.12.1999, očividne nadržiaval
navrhovateľovi. Ďalej namietala, že súd manipuloval so zápisom a moduloval jej odpovede inak, než
ich súdu povedala, čím zmenil ich význam a celkový dopad na riešenie danej kauzy. Vytýkala súdu
prvého stupňa, že napriek jej návrhom nepovolil odklad konania do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
o dovolaní I.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktorú špecifikoval.
Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ má proti I. K. vymáhateľnú pohľadávku tak,
ako to predpokladá ust. § 42a) ods. 1 Obč. zák. Poukázal na ustálenú súdnu prax vykladajúcu pojem
vymáhateľná pohľadávka. Uviedol, že I. K. v čase uzavretia darovacej zmluvy s odporkyňou dlhoval

navrhovateľovi vrátenie mzdy, pričom so zaplatením mzdy bol v omeškaní. Napriek nesplneniu dlhu,
I. K. previedol na odporkyňu darovacou zmluvou nehnuteľnosti, o ktorom prevode sa v konaní sp.
zn. 17C/67/2010 dohodol, že mu tieto nehnuteľnosti odporkyňa vráti a počas toho, ako budú tieto
nehnuteľnosti vo vlastníctve odporkyne, bude s nimi nakladať podľa jeho rozhodnutia. Skutočnosť, že
odporkyňavčasedarovaniamuselavedieťodlhochI.K.vyplynulaajzosamotnejvýpovedeodporkynev

konaní, kedy potvrdila, že vedela o problémoch I. K. v podnikaní a niekoľkokrát mu požičiavala peniaze.
Rovnako uvedená skutočnosť vyplynula v konaní sp. zn. 17C/67/2010.

Po uplynutí odvolacej lehoty, odporkyňa doručila dňa 21.05.2015 odvolaciemu súdu písomné podanie
označené ako „Doplnenie dôkazov a žiadosť o zastavenie konania sp. zn. 4Co/1074/2013“. Poukázala
na to, že navrhovateľ svoj návrh opiera o rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 11C/197/2009-100

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19Co/371/2010-121. Uviedla, že v dôsledku
dovolania I. K., bol predmetný rozsudok uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 7Cdo/132/2012 zrušený,
čím je preukázané, že neexistuje žiadny zákonný dôvod na pokračovanie v danej veci. Taktiež poukázala
na to, že exekučné konanie voči I. K. bolo zastavené uznesením Okresného súdu Prievidza č.k.
9Er/2531/2011-39. Ďalej uviedla, že predmetné nehnuteľnosti už predala, teda nie je ich vlastníkom, čo

je ďalší dôvod na zrušenie rozsudku.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne
nie je dôvodné.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporkyňou

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Z daného titulu si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahupoukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. K jednotlivým odvolacím námietkam odporkyne uvádza
nasledovné:

Podmienkou úspešnosti v konaní o odporovateľnosť právnych úkonov je splnenie štyroch kumulatívnych

podmienok. Súd prvého stupňa v danej veci správne splnenie týchto podmienok vyhodnotil.

Prvou podmienkou je vymáhateľná pohľadávka a to aby pohľadávka existovala aspoň vo forme budúcej
pohľadávky už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Podstatné slovo je slovo
"vymáhateľná". Nosným sa v tomto prípade stal rozsudok Najvyššieho súdu SR z z 23. decembra 1999,
sp.zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom slovo vymáhateľnosť je definovaná tak, že " ho nemožno chápať v zmysle,
že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu je spojené iba s pohľadávkou, ktorej bol priznaný exekučný

titul. Ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom
konaní." Súd prvého stupňa v odôvodnení podrobne uviedol, aký názor zaujal k pojmu vymáhateľná
pohľadávka. Odvolací súd zdôrazňuje, že vymáhateľná teda je pohľadávka (ako to bolo už naznačené),
ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka,
ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však

ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú
pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno
domáhať na súde. Aj odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa považuje na základe
vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa prvú podmienku za splnenú. Neobstojí preto námietka
odvolateľky, že nie je daný právny základ pre konanie o odporovateľnosti z dôvodu zrušených rozhodnutí

prvostupňovéhoaodvolaciehosúduvkonanívedenomnasúdeprvéhostupňapodsp.zn.11C/197/2009
a v dôsledku toho zastavenia exekučného konania, a to práve s poukazom na súdnu prax vykladajúcu
pojem vymáhateľná pohľadávka. Navrhovateľ aj po zrušení rozsudku má naďalej proti I. K. vymáhateľnú
pohľadávku, ako to predpokladá § 42a ods. 1 Obč. zákonníka.

Druhou podmienkou je skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pričom dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich
vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku
dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní

napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa
z neho veriteľ uspokojil (NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2791/99). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom,
žedlžníkoveprávneúkonyukracujúuspokojeniejehopohľadávkynesieveriteľ(napr.rozhodnutiaNSČR
sp. zn. 21 Cdo 549/2001). Teda ukracovanie veriteľa môže byť konštatované iba za súčasného splnenia
dvoch podmienok, a to, že došlo k zmenšeniu majetku veriteľa a súčasne došlo k takému zmenšeniu

majetku, že nie je možné uspokojiť pohľadávku veriteľa. Ak sa v konaní o odporovacej žalobe zistí, že
odporca nadobudol od dlžníka jeho nehnuteľnosť bez toho, aby mu za ňu reálne poskytol jej obvyklú
cenu použiteľnú na úhradu jeho dlhov alebo inú rovnocennú náhradu, je možné náležite posúdiť aj to,
či dlžník na odporcu previedol nehnuteľnosť v úmysle ukrátiť veriteľa (pozri rozsudok NS ČR sp. zn. 21
Cdo 4333/2007).

V konaní bolo preukázané, že I. K. previedol na odporkyňu na základe darovacej zmluvy predmetné
nehnuteľnosti, a to napriek neslneniu dlhu navrhovateľovi. I keď odporkyňa v odvolaní namietala, že
finančné a majetkové pomery I. K. sú také, že stačia k tomu, aby sa z neho navrhovateľ (veriteľ)
uspokojil, na toto tvrdenie nepredložila žiaden dôkaz. I keď za klamlivé označila písomné vyjadrenie
súdnej exekútorky o nedostatku majetku I. K., jednoznačne z listu vlastníctva č. XXXX k.ú. E. vyplýva, že

I.K.jespoluvlastníkomtamšpecifikovanýchnehnuteľnostívpodiele1/10,ktorésúzaťaženéexekučnými
záložnými právami, preto z pohľadu vymožiteľnosti pre navrhovateľa neprijateľné. Táto okolnosť, ako
aj skutočnosť, že I. K. nie je evidovaný ako vlastník žiadneho motorového vozidla vyplýva zo správy
súdnej exekútorky Mgr. J. R. zo dňa 13.11.2011. Preto ani táto námietka odvolateľky nebola dôvodná. Na
vecnú správnosť napadnutého rozsudku nemá vplyv ani vedenie trestného konania, na ktoré odporkyňa

poukazuje v odvolaní.Treťou podmienkou je preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa ak žalovanému (druhej strane
odporovaného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť
veriteľa známy, teda že o ňom vedel alebo musel vedieť.

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva
preukázanie úmyslu dlžníka (I. K.) ukrátiť svojho veriteľa (navrhovateľa), nakoľko odporkyni musel byť
úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom (darovacou zmluvou) ukrátiť navrhovateľa známy, teda,
že o ňom vedela, alebo musela vedieť. Odporkyňa (ako to vyplýva z jej výpovede) o problémoch I. K. v
podnikaní vedela, niekoľkokrát mu požičiavala peniaze, mala vedomosť priamo od navrhovateľa, že mu

I. K. dlhuje mzdu, s platením ktorej je v omeškaní. Takto bola v konaní preukázaná aj tretia podmienka
odporovateľnosti predmetného právneho úkonu. Potom je bez právneho významu, či odporkyňa bola v
čase uzavretia darovacej zmluvy blízkou osobou I. K. v zmysle § 116 Obč. zák.

Štvrtou podmienkou je skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j. troch
rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby, na túto podmienku súd prihliada ex offo, pričom zistil, že k
uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo dňa 16.10.2009 a návrh na začatie konania bol podaný 06.09.2011.

Pokiaľ sa týka námietok odvolateľky, že súd prvého stupňa „neuznával“ ňou podávané návrhy na
vykonanie dokazovania a vedome nadržiaval navrhovateľovi, používa judikát Najvyššieho súdu tak,
ako mu to vyhovuje, manipuloval so zápisom a moduloval jej odpovede inak, ako ich súdu povedala,
neumožnil jej predkladať dôkazy a výpovede svedkov, nevyhovel jej návrhu na prerušenie konania, tieto
skutočnosti z obsahu spisu nevyplývajú. Odporkyňa v konaní pred súdom prvého stupňa nenavrhovala

vykonať žiadne dôkazy, ani v odvolaní nekonkretizovala, ktoré navrhované dôkazy súd prvého stupňa
nemal vykonať. Právne posúdenie veci v každom konkrétnom prípade je vecou súdu a pokiaľ sa s ním
účastník nestotožní, nemožno to považovať za hrubý zásah do práv účastníka konania. Zo zápisníc o
pojednávaní (č.l. 101, 187) vyplýva, že obsahujú zákonom ustanovené náležitosti podľa § 40 O.s.p.,
sú preto verejnou listinou podľa § 134 O.s.p. Znamená to, že účastník, ktorý tvrdí opak oproti údajom

v zápisnici uvedeným, je povinný svoje tvrdenia preukázať. Odporkyňa len všeobecne konštatovala,
že súd prvého stupňa manipuloval so zápisnicami, neuniesla tak dôkazné bremeno o svojom tvrdení,
pričom pri nesprávnej protokolácii súdom prvého stupňa mohla požiadať o opravu chýb v predmetnej
zápisnici. Nedôvodná bola aj námietka odporkyne, že súd prvého stupňa mohol vyhovieť jej návrhu
na prerušenie konania. O tomto návrhu odporkyne rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo dňa

15.02.2012, č.k. 15C/143/2011-106 tak, že návrh odporkyne na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.09.2012,
č.k. 4Co/126/2012-116. Subjektívny názor odporkyne, že jej návrhu na prerušenie konania malo byť
vyhovené je bez právneho významu, nakoľko ako už bolo konštatované, rozhodovanie patrí súdu a
nie účastníkovi konania. Odvolací súd neprihliadol ani na námietku zaujatosti vznesenú odporkyňou v

odvolaní, nakoľko sa týkala okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní v prejednávanej veci
(§ 14 ods. 3, § 15a ods. 5 O.s.p.).

Odvolací súd nenechal bez povšimnutia aj písomné podanie označené ako „Doplnenie dôkazov....“,
doručené odvolaciemu súdu po uplynutí lehoty na odvolanie, v ktorom okrem už uvádzaných dôvodov
odvolania, odporkyňa poukázala na to, že predmetné nehnuteľnosti predala, už nie je ich vlastníkom.

Odvolací súd k tomu uvádza, že okolnosť, že odporkyňa prestala byť vlastníkom predmetných
nehnuteľností, nie je pre posúdenie podmienok odporovateľnosti právne významná. Vlastnícke právo
toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je
podmienkou odporovateľnosti v zmysle ust. § 42a ods. 2 až 5 Obč. zák., preto zmena vlastníctva v
priebehu konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať význam až

pri posudzovaní možnosti veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania (uznesenie NS SR zo dňa
21.05.2009, sp. zn. 2MCdo/19/2008).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o
náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania spočívajúca
v odmene za právne zastúpenie za 1 úkon - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 29.11.2013, vychádzajúc z

neurčitej hodnoty veci - 60,07 eur + 1 x režijný paušál 7,81 eur = 67,88 + 20% DPH = 13,58 eur, spolu
81,46 eur (§ 11 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .