Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/533/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310208143
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2310208143.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25,
zast. splnomocnenkyňou: Advocate, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: H. X., nar. XX.
Q. XXXX, bytom R., J. XXX, o 1.565,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Okresného súdu Galanta z 29. októbra 2013 č. k. 5Er/391/2010 - 51, EX 1601/10 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú ním pod sp. zn. 5Er/391/2010 vyhlásil za
neprípustnú a túto zastavil, súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému potom nepriznal náhradu
trov exekúcie a vyslovil tiež, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodol
tak inak potom, čo uznesením z 22. marca 2013 č. k. 5Er/391/2010-42 (právoplatným 24. mája 2013)
vylúčil JUDr. Rudolfa Krutého z vykonania exekúcie, pričom právne svoje rozhodnutie v časti vyhlásenia

exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia odôvodnil ust. § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 E. p. (zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení
ďalšíchzákonov,vzneníneskoršíchzmienadoplnení)avecneneoznačenímoprávnenounavýzvusúdu
v týmto určenej lehote nového exekútora (ktorého by šlo poveriť vykonaním exekúcie), čo zakladalo iný
dôvod, pre ktorý nešlo v exekúcii pokračovať. V časti trov exekúcie uznesenie bolo odôvodnené právne
ust. § 196, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu

trov exekúcie napriek výzve súdu, aby tak urobil. O „náhrade trov konania účastníkov“ (?) rozhodol
napokon len s odkazom na ust. § 251 ods. 4 O. s. p. a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) bez bližšieho odôvodnenia.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať). Dôvodila

pritom len poukazom na skutočnosť, že listom zo 6. novembra 2013 oznámila meno nového súdneho
exekútora, ktorého žiadala poveriť vykonávaním exekúcie, čím došlo k splneniu si z jej strany povinnosti
v zmysle výzvy súdu, nech aj nie v lehote súdom prvého stupňa v tejto výzve určenej, čo oprávnená
ospravedlňovala veľkou zaneprázdnenosťou.

Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ako aj závislé rozhodnutia o
trovách exekúcie a trovách konania) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden
zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu)
a dospel k záveru, že uznesenie nemožno pre neexistenciu uznesením vytýkanej prekážky ďalšieho

postupu exekúcie (v čase rozhodovania odvolacieho súdu) považovať za správne.Podľa § 30 ods. 1 E. p. exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k
veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno
mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 11 E. p., ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten
exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa primárne

rozhodujúceho o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení potom, čo právoplatným uznesením z 22.
marca 2013 č. k. 5Er/391/2010-42 rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z
vykonávania predmetnej exekúcie, ktorý bol súdom prvého stupňa poverený vykonávaním exekúcie
poverením č. 5202052039 vydaným 30. júla 2010.

Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa výzvami z 12. októbra 2012 a 13. mája 2013 vyzval oprávnenú,

aby v lehote 10 dní od doručenia výziev navrhla súdu osobu exekútora, ktorého žiada poveriť vykonaním
exekúcie. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že skôr poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol z
vykonávania predmetnej exekúcie vylúčený a to najprv len neprávoplatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom súdu prvého stupňa 16. februára 2012 (ktoré bolo v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p.
zrušené podaním odvolania, resp. odvolaní - viď č. l. 23 a 29) a neskôr už spomínaným právoplatným

uznesením sudkyne z 22. marca 2013. Oprávnená na výzvy súdu prvotne nereagovala vôbec, resp. v
odvolaní voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka vyjadrila názor, že nevidí dôvod na zmenu súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z dôvodu jeho (údajnej) zaujatosti. Z uvedeného možno jednoznačne
vyvodiť, že oprávnenej bol poskytnutý priestor na to, aby táto ešte pred vydaním napadnutého uznesenia
oznámilainéhosúdnehoexekútora,ktorýbymoholbyťpovylúčeníJUDr.RudolfaKrutéhozvykonávania

exekúcie poverený jej vykonávaním.

Oprávnená však nového súdneho exekútora (JUDr. Ivana Nestora, so sídlom exekútorského úradu
Bratislava, Haburská 49/A) oznámila súdu prvého stupňa podaním zo 6. novembra 2013, doručeným
súdu prvého stupňa 9. deň rovnakého mesiaca i roka, teda po vydaní ako i neskoršom doručení jej

napadnutého uznesenia, ktoré bolo vyhotovené dňa 29. októbra 2010 a oprávnenej doručené práve
6. novembra 2013 (t. j. ešte v odvolacej lehote prislúchajúcej oprávnenej na spochybnenie správnosti
uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení).

Hoci takto oprávnená napriek výzve súdu prvého stupňa nenavrhla nového exekútora majúceho

pokračovať v exekúcii podľa § 30 ods. 11 E. p. nielen v súdom určenej lehote, ale ani do rozhodnutia
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej súčasnom zastavení a postup súdu prvého stupňa tak v
čase vydania napadnutého uznesenia bol vecne správnym, rozhodujúcou v prejednávanej veci bola
skutočnosť, že oznámením nového súdneho exekútora v podaní zo 6. novembra 2013 v rámci odvolacej
lehoty došlo k odstráneniu jediného súdom prvého stupňa vytýkaného dôvodu zastavenia exekúcie.

Preto bolo podľa § 251 ods. 4 a § 221 ods. 1 písm. i / O. s. p. rozhodnuté spôsobom uvedeným vo
výroku tohto uznesenia (odvolacieho súdu).

Napriek tomu, že oprávnená odvolaním podľa jeho obsahu výslovne napadla len výrok o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekučného
konania i exekúcie neuviedla, odvolaním boli napadnuté i tieto výroky, keďže ide o rozhodnutia závislé
od rozhodnutí odvolaním priamo napadnutých.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov - pozn.

odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento
osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou

smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.Podľa čl. I § 58 ods. 6 E. p. v znení zákona č. 299/2013 Z. z. (účinného od 1. novembra 2013) proti výroku
o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie (pričom takýmto
znením došlo k nahradeniu skoršej podoby ustanovenia zakotvujúcej, že „proti výroku o náhrade trov

konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné“, v tejto súv. por. najmä čl. I bod 42 a čl. IV
zákona č. 299/2013 Z. z.).

Podľa čl. I § 243b ods. 1 E. p. (ustanovenia nadpísaného spôsobom „Prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 1. novembra 2013“) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak (odsek 1) a o odvolaní
proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom
2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca (odsek 3).

Dôslednou analýzou úpravy pojatej do práve odcitovaných ustanovení potom podľa odvolacieho súdu

nemožno dospieť k interpretácii, pri ktorej by prakticky všetky rozhodnutia o trovách exekúcie v
exekučných konaniach začatých do 31. októbra 2013 vrátane (s výnimkou rozhodnutí vydaných vyššími
súdnymi úradníkmi a napadnutých ešte pred 1. novembrom 2013 odvolaniami, o ktorých ku dňu
nadobudnutia účinnosti príslušnej novelizácie E. p., resp. ani v neskoršom čase nerozhodol sudca), mali
byť napadnuteľné odvolaniami (a takto pri osvojení si spôsobu rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka

sudcom súdu prvého stupňa súce na prieskum odvolacím súdom).

Priamym dôsledkom úpravy pojatej do nie príliš podarene formulovaných ustanovení čl. I § 58 ods. 6 a §
243b ods. 3 E. p. je totiž pravidlo napadnuteľnosti rozhodnutia o trovách konania (z ďalšieho vyplynie, že
tu zákonodarca nepracuje s adekvátnou terminológiou) v rozhodnutiach o zastavení exekúcie vydaných

a i napadnutých pred 1. novembrom 2013 tak, akoby tu novej úpravy (nepripúšťajúcej nielen odvolanie,
ale vylučujúcej tiež mimoriadne dovolanie) ani nebolo a aj výnimka z takéhoto pravidla, predstavovaná
nezáujmom zákonodarcu na tom, aby sa skoršou úpravou ustanovený postup (rozumej uskutočnenie
odvolacích konaní podľa úpravy účinnej do 31. októbra 2013 vrátane, čiže s alternatívami v podobe
1. plného vyhovenia odvolaniu sudcom súdu prvého stupňa a 2. „posunutia“ veci odvolaciemu súdu,

aby o odvolaní akýmkoľvek preň akceptovateľným spôsobom rozhodol on) uplatnil vtedy, ak ide o
rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca (čím treba rozumieť
neexistenciu rozhodnutia sudcu súdu prvého stupňa, vydaného pred 1. novembrom 2013, u ktorej je
bez právneho významu, či nedostatok rozhodnutia sudcu privodila jeho neochota odvolaniu celkom
vyhovieť alebo sa tak stalo z iného dôvodu). Pokiaľ však sekundárnym dôsledkom takejto úpravy

(prakticky bezvýhradne konštatovaným odvolacími súdmi naprieč celým Slovenskom) je vztiahnutie
úpravy účinnej od 1. novembra 2013 aj na odvolania podané pred takýmto časom, pokiaľ tieto už
neboli vybavené na súde prvého stupňa a to s nutnými závermi v podobe usúdenia na zrušenie
rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a potrebu vydania nového rozhodnutia sudcu; opačný výklad
by prinášal neodôvodniteľné rozdiely medzi rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov napadnutými

(a takto nevyhnutne tiež vydanými) pred 1. novembrom 2013 a tými, u ktorých by prinajmenšom k
podaniu odvolania došlo až po takomto čase. U rozhodnutí spadajúcich do prvej z takto zadefinovaných
skupín by včasné odvolanie naň oprávnenej osoby privodilo zrušenie rozhodnutia zo zákona s potrebou
následného rozhodnutia sudcu (nielen o odvolaní, ale o tom, o čom predtým rozhodol zamestnanec
súdu) a možnosťou vedenia diskusií o prípustnosti odvolania proti takémuto novému rozhodnutiu, kým

u rozhodnutí napadnutých až po 1. novembri 2013 by stav zrušenia rozhodnutia vyššieho súdneho
úradníka už podaním odvolania nastať nemal. Prijatie takéhoto výkladu by tak v skutočnosti znamenalo
potrebu dokončenia všetkých odvolacích konaní v exekučných konaniach začatých do 31. októbra 2013
(teda za dnešného stavu vecí v drvivej väčšine všetkých exekučných vecí) na odvolacích súdoch a ich
privedenie (odvolacích súdov) do takejto situácie už i pomerne jednoduchým bližšie neodôvodneným

prejavom neochoty sudcu súdu prvého stupňa vyhovieť odvolaniu, čo ale celkom nepochybne treba
považovať za odporujúce úmyslu zákonodarcu (nech aj ten nebol do paragrafovaného znenia zákona
„pretavený“ najšťastnejšie).

V prejednávanej veci sa navyše do napadnutého uznesenia dostali až dva tzv. náhradové výroky a z

tých (pominúc na tomto mieste rozhodnutie jedným i druhým aj o práve exekútora a to tak, že sa tu oba
spôsoby rozhodnutia vzájomne vylučovali) len ten prvý by zodpovedal zákonnej definícii „rozhodnutie
o trovách konania“, kým ten druhý bol rozhodnutím o trovách exekúcie. Voči „rozhodnutiu o trovách
konania“ pritom zákon odvolanie nepripúšťal nikdy (zákon č. 299/2013 Z. z. na tomto nič nezmenila následok zrušenia uznesenia v takejto časti už podaním včasného odvolania proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka by nastal bez ohľadu na vyššie podané úvahy), pričom pri „rozhodnutí o
trovách exekúcie“ platí, že so zreteľom na vyššie formulované zákonné ustanovenia podanie včasného

odvolania oprávnenej osoby, o ktorom nebolo rozhodnuté sudcom súdu prvého stupňa, spôsobilo po
nadobudnutí účinnosti zmienenej novely E. p. zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka v časti,
ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1.
novembri 2013) preto nejestvovalo (z pohľadu rozhodovania zamestnanca súdu prvého stupňa už a
naopak z pohľadu prípadného rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie,

ktorého správnosťou by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať.

Povinnosťou súdu prvého stupňa preto bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný posúdiť podmienky udelenia poverenia na vykonanie exekúcie
JUDr. Nestorovi a podľa výsledku takéhoto posúdenia zvoliť ďalší postup.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.