Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/666/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226161
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226161.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Miklánkovej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. februára
2015 č.k. 27C/361/2012 - 101 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 663,84
€ z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, §
17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na

základe nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v nevydaní rozhodnutia o zmene exekútora
v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote. Výšku škody vyčíslil na sumu minimálne 31,68 € ako
vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky (mzdové náklady 5,07 €, náklady na
tlač 5,31 €, náklady na úpravu informačného systému 13,86 €, náklady na poštovné 3,01 €, náklady
na telekomunikačné služby 4,43 €) podľa znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave dňa 17.01.2014, ktorý bol zaevidovaný pod Spr 703/2014.
Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to

existencia nesprávneho úradného postupu pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V zmysle
ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ust. § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 upravuje 30 - dňovú zákonnú lehotu na rozhodnutie o zmene

exekútora. Dňa 20.09.2010 podal navrhovateľ na Okresný súd Trenčín návrh na zmenu súdneho
exekútora a okresný súd o návrhu rozhodol uznesením zo dňa 23. septembra 2011 č.k. 62Er/1109/2007
- 11, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Od podania návrhu dňa 20.09.2010 do
vydania predmetného uznesenia dňa 23.09.2011 exekučným súdom uplynulo 368 dní po jeho doručení,teda zákonná 30 - dňová lehota bola prekročená o 338 dní. Postup súdu, ktorý rozhodol o zmene
exekútora po tejto lehote, súd kvalifikoval ako nesprávny úradný postup. Súd však poukázal na to,
že oneskorenie v rozhodnutí o návrhu na zmenu exekútora bolo nepochybne spôsobené do značenej

miery aj tým, že navrhovateľ v návrhu na zmenu exekútora neuviedol spisovú značku exekučného
spisu, ktorého sa návrh na zmenu exekútora týkal /Er/, hoci o nej musel mať vedomosť, keďže súd
predtým vydal poverenie na vykonanie exekúcie a navrhovateľ si ju mohol zabezpečiť dopytom od
exekútora, prípadne exekučného súdu. Práve neoznačenie spisovej značky súdneho konania spôsobilo
v exekučnej kancelárii časové oneskorenie pri identifikácii exekučného spisu, ku ktorému mal byť návrh

na zmenu exekútora priradený. Z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že navrhovateľ podal veľké
množstvo návrhov na vykonanie exekúcie proti dlžníkom, v jeden deň veľké množstvo návrhov na
zmenu exekútora, a musel si byť vedomý, že najrýchlejším spôsobom priradenia každého jedného
návrhu na zmenu exekútora k príslušnému exekučnému konaniu, je uvedenie spisovej značky súdneho
konania. Súd nemohol prehliadnuť fakt, že navrhovateľ ani v návrhu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy opätovne neuviedol spisovú značku súdneho konania exekučného súdu, v ktorom malo dôjsť k

nesprávnemu úradnému postupu, hoci v návrhu na náhradu škody bol schopný uviesť evidenčné číslo
súdom vydaného poverenia na vykonanie exekúcie, s tým, že na každom poverení je vyznačená spisová
značka súdneho konania, ktorú musel navrhovateľ poznať aj z doručeného rozhodnutia súdu o zmene
exekútora, na ktorom bola uvedená. Preto je nepravdivé jeho tvrdenie v návrhu, že uvedená spisová
značka súdneho konania mu nie je známa. V kontexte uvedeného potom vyznieva nepresvedčivo

tvrdenie navrhovateľa, ktorý v návrhu prezentoval svoj postup pri vymáhaní pohľadávky ako súladný s
pravidlami riadneho hospodárenia. Navrhovateľ očakáva od súdu rozhodnutie v zákonom stanovených
lehotách, no svojím vlastným konaním tomu neprispel. Rovnako pri rozhodovaní o návrhu na zmenu
exekútora sa exekučný súd nedopustil zbytočných prieťahov. Existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení

ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukázal na judikatúru Ústavného
súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti
ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Z judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
(II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je
pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako "zbytočné prieťahy" v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Z

rozhodovacej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ na tunajšom exekučnom súde inicioval veľké
množstvo exekučných konaní a podal veľké množstvo návrhov na zmenu exekútora, čo vysvetľuje
oneskorenie exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V tejto
súvislosti okresný súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo
dňa 10.7.2013, podľa ktorého ani niekoľkomesačné oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu o

procesnom návrhu oprávneného neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Podľa Ústavného súdu SR totiž v prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v
stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom
ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda
potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá správania

navrhovateľky ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k
zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS
74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci

pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria
faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky,
ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania
sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým
množstvompodanísťažovateľkyipsofactozvyšujefaktickúzložitosťveci/vecízdôvodov,ktorévyplývajú

zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi
navrhovateľky, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnuochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa
pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.

Pokiaľ ide o vznik škody, navrhovateľ nijako nepreukázal, že v súvislosti s rozhodovaním o zmene
exekútora v predmetnom exekučnom konaní navrhovateľovi naozaj vznikla škoda v uvedenej výške.
Predložený znalecký posudok č. 1/2014 je sumarizáciou možných nákladov, ale nie je dôkazom ich
skutočného vzniku. Ani z exekučného spisu nevyplýva vznik tvrdených nákladov na tlač, poštovné,
telekomunikačné služby, keďže v exekučnom spise nie sú žiadne písomné urgencie navrhovateľa, ani

úradné záznamy o telefonických urgenciách. Rovnako mzdové náklady, náklady na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného
systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora
rozhodol v zákonnej lehoty, keďže navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a
vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha a na túto činnosť
nepochybne potrebuje informačný systém. V danom prípade nebola splnená ani podmienka príčinnej

súvislosti medzi postupom exekučného súdu a tvrdenou škodou. Nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného nezapríčinil exekučný súd, ale samotný povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Nakoľko neboli preukázané zákonné predpoklady
zodpovednosti odporcu za škodu, nerozhodoval okresný súd o základe veci medzitýmnym rozsudkom
tak, ako to navrhoval navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v

peniazoch a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v
lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k

vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil

podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva
nakontradiktórnekonanie,kedynavrhovateľakostranakonanianeboloboznámenýsobsahomdôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len
na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého
obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného

súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou

súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred

súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a

nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS
36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom

základe, že exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora dňa 23.09.2011 a
navrhovateľ podal návrh na zmenu súdneho exekútora na súd dňa 20.09.2010. K rozhodnutiu o
uvedenom návrhu tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej 30 - dňovej lehoty (338
dní po odpočítaní 30 dní).
Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania o zmene

exekútora vyplýva, že o zmene exekútora súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora. Okresný súd postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o zmene exekútora po uplynutí
zákonom stanovenej 30 - dňovej lehoty posúdil ako rozporný so zákonom a lehotou, avšak s poukazom
na rozhodovaciu súdnu prax, neboli spôsobené prieťahy v konaní. Odvolací súd zhodne ako okresný
súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 16/02, v ktorom ústavný súd poukazuje na

to, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.V danom prípade tak lehotu 338 dní na rozhodnutie o zmene exekútora poukazom na okresným súdom
uvedené okolnosti nemožno považovať za prieťahy v konaní.

Napriek tomu okresným súdom konštatovaný nesprávny úradný postup - nerozhodnutie v zákonnej
lehote, sám, bez kumulatívneho splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil
nenaplnenie naposledy uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a konštatoval, že

navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom. Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom
odvolaní neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na
súdy), aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané", "súd úplne

ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov urgencií atď".), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu. Navrhovateľ v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery okresného súdu o

nepreukázanom naplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu
škody a príčinnej súvislosti), a preto tieto právne posúdenia nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Rovnako navrhovateľ v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvody
zamietnutia návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože následkom nepreukázaného
kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, je zamietnutie návrhu
navrhovateľa.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že

by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 25.02.2015.

Navrhovateľ mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu a
možnosť vyjadriť sa k nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5 - dňová lehota na prípravu pojednávania,
ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu
oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane exekučného spisu,

ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia

zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. V návrhu navrhovateľa na zrušenie
pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo
ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému
súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu o tom, že zákonný sudca nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na

Ústavnom súde Slovenskej republiky. O tomto návrhu rozhodol okresný súd samostatným uznesením.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa, čím si sám zmaril možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje
procesné oprávnenia.Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon

neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom

zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna

všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o

odročenie pojednávania.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania

zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť,
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,
túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym
úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 18. októbra 2012

č.k. 17NcC/43/2012 - 9 bolo rozhodnuté o tom, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslav
Manďák nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Naviac, predmetná vec bola pridelená dňa
16.05.2013 zákonnému sudcovi Mgr. Petrovi Hvizdošovi, ktorý nebol sudcom Okresného súdu Trenčín
ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej
veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. Samotná skutočnosť, že

je okresným súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy § 14
ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne také právne významné skutočnosti,
ktoré predpokladá ust. § 14 O.s.p., a pre ktoré by bolo možné mať za to, že rozhodol vo veci nezákonný
sudca. Vzhľadom na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v

spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na pojednávanie
dňa25.02.2015, ktoré riadne prevzal.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina

odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti preporušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.