Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/568/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812213464
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812213464.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa B. zastúpeného S. proti
odporkyni P., zastúpenej U., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne N., zastúpeného U.,
o zaplatenie 1.311,03 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 20. mája 2013, č.k. 15C/29/2013-100, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo veci samej p o t v r d z u j e .

Výrok o povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporkyne náhradu trov prvostupňového konania m e n í tak, že navrhovateľ je povinný
zaplatiť odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov prvostupňového konania
vo výške 207,30 Eur, do troch dní, k rukám U.. Y. I..

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane
odporkyne náhradu trov odvolacieho konania vo výške 69,22 Eur, do troch dní, k rukám U.. Y. I..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a uložil mu povinnosť nahradiť trovy
konania, a to trovy vedľajšieho účastníka vo výške 207,30 Eur, na účet U.. Y. I. a trovy odporkyne
a vedľajšieho účastníka vo výške 115,60 Eur, na účet U.. P. D., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že dňa 15.02.2006 uzavrel pôvodne

žalovaný odporca 1) S. P. so Q. na základe jeho žiadosti zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej
karty v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. V žiadosti o vydanie karty žiadal odporca o pevnú
mesačnú splátku vo výške 1.000,- Sk, pričom výška úverového limitu bude 20-násobok zvolenej pevnej
mesačnej splátky. Súčasťou zmluvy boli aj Obchodné podmienky Q., pre vydanie a používanie
kreditných platobných kariet pre fyzické osoby občanov s účinnosťou od 04.04.
2005. Z prehľadu histórie transakcií na kartovom účte XXXXXXXXX (č.l. 27 a nasl. spisu) vyplýva
prehľad jednotlivých operácii na účte. Prostredníctvom kreditnej platobnej karty odporca vykonával

bezhotovostné platby za tovar a služby a hotovostné platobné operácie - výber hotovosti
z bankomatu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.02.2011 a z prílohy k zmluve vyplýva
postúpenie pohľadávky voči dlžníkovi S. P., kde je uvedený dátum splatnosti pohľadávky 29.02.2008,
suma v čase splatnosti 750,45 Eur, celková výška pohľadávky ku dňu postúpenia 1.311,03 Eur,
z toho istina 662,66 Eur, úroky 386,59 Eur, úroky z omeškania 235,89 Eur, poplatky 25,89 Eur, dátum
posledného creditu je uvedený 18.10. 2007, suma creditu v roku 2007 je 331,94 Eur. Z

dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 22.08.2011 vyplýva, že odporkyňa
P. P. pristúpila k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka, a to k dlhu dlžníka S. P., pričom zároveň aj
uznala záväzok čo do právneho dôvodu a výšky voči veriteľovi Q., č. zákazníka XXXXXXXXXXzodňa 01.02.2006.Akoformasplateniazáväzkubolidohodnutésplátkypo 20Eurmesačnesdátumom
prvej splátky k 25. dňu v mesiaci. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej
veci a citovaných ustanovení zákona považoval okresný súd návrh navrhovateľa za nedôvodný, a preto

ho zamietol. V konaní nebolo sporné, že manžel odporkyne P. P., pôvodne žalovaný odporca 1) S.
P. a právny predchodca navrhovateľa uzavreli dňa 15.02.2006 zmluvu o vydaní a používaní
kreditnej platobnej karty, formou ktorej čerpal dlžník úver poskytnutý Q. uskutočnením bezhotovostných
platobných stykov, resp. výberom hotovosti z bankomatov. Svojou povahou išlo o zmluvu o úvere
podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka, zároveň i o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v

zmysle § 2 písm. a), b) zákona č. 238/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v
čase uzavretia zmluvy a podporne i o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. ustanovení Občianskeho
zákonníka. Rovnako nebolo sporné i to, že pôvodný dlžník zostal dlhovať z titulu nesplácania
tohto úveru, pričom žalovaná istina s príslušenstvom čo do výšky nebola v konaní namietaná. Okresný
súd riešil v prvom rade platnosť právneho úkonu, ktorým odporkyňa pristúpila k záväzku pôvodného
dlžníka, pretože až následne bolo možné vyhodnotiť účinky prípadného uznania dlhu, resp. premlčania.

Vzhľadom na výpoveď odporkyne, ktorá uviedla, že vôbec nevedela, že podpisuje pristúpenie k záväzku
svojho manžela, takúto vôľu ani nemala a celú návštevu zástupcu navrhovateľa vyhodnotila len ako
dohoduosplátkach,považujesúdpristúpeniekzáväzkuspôsobom,akýmmaloknemudôjsťzaneplatný
právny úkon. Zástupca spoločnosti navrhovateľa podsunul odporkyni vopred pripravený formulár, kde
je vopred predtlačená možnosť pristúpenia k záväzku pri vpísaní len osobných údajov, pričom bolo

preukázané, že s odporkyňou uvedené ústne neprejednal. Pre neexistenciu vôle urobiť takýto
právny úkon je preto pristúpenie k záväzku dojednané neplatne. Neplatnosti tohto úkonu nasvedčuje
i to, že v dohode vôbec nie je uvedené, k akému záväzku odporkyňa pristupuje, vo vzťahu k akému
veriteľovi, v akej výške. Uvedené v žiadnom prípade nemôže nahrádzať ďalší
podsunutý právny úkon, a to uznanie záväzku, čo je osobitný právny úkon s inými náležitosťami.

Vzhľadom k tomu, že odporkyňa teda platne nepristúpila k záväzku pôvodného dlžníka, hoci o dlhu
svojho manžela mala vedomosť, nemohla ani platne uznať záväzok, pretože platne môže uznať dlh len
dlžník. Možno mať pochybnosti aj o uznaní záväzku, ktoré odkazuje na číslo zmluvy a deň uzatvorenia
zmluvy, ktorý nezodpovedá zmluve, z ktorej navrhovateľ uplatňuje svoje právo. Z týchto dôvodov súd
návrh zamietol ako nedôvodný, pretože odporkyňa nie je pasívne legitimovaná na splnenie žalovaného

dlhu. Súd sa pre úplnosť v celom rozsahu stotožňuje s dôvodne vznesenou námietkou premlčania dlhu
odporcom, ktorú vzniesol opakovane v konaní tak vedľajší účastník, ako i odporkyňa. Pokiaľ by aj vo
vzťahu k odporkyni, resp. dlžníkovi nastala celková splatnosť dlhu 29.02.2008 a navrhovateľ podal návrh
dňa 30.07.2012, bol návrh podaný po uplynutí trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti súd udáva, že vzhľadom na to, že táto zmluva je svojím charakterom

zároveň i spotrebiteľskou zmluvou, pričom na záväzky zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné
použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, a tým i ustanovenia o premlčaní, spravuje sa premlčanie
takéhoto dlhu občianskym právom. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na Dohodu o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku vzhľadom na zistené okolnosti uzavretia tejto dohody, považuje súd túto
dohodu za absolútne neplatný právny úkon predovšetkým pre neexistenciu vôle odporkyni

pristúpiť k záväzku pôvodného dlžníka a jednak pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho
zákonníka a neplatnú pre neexistenciu slobodnej vôle písomne uznať dlh na strane účastníka dohody -
odporcu. Je zrejmé, že len a len z iniciatívy navrhovateľa bola vyhľadaná odporkyňa s tým,
že dojednáva len splátky tohto úveru, pričom nebola vôbec informovaná o tom, že dlh je premlčaný a
aké sú následky uznania záväzku. Odporkyňa v konaní uviedla, že jediným účelom návštevy zástupcu

navrhovateľa bolo uzavretie dohody o splátkach, pričom vôbec nemala vedomosť o tom, že by mala
uzatvoriť a podpísať aj ďalší úkon, a to pristúpenie k záväzku a uznanie dlhu, rozhodcovskú doložku
a podobne. V dohode je nesprávne uvedené číslo zmluvy a dátum zmluvy. Za tohto stavu len veľmi
ťažko preto možno uvažovať o uznaní dlhu čo do právneho dôvodu voči konkrétnemu veriteľovi. Pokiaľ
bolo účelom návštevy dojednanie splátok, v predmetnej dohode sú síce splátky

uvedené, avšak je evidentné, že na týchto splátkach sa účastníci nedohodli, pričom v časti 3. dohody
je vopred predtlačené vyhlásenie dlžníka o jeho vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Táto
skutočnosť nebola v konaní vôbec preukázaná, práve naopak, odporkyňa poprela, že by jej vôbec bolo
vysvetľované, že podpisuje aj písomné uznanie dlhu. Navrhovateľ zostal v tomto smere nečinný. Takto
deklarovaný zámer navrhovateľa dosiahnuť úspešnú vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o

uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože
navrhovateľa ako veriteľa viedlo k podpisu dohody to, aby docielil vymožiteľnosť práva pred súdom a
nie menil pôvodný obsah zmluvy, a to dojednanie nových splátok. Samotný „úmysel“ dojednať nový
splátkový kalendár vyplýva z toho, že podľa odporcu sa pri osobnej návšteve o výške splátok aninebavili, nie je vypísané príslušenstvo dlhu, počet splátok, splatnosť a podobne. Dohoda ako taká je
pritom vyhotovená vo forme predtlačeného textu, to znamená pre všetky prípady dlhov, či sú v čase
podpisu tejto listiny premlčané, alebo nie. Uzatvorenie tejto dohody nevyjadruje vôľu konajúcej osoby

pristúpiť k záväzku a podpísať aj uznanie záväzku (viď výpoveď odporkyne) je v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože pri
uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti. Uznanie dlhu nemohlo platne
nastať v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, pretože odporca nevedel o premlčaní
dlhu, tak ako to vyžaduje uvedené ustanovenie. Tvrdenia navrhovateľa o

rozdielnych účinkoch uznania práva v zmysle § 110 ods. 1 druhá veta OZ a uznania dlhu podľa §
558 Občianskeho zákonníka, a to, že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie
je viazané na vedomosť dlžníka, že uznáva premlčané právo, kým pri uznaní dlhu v zmysle § 558
Občianskeho zákonníka sa vyžaduje táto vedomosť, považuje súd vzhľadom na všetky zistené okolnosti
ohľadomuzatvoreniatejtodohodyzaúčelové,ažšpekulatívne.Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,že
zamestnanec navrhovateľa nepredkladal túto dohodu vôbec s úmyslom dosiahnuť uznanie, či už práva

alebo dlhu, účelom jeho návštevy bolo dojednať splátky a docieliť podpis dohody zo strany odporcu.
Osoba dlžníka pritom v tejto formulárovej dohode vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho
následkoch, čo teda odporuje horeuvedenému tvrdeniu navrhovateľa. Vzhľadom na uvedené považoval
okresný súd dohodu za neplatný právny úkon jednak z dôvodu nedostatku vôle na strane odporkyne
a jednak pre rozpor s dobrými mravmi, a to i pre rozpor s § 4 ods. 8 zákona č. 257/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa, ako takúto praktiku veriteľa označuje za nekalú obchodnú praktiku v zmysle §
8 ods. 4 citovaného zákona, preto súd návrh zamietol. Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľa o tom, že
vedľajší účastník nemôže účinne vzniesť námietku premlčania, súd konštatuje, že s týmto názorom
nesúhlasí. Pokiaľ by vedľajší účastník v občianskoprávnom konaní nemohol urobiť v konaní procesné
vyhlásenie, či už ústne alebo písomne, ktoré opiera aj o ustanovenia hmotného práva, stratil by sa

akýkoľvek jeho význam v konaní. Vedľajší účastník, podľa názoru súdu, môže vzniesť aj námietku, ktorá
je hmotnoprávneho charakteru, napríklad námietku neplatnosti právneho úkonu, premlčania dlhu a
podobne. Okrem toho v danej veci vzniesla námietku premlčania pred súdom aj odporkyňa ako dlžník.
Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania s požiadavkou položiť Súdnemu dvoru Európskej únie otázku
ohľadom posúdenia nekalých podmienok aj v zmenách a doplnkoch pôvodnej spotrebiteľskej

zmluvy, súd sa týmto návrhom nezaoberal, pretože tento návrh bol podaný podmienene pre prípad, ak
súd nebude akceptovať právnu argumentáciu ohľadom tohto úkonu. Vzhľadom na to, že súd sa takmer v
celom rozsahu stotožnil s argumentáciou vedľajšieho účastníka ohľadom vyhodnotenia neplatnosti tohto
úkonu,súdtentonávrhnepovažovalzaúčinnýprocesnýnávrhvedľajšiehoúčastníka, oktorom
by mal súd rozhodovať. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 533, § 101, § 37, § 39 Občianskeho

zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní bola úspešná odporkyňa
a vedľajší účastník na strane odporkyne. Vedľajšiemu účastníkovi vznikli trovy za právne zastupovanie
právnym zástupcom U.. Y. I., pričom ide o trovy právneho zastúpenia z hodnoty sporu 1.311,03 Eur,
odmena za jeden úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1, 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. predstavuje 61,41
Eur, pričom ide o úkony - prevzatie a príprava zastúpenia 61,41 Eur + režijný paušál 7,63 Eur, písomné

vyjadrenie z 19.10.2012 v sume 61,41 Eur + režijný paušál 7,63 Eur, písomné vyjadrenie z 18.03.2013
v sume 61,41 Eur, režijný paušál 7,81 Eur, trovy právneho zastúpenia vzniknuté na strane vedľajšieho
účastníka pre U.. Y. I. sú ako celok 207,30 Eur. Trovy právneho zastúpenia advokáta - substitúta U..
P. D., ktorý zastupoval aj vedľajšieho účastníka a aj odporcu, ide teda o trovy oboch účastníkov, avšak
vzniknuté len jednému právnemu zástupcovi a tieto predstavujú odmenu za zastupovanie na

pojednávaní 20.05.2013vsume 61,41Eur,režijnýpaušál7,81Eur,spolu83,06Eur sDPH,ďalej
náhraducestovnéhoadvokátskejkoncipientkyzacestudňa20.05.2013zacestuD.-F.240km,základná
náhrada za 1 km 0,183 Eur, spotreba na 100 km 6,5 l, cena za liter paliva 1,36 Eur, spolu cestovné
65,136 Eur, pričom právny zástupca uplatňuje len jednu šestinu cestovných výdavkov vzhľadom k tomu,
že v predmetný deň sa zúčastnil pojednávania na Okresnom súde v Prievidzi aj v iných veciach. Ďalej

súd priznal náhradu za stratu času za účasť na pojednávaní 10 polhodín á 13,01 Eur, spolu
130,10 Eur, pričom aj túto náhradu uplatnil len v jednej šestine vzhľadom na účasť na pojednávaní v
šiestich veciach. Trovy právneho zastúpenia U.. P. D. predstavujú potom spolu 115,60 Eur
s DPH (83,06 + 1/6-ina z 65,136 Eur a 1/6-ina z 130,10 Eur). Okresný súd v zmysle
uvedeného preto priznal náhradu trov vedľajšieho účastníka v sume 207,30 Eur a trovy odporcu

a vedľajšieho účastníka zastupované tým istým právnym zástupcom v sume 115,60 Eur.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Mal za to, že vdanom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom nastali právne účinky spojené s
uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, ktorý nevyžaduje, aby dlžník
mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Citované zákonné ustanovenie

nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Právny účinok,
spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t. j.
prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby
v takomto prípade nastupuje. Bol toho názoru, že odporkyňa potom, čo sa oboznámila s obsahom
Dohody, svojím podpisom pristúpila k záväzku pôvodného dlžníka a existujúci záväzok uznala a vyjadrila

svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky, nebola k podpisu dohody žiadnym spôsobom donútená,
pričom nedochádza ani k zhoršeniu jej postavenia ako spotrebiteľa, práve naopak, odporkyni poskytol
možnosť splniť už existujúci splatný záväzok, s plnením ktorého sa dostala do omeškania, v splátkach.
Ďalej nesúhlasil s tým, aby bol zaviazaný na úhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.
Zastával názor, že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť z podstaty svojej existencie schopné
samé poskytnúť právnu pomoc v spotrebiteľských sporoch. Podľa údajov registrácie Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky má združenie členov, ktorí majú právnické vzdelanie, pričom združenie môže podľa
§ 25 zákona č. 250/2007 Z. z. využívať aj podporu ministerstva. V tomto smere poukázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5Co 26/2012 a sp. zn. 3Cob 259/2011, ktorý v obdobných prípadoch
vedľajšiemu účastníkovi trovy konania nepriznal. Citoval z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.
z. a vyvodil, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa na tento účel

zriadeným subjektom, ktorý bude spôsobilý poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc. Poukázal na
to, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na ich stav a vôľu odporcu, pričom pred
oznámením o vstupe do konania nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Združenie opakuje
procesné podania nadbytočne, bez uvedenia nových skutočností, týkajúcich sa predmetu sporu. K
obdobnému záveru dospel i Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí, sp. zn. 6Co/141/2012 a Krajský

súd v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/91/2012. Súd by nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkov neporušil právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy
Slovenskej republiky, čo vyvodil okrem iného z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
II. ÚS 78/03 a rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/100/2012. Vo veci
nie je podľa názoru navrhovateľa možné aplikovať ani § 137 O.s.p., pretože združenie odporcu v konaní

nezastupuje. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka mal z týchto dôvodov za nadbytočné, účelové a
nehospodárne. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že vyhovie jeho návrhu v plnom rozsahu, resp. napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 83,06 Eur.

Odporkyňa a vedľajší účastník vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, uplatnili trovy odvolacieho konania. Uviedli, že
navrhovateľom predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je formulár,
vopred pripravený dodávateľom pre spotrebiteľa, ktorý nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť
jeho obsah. Takto predformulovaná dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky, a to

predĺženiepremlčacejdobyformouuznaniadlhuarozhodcovskúdoložku.Ichprávnyvýznamadôsledky
sú pre spotrebiteľa neznámymi kategóriami a ako neprijateľné sú obe absolútne neplatné. Uzatvorenie
dohody je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 ZOS, pretože pri uzatváraní dohody
neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľom boli využité omyl a lesť v snahe
dosiahnuť predĺženie premlčacej lehoty. Zdôraznil, že pracovníci navrhovateľa sú pri

získavaní podpisov na formulárových dohodách mimoriadne úspešní a pravdepodobne aj motivovaní
zo strany zamestnávateľa. Je známou skutočnosťou, že priemerný spotrebiteľ je nielen právne neznalý
a neinformovaný, ale je súčasne mimoriadne manipulovateľný v situácii, pokiaľ sa dostane pod
psychický tlak a sú u neho vyvolané emócie strachu a obáv, čo školená osoba, pracujúca pre inkasnú
spoločnosť, dokáže v rámci štandardizovanej procedúry bez ťažkostí dosiahnuť vhodným vystupovaním

pri použití správnych slovných formulácii v určitom poradí. Takémuto konaniu navrhovateľa nie je
namieste priznať súdnu ochranu. Vzhľadom na predformulovaný obsah dohody možno mať vážne
pochybnosti o tom, že skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedá jej obsahu. Je potrebné uvedenú
praktiku navrhovateľa považovať za nekalú obchodnú praktiku. Uzatvorenie takejto dohody je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti

a navrhovateľom bol využitý omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie premlčaného záväzku spotrebiteľa,
resp. dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Právny režim predbežne formulovanej štandardnej zmluvy,
definovaný v článku 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách teda nevyhnutne musí dopadať aj na uvedenú dohodu. Rovnako právnyrežim celej citovanej smernice, z ktorej je odvodený model spotrebiteľskej ochrany, zakotvený v našom
právnom poriadku. Dohoda ako právny úkon je pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými
mravmi a rozpor s dobrými mravmi a rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva

neplatná. Uviedli, že ust. § 558 Občianskeho zákonníka je vo vzťahu k ustanoveniu § 110 ods. 1 druhá
veta Občianskeho zákonníka ustanovením špeciálnym a jeho aplikácia je namieste vždy, keď sa jedná
o uznanie práva spočívajúceho v povinnosti zaplatiť peňažné plnenie, ktoré je v čase uznávacieho
prejavu dlžníka premlčané, čo logicky odôvodňuje podmienku formulovanú zákonodarcom, len ak ten,
kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Tvrdili, že preukázateľná kumulácia nekalých obchodných praktík

navrhovateľa (§ 7 ZOS, § 8 ods. 1, ods. 4 ZOS), ktoré odporujú dobrým mravom (§ 4 ods. 8
ZOS, § 3 ods. 1 OZ) súčasne s neurčitosťou dohody je dôvodom na posúdenie „uznania“ ako
neplatného právneho úkonu podľa § 39, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhli potvrdiť i výrok o
trovách konania pred súdom prvého stupňa, nakoľko súd pri rozhodovaní o trovách konania postupoval
v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou.
Uplatnili náhradu trov odvolacieho konania vo výške 69,22 Eur.

Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a
jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom
prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil,

z akých dôvodov a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové
zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne
vyložil a vysporiadal sa so všetkými námietkami navrhovateľa . Totožné námietky navrhovateľa uvedené
v podanom odvolaní, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku vo veci samej .
Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok

odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v
podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil
(§ 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Navrhovateľ sa domáhal, aby odvolací súd nepriznal odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov konania, keď poukazoval jednak na skutočnosť, že trovy odporkyne a vedľajšieho účastníka
neboli účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, že pokiaľ vedľajší účastník využíva na
zastupovanie v súdnych konaniach pomoc advokáta, musí jeho trovy znášať z vlastných prostriedkov,

že sa jedná o umelé navyšovanie trov konania zneužitím zákona o ochrane spotrebiteľa, účelu a zmyslu
inštitútu náhrady trov právneho zastúpenia.

V danej veci súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, preto správne na rozhodnutie
o trovách konania aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci

plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Predpokladom, splnením ktorého vznikne nárok na náhradu trov konania, je v prvom rade plný úspech
vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním petitu návrhu a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Účastník,

ktorý mal plný úspech vo veci, má potom nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V predmetnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal voči odporkyni zaplatenia 1.311,03 Eur
s prísl. Súd prvého stupňa návrh zamietol a odvolacím súdom bolo zamietnutie návrhu potvrdené.

Vzhľadom na uvedené je nesporné, že odporkyňa mala vo veci plný úspech, preto v zmysle ust. § 142
ods. 1 O.s.p. je navrhovateľ povinný nahradiť odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne
trovy konania. Odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne preto súdprvého stupňa náhradu trov konania priznal správne, avšak pochybil pri vyčíslení výšky trov právneho
zastúpenia

Pokiaľ sa navrhovateľ nestotožnil s povinnosťou zaplatiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi, odvolací
súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu
trov konania, pretože sa jednalo o konanie, do ktorého vstúpil v záujme ochrany spotrebiteľa
(odporkyne), či mu v prípade úspechu odporkyne nemožno uprieť právo na náhradu trov konania, keďže
bol zastúpený právnym zástupcom.

Podľa názoru odvolacieho súdu aj vedľajší účastník tak, ako ktorákoľvek iná fyzická alebo právnická
osoba, má právo zvoliť si advokáta, ktorý ho zastupuje v konaní, v dôsledku čoho aj odvolací súd
vedľajším účastníkom uplatnené trovy právneho zastúpenia považoval za účelne vynaložené. Toto jeho
právo vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky, článok 47 ods. 2.

Pre rozhodovanie v danej veci má zásadný význam posúdenie dôvodnosti a účelnosti úkonov
vykonaných právnym zástupcom odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu v tomto konaní.
Odvolací súd zdôrazňuje, že účastníkovi konania je možné priznať len náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.

Vedľajší účastník vstúpil do predmetného konania v záujme ochrany spotrebiteľa - odporkyne, účelne
a úspešne bránil v konaní jej práva. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané,
že vedľajší účastník do konania riadne vstúpil dňa 11.10.2012 a dňa 24.10.2012 doručil súdu prvého
stupňa písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania, v ktorom kvalifikovane vzniesol
námietku premlčania, ktorý úkon právnej pomoci nie je možné považovať za neúčelne vynaložený.

Dňa 18.03.2013 doručil súdu prvého stupňa ďalšie vyjadrenie aj v mene odporkyne, v ktorom sa
opätovne zaoberal dohodou o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, ktorý úkon právnej služby
nepovažoval odvolací súd za účelný, nakoľko zástupca odporkyne a vedľajšieho účastníka len
opakoval a rozsiahlo zdôvodňoval poukazovaním na rozhodovaciu činnosť iných súdov, z ktorej citoval,
svoje stanovisko v danej veci, ktoré uviedol už vo svojom prvom podaní. Prostredníctvom zástupcu

(substitúta) sa zúčastnil na pojednávaní dňa 20.05.2013. Okresný súd na argumenty vedľajšieho
účastníka v jeho vyjadrení k podanému návrhu prihliadal a návrh zamietol, preto nie je dôvod na
nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia zástupcovi odporkyne a vedľajšieho účastníka na strane
odporkyne.

Náhrada trov konania odporkyne a vedľajšieho účastníka na strane odporkyne v zmysle
uvedeného pozostáva z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 207,30 Eur. Ide o trovy zastúpenia
odporkyne a vedľajšieho účastníka na strane odporkyne za zastúpenie spoločným zástupcom z radov
advokátov U.. Y. I. z hodnoty pohľadávky 1.311,03 Eur, odmena za 1 úkon právnej služby podľa §
10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v platnom znení predstavuje 61,41 Eur a odmena za 1 úkon právnej služby pri spoločnom
úkone pri zastupovaní viacerých osôb (odporkyne a vedľajšieho účastníka) podľa §
13 ods. 2 vyhlášky predstavuje 61,41 Eur (61,41 Eur - 50 % x 2). V danej veci za vedľajšieho účastníka
vykonal jeho zástupca úkon právnej služby - príprava a prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom a
písomné podanie na súd vo veci samej, t. j. 2 úkony po 61,41 Eur, 2 x režijný paušál po 7,63 Eur podľa

§ 14 ods. 1 písm. a), písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., spolu 138,08 Eur, za spoločný úkon právnej
služby zástupcu odporkyne a vedľajšieho účastníka - účasť na pojednávaní dňa 20.05.2013 po 61,41
Eur podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky a režijný paušál
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,81 Eur.

Čo sa týka účelnosti trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní, odvolací súd konštatuje,
že zástupca odporkyne a vedľajšieho účastníka sa síce zúčastnil na pojednávaní dňa 20.05.2013 a
nemožno hovoriť o neúčelne vykonanom úkone právnej služby, keďže na pojednávaní sa vo
všeobecnosti vyžaduje prítomnosť účastníkov konania, resp. ich zástupcov, ide o úkon právnej služby
v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a zástupca na pojednávaní hájil práva odporcov. V

zmysle uvedeného má odvolací súd za to, že úkony spoločného zástupcu v danom prípade nemožno
považovať za neúčelné navyšovanie trov konania.Pokiaľ ide o účelnosť vynaložených trov konania, a to náklady spojené s cestovným a
stratou času, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné hovoriť o
účelne vynaložených trovách zastúpenia vedľajšieho účastníka a odporkyne, pričom práve účelnosť

vynaložených trov je základným predpokladom pre priznanie náhrady v zmysle ust. § 142 ods.
1 O.s.p. Neúčelnosť vynaložených trov spočíva v tom, že vedľajší účastník a odporkyňa si
za zástupcu zvolili advokáta, so sídlom v D., rovnako tak si aj tento zástupca zvolil za svojho substitúta
advokáta, sídliaceho v D., teda osobu, sídliacu v značnej vzdialenosti od obvodu súdu,
prejednávajúceho vec v prvom stupni.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok vo výroku o povinnosti navrhovateľa zaplatiť odporcom
a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov prvostupňového konania zmenil podľa §
220 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 , § 142 ods. 1, § 151 ods. l O.s.p. tak,

že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne priznal
náhradutrovodvolaciehokonaniavovýškeuplatnenejichzástupcom61,41Eurza1úkonprávnejslužby
pri spoločnom úkone pri zastupovaní odporkyne a vedľajšieho účastníka - za vyjadrenie k odvolaniu a
režijný paušál 7,81 Eur podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 vyhlášky č.
655/2004 Z. z., spolu 69,22 Eur.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .