Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, July 7, 2011

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 3C/70/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8409202075
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8409202075.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcov 1/ O., 2/ B., 3/ B. a 4/
J., právne zastúpení JUDr. Marošom Zimom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Kežmarok,
Hradné námestie 29, proti žalovanému Ladislav Konta K Trans, 925 07 Mostová 140, IČO: 34 955 402,
zastúpenému JUDr. Namirom Alyasrym, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Bratislava, 29.
augusta 5, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcov v 1. až 4. rade proti rozsudku Okresného
súdu Kežmarok č. k. 3C/70/09 - 121 zo dňa 14.09.2010 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1. stupňa okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok súdu 1. stupňa vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i

a vec súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol.

Vyslovil, že žalobcovia sú povinní znášať trovy konania v sume 2078,- eur, ktoré je potrebné uhradiť na
účet JUDr. Namira Alyasryho do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jedným z dielčích a relatívne samostatných prostriedkov ochrany
jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu
času neboli priznané žiadne právne účinky. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je preto právom majetkovým, ktoré sa premlčuje vo
všeobecnej premlčacej lehote.

Prvostupňový súd nepripustil rozšírenie návrhu na písomné ospravedlnenie sa žalovaného žalobcom,
keďže toto bolo podané až po vznesenej námietke, že nárok je premlčaný a keďže v žalobe bolo
uvádzané, že žalovaný sa ospravedlnil.

Prvostupňový súd poukazujúc na ustanovenie § 13 ods. 2 O.Z., uviedol, že pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 tohto ustanovenia najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. To znamená, že náhrada majetkovej ujmy sa žiada vo veľmizávažných prípadoch, kde nepostačuje morálna satisfakcia, a preto by nebolo v súlade s citovanými
ustanoveniami rozšírenie žaloby o ospravedlnenie.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.

a podľa výsledku v konaní priznal právo na ich náhradu žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný.
Úspešnému žalovanému priznal náhradu za tieto úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava právneho
zastúpenia zo dňa 28.07.2009, vyjadrenie č. 2 k návrhu na začatie konania zo dňa 08.09.2009,
účasť na pojednávaní dňa 08.09.2009, vyjadrenie č. 3 zo dňa 17.09.2010, vyjadrenie č. 4 zo dňa
30.03.2010, účasť na pojednávaní dňa 06.04.2010, účasť na pojednávaní dňa 14.09.2010, pričom

hodnota jedného úkonu voči každému zo žalobcov bola stanovená na sumu 91,29 eur + režijný paušál.
Preto prvostupňový súd priznal advokátovi odmenu za 7 úkonov právnej služby u žalobcu v 1. rade takto:

- 7 x 91,29 eur + 3 x 6,95 eur + 4 x 7,21 eur = 688,75 eur (úkony právnej pomoci + režijné paušály),
u žalobcu v 2. rade:

- 7x91,29eur+3x6,95eur+4x7,21eur=688,75eurarovnakásumaprislúchazažalobcovv3.av4.
rade u každého po 688,75 eur. Náhrada bola priznaná podľa § 10 ods. 8 vyhl. o úkonoch právnej služby.

Ďalej bola priznaná právnemu zástupcovi náhrada za stratu času podľa § 17 vyhl. č. 655/2004 Z.
z., spôsobenú cestou Bratislava - Kežmarok (5 hodín), Kežmarok -Bratislava (5 hodín) + samotné
pojednávanie 1 hodina, spolu vždy 11 hodín, t.j. 22 polhodín. Náhrada bola priznaná za účasť na
pojednávaniach dňa 8. 9. 2009 - 22 x 11,59 eur = 254,98 eur, za deň 6. 4. 2010 - 22 x 12,02 eur = 264,44
eur a za deň 14. 9. 2010 22 x 12,02 eur = 264,44 eur. Ďalej boli priznané právnemu zástupcovi cestovné

náklady za cestu Bratislava -Kežmarok, Kežmarok - Bratislava spolu 716 km. Bola priznaná náhrada
za účasť na pojednávaniach konaných dňa 8. 9. 2009, náhrada podľa zák. 283/2002 Zb. o cestovných
náhradách, t.j. 716 km x 0,183 eur =131 eur. Náhrada za PHM - cena paliva - 1,109 eur/1, spotreba
9,41/100 km, teda náhrada za PHM 67,37 1 x 1,109 eur = 74,71 eur, náhrada za deň 8. 9. 2009 spolu
205,71 eur. Náhrada za deň 6. 4. 2010 - 716 x 0,183 eur= 131 eur, náhrada za PHM - cena paliva

-1,1098 eur/1, spotreba 9,41/100 km, teda náhrada za PHM - 67,37 x 1,1098 eur = 73,97 eur. Náhrada
za deň 14. 9. 2010 - 716 x 0,183 eur = 131 eur, náhrada za PHM - cena paliva -1,125 eur/1, spotreba
9,41/100 km, teda náhrada za PHM - 67,37 1 x 1,125 eur = 75,79 eur.

Spolutrovykonaniapredstavujúsumu4.156,56eur.Súdichpriznalvovýške50%,leboprávnyzástupca
žiadal sumu 2.078,- eur.

Pokiaľ ide o trovy konania, priznal ich súd úspešnému žalovanému, avšak využil pritom ustanovenie §
150 O.s.p. a znížil túto sumu priznaných trov o 50 %. Výnimočnosť situácie na strane žalobcov zdôvodnil
prvostupňový súd závažnou rodinnou tragédiou, ku ktorej došlo konaním na strane žalovaného, resp.
jeho zamestnanca.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia.

Namietali, že súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie a návrh zamietol z dôvodu, že uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do osobnostných práv žalobcov je premlčaný.
Pri posudzovaní námietky premlčania súd prvého stupňa nepostupoval správne. V čase podania návrhu
na začatie konania dňa 04.05.2010 neexistovala žiadna slovenská relevantná judikatúra v otázke
premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy vo všeobecnej trojročnej lehote. Ak teda súd prvého

stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že nárok žalobcov je premlčaný, potom zo strany tohto súdu došlo
k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci. V čase podania návrhu žalobcami sa vychádzalo na území SR z toho, že osobnostné práva
resp. jednotlivé osobnostné práva nepodliehajú premlčaniu. Čo sa rovnako vzťahovalo aj na náhradu
nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv.Žalobcovia ďalej uviedli, že v Českej republike na otázku premlčania práva na náhradu nemajetkovej
ujmy až do rozsudku veľkého senátu existovali dva rozdielne názory, ktoré boli úplne rozdielne. Až
rozsudkom NS ČR Cdo 3161/2008 zo dňa 12.11.2008 spomínaný súd dospel k záveru, že právo

na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ podlieha premlčaniu. V čase podania návrhu
navrhovateľov v tomto smere neexistovalo žiadne judikatórne rozhodnutie o premlčateľnosti resp.
nepremlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ. Sám žalovaný vo
vyjadrení zo dňa 16.07.2009 uviedol, že: Je mi jasné, že problematika premlčateľnosti nárokov podľa
§ 13 ods. 2 OZ je veľmi diskutovanou a existovali na ňu rôzne názory- i Najvyšších súdov ČR a SR."

Aktedasúdprvéhostupňažalobuzamietolprevznesenúnámietkupremlčania,idezpohľadužalobcovo

porušenie zásady predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ako jedného zo základných princípov právneho
štátu. Podľa názoru súdu ako aj podľa názoru žalovaného mali žalobcovia uplatniť svoj nárok do
23.05.2005. V tom čase však zo žiadneho ustanovenia OZ a ani iného predpisu nevyplývalo, aby boli
povinní podávať súčasne s trestným konaním aj civilnú žalobu. O to viac, že v tom čase neexistovala
judikatúra, ktorá by jednoznačne konštatovala záver o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej

ujmy. Súd prvého stupňa bez toho, aby vzal do úvahy osobitosti predmetnej žaloby, si uľahčil svoju úlohu
tým, že len mechanicky prevzal judikatúru, ktorá bola známa až po podaní žaloby. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je právom majetkovým. Peňažné vyjadrenie je jediným možným
spôsobom, ako sa dá nemajetková ujma objektivizovať. Je nelogické, aby právo podľa § 13 ods. 1 OZ
nepodliehalo premlčaniu a pri závažnejšom zásahu do osobnostných práv podľa § 13 ods. 2 OZ by

toto právo podliehalo premlčaniu. Pripustením premlčania pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch by sa oslabovalo postavenie fyzickej osoby, do ktorej osobnostného práva bolo zasiahnuté
omnoho intenzívnejšie.

Žalobcovia sa odvolávali tiež na autorov publikácie Ochrana osobnosti Karola Knapa a kol. Linde
2004, str. 62/, pričom uviedli, že pri osobnostnom práve sa vychádza z osobnostného práva v jeho

monistickej podobe, teda ako osobnostného práva jednotného, kde sa vychádza z fyzickej a morálnej
jednoty osobnosti fyzickej osoby ako celku. Ak teda osobnostné právo nepodlieha premlčaniu, pretože
nespadá do kategórie majetkových práv, nemôže podľa nášho názoru podliehať premlčaniu ani jeho
dielčie osobnostné právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pri neoprávnenom zásahu, bez
ohľadu na to, že je vyjadrené v peniazoch. V dnešnej dobe si žalobcovia nevedia ani predstaviť, akým

iným ekvivalentom by bolo možné vyjadriť závažnosť zásahu do osobnostného práva. Plynutie času v
tomto smere preto nemôže mať žiadny vplyv na oslabenie tohto práva.

Na základe vyššie uvedeného žalobcovia žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové konanie. V prípade, že sa odvolací súd stotožní so záverom súdu prvého
stupňa, žalobcovia žiadali, aby odvolací súd v otázke premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch pripustil dovolanie, pretože ide o otázku zásadného právneho významu a to aj napriek tomu,
že v súčasnej dobe existuje rozhodnutie NS SR / zatiaľ iba jedno /, ktoré sa priklonilo k záveru, že právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ sa premlčuje.

Žalobcovia podali odvolanie aj proti výroku o trovách konania. Mali za to, že za daného stavu, ak súd
prvého stupňa poukázal na judikatúru, ktorá bola zverejnená až po podaní návrhu, mal súd rozhodnúť

o tom, že žiadnemu účastníkovi trovy konania nepriznáva. Súd prvého stupňa priznal v plnej výške
trovy konania za účasť na pojednávaní dňa 08.09.2009. Súd však v uvedený deň pojednávanie odročil
a rovnako to bolo v prípade pojednávania dňa 06.04.2010, kedy ho súd rovnako odročil. V prípade
odročenia pojednávania nie je možné, aby súd priznal celú výšku trov konania. Rovnako žalovanému nie
je možné priznať trovy konania za vyjadrenie č. 2 zo dňa 31.07.2009, pretože v predmetnej veci podal

žalovaný vyjadrenie dňa 16.07.2009. Vyjadrenie č. 2. podal žalovaný bez toho, aby bol nato vyzvaný.
Súd prvého stupňa tiež nemal priznať trovy konania za vyjadrenie č. 4 zo dňa 30.03.2010. Účastníkovi
konania nemožno priznať náhradu trov konania za vyjadrenia, ktoré boli zaslané súdu bez toho, aby súd
vyzval účastníka, aby sa k určitej skutočnosti vyjadril. Ak teda súdu prvého stupňa boli takéto vyjadrenia
súdu doručené, nezakladá to automaticky nárok na priznanie trov konania z týchto vyjadrení.Na základe uvedeného žalobcovia žiadali, aby odvolací súd, ak napadnutý rozsudok potvrdí, aby zmenil
výrok II. rozsudku tak, že žiadnemu účastníkovi trovy konania neprizná.

Odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich mu z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal

v napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade
s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli súdu dňa 30.06.2011 a zistil, že odvolanie žalobcov vo veci samej nie je dôvodné a vo výroku o
trovách konania dôvodné je.

Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení zmien a doplnkov

(ďalej len OZ), právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až
110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa ods. 2 veta prvá citovaného zákonného ustanovenia, premlčujú sa všetky majetkové práva s
výnimkou vlastníckeho práva.

Podľa ustanovenia § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je
trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobcovia sa žalobou na ochranu osobnosti zo dňa 04.05.2009
domáhali voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, a to žalobcovi v 1. rade vo výške 16000,- eur,
žalobkyni v 2. rade vo výške 16000,- eur, žalobcovi v 3. rade vo výške 8000,- eur a žalobkyni v 4. rade vo

výške 8000,- eur, titulom neoprávneného zásahu do práva na súkromie žalobcov protiprávnym konaním
žalovaného.

Žalovaný podaním, doručeným prvostupňovému súdu dňa 16.07.2009, uplatnil námietku premlčania,
ktorú prvostupňový súd považoval za dôvodnú, preto žalobu žalobcov zamietol.

Premlčanie znamená uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez

toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva
námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu
práva,tedazánikjehosúdnejvymáhateľnosti,vdôsledkučohopremlčanéprávonemožnooprávnenému
priznať.

Premlčanie je chápané ako všeobecný občianskoprávny inštitút, ktorý sa uplatňuje pri všetkých

subjektívnych občianskych právach, okrem tých, ktoré sa nepremlčujú vôbec (§ 100 ods. 2 a 3 OZ),
ktoré sa prekludujú v prípadoch výslovne ustanovených v zákone, alebo ktoré zaniknú uplynutím doby.
Bez právneho záujmu na meritórnom rozhodnutí by išlo len o akademické rozhodovanie, v dôsledku
čoho by už rozhodovanie o danej veci strácalo svoj zmysel. Tak by to bolo pri nepremlčateľnom práve
na poskytnutie zadosťučinenia podľa ust. § 13 os. 1 OZ, ak by sa zadosťučinenie požadovalo dlhý čas

po tom, čo došlo k zásahu do niektorého z práv na ochranu osobnosti. Vzhľadom na okolnosti, ktoré
medzitým nastali, by už na poskytnutí primeraného zadosťučinenia nebol žiadny záujem.

Pokiaľsatýkasamotnéhozmysluaúčeluinštitútupremlčania,zmyslomtohtoinštitútujezvýšenieistotyv
právnych vzťahoch. Jeho účelom je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných
dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo

neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.Tak ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 101 OZ, počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
doby náhrady za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína

plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

Podľa názoru odvolacieho súdu, správnou je úvaha prvostupňového súdu v tom, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, je jedným z dielčích a relatívne
samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ak je
obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom

princípprávnejistotyvylučuje,abyplynutiučasunebolipriznanéžiadneprávneúčinky.Právonanáhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je preto právom majetkovým, ktoré
sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote.

K uvedenému odvolací súd len dopĺňa, že ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka obsahuje niekoľko
spôsobov, akým môže sa domáhať fyzická osoba ochrany svojej osobnosti. Ide o samostatné nároky,
ktoré si môže uplatňovať individuálne alebo aj súhrnne. Každý jeden tento nárok má zvláštnu povahu a

pokiaľ si fyzická osoba uplatňuje nárok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ide o vyjadrenie poškodenia jeho osobnosti finančným ekvivalentom,
čo spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje podľa § 100 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vo všeobecnej 3-ročnej lehote ( § 101 Občianskeho zákonníka ). Tento záver nakoniec
vyplýva z judikatúry súdov Slovenskej republiky, ale aj z judikatúry ostatných európskych štátov, vrátane

judikatúry, ktorá bola prijatá Európskym spoločenstvom. Teda právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právom majetkovej povahy a podlieha
premlčaniu vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote.

Nárok žalobcov na takúto náhradu nemajetkovej ujmy vznikol 22.05.2002, kedy došlo k dopravnej
nehode. Žalobcovia mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať

prvýkrát 23.05.2002. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila
23.05.2005. Žalobcovia podali žalobu na súde až dňa 04.05.2009, teda po uplynutí premlčacej doby.

Z uvedených dôvodov preto neobstojí odvolacia námietka žalobcov, že súd pri posudzovaní námietky
premlčania nepostupoval správne a že zo strany súdu došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí.

Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali, že „v čase podania návrhu žalobcami sa vychádzalo na území
SR z toho, že osobnostné práva resp. jednotlivé osobnostné práva nepodliehajú premlčaniu, čo sa
rovnako vzťahovalo aj na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práva“, k
tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že nedostatok resp. neexistencia „slovenskej relevantnej
judikatúry“ v otázke premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nemôže mať zásadný

vplyv na rozhodovanie súdu o konkrétnej otázke (v tejto veci alebo v ktorejkoľvek inej veci). Judikatúra
súdov nie je prameňom práva, aj keď môže byť tým prvkom, ktorý výraznou mierou prispieva k
jednotnému výkladu práva a predovšetkým k stabilite judikatúry.

Kodvolacejnámietkežalobcov,ževčase,kedysiprvýkrátmohliuplatniťnárok,zožiadnehoustanovenia
Občianskeho zákonníka a ani z iného predpisu nevyplývalo, žaby boli povinní podávať súčasne s

trestným konaním aj civilnú žalobu, odvolací súd uvádza, že ide o odvolaciu námietku irelevantnú, a to
z dôvodu, že 3-ročná premlčacia lehota je objektívna a jej plynutie nezáleží od subjektívnych dôvodov
oprávnenej osoby, kedy si svoje právo uplatnila alebo neuplatnila, pretože o svojom práve nevedela
alebo nemohla tak urobiť pre chorobu, prípadne že čakala na rozhodnutie iných orgánov.Záverom je preto potrebné konštatovať, že z dôvodu, že žalovaný dôvodne a zákonne vzniesol námietku
premlčania v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 veta tretia, nemožno nárok pre uplynutie premlčacej
lehoty priznať.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, v súlade s ustanovením
§ 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Na základe odvolania žalobcov aj proti výroku o trovách konania, odvolací súd preskúmal rozsudok
napadnutý aj v tejto časti a zistil, že odvolanie žalobcov v tejto časti je dôvodné.

Žalobcovia žiadali trovy konania žiadnemu z účastníkov nepriznať z dôvodu, že za stavu, ak súd prvého
stupňa poukázal na judikatúru, ktorá bola zverejnená až po podaní návrhu, mal rozhodnúť o tom, že

žiadnemu z účastníkov trovy konania nepriznáva.

Žalobcovia v odvolaní proti rozhodnutiu o trovách konania súčasne namietali, že tieto boli priznané aj
za úkony, za ktoré priznané nemali byť. Išlo o účasť právneho zástupcu na pojednávaní dňa 08.09.2009
a dňa 06.04.2010. Námietka sa týkala aj priznania trov za vyjadrenia žalovaného, ktoré boli podľa ich
názoru podané nadbytočne a bez toho, aby boli požadované súdom.

Pretože sa odvolacie námietky žalobcov vo vzťahu k uvedenému javia dôvodné, odvolací súd rozsudok
v tejto časti v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní náležite zistiť a posúdiť, či tu nie sú, s ohľadom
na okolnosti veci a okolnosti na strane účastníkov konania dané dôvody hodné osobitného zreteľa v

takom rozsahu, že by náhradu trov výnimočne v súlade s ustanovením § 150 O.s.p. nepriznal celkom.
V prípade, že zhodnotí, že dôvod na takýto postup nie je, opätovne rozhodne o trovách konania s tým,
že sa vysporiada s odvolacími námietkami žalobcov vo vzťahu k priznaniu náhrady trov za úkony, ktoré
podľa žalobcov žalovanému nepatria. Do úvahy prichádza i postup zníženia trov na 50%, prípadne iné
percento tak, ako uvažoval súd I. stupňa vo svojom rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.