Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, August 23, 2011

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 9C/45/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7810201875
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7810201875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša, v právnej veci žalobkyne X.. Q. B., nar.
XX.X.XXXX, bývajúcej v Y. na ul.E. č. X, proti žalovanej Nemocnici s poliklinikou sv. Barbory, Rožňava,
a.s. so sídlom v Rožňave na ul.Špitálskej č. 1, IČO: 36 597 341, právne zastúpenej JUDr. Jozefom
Beňom,PhD,advokátomadvokátskejkancelárieBeňo&partners,s.r.o.sosídlomvPopradenaNámestí
sv. Egídia č. 95, IČO: 44 250 029, o zaplatenie 11.764,-eur titulom náhrady mzdy z dôvodu neplatne
skončeného pracovného pomeru, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 20.
augusta 2010, sp.zn. 9C 45/2010-93 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni 7.340,02 eur s prísl. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ďalej vo výroku, ktorým súd zaviazal
žalovanú zaplatiť na účet súdu súdny poplatok a vo výroku o náhrade trov konania.

O d m i e t a odvolanie žalovanej proti výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu vo zvyšujúcej časti
zamietol.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvého stupňa) rozsudkom z 20. augusta 2010, sp.zn. 9C
45/2010-93 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 7.340,02 Eur s

- 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 372,92 Eur od 1.5.2008 do zaplatenia,

- 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 372,92 Eur od 1.6.2008 do zaplatenia,

- 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 372,92 Eur od 1.7.2008 do zaplatenia,

- 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 307,54 Eur od 1.8.2008 do zaplatenia,

- 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 372,92 Eur od 1.9.2008 do zaplatenia,

- 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 372,92 Eur od 1.10.2008 do zaplatenia,

- 7,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.11.2008 do zaplatenia,

- 6,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.12.2008 do zaplatenia,- 10,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92Eur od 1.1.2009 do zaplatenia,

- 10 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.2.2009 do zaplatenia,

- 10 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.3.2009 do zaplatenia,

- 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.4.2009 do zaplatenia,

- 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 337,92 Eur od 1.5.2009 do zaplatenia,

- 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 337,92 Eur od 1.6.2009 do zaplatenia,

- 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.7.2009 do zaplatenia,

- 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.8.2009 do zaplatenia,

- 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.9.2009 do zaplatenia,

- 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.10.2009 do zaplatenia,

- 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.11.2009 do zaplatenia,

- 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 373,92 Eur od 1.12.2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

Vo zvyšujúcej časti súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Ďalším výrokom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 438,-eur do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na ich náhradu právo.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovanej
na základe pracovnej zmluvy z 28.2.2005 v znení zmien a doplnkov v pracovnom zaradení právnička -

odboru kontroly informačných technológii a právnej agendy. Rozsudkom Okresného súdu Rožňava z 13.
februára 2008, sp.zn. 8C 94/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 3.11.2009, bolo určené, že výpoveď
daná žalovanou žalobkyni z pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce je neplatná. Na základe tohto právoplatného rozsudku o určení neplatného skončenia pracovného
pomeru žalobkyne u žalovanej výpoveďou a oznámením žalobkyne žalovanej vo výpovednej lehote,

že trvá na ďalšom zamestnávaní, boli splnené podmienky pre vznik povinnosti žalovanej, poskytnúť
žalobkyni náhradu mzdy. Dňa 9.11.2009 žalobkyňa nastúpila u žalovanej na pôvodné pracovné miesto.
Žalovaná poskytla žalobkyni náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov, t.j. od júna 2007 do konca
februára2008vovýškehrubéhopriemernéhomesačnéhozárobku,ktorýpredstavoval11.262,-Sk,čomu
zodpovedá 373,92 eur. Za ďalšie obdobie do nástupu žalobkyne na pôvodné pracovné miesto dňa

9.11.2009 žalovaná jej náhradu mzdy nevyplatila. Žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy proti žalovanej
za uvedené obdobie vo výške 11.764-eur na základe pravdepodobného zárobku, ktorý by dosiahla u
žalovanej tým, že by sa malo automaticky zohľadňovať ročné zákonné zvyšovanie minimálnej mzdy.
Žalovaná s týmto návrhom žalobkyne nesúhlasila. Žalovaná vyplatila žalobkyni za obdobie od 1.6.2007
do 29.2.2008 náhradu mzdy v sume zodpovedajúcej priemernému mesačnému zárobku žalobkyne za

9 mesiacov, čo predstavuje 101.385,-Sk hrubého zárobku. Zároveň žalobkyni bola vyplatená náhrada
za nevyčerpanú dovolenku vo výške 4.404,-Sk. Dňa 14.6.2007 bolo žalobkyni vyplatené odstupné z
organizačných dôvodov pri skončení pracovného pomeru vo výške 11.265,-Sk a táto suma bola od
celkovo uplatnenej sumy odpočítaná. Takto žalobkyni bola vyplatená suma 94.524,-Sk.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobkyňa po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o

neplatnom skončení pracovného pomeru výpoveďou dňa 9.11.2009 nastúpila na pôvodné pracovnémiesto u žalovanej a žalovaná jej vyplatila náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov. Predmetom konania
je preto zaplatenie náhrady mzdy za ďalšie obdobie presahujúce 9 mesiacov, a to od 1.3.2008 do
31.10.2009. Za toto obdobie žalobkyňa vykonávala prácu pre spoločnosť TM-Consulting. s.r.o. Nitra na

základe dohôd o vykonaní práce z 31.3.2009, z 23.3.2009 a zo 6.júna 2008, z ktorej činnosti v roku
2008 mala príjem 66,38 eur a v roku 2009 príjem 72,-eur. Žalobkyňa uviedla, že za žalované obdobie
okrem toho nikde nepracovala napriek jej úsiliu zabezpečiť si akúkoľvek prácu, nielen zodpovedajúcu
jej kvalifikácii. Počas žalovaného obdobia nepoberala žiadne sociálne dávky, dávky v hmotnej núdzi, ani
nemocenské dávky. Z vyžiadanej správy od vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety,

n.o. Bratislava, Ústav sociálnych vied a zdravotníctva vyplýva, že žalobkyňa v období rokov 2008 a 2009
a ani v nasledujúcom období nebola ich zamestnankyňou a nevykonávala prácu pre túto vysokú školu,
ani na základe dohody o vykonaní práce. Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave
z 9.11.2009 vyplýva, že žalobkyňa od 28.11.2008 do 2.11.2009 bola evidovaná v evidencii uchádzačov o
zamestnanie a vyradená bola z dôvodu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Ani úrad práce žalobkyni nevedel ponúknuť a zabezpečiť žiadne pracovné miesto,

a to nielen v mieste bydliska. Z vyžiadanej správy od Sociálnej poisťovne, pobočka Rožňava vyplýva,
že žalobkyňa za žalované obdobie nepoberala nemocenské dávky. Z opisu mzdového listu žalobkyne
mal súd preukázané, že za I. štvrťrok 2007 dosahovala hrubý priemerný mesačný zárobok 11.262,-Sk
(373,92 eur).

Po takto vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa poukázal na ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce,

pričom uviedol, že náhrada mzdy vo vzťahu k zamestnávateľovi má sankčný charakter z dôvodu, že so
zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer, vo vzťahu k zamestnancovi plní satisfakčnú funkciu.
Náhrada mzdy vo vzťahu k zamestnancovi však nemá charakter ekvivalentu toho, čo by zamestnanec
mohol zarobiť u zamestnávateľa, pokiaľ by u zamestnávateľa pracoval. Pokiaľ ide o výšku priemerného
zárobku, súd prvého stupňa poukázal na ust. § 134 Zákonníka práce. Za rozhodné obdobie pre určenie

priemerného zárobku žalobkyne v danom prípade považoval I. štvrťrok 2007, v ktorom období žalobkyňa
dosahoval u žalovanej priemerný hrubý mesačný zárobok v sume 11.266,-Sk, čomu zodpovedá 373,92
eur. Na základe týchto skutočností súd priznal náhradu mzdy žalobkyni za obdobie od 1.3.2008 do
31.10.2009 vo výške priemerného zárobku žalobkyne, za ktorú považoval 373,92 eur mesačne po
odpočítaní príjmu žalobkyne v júni 2008 v sume 66,38 eur, v marci 2009 v sume 36,-eur a v apríli

2009 v sume 36,-eur z činnosti, ktorú na základe dohody o vykonaní práce vykonávala pre spoločnosť
TM-Consulting s.r.o. Nitra. Tieto sumy boli odpočítané zo sumy 20 x 373,92 eur, takže žalobkyni bola
priznaná náhrada mzdy v sume 7.340,02 eur. Pokiaľ ide o priznané úroky z omeškania, súd prvého
stupňa poukázal na ust. § 129 ods. 1, § 132 Zákonníka práce, ďalej na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonáva ust. § 117 ods. 2 Občiansky

zákonníka v platnom znení za žalované obdobie.

Výrok o náhrade trov konania oprel súd prvého stupňa o ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a výrok o povinnosti
žalovanejzaplatiťsúdnypoplatokoust.§2ods.2vetyprvejzákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch
v platnom znení. V danom prípade bola žalobkyňa v konaní oslobodená od platenia súdnych poplatkov
zo zákona, preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť súdny poplatok vo výške 6% zo súdom priznanej sumy

podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne ak bude mať podmienky na rozhodnutie vo
veci za splnené, aby vo veci sám rozhodol.

Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p..

Na zdôvodnenie svojho odvolania žalovaná uviedla, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia primerane nezaoberal dôvodnosťou zníženia náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce, hoci sa žalovaná domáhala tohto zníženia už v prvom vyjadrení k žalobe z 21.4.2010. Súd
v konaní o náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru nie je povinný návrhu
na zníženie vyhovieť, nakoľko ide o sudcovské moderačné právo, ktoré mu priznáva príslušná

hmotnoprávna norma, je však vždy povinný svoje rozhodnutie v tomto smere odôvodniť v súlade s ust. §157 ods. 2 O.s.p.. Súd v odôvodnení len konštatoval, že žalobkyni patrí náhrada mzdy za celé obdobie
bez zníženia, nakoľko v tomto období nikde nepracovala a poberala len malý príjem z dohôd o pracovnej
činnosti.

Ďalej žalovaná v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa neznížil náhradu mzdy ani o sumu, ktorú
žalobkyňa preukázateľne zarobila na základe predmetných dohôd o pracovnej činnosti, na čo bol
podľa názoru žalovanej dôvod. Pri rozhodovaní o návrhu na zníženie náhrady má súd prihliadať
nielen na reálne zárobkové činnosti, ale aj na potenciál a ochotu zamestnanca nájsť si primerané
zamestnanie. Týmito skutočnosťami sa súd v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal. Ďalej žalovaná v

odvolaní poukazuje na to, že žalobkyňa v konaní nijako nepreukázala úsilie o získanie pracovného
miesta, napr. prostredníctvom žiadostí o prijatie do zamestnania alebo iným relevantným spôsobom.
Ani samotný súd, hoci takéto dôkazy sú potrebné pri jeho rozhodovaní o využití moderačného práva,
predloženie podobných dôkazov od žalobkyne nepožadoval. Žalobkyňa ako dôkaz uviedla iba svoju
evidenciu na úrade práce, poukázala tiež na mieru nezamestnanosti v mieste bydliska, pričom súd vzal
tieto dôkazy za dostačujúce. Evidencia na úrade práce nie je podľa názoru žalovanej sama o sebe

riadnym dôkazom snahy nájsť si zamestnanie. Ďalej žalovaná v odvolaní poukazuje na účel ust. § 79
ods. 2 OZ, ktorý je bezpochyby v tom, aby v dôsledku aplikácie § 79 ods. 1 OZ nedošlo ku vzniku
neoprávnenej výhody zamestnanca, ktorý by poberal náhradu mzdy za obdobie, kedy nevykonával
žiadnu prácu po neprimerane dlhý čas. Inými slovami, ust. § 79 ods. 2 je korelatívom k ustanoveniu ods.
1. V súlade s touto zásadou došlo aj k legislatívnej zmene, keď sa novelou č. 348/2007 Z.z. upravilo

znenie ods. 2 tak, že sa vypustila časť vety za bodkočiarkou. V zmysle novely tohto ustanovenia teda súd
nemusí prihliadať len na možnosti a schopnosti zamestnanca na zapojenie sa do pracovného procesu,
ale aj na iné okolnosti, ktoré by pri priznaní plnej náhrady mzdy vytvárali nespravodlivú rovnováhu.
Žalovaná dáva do pozornosti aj to, že určenie rozhodného práva súdom je v danom prípade sporné.
Súd pri rozhodnutí použil ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31.8.2007, t.j. zrejme právo

účinné ku dňu neplatného skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy
by však mal súd rozhodovať podľa práva účinného v čase vyhlásenia rozsudku (k tomuto poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR R10/1969).

Žalovanámázato,ževyplatenienáhradymzdyzaobdobie28mesiacovspôsobujeznačnúnerovnováhu
medzi povinnosťami zamestnanca a zamestnávateľa. Je pravdou, že keby nedošlo k neplatnému

skončeniu pracovného pomeru, bola by žalobkyni poskytnutá mzda po celé toto obdobie, avšak je tiež
potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že počas tohto obdobia by musela vykonávať riadne a zodpovedne
svoju prácu. Žalovaná sa stotožňuje s názorom súdu, že inštitút náhrady mzdy má predovšetkým
sankčný charakter, a nie je možné ho stotožňovať s riadnou mzdou, na ktorú má zamestnanec nárok
za riadne vykonanú prácu.

K odvolaniu žalovanej podala písomne vyjadrenie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Na zdôvodnenie svojho vyjadrenia žalobkyňa uviedla, že pravidelne každý mesiac preukazovala
hľadanie si zamestnania príslušnému úradu práce formou písomných potvrdení a žiadostí. Pri neplnení
si tejto povinnosti by ju úrad práce vyradil z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Ak by vedela, že

bude účastníkom súdneho sporu o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, tak by
si vyhotovovala kópie. Je toho názoru, že okresný súd postupoval správne a pre posúdenie nároku na
náhradu mzdy potvrdenie nevyhnutne nepotreboval. Je zaujímavé, že žalovaná pred prvostupňovým
súdom tieto dôkazy vôbec nenavrhovala vykonať a nepredložila žiadne dôkazy a dôvody na zníženie
náhrady mzdy. Ďalej žalobkyňa uvádza, že nemôže niesť žiadnu zodpovednosť na trhu práce. Iniciatívne

sauchádzalaozamestnanieanečakalalennaponukuzúradupráce.Prijalabyiprácunezodpovedajúcu
jej kvalifikácii. Pre matku, ktorá vychováva školopovinné dieťa a v okrese s treťou najvyššou mierou
nezamestnanosti v republike, to nie je jednoduché. Najmä, ak sa do pozície nezamestnanej dostala
v dôsledku neplatného právneho úkonu žalovanej - výpoveďou. Ďalej vo vyjadrení poukazuje na to,
že po jej opätovnom nástupe do práce (9.11.2009) jej žalovaná odmietla vyplatiť akúkoľvek náhradu

mzdy. Až po upozornení vtedajšej právnej zástupkyne žalovanej jej uhradila náhradu mzdy za obdobie
9 mesiacov, aj to nie v prvom výplatnom termíne po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ale až vdruhom. Osobne sa snažila dohodnúť s riaditeľkou žalovanej aj o náhrade mzdy za čas presahujúci 9
mesiacov, ale bezúspešne. Nazvala ju amorálnym človekom a v júli 2010 jej osobne doručila výpoveď z
dôvodu nadbytočnosti. Ďalej žalobkyňa vo vyjadrení uvádza, že ak žalovaná používa v odvolaní slovné

spojenia „neoprávnená výhoda, nespravodlivá rovnováha“ a že inštitút náhrady mzdy nie je možné
stotožňovať s riadnou mzdou, poukazuje na to, že zo samotného princípu inštitútu náhrady mzdy je
zrejmé, že sa jedná o plnenie vyplývajúce z neplatného skončenia pracovného pomeru, a nie o odmenu
za vykonanú prácu. Nespravodlivé by bolo náhradu mzdy žalobkyni za celé toto obdobie nepriznať
vzhľadom aj na zarážajúcu výšku priemerného zárobku, ktorý len o málo prekračuje v súčasnosti

minimálnu mzdu a v roku 2007 to tiež nebolo adekvátne jej kvalifikácii a rozsahu vykonávanej práce.
Ďalej žalobkyňa vo vyjadrení konštatuje, že žalovaná sa v jej prvom vyjadrení k žalobe zo 21. apríla
2010 nedomáhala zníženia náhrady mzdy tak, ako to tvrdí v odvolaní. Navrhovala, aby súd návrh ako
nedôvodnýzamietol.Pokiaľžalovanávytýkaprvostupňovémusúdunedostatočnéodôvodneniesúdneho
rozhodnutia, ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ďalej žalobkyňa vo vyjadrení

uvádza, že nesúhlasí s názorom žalovanej, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy by mal súd
rozhodovať podľa práva účinného v čase vyhlásenia rozsudku. Právne úkony urobené pred 1.9.2007 a
nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy platnej do 31.8.2007 (§ 252b platného
Zákonníka práce).

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalovaná v zákonnej

lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie
mu predchádzajúce, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní
rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a zároveň, že čiastočne
je potrebné ho odmietnuť. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p..

Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ale z obsahu odvolania vyplývajú

aj odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/, písm. f/ O.s.p..

Inou vadou podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré
mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv
účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 221 ods. 1, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo
výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, a súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis ale nesprávne ho interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú dané. Súd prvého stupňa na
prejednávanú vec aplikoval relevantné ustanovenia Zákonníka práce a ďalších právnych predpisov a
zaoberal sa zároveň veľmi podrobne každou okolnosťou, ktorá bola pre rozhodnutie vo veci podstatná.

Odvolací súd v celom rozsahu preto poukazuje na písomné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
sktorýmsavcelomrozsahustotožňuje(§219ods.2O.s.p.).Odôvodnenierozsudkusúduprvéhostupňa
je jasné, logické a presvedčivé. Jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaného dokazovania,
tieto skutkové zistenia boli jednotlivo súdom prvého stupňa preskúmavané vo vzťahu k tomu, či bolirelevantné pre rozhodnutie o nároku žalobkyne na náhradu mzdy čo do základu i výšky, pričom súd
prvého stupňa zaujal ku všetkým skutočnostiam jednoznačné stanovisko.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:

Pokiaľ žalovaná v odvolaní tvrdí, že súd neznížil náhradu mzdy ani o sumu, ktorú žalobkyňa
preukázateľne zarobila na základe predmetných dohôd o pracovnej činnosti, odvolací súd poukazuje
na neopodstatnenosť tejto odvolacej námietky. Súd prvého stupňa priznal náhradu mzdy žalobkyni
za 20 mesiacov, pričom priemerná mzda bola súdom určená vo výške 373,92 eur. Náhrada mzdy by
preto predstavovala sumu 7.478,40 ,-eur. Súd prvého stupňa však od tejto sumy odpočítal mzdu, ktorú
žalobkyňa získala v spornom období na základe dohôd o pracovnej činnosti v sume 66,38 eur a 2 x

36 eur, preto žalobkyni priznal náhradu mzdy vo výške 7.340,02 eur. Súd prvého stupňa teda v tomto
smere pri rozhodovaní postupoval správne a zákonne.

Ku tvrdeniu žalovanej, že inštitút náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má
charakter satisfakcie, nie ekvivalentu mzdy, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa, v ktorom je zvýraznený uvedený princíp práve pri rozhodovaní o výške priznanej

náhrady mzdy. Súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne na priznanie náhrady mzdy podľa
„pravdepodobného“ zárobku, v ktorom by bola zohľadnená valorizácia platu, ak by bola žalobkyňa u
žalovanej po celý čas riadne pracovala, a priznal jej náhradu mzdy iba vo výške skutočného priemerného
mesačného zárobku, ktorý žalobkyňa dosiahla v rozhodnom období v zmysle príslušných ustanovení
Zákonníka práce, na ktoré súd prvého stupňa poukázal.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí, že žalobkyňa nijako nepreukázala úsilie o získanie pracovného miesta,
odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobkyne uvedenou v jej písomnom vyjadrení ku odvolaniu
žalovanej, že písomné dôkazy o hľadaní si vhodného zamestnania počas doby, keď ju žalovaná odmietla
zamestnávať, bola povinná predkladať úradu práce.

Podľa ust. § 34 ods. 5 zák. č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých

zákonov uchádzač o zamestnanie je povinný aktívne si hľadať zamestnanie a aktívne hľadanie
zamestnania osobne preukazovať úradu najmenej raz za kalendárny mesiac v termíne a na mieste
určenom úradom.

Uchádzač o zamestnanie je teda povinný preukazovať úradu práce, sociálnych vecí a rodiny aktívne
hľadanie zamestnania najmenej raz za kalendárny mesiac. Preukazovanie hľadania si zamestnania sa

musí vyznačovať týmito aspektmi:

- je povinné pre každého uchádzača o zamestnanie,

- musí byť aktívne,

- musí byť preukázateľné,

- vo vzťahu k ÚrPSVaR sa musí realizovať najmenej raz za kalendárny mesiac.

Uchádzač sa teda musí pravidelne dostaviť na úrad práce na miesto určené úradom práce, čo zákon
nazýva periodicitou návštev na úrade práce. Za preukázateľné aktívne hľadanie zamestnania sa
považujú aktívne formy osobného vyhľadávania zamestnania uchádzačom o zamestnanie ustanovené
všeobecne záväzným právnym predpisom (§ 34 ods. 6 citovaného zákona).

Žalobkyňa bola evidovaná na úrade práce, čo z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, preto

je tiež zrejmé, že bola nútená si hľadať vhodné zamestnanie aj v snahe predkladať takýto dôkaz úradu
práce v pravidelných mesačných intervaloch. Preto ani táto odvolacia námietka žalovanej neobstojí.Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovanej týkajúcou sa nesprávneho aplikovania
právnych predpisov vzhľadom na novelizáciu Zákonníka práce.

Podľa ust. § 252b/ Zákonníka práce ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy,

ktoré vznikli pred 1. septembrom 2007, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne úkony urobené pred
1. septembrom 2007 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy platnej do 31.
augusta 2007.

Z uvedeného je zrejmé, že právne úkony urobené pred 1. septembrom 2007, ako aj nároky, ktoré z nich
vznikli,saposudzujúpodľaprávnejúpravyplatnejdo31.augusta2007.Vdanomprípadejenepochybné,
že ku neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo v júni 2007, preto súd prvého stupňa na tento

právny vzťah aplikoval správne zákonné ustanovenia, nakoľko nárok na náhradu mzdy vznikol žalobkyni
práve z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na citované zákonné ustanovenia, odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, vo výroku o trovách konania
a vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za návrh, potvrdil ako vecne správny v súlade

s ust. § 219 ods.1 O.s.p..

Odvolanie žalovanej proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, odvolací
súd odmietol v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.. Žalovaná týmto výrokom nebola dotknutá
na žiadnych svojich právach, pričom súd prvého stupňa čiastočne vyhovel jej obrannej argumentácii
uvedenej vo vyjadrení ku žalobe a v ďalšom priebehu konania, preto jej chýba oprávnenie podať

odvolanie proti tomuto výroku.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že ich náhrada účastníkom nebola priznaná. Úspešná žalobkyňa si náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnila a preukázateľne jej v odvolacom konaní trovy konania ani nevznikli a neúspešná
žalovaná na ich náhradu nemá právo.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.