Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 3. september 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 26C/39/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111207911
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1111207911.5

Rozhodnutie

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady škody sumu vo výške 708,82,-EUR a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-EUR, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobný návrh zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 3.427,31,-EUR k rukám právneho
zástupcu navrhovateľky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd Bratislava I v Bratislave

v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej veci navrhovateľky: H. G., bytom M. 2,
U., občan SR, zastúpená: H.. R. T., advokát, T. X/A, U., proti odporcovi: Y. republika -J. spravodlivosti Y.
republiky, M. námestie XX, U., o náhradu škody podľa zákona č. XX/XXXX Zb. a XXX/XXXX Z.z , takto

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa
11. 03. 2011 domáhala od odporcu podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č.
58/1969 Zb.) a zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") náhrady škody spôsobenej vydaním nezákonného rozhodnutia -
Uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v trestnom konaní Ministerstvom vnútra SR, Úradom
inšpekčnejslužby,Inšpekčný odborBratislava, dňa3.2.2003podČVS:UIS-486/IBA-PO-2002(ďalejlen
"nezákonné rozhodnutie") ako aj prieťahmi v konaní pri písomnom vyhotovovaní a doručovaní rozsudku

Okresného súdu Bratislava III vyhlásenom dňa 14.6.2005 pod sp. zn. 3T 75/2003.

Žalobný návrh odôvodnila tým, že dňa 3.2.2003 jej bolo Uznesením Ministerstva vnútra SR, Úradom
inšpekčnej služby, Inšpekčný odbor Bratislava, vznesené obvinenie za trestný čin falšovania a
pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery spolupáchateľstvom podľa §9 ods. 2 k
§176 ods. 1 TZ na tom skutkovom základe , ako je uvedené vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia.

Proti uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote sťažnosť, nakoľko sa trestného činu kladeného
jej za vinu nedopustila. Vojenská obvodová prokuratúra Bratislava však jej sťažnosť ako nedôvodnú

zamietla uznesením zo dňa 7.3.2003 sp. zn. OPv 72/03.

Po vykonanom vyšetrovaní podala dňa 28.3.2003 návrh na zastavenie trestného stíhania a zároveň
návrh na doplnenie dokazovania. Ministerstvom vnútra SR, Úradom inšpekčnej služby, boli dňa
2.4.2003 jej návrhy zamietnuté a zároveň bol dňa 3.4.2003 spracovaný návrh na podanie obžaloby.
Prokurátor vojenskej obvodovej prokuratúry následne podal na navrhovateľku obžalobu dňa 4.6.2003
za pokračujúci trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery

spolupáchateľstvom.Po vykonanom dokazovaní pred Okresným súdom Bratislava III bola navrhovateľka rozsudkom
OkresnéhosúduBratislavaIIIzodňa14.6.2005vydanomvkonanípodsp.zn.3T75/2003spodobžaloby
oslobodená, nakoľko súd dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku sa odvolal

prokurátor priamo na pojednávaní. Podané odvolanie písomne odôvodnil až dňa 1.8.2006, nakoľko
Vojenskej obvodovej prokuratúre bolo písomné vyhotovenie rozsudku Okresného súdu Bratislava III
doručené s odstupom viac ako jedného roka od jeho vyhlásenia dňa 25.7.2006.

Okresný súd Bratislava III doručil spis Krajskému súdu v Bratislave s odstupom ďalšieho pol roka od
doručenia vyjadrenia jej právneho zástupcu k podanému odvolaniu resp. jeho zdôvodneniu. Termín

verejného zasadnutia na Krajskom súde v Bratislave bol dňa 6.11.2007 zrušený, nakoľko Okresný súd
Bratislava III nepredložil Krajskému súdu v Bratislave kompletný spis, ktorého súčasťou mal byť aj
vyšetrovací spis. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam Krajský súd v Bratislave o podanom odvolaní
voči rozsudku Okresného súdu Bratislava III rozhodol až dňa 11.3.2008, kedy na verejnom zasadnutí
odvolanie vojenského prokurátora zamietol ako nedôvodné.

Navrhovateľka teda za nezákonné rozhodnutie považuje uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa

3.2.2003, na základe ktorého bola kriminalizovaná viac ako 5 rokov. Zároveň za nesprávny úradný
postup považuje navrhovateľka zamietnutie jej sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia,
zamietnutie jej návrhu na zastavenie konania, podanie obžaloby a odvolania zo strany Vojenskej
obvodovej prokuratúry a prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava III pri doručovaní prvostupňového
oslobodzujúceho rozsudku resp. predkladaní spisu odvolaciemu súdu.

Navrhovateľka má za to, že v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami a
nesprávnym úradným postupom, najmú vzhľadom na závažnosť nesprávneho úradného postupu a
skutočnosť, že v dôsledku trestného stíhania sa navrhovateľka nemohla pracovne realizovať v rámci
svojich schopností a možností, t.j. nemohla naďalej pracovať v štátnej správe. Navrhovateľka pracovala

na Generálnej prokuratúre SR, avšak v dôsledku jej trestného stíhania prestala byť bezúhonnou osobou
a musela toto pracovisko opustiť. Následne mala v dôsledku trestného stíhania vážne problémy pri
hľadaní zamestnania. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podala odporcovi dňa 11.2.2011, avšak
do dnešného dňa na jej žiadosť odporca nereagoval.

Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľka domáha náhrady škody vo výške 708,82,-EUR (čo predstavujú

ňou vynaložené náklady na právne zastupovanie v trestnom konaní) a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 35.000,-EUR.

Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť s odôvodnením, že k vydaniu uznesenia o
vznesení obvinenia, úkonom orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ako i k
podaniu obžaloby došlo pred 1.7.2004, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. a tieto skutočnosti, ako i

prípadný vznik nároku na náhradu škody, je potrebné posudzovať podľa uvedeného zákona. Odvolanie
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.6.2005 ako i navrhovateľkou namietané prieťahy
v konaní však už spadajú do obdobia po 1.7.2004 a prípadný vznik nároku na náhradu škody sa
posudzuje podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Podľa odporcu zastavenie trestného stíhania/oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že

orgány činné v trestnom konaní pri vznesení obvinenia postupovali nesprávne resp. nezákonne, preto
nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania resp. nesprávnosť ich postupu, len z titulu zastavenia
trestného stíhania alebo oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. V zmysle §174 ods. 2 písm. e) TP
len prokurátor je pri výkone dozoru oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a
opatrenia vyšetrovateľa a policajného orgánu, ktoré môže nahradiť vlastnými. Sťažnosť navrhovateľky

proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola dozorujúcim prokurátorom vyhodnotená ako neopodstatnená,
a ani v ďalšom priebehu trestného stíhania nedošlo k zrušeniu tohto uznesenia. Z uvedeného dôvodu nie
je možné predmetné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle
§1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb., keďže toto nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre jeho
nezákonnosťpríslušnýmorgánom.Nespĺňapretoatribútynezákonnéhorozhodnutiatak,akotovyžaduje

ustanovenie §4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a nie je ani možné na jeho podklade priznať náhradu
škody. Zo žalobného návrhu nie je žiadnym spôsobom preukázané, že by akýkoľvek orgán činný v
trestnom konaní porušil ustanovenia príslušných predpisov upravujúcich postup v trestnom konaní a
takto nedovolene zasiahol do práv navrhovateľky. Trestné stíhanie bolo začaté a vedené plne v súlades príslušnými ustanoveniami trestného poriadku a vývojom dôkaznej situácie vo veci. Z uvedených
dôvodovodporcapovažuježalobunanáhraduškodyzaneodôvodnenú,nakoľkopriznaniunáhradybráni
neexistencia nezákonného rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci v dôsledku ktorého mala byť

škoda spôsobená, ako aj skutočnosť, že v prípade namietaného konania orgánov činných v trestnom
konaní nie je možné konštatovať nesprávnosť v ich postupe ako ani prípadné porušenie zákona.

Pokiaľ ide o uplatnenú škodu, odporca považuje za sporné, či došlo na strane navrhovateľky k vzniku
uplatňovanej škody a má za to, že v tomto prípade absentuje tretia podmienka vzniku nároku - príčinná
súvislosť medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom a vzniknutou

škodou. Za škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím sa považujú len náklady
vynaložené v rámci povinnej (nutnej) obhajoby, kedy je obvinený zo zákona povinný zvoliť si obhajcu,
prípadne je mu tento súdom pridelený. Skutok. Pre ktorý bolo voči navrhovateľke vznesené obvinenie,
nepredstavuje skutok, ktorý by zakladal povinnosť nutnej obhajoby v trestnom konaní a takisto nebola
splnená ani žiadna iná z okolností uvedených v §36 ods. 1-4 TP, pre ktoré by navrhovateľka bola nútená
si zvoliť obhajcu. Absentuje tu tak podmienka vyvolania nákladov obhajoby, teda príčinný vzťah medzi

konaním za ktoré je zodpovedný štát, a skutočnosťou, že by si bola navrhovateľka nútená zvoliť obhajcu
pre trestné konanie.

V časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy odporca poukázal na to, že podľa zákona č. 58/1969
Zb. nie je možné uplatňovať si popri iných nárokoch i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň
podľa odporcu nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade

so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v
trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona. Na tom
sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto
fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby.

Vzhľadom na uvedené má odporca za to, že navrhovateľka nespĺňa podmienky vzniku nároku na

náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako ani podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko nie je
preukázané vydanie nezákonného rozhodnutia ani prípadný nesprávny úradný postup orgánov činných
v trestnom konaní, taktiež ani samotný vznik škody a príčinná súvislosť medzi konaním orgánov verejnej
moci a tvrdenou škodou.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, svedkov p. Kataríny Bitarovskej, p. Margity

Štecovej, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a to uznesením o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia, obžalobou, rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, obsahom
pripojeného trestného spisu 3T 75/03, uznesením Krajského súdu v Bratislave 4 To 47/07, žiadosťou
o predbežné prerokovanie nároku, vyúčtovaním trov obhajoby, dokladom o úhrade trov, priebehom
zamestnaní navrhovateľky, oznámením o výsledku výberového konania na GP SR, potvrdením GP SR,

rozhodnutímoskončeníštátnozamestnaneckéhopomeru,výzvouTatrabanky,a.s.,dohodouovykonaní
práce, článkami z médií, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, z ktorého
ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav veci, pokiaľ ide o priebeh vedenia trestného stíhania voči
navrhovateľke, a teda nebolo sporné, že:

Uznesením Ministerstva vnútra SR, Úradom inšpekčnej služby, Inšpekčný odbor Bratislava, zo
dňa 3.2.2003 č.k. ČVS:UIS-486/IBA-PO-2002 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie
navrhovateľke pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej
uzávery spolupáchateľstvom podľa §9 ods. 2 k §176 ods. 1 TZ na tom skutkovom základe, ako je
uvedený vo výrokovej časti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka sťažnosť, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodovej
prokuratúry Bratislava zo dňa 7.3.2003 č.k. OPv 72/03 zamietnutá ako nedôvodná.

Po vykonanom vyšetrovaní podala navrhovateľka dňa 28.3.2003 návrh na zastavenie trestného stíhania
a zároveň návrh na doplnenie dokazovania. Ministerstvom vnútra SR, Úradom inšpekčnej služby, boli
dňa 2.4.2003 jej návrhy zamietnuté a zároveň bol dňa 3.4.2003 spracovaný návrh na podanie obžaloby.Prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry následne podal na navrhovateľku obžalobu dňa 4.6.2003
pod sp. zn. OPv 72/03 za pokračujúci trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej
pečate a úradnej uzávery spolupáchateľstvom.

Okresný súd Bratislava III na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14.6.2005 po vyhodnotení dôkazov
dospel k záveru, že skutok nebol trestným činom a spod obžaloby navrhovateľku oslobodil.

Z pripojeného trestného spisu následne vyplynulo, že predmetný rozsudok bol riadne vyhlásený na
pojednávaní dňa 14.6.2005. Písomné vypracovanie rozsudku bolo do príslušnej spisovej kancelárie
odovzdané dňa 15.7.2005, čo nepochybne vyplýva z pečiatky spisovej kancelárie obsiahnutej na pokyne

zákonnej sudkyne na doručovanie rozsudku (č .l. 374 trestného spisu). Z uvedenej pečiatky následne
vyplýva aj tá skutočnosť, že písomne vypracovaný rozsudok bol zo spisovej kancelárie odosielaný
(doručovaný) až cca rok po jeho písomnom vypracovaní, konkrétne dňa 23.6.2006. V priebehu mesiacov
jún, júl 2006 bol rozsudok doručený účastníkom konania (obžalovaným, poškodeným, prokuratúre)
resp. ich právnym zástupcom, čo vyplýva zo založených doručeniek na č.l. 374 trestného spisu (okrem
obžalovanej Márii Oravcovej a Petry Lowingerovej ako aj poškodenej Margite Štecovej)..

Dňa 1.8.2006 bolo Okresnému súdu Bratislava III doručené odvolanie Vojenskej obvodnej prokuratúry
Bratislava proti vyššie uvedenému rozsudku. Dňa 7.8. 2006 bol daný pokyn zákonnej sudkyne
na doručovanie odvolania Vojenskej obvodnej prokuratúry obžalovaným, ich právnym zástupcom a
poškodeným a dňa 10.8.2006 bol daný pokyn zákonnej sudkyne na opätovné doručovanie rozsudku
obžalovaným Márii Oravcovej, Petre Lowingerovej a poškodenej Margite Štecovej. V priebehu mesiaca

august 2006 vyššie menovaným bolo odvolanie a rozsudok doručené (okrem poškodenej Margity
Štecovej).

V priebehu mesiacov september a október 2006 zaslali právni zástupcovia obžalovaných súdu
vyjadrenie k odvolaniu. Nakoľko súd nemal vykázané doručenie rozsudku a odvolania poškodenej
Margite Štecovej, vykonal pokusy o doručovanie týchto písomností cestou polície, avšak neúspešne

(vyjadrenie polície o nemožnosti doručenia zásielky poškodenej bolo súdu doručené dňa 12.3.2007).
Dňa19.3.2007zákonnásudkyňadalapokynprevyššiehosúdnehoúradníkanaustanovenieopatrovníka
pre poškodenú Margitu Štecovú. Dňa 22.3.2007 dala zákonná sudkyňa pokyn pre doručenie uznesenia
o ustanovení opatrovníka (ktoré bol vydané dňa 22.3.2007) opatrovníkovi spolu s doručovaním aj
rozsudku, ako aj pokyn pre doručovanie uznesenia o ustanovení opatrovníka Vojenskej obvodnej

prokuratúre Bratislava. Uznesenie o ustanovení opatrovníka poškodenej Margite Štecovej bolo
opatrovníkovi doručené dňa 22.3.2007 a prokuratúre dňa 26.3.2007. Dňa 11.5.2007 bol opatrovníkovi
doručený aj rozsudok. Následne bola spísaná predkladacia správa pre Krajský súd v Bratislave a spis
bol dňa 17.5.2007 doručený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 12.6.2007 na Krajskom súde v Bratislave prebehlo verejné zasadnutie, ktoré bolo odročené na

4.9.2007. Verejné zasadnutie konané dňa 4.9.2007 bolo opätovne odročené na deň 2.10.2007. Verejné
zasadnutie konané dňa 2.10.2007 bolo aj z dôvodu neprítomnosti navrhovateľky odročené na deň
6.11.2007. Termín verejného zasadnutia, ktoré malo prebehnúť dňa 6.11.2007 bol zrušený z dôvodu, že
Okresný súd Bratislava III nepredložil odvolaciemu súdu kompletný spisový materiál vo veci 3T 75/03.

Dňa 31.1.2008 odvolací súd dal pokyn na vyhotovenie rekonštrukcie vyšetrovacieho spisu, ktorý bol

odvolaciemu súdu zapožičaný Vojenskou obvodnou prokuratúrou. Zároveň odvolací súd nariadil na deň
11.3.2008 verejné zasadnutie na rozhodovanie o odvolaní VOP proti rozsudku. Na verejnom zasadnutí
konanom dňa 11.3.2008 bolo odvolanie VOP proti rozsudku zamietnuté.

Z úradného záznamu založeného v trestnom spise na č.l. 415 vyplynulo, že predmetná trestná vec bola
Okresným súdom Bratislava III predložená dňa 17.5.2007 Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie

o odvolaní VOP proti rozsudku zo dňa 14.6.2005. Krajský súd vo veci určil termíny verejného zasadnutia
na 12.6.2007, 4.9.2007, ktoré boli odročené pre neprítomnosť procesných strán. Následne po pridelení
veci inému zákonnému sudcovi v oddelení 4 To dňa 28.9.2007 pri štúdiu spisu bolo zistené, že okresným
súdom predložený spis nie je kompletný, nakoľko spis obsahoval iba súdnu časť a chýbala vyšetrovacia
časť spisu. Po zistení, že vyšetrovacia časť spisu nie je k dispozícii na Okresnom súde Bratislava

III ani na Krajskom súde v Bratislave, na základe žiadosti Krajského súdu v Bratislave bol vojenskou
obvodnou prokuratúrou Bratislava dňa 7.1.2008 zapožičaný koncept vyšetrovacieho spisu vedeného
na Ministerstve vnútra SR pod sp. zn. ČVS: UIS-486/IBA-PO-2002 z ktorého bola Krajským súdom vBratislave vyhotovená kópia, ktorá tvorí súčasť trestného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
3T 75/03.

Po písomnom vypracovaní uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo odvolanie VOP zamietnuté, bol

spis vrátený prvostupňovému súdu dňa 27.5.2008. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo účastníkom
(obžalovaným, ich právnym zástupcom, poškodeným, a VOP) súdom prvého stupňa doručené v
priebehu mesiaca november 2008.

Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že navrhovateľke bolo v roku 2003 vznesené obvinenie
pre podozrenie zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej

pečate a úradnej uzávery spolupáchateľstvom podľa §9 ods. 2 k §176 ods. 1 TZ, že jej sťažnosť
voči predmetnému uzneseniu bola zamietnutá a bola na navrhovateľku podaná obžaloba. Ďalej bolo
preukázané, že navrhovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.6.2005 spod
obžaloby oslobodená, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 11.3.2008 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave. Z uvedeného je teda zrejmé, že od začatia trestného stíhania
a vznesenia obvinenia navrhovateľke po právoplatné skončenie trestného stíhania uplynulo takmer 5

rokov.

Z vyššie vykonaného dokazovania je ďalej zrejmé aj to, že Okresný súd Bratislava III bol cca 1 rok
nečinný pri doručovaní prvostupňového rozsudku, nakoľko z pripojeného trestného spisu je zrejmé,
že tento bol spisovej kancelárii predložený na doručovanie dňa 15.7.2005, avšak k jeho doručovaniu
zo strany príslušnej spisovej kancelárie došlo až dňom 23.6.2006. Zároveň zo spisu nevyplýva žiadna

skutočnosť, ktorá by bránila doručovaniu predmetného rozsudku v čase jeho odovzdania spisovej
kancelárii. V tomto smere možno konštatovať, že pri doručovaní rozsudku prvostupňového súdu došlo
k zbytočným prieťahom v konaní v trvaní cca jedného roka.

Následne pri samotnom doručovaní rozsudku (ako aj podaného odvolania) nastali problémy s jeho
doručovaním a to konkrétne u poškodenej Margity Štecovej, nakoľko bolo potrebné písomnosti

doručovať nielen prostredníctvom polície, ale napokon cestou ustanoveného opatrovníka. V tomto
smere síce došlo k "zdržaniu" predloženia veci odvolaciemu súdu, avšak nie vinou súdu, ale konaním
poškodenejMargityŠtecovej,ktorázásielkysúdunepreberalaanezdržiavalasana miestedoručovania.
Preto súd správne postupoval ak takémuto účastníkovi ustanovil opatrovníka a až následne predložil
vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

V ďalšom odvolací súd vo veci riadne konal, keď vo veci (na prejednanie odvolania) vytýčil dve
verejné zasadnutia (12.6.2007, 4.9.2007), ktoré však boli odročené pre neprítomnosť procesných strán.
Odročenie predmetných zasadnutí teda nebolo pochybením na strane súdu, ale nečinnosťou účastníkov
konania, ktorí sa verejného zasadnutia nezúčastnili (v jednom prípade bola neprítomná aj samotná
navrhovateľka).

Určitým pochybením bola skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III nepredložil odvolaciemu súdu
kompletný spisový materiál (chýbal vyšetrovací spis), čo však v konečnom dôsledku nespôsobilo
prieťahy v konaní, nakoľko táto skutočnosť bola odvolacím súdom zistená v septembri 2007, pričom
odvolací súd ihneď zisťoval, kde sa vyšetrovací spis nachádza, pričom po zistení, že sa nenachádza ani
na súde prvého stupňa ani na odvolacom súde, vykonal v januári 2008 jeho rekonštrukciu tak, že bolo

následnemožnérozhodnúťoodvolanínanajbližšomverejnomzasadnutíkonanomdňa11.3.2008(spolu
s rekonštrukciou vyšetrovacieho spisu bol nariadený aj termín verejného zasadnutia na deň 11.3.2008).

Z vyššie uvedeného mal súd za to, že v konaní odvolacieho súdu ani v konaní prvostupňového súdu
(s výnimkou doručovania prvostupňového rozsudku) nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní, nakoľko
oba súdy vo veci vykonávali procesné úkony minimálne každé tri mesiace (za prieťah sa v ustálenej

judikatúre Ústavného súdu považuje stav, kedy súd vo veci nekoná po dobu viac ako tri mesiace,
súdy sa snažili doručovať písomnosti poškodenej Margite Štecovej, zisťovali jej pobyt, doručovali
prostredníctvom polície, ustanovili opatrovníka, ktorému museli písomnosti doručovať, nariadili verejné
zasadnutia na prejednanie odvolania, vykonali rekonštrukciu vyšetrovacieho spisu v súčinnosti s VOP
a pod.), pričom zdĺhavosť odvolacieho konania (resp. času medzi doručením rozsudku prvostupňového

súdu až po rozhodnutie odvolacieho súdu) bola predovšetkým spôsobená komplikáciami doručenia
rozsudku a odvolania poškodenej Margite Štecovej, ako aj absenciou prítomnosti účastníkov konania
na nariadených verejných zasadnutiach.Vyššie uvedené však nemalo vplyv na doručovanie rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 14.6.2005,
kedy bez dôležitého dôvodu, napriek tomu, že zákonná sudkyňa písomné vyhotovenie rozsudku
odovzdala spisovej kancelárii dňa 15.7.2005, tento nebol obžalovaným, ich zástupcom, poškodeným

ani VOP viac ako rok spisovou kanceláriou expedovaný. V tomto postupe možno teda vidieť zbytočné
prieťahy v konaní, ktoré trestné konanie predĺžilo približne o jeden rok.

Navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že v dôsledku vedenia trestného stíhania voči jej
osobe pre trestný čin falšovania verejnej listiny sa nemohla zamestnať resp. bol s ňou ukončený
štátnozamestnanecký pomer na Generálnej prokuratúre SR. V priebehu jej trestného stíhania (hoci už

po vyhlásení prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku) dňa 14.6.2006 sa zúčastnila výberového
konania na voľné štátnozamestnanecké miesto (funkcia samostatný referent na GP SR), kde z cca
16 uchádzačov, výberové konanie vyhrala. Už pri nástupe do zamestnania v termíne deklarovanom
písomne dňa 3.7.2006 poslali navrhovateľku domov s odôvodnením, že sa ozvú a nastúpiť zatiaľ
nemôže. Písomne jej až následne zaslali potvrdenie, že má nastúpiť o dva týždne neskôr. Dňa 17.7.2006
navrhovateľka zisťovala dôvody, prečo je tomu tak, a len z kuloárov jej bolo oznámené, že sa to týka

jej kauzy o ktorej prokurátor - zamestnanec GP SR a zároveň dozorujúci prokurátor JUDr. Kozolka
informoval "budovu" ako aj samotného Generálneho prokurátora o tom, že voči navrhovateľke je vedené
trestné stíhanie. Svoju prácu na prokuratúre navrhovateľka odvádzala profesionálne a často na úkor
vlastného osobného voľna, všetci boli s jej prácou spokojní, nikdy jej nič nebolo vytknuté, avšak napriek
tomu po troch mesiacoch obdržala rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, čo sa na

GP SR nestalo pred ňou nikomu spätne 9-10 rokov v žiadnom zamestnaneckom prípade.

Následne sa navrhovateľka v máji 2007 zúčastnila výberového konania na štátnozamestnanecké miesto
sekretárky/administratívnej pracovníčky poradcov Predsedu vlády SR, v ktorom opätovne uspela na
prvom mieste. Následne bola pozvaná k vedúcemu poradcov predsedu vlády p. Červenkovi na pohovor,
kde rokovali o termíne jej nástupu a ďalších organizačných záležitostiach. Týždeň po tomto rozhovore jej

ale p. Červenka telefonicky oznámil, že nemôže do zamestnania nastúpiť nakoľko "ich ľudia niečo na ňu
našli v súvislosti so stíhaním". O relevantné doklady požiadala ústne aj písomne personálne oddelenie
Úradu vlády SR, avšak žiadne potvrdenie v tomto smere od tejto inštitúcie neobdržala.

Rovnaká situácia u navrhovateľky nastala aj v apríli 2007, kedy navrhovateľka vyhrala výberové konanie
na štátnozamestnanecké miesto v Národnej rade SR na funkciu asistentky na odbore pre medzinárodné

vzťahy.

Napriek tomu, že navrhovateľka ovláda 6 cudzích jazykov z dôvodu vedenia trestného stíhania sa
nemohla zamestnať a preto vykonávala aj "podradné práce" ako napr. upratovačku, opatrovateľku,
nekvalifikovanú čašníčku a pod. V čase dôsledného a zodpovedného hľadania si adekvátneho
zamestnania sa navrhovateľka snažila hľadať si prácu aspoň na dohodu o výkone práce, čo bolo veľmi

zložité a napríklad v období roku 2005 si takto dokázala na tlmočníckych prácach v rámci dohody o
výkone práce v mesiaci august zarobiť 13.090,-Sk za 40 odpracovaných hodín. Žiaľ iní potenciálni
zamestnávatelia nemali záujem o jej prácu, práve z dôvodu, že spoločnosť bola informovaná o jej
trestnom stíhaní.

Navrhovateľka sa z dôvodu vedenia trestného stíhania voči jej osobe tak na dlhú dobu ocitla doslova

v krajnej núdzi, pretože ako rozvedená, ktorej boli zverené do výchovy 3 maloleté deti sa živila tým, že
robila upratovačku, čelila viacerým exekúciám, pretože strata jej pôvodného zamestnania jej zamedzila
príjem, ktorý jej predtým umožňoval splácať hypotekárny úver. Toto bol dôvod prečo navrhovateľka
stratila byt, a musela bývať u svojej matky a v podnájmoch, často krát odkázaná na milosť a nemilosť
tých, ktorí ju s troma maloletými deťmi prichýlili.

V čase predmetného vyšetrovania policajnými orgánmi, následne súdnym konaním, keďže si nevedela
nájsť prácu, ktorá by uživila jej potreby a potreby jej troch maloletých detí z dôvodu neustáleho
odmietania zo strany zamestnávateľov v konečnom dôsledku nebola schopná splácať hypotekárny úver
a tým pádom došla o byt (domov) na Zelinárskej ulici č. 2 v Bratislave, ktorý Tatra banka predala v dražbe
a navrhovateľka sa tak s rodinou ocitla na ulici. Napriek rokovaniam s Tatra bankou, kedy ešte v termíne

od 12/2005 do termínu 10/2006 bolo možné ustáť banku zmenou podmienok a následne splácaním,
práve z dôvodu, že sa zamestnala, v kritickom momente prišla o zamestnanecké miesto na GP SR a
banka následne byt predala prostredníctvom spoločnosti General factoring na dražbe nehnuteľností.Vzhľadom na uvedené navrhovateľka zastáva názor, že jej môže byť poskytnutá náprava (za
neoprávnené vedenie trestného stíhania) zo strany štátu jedine poskytnutím finančnej satisfakcie, ktorú
zákon pozná pod pojmom nemajetková ujma, ktorú navrhovateľka špecifikovala s prihliadnutím na

intenzitu zásahu a na obrovské dopady na jej život a život jej troch maloletých detí.

V tomto smere súd vypočul aj dve navrhovateľkou navrhnuté svedkyne p. Katarínu Bitarovskú a p.
Margitu Štecovú.

Z výsluchu svedkyne p. Kataríny Bitarovskej súd zistil, že táto pracuje na personálnom oddelení
Generálnej prokuratúry SR. Svedkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že navrhovateľka u nich pracovala,

nastúpilapovýberovomkonaní,kdebolajednoznačnenajlepšia.Tým,žebolanavrhovateľkatakádobrá,
sa všade preberalo, že k ním príde dobrá pracovná sila. Nástup navrhovateľky bol preložený z 1.6. na
15.6., vzhľadom k tomu, že futbaloví fanúšikovia pracujúci na GP SR začali vyťahovať novinové články
o navrhovateľke (aj tu vidieť, že trvanie jej pracovného pomeru na GP SR sa odvíjalo od kauzy druhého
trestného stíhania za podvod, nakoľko novinové články informovali len o tejto kauze - viď výklad nižšie),
no napriek tomu (nakoľko platila prezumpcia neviny) bola prijatá. Navrhovateľka sa dobre zapracovala

a vzhľadom k jej znalostiam cudzích jazykov a protokolu sa mala zúčastniť výberového konania na
vyššiu funkciu, čo je odporučila aj samotná riaditeľka. Následne však z ničoho nič v rámci 3 mesačnej
skúšobnej doby bola navrhovateľke doručená výpoveď z pracovného pomeru. Dôvod výpovede uvedený
nebol, avšak výhrady k jej práci neboli žiadne, dokonca 3 týždne pred tým sa konalo vyššie spomínané
výberové konanie na vyššie miesto, na ktoré bola navrhovateľka oslovená. Hovorilo sa, že k výpovedi

došlo práve pre "nejakú obžalobu". Navrhovateľka sa nedopustila žiadneho disciplinárneho previnenia
ani voči nej nebola evidovaná žiadna sťažnosť. Svedkyňa potvrdila, že pracuje na personálnom oddelení
GP SR od roku 2002 a nepozná žiaden iný prípad, kedy by bol s niekým ukončený štátnozamestnanecký
pomer ešte v skúšobnej dobe. Svedkyňa uviedla, že neoficiálnym dôvodom výpovede bolo práve to,
že na navrhovateľku padla obžaloba. Dokonca ani jej priamy nadriadený nevedel o tejto výpovedi resp.

o tom, že sa chystá takáto výpoveď (dozvedel sa o tom po tom, čo navrhovateľka už nenastúpila do
práce). S prácou navrhovateľky boli vždy všetci maximálne spokojní.

Z výsluchu svedkyne Margity Štecovej súd zistil, že táto je sesternicou navrhovateľky a vždy mali
k sebe blízky rodinný vzťah, spolu vyrastali a vždy sa o všetkom rozprávali. Začiatok celej kauzy
svedkyňavidelanafutbalovomzväze,kdebolanavrhovateľkazamestnanáakovedúcamedzinárodného

oddelenia. Nebola tam nikým dosadená, nemala žiadnu protekciu, bolo to len na základe jej schopností
a predovšetkým znalostí cudzích jazykov. V tom čase navrhovateľka zarábala veľa peňazí a mala vysoký
spoločenský kredit. Pokiaľ vie, na Slovenskom futbalovom zväze (ďalej len "SFZ") boli vzťahy všelijaké,
väčšina osadenstva bola mužská. Tým, že tam prišla navrhovateľka ako žena, kľalo to oči niektorým
mužom , ktorých "profesijne preskočila". Snažila sa poukazovať na problémy SFZ a tým to začalo. Boli

tam ľudia, ktorým nevyhovovalo, že im navrhovateľka vidí do práce. Navrhovateľka robila aj vo FIFE aj
na UEFA. Raz odišla na služobnú cestu, a počas tohto pobytu začala na Slovensku mediálne štvavá
kampaň, že ju obviňujú zo sprenevery. Aj napriek viacerým kontrolám nebola preukázaná žiadna škoda a
keďže táto kauza neuspela, hľadali sa iné cesty a vtedy vyplávala kauza "pasy". V tejto kauze svedkyňa
rovnako svedčila a zarazila ju veta právneho zástupcu inej obvinenej príslušníčky PZ, že táto kauza

je tu len preto, aby bolo za čo Antalovú (navrhovateľku) stíhať resp. odsúdiť. Zo SFZ ju na základe
týchto obvinení prepustili, a navrhovateľka si musela hľadať novú prácu. Navrhovateľku považuje za
veľmi inteligentnú, ovláda cudzie jazyky. Navrhovateľka sa snažila zamestnať na pozícii, ktorá by jej
prislúchala, pričom vyhrala aj konkurz na GP SR a bola tam zamestnaná asi 2 mesiace. Posledné dni
skúšobnej lehoty jej bolo oznámené, hoci mala v práci dobré výsledky, že ju prepúšťajú. Neboli na

ňu však žiadne sťažnosti. Od zamestnancov sa navrhovateľka dozvedela, že bola preverovaná, čo sa
týka jej bezúhonnosti. Nebolo brané na zreteľ, že by mala fungovať prezumpcia neviny a bola teda
prepustená bez príčiny. Potom nasledovali ďalšie pokusy nájsť si vhodné zamestnanie, či už V Národnej
rade SR alebo na Úrade vlády SR, pri všetkých výberových konaniach uspela, avšak po 3 dňoch jej
prišieltelefonátžejuneberú,bezdôvodu,napriektomu,ževyhralavýberovékonanie.Prenavrhovateľku

nebolo možné zamestnať sa na jej úrovni vzdelania a schopností. V čase keď dostala výpoveď na GP
SR, mala navrhovateľka hypotéku na byt a začali sa problémy s bankou. Banka jej dala určitý čas na
vyriešenie problémov s úverom a to bolo práve v čase keď dostala výpoveď z GP SR. Keďže nebola
schopná úver ďalej splácať, došla o byt aj jeho zariadenie, nemala kam ísť, nestihla si zobrať ani veci
z bytu, nakoľko všetko bolo dané do dražby. Deti tým stratili domov a pomáhala jej iba rodina. Boli aj

noci, kedy navrhovateľka prespávala v aute, deti boli nútené prespávať na zemi u príbuzných. Pokiaľnavrhovateľka mala plat na SFZ tak ona pomáhala rodine, potom jej museli pomáhať oni. Spávala u
matky, u tety, u strýka aj u svedkyni. Tým, že navrhovateľka stratila všetku nádej na normálny život,
snažila sa zabezpečiť aspoň deti, aby mali čo jesť, opatrovala deti, žehlila, opatrovala starších ľudí

a robila aj upratovačku. Psychicky to prežívala veľmi zle, často krát jej rodina poskytovala psychickú
podporu, deti nevedeli často krát kam pôjdu zo školy (kde prespia). Navrhovateľka nedávala maloletú
dcéru do škôlky, nakoľko nemala ani na zaplatenie škôlky. Na otázky PZO svedkyňa uviedla, že bola
fyzicky prítomná pri telefonáte, kedy bolo navrhovateľke oznámené, že nemôže nastúpiť do práce v
NRSR. Hoci dôvod neprijatia do práce nebol výslovne povedaný, vyplynul však z celkového kontextu

rozhovoru, nakoľko "nikto Vám nepovie takéto skutočnosti priamo do očí".

Z listu Tatra banky, a.s. zo dňa 1.12.2005 označenom ako posledná výzva pred pokutou, ktorou sa
navrhovateľka snažila preukázať skutočnosť, že z dôvodu prepustenia zo zamestnania na GP SR
nemohla splácať hypotekárny úver, a následne z tohto dôvodu došlo k dražbe jej bytu na Zelinárskej ul.
č. 2 v Bratislave, súd zistil, že Tatra banka, a.s. predmetnou výzvou upozornila navrhovateľku na to, že je
v omeškaní so zaplatením splátok bezúčelového spotrebného úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou v

celkovej výške 52.133,91,-Sk.. V prípade ak navrhovateľka nezaplatí vyššie uvedenú pohľadávku vyrúbi
jej banka zmluvnú pokutu vo výške 75.000,-Sk a vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru s požiadavkou na
predčasné splatenie úveru.

Z vyššie uvedeného mal súd za preukázané, že navrhovateľka mala s predmetnou bankou uzavretú
úverovú zmluvu na spotrebný úver (nie hypotekárny úver), pričom k 1.12.2005 mala dlh na nesplatených

splátkach vo výške 53.133,91,-EUR. Banka dala navrhovateľke lehotu na zaplatenie dlžnej sumy
do 7.12.2005. Je síce pravdou, že splatenie úveru bolo zabezpečené záložným právom na základe
záložnej zmluvy zo dňa 16.11.2004, avšak toto sa netýkalo bytu na Zelinárskej ulici v Bratislave, ale
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1064 vedenou správou katastra Senec. Banka zároveň vo výzve
upozornila navrhovateľku na možnosť speňaženia zálohu formou dražby.

Z vyššie uvedeného mal potom súd za to, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľky resp. nebolo
dostatočnepreukázanétototvrdenie,žeprišlaobytnaZelinárskejulicivBratislavezdôvodunemožnosti
splácania úveru pre jej prepustenie zo zamestnania na GP SR, ktoré bolo z dôvodu vedenia trestného
stíhania pre trestný čin falšovania verejnej listiny, nakoľko: 1. navrhovateľka sa na GP SR zamestnala
až v roku 2006, konkrétne na základe výberového konania, ktoré prebehlo v júni 2006, pričom samotná

banka umožnila navrhovateľke splatiť dlžné splátky len do konca roku 2005, z čoho potom možno
vyvodiť, že ukončenie zamestnania navrhovateľky na GP SR nemohlo mať vplyv na nemožnosť
splácania úveru - nakoľko dlh na úvere tu bol už v januári 2005 s lehotou na splatenie (pred pristúpením
k dražbe) najneskôr do konca roka 2005, pričom v tomto období neprebehlo ani len výberové konanie na
pozíciu na GP SR, teda nie je tu žiaden súvis s výkonom práce na GP SR, 2. predmetom zabezpečenia

úverovej pohľadávky bola nehnuteľnosť v kat. úz. Senec, čo nemohol byť byt na Zelinárskej ulici v
Bratislave. Inak povedané, ak navrhovateľka do konca roka 2005 nesplatila dlh na úvere, došlo k dražbe,
avšak nie bytu na Zelinárskej ulici, ale nehnuteľnosti v kat. území Senec.

Vzhľadom na uvedené súd nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi prepustením navrhovateľky zo
zamestnania na GP z dôvodu vedenia trestného stíhania voči jej osobe a nemožnosťou splácania úveru

a v samotnom dôsledku k pristúpeniu k dražbe bytu na Zelinárskej ulici, nakoľko ako už bolo uvedené,
k nesplateniu úverového dlhu došlo ešte v roku 2005, kedy navrhovateľka nebola zamestnaná na GP
SR a zároveň sa nedražil byt na Zelinárskej ulici, ale nehnuteľnosť v kat. území Senec.

Navrhovateľka žiadnym iným dokladom nepreukázala, že by došlo k dražbe bytu na Zelinárskej ulici,
a teda že stratila svoj domov (tento byt), a to výlučne z dôvodu, že nemohla pre prepustenie z GP SR

splácať dlžný úver.

Odhliadnuc od uvedeného mal skôr súd za to, že nemožnosť splácania úveru v roku 2005 bola
predovšetkým daná jej prepustením z pracovného pomeru u SFZ resp. jej núteným odchodom zo
SFZ (nakoľko navrhovateľka sama dala výpoveď z pracovného pomeru u SFZ). v dôsledku čoho
stratila svoj stabilný zárobok, avšak nebolo v konaní navrhovateľkou preukázané, že k tomuto

prepusteniu zo SFZ došlo práve z dôvodu trestného stíhania pre trestný čin falšovania verejnej listiny
(žiadostí o vydanie cestovných dokladov). Preto prípadné škody spôsobené nezákonným prepustením z
pracovného pomeru resp. spôsobené núteným odchodom zo SFZ je potrebné uplatňovať voči bývalému
zamestnávateľovi resp. bolo na navrhovateľke aby preukázala, že zo SFZ nútene odišla práve prepodozrenie zo spáchania trestného činu falšovania verejnej listiny (žiadostí o vydanie cestovných
dokladov).

Ďalej bolo zistené, že navrhovateľke bolo dňa 7.3.2006 uznesením Ministerstva vnútra SR, Prezídium

policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania Bratislava č.k.
ČVS:PPZ-20/BOK-C-2004 vznesené ďalšie obvinenie a to za trestný čin podvodu podľa §250 ods. 1,4
písm. b) TZ , ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výroku uznesenia o
vznesení obvinenia. Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 1.12.2010
sp. zn. 5T 40/2007 bola spod obžaloby oslobodená, nakoľko nebolo dokázané, že skutok, pre ktorý

bola trestne stíhaná sa stal. Taktiež odvolací súd na verejnom zasadnutí rozhodol rozsudkom zo dňa
13.10.2011 sp. zn. 2To 69/2011, že predmetný skutok nie je trestným činom. Dôsledky, ktoré vyplývali z
tohto trestného konania si navrhovateľka mieni uplatňovať v inom súdnom konaní. Navrhovateľka však
vo svojom podaní zo dňa 23.8.2012 sama uviedla, že dôsledky tohto trestného konania boli v rozsahu,
ktoré mali za následok absolútny úpadok kvality jej života, ako profesionálneho, tak aj spoločenského,
rodinného, finančného. Prišla o pravidelný mesačný príjem zo SFZ, teda istotu, že dokáže zabezpečiť

jej deti a rodinu. Prišla o veľké finančné príjmy, ktoré vyplývali z postavenia v medzinárodných komisiách
FIFA a UEFA a právom jej prináležali. Taktiež pôsobenie v nadnárodných futbalových organizáciách bolo
nielen zdrojom nemalého príjmu, ale išlo o funkciu čestnú s možnosťou kariérneho a vedomostného
rastu, komunikácie s elitnou medzinárodnou spoločnosťou. Namiesto uvedeného navrhovateľka zostala
bez finančných prostriedkov, s troma deťmi a bez akejkoľvek možnosti zamestnať sa. Vzhľadom na

ujmu, ktorá jej vznikla v súvislosti s týmto trestným stíhaním (za podvod) a stým súvisiacim negatívnym
dopadom na jej kvalitu života, so zreteľom na očierňovanie a podávanie klamlivých informácií o jej
osobe médiami a SFZ, si bude uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy aj za stratu funkcie riaditeľky
medzinárodného úseku SFZ, za stratu členstva v dvoch medzinárodných futbalových inštitúciách, a
taktiež odškodnenie za vzniknutú reálnu škodu v podobe trov právneho zastúpenia v celkovej výške

9.121,60,-EUR a majetkovej ujmy v dôsledku nedobrovoľného odchodu z medzinárodných futbalových
komisií a tým straty jej minimálneho finančného ohodnotenia v uvedených komisiách za dva roky,
nedobrovoľného odchodu so SFZ vo výške jej príjmu bez odmien do času, kedy bola schopná sa
opätovne zamestnať.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že voči navrhovateľke sa viedli dve trestné stíhanie, a to: 1. trestné

stíhanie pre trestný čin falšovania verejnej listiny (cestovných dokladov) začaté uznesením o vznesení
obvinenia dňa 3.2.2003, nároky z ktorého sú predmetom tohto súdneho sporu, 2. trestné stíhanie pre
trestný čin podvodu začaté uznesením zo dňa 7.3.2006, nároky z ktorého budú v budúcnosti predmetom
samostatného konania.

Obidve trestné stíhania boli skončené právoplatne oslobodením navrhovateľky spod obžaloby, a

ich priebehy sa navzájom v určitom časovom období prelínali. Práve z tohto dôvodu bolo veľmi
komplikované špecifikovať jednotlivé nároky z nich vyplývajúce tak, aby bolo nepochybné z ktorého
trestného stíhania ten ktorý nárok vznikol (má pôvod). Ťažko bolo ustáliť, ktoré z týchto trestných konaní
uškodilo navrhovateľke viac. Preto za týmto účelom súd vychádzal z vymedzenia tak, ako nároky
špecifikovala sama navrhovateľka.

Keďže, ako už bolo uvedené vyššie (čo nepochybne vyplýva z podania navrhovateľky zo dňa
23.8.2012), navrhovateľka spája s trestným stíhaním pre podvod predovšetkým nároky finančné (a to
voči zamestnávateľovi SFZ), ako napr. to, že prišla o pravidelný mesačný príjem zo SFZ, prišla o veľké
finančnépríjmy,ktorévyplývalizpostaveniavmedzinárodnýchkomisiáchFIFAaUEFA,prišlaomožnosť
kariérneho a vedomostného rastu, komunikácie s elitnou medzinárodnou spoločnosťou, zostala bez

finančných prostriedkov s troma deťmi a bez akejkoľvek možnosti zamestnať sa a pod., súd mal za to,
že práve tento dôvod (podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu) bol dôvodom prečo musela
navrhovateľkanedobrovoľneodísťzoSFZazkomisiíFIFAaUEFA,atedadôvodomstratyjejfinančného
príjmu. Sama navrhovateľka si chce až v danom (budúcom) súdnom konaní uplatňovať také nároky
ako napr. náhradu nemajetkovej ujmy za stratu funkcie riaditeľky medzinárodného úseku SFZ, za stratu

členstva v dvoch medzinárodných futbalových inštitúciách, odškodnenie za vzniknutú reálnu škodu v
podobe trov právneho zastúpenia v celkovej výške 9.121,60,-EUR, odškodnenie majetkovej ujmy v
dôsledku nedobrovoľného odchodu z medzinárodných futbalových komisií a tým straty jej minimálneho
finančného ohodnotenia v uvedených komisiách za dva roky, nedobrovoľného odchodu so SFZ vo výške
jejpríjmubezodmiendočasu,kedybolaschopnásaopätovnezamestnať.Jetedazrejmé,žepodozrenie

z tohto trestného činu (podvodu) malo za následok jej odchod zo zamestnania a vyvolal stav, ako samauvádza, absolútneho úpadku kvality jej života, ako profesionálneho, tak aj spoločenského, rodinného,
finančného. Práve táto skutočnosť sa následne prejavila v tom, že nebola schopná splácať úver a prišla
o založenú nehnuteľnosť (aj keď išlo o nehnuteľnosť v kat. území Senec).

Rovnako tak deklarovaná medializácia sa týkala práve skutku (podozrenia z podvodu, pôvodne
sprenevery), čo nepochybne vyplýva z navrhovateľkou predložených novinových článkov, viď denník
Šport z 9.3.2002, Hospodársky denník z 7.9.2000. V oboch uvedených článkoch sa uvádza, že
"...výkonný výbor odkryl zistenia revíznej komisie, podľa ktorých k porušeniu finančnej disciplíny a
falšovaniu úradných dokumentov naozaj došlo. Na základe toho výkonný výbor Janu Antalovú -

Hrivňákovú, ktorá bola v tom čase na stáži v sídle FIFA odvolal z funkcie vedúcej medzinárodného
oddelenia...",...."Vedúca medzinárodného oddelenia SFZ J.H. mala už od roku 1997 neoprávnene
vyberať z pokladnice SFZ finančné prostriedky zväzu (dohromady vyše 2 mil. Sk), pričom malo dôjsť
k falšovaniu úradných dokumentov. Vedenie SFZ oznámilo na základe správy svojej revíznej komisie
túto skutočnosť nielen daňovým úradom, ale aj príslušným orgánom polície, aby overili hodnovernosť
dokladovaabyzistili,kamspomínanépeniazeišli.ČlenoviavýkonnéhovýboruSFZnasvojomzasadnutí

v utorok 5. septembra odvolali J.H. z funkcie vedúcej medzinárodného oddelenia SFZ."......." Revízna
komisia zväzu pri vyšetrovaní porušovania finančnej disciplíny odhalila skutočnosť, že boli falšované
dokumenty a v spojitosti s tým prišlo k sprenevere. Hlavnou aktérkou v poľutovaniahodnej kauze je
riaditeľka medzinárodného úseku Jana Antalovaá-Hrivňáková. Na jej tričko sa čiernymi písmenami
zapísalo poskytnutie sumy 429.705,-Sk z prostriedkov SFZ na údajné stornopoplatky cestovným

kanceláriám za zrušenie medzištátneho zápasu Česko -Slovensko ešte v roku 1997. Na podobné účty
malo odplávať z pokladnice zväzu ďalších 1.258.679 Sk, aj keď spreneveru tejto - už výrazne vyššej
sumy musí potvrdiť vyšetrovanie zodpovedných orgánov."

Z vyššie uvedených článkov je teda zrejmé, že tieto sa týkali kauzy "podvodu" (pôvodne označenej ako
sprenevera) a nie kauzy falšovania cestovných dokladov (aj keď sa v článkoch hovorí aj o falšovaní

úradných dokumentov, nešlo tu o falšovanie cestovných dokladov (pre podozrenie ktorého bolo voči nej
vedené trestné konanie pod sp. zn. 3T 75/03, nároky z ktorého sú predmetom tohto sporu), ale malo ísť o
falšovanie úradných dokumentov týkajúcich sa údajne neoprávnených výberov finančných prostriedkov
z pokladnice SFZ). Súd mal teda za to, že tak odvolanie z funkcie vedúcej medzinárodného oddelenia
FIFA ako aj následný "nútený" odchod navrhovateľky zo SFZ ( a stým spojená strata na zárobku a

pod.) boli vyvolané práve podozrením zo spáchania trestného činu podvodu (pôvodne sprenevery) a nie
podozrením z trestného činu falšovania verejnej listiny (žiadostí o vydanie cestovných dokladov).

Sama navrhovateľka v podaní zo dňa 18.5.2012 príloha č. 2 uvádza, že výpoveď zo SFZ dala sama, a
to pod tlakom médií (pričom v médiách sa hovorilo len o kauze sprenevery resp. podvodu).

Rovnako sama navrhovateľka uvádza (viď jej podanie z 18.5.2012, príloha č. 2), že kauza falšovania

verejnej listiny (žiadostí o vydanie cestovných dokladov) vznikla až v čase, kedy už vyše roka
nepracovala na SFZ. Z uvedeného je teda zrejmé, že dôvodom jej tlaku na odchod zo SFZ (a tým straty
jej príjmu a s tým spôsobených následkov) bola kauza "podvodu" a nie kauza "falšovania verejnej listiny
- žiadostí o vydanie cestovných dokladov", keďže sama navrhovateľka uviedla, že dôvodom je odchodu
bol mediálny tlak, avšak tento sa podľa predložených článkov týkal len kauzy "podvodu", pričom kauza

"falšovania dokladov" vznikla až po vyše roka od jej odchodu zo SFZ. Je teda zrejmé, že zo SFZ odišla
pre kauzu "podvodu". Preto všetky nároky týkajúce sa predovšetkým nedostatku peňazí spôsobenej
stratou zamestnania by mali byť uplatňované v konaní týkajúcom sa nárokov na náhradu škody pre
vedenie trestného stíhania pre podvod.

Rovnako bolo ťažké ustáliť z dôvodu ktorého trestného stíhania bol s navrhovateľkou skončený

štátnozamestnanecký pomer na GP SR ako aj jej ďalšie neprijatia do pracovného pomeru na Úrade
vlády SR a v NRSR. Ako už bolo uvedené vyššie, trestné stíhanie pre falšovanie žiadostí o cestovné
doklady začalo uznesením o vznesení obvinenia dňa 3.2.2003 a trestné stíhanie pre podvod uznesením
o vznesení obvinenia dňa 7.3.2006. Navrhovateľka bola prijatá do pracovného pomeru na GP SR
dňom 17.7.2006 a rovnako výberové konania v NR SR a na Úrade vlády SR sa konali v apríli a v

máji roku 2007. Z uvedeného je teda zrejmé, že v čase prijatia do zamestnania na GP SR a konania
výberových konaní do NR SR a Úradu vlády SR sa viedli voči navrhovateľke obe trestné stíhania.
Keďže žiadny zo svedkov (najmä svedkyňa Bitarovská ako pracovníčka personálneho oddelenia GP
SR) nevedeli presne potvrdiť pre ktoré z nich nebola navrhovateľka prijatá do zamestnania resp. bola
prepustená zo zamestnania na GP SR, bolo na navrhovateľke, aby iným dôkazom tieto skutočnostiupresnila. Navrhovateľka však v tomto smere ďalší dôkaz nepredložila, čo musel súd vyhodnotiť v
jej neprospech. Napokon v čase prijatia do zamestnania na GP SR a konania výberových konaní do
NR SR a Úrady vlády SR bola navrhovateľka pre skutok - falšovanie žiadostí o vydanie cestovných

dokladov aspoň prvostupňovo oslobodená spod obžaloby, kým pre druhý skutok - podvod - sa ešte
len viedlo trestné stíhanie v predsúdnom konaní (v marci 2007 bola podaná obžaloba). Vzhľadom na
uvedené bolo možné viac predpokladať, že za závažnejší skutok bol považovaný skutok "podvodu",
nakoľko tu ešte nebola navrhovateľka ani len prvostupňovo oslobodená, kým pri skutku "falšovania
dokladov" už bola aspoň prvostupňovo oslobodená. O tom, že navrhovateľka bola prepustená z GP

SR skôr pre trestné stíhania za podvod nasvedčuje aj vyjadrenie svedkyne Bitarovskej, ktorá sama
uviedla, že pracovníci GP SR, ako fanúšikovia futbalu, vyťahovali o navrhovateľke články a tak sa začalo
hovoriť o jej trestnom stíhaní, pričom je potrebné si uvedomiť, že v článkoch sa písalo o podozrení z
trestného činu podvodu (pôvodne sprenevery). Rovnako svedkyňa Štecová vo svojej výpovedi uviedla,
že navrhovateľka raz odišla na služobnú cestu, a počas tohto pobytu začala na Slovensku mediálne
štvavá kampaň, že ju obviňujú zo sprenevery. Rovnako teda potvrdila, že štvavá mediálna kampaň bola

namierená voči navrhovateľke pre podozrenie zo sprenevery a nie pre podozrenie z falšovania žiadostí
o vydanie cestovných dokladov. Ak teda pracovníci GP SR vyťahovali na navrhovateľku články, tak išlo
o články týkajúce sa podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu, pre ktorý bola v čase prijatia do
zamestnania na GP SR navrhovateľka už trestne stíhaná.

Vzhľadom na všetky závery vykonaného dokazovania súd mal po skutkovej stránke za to, že vedenie

trestného stíhania voči navrhovateľke pre podozrenie zo spáchania trestného činu falšovania verejnej
listiny (žiadostí o vydanie cestovných dokladov) negatívne zasiahlo do osobnostných práv navrhovateľky
(navrhovateľka to nepochybne takto pociťovala), avšak niektoré ňou deklarované následky (strata
zárobku, a tým spojená nemožnosť splácať úver, dražba bytu, strata cti v profesijných kruhoch športovej
obci,strataspoločenskéhopostaveniaakredituvoblastivktorejpôsobila,stratazamestnanianaGPSR)

nemali priamu príčinnú súvislosť s týmto trestným stíhaním, ale ide skôr o následky zapríčinené konaním
pôvodného zamestnávateľa SFZ ako aj následky spojené s trestným stíhaním pre podozrenie zo
spáchania trestného činu podvodu. Napriek uvedenému však nemožno zľahčovať, že samotné vedenie
trestného stíhania pre závažný trestný čin má nepochybne negatívne dôsledky na osobnostnú sféru
takto poškodenej osoby, ak táto bola právoplatne spod obžaloby oslobodená a to nehovoriac o tom, ak

sa takéto trestné stíhanie vedie viac ako 5 rokov. Rovnako nemožno opomenúť skutočnosť, že v konaní
OkresnéhosúduBratislavaIIIzároveňdošloajkzbytočnýmprieťahomvkonanípridoručovanírozsudku,
čo nepochybne malo vplyv na samotnú dĺžku trestného konania a trvania negatívnych dopadov na osobu
navrhovateľky. Aj tieto skutočnosti potom súd bral na zreteľ pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004)
a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona
(1.7.2004).

Podľa § 1 ods. 1,2 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá
taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri

plneníúlohštátnehoorgánu,ktorénatútoorganizáciuprešli.Zodpovednostipodľaodseku1sanemožno
zbaviť.

Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred
prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v

trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.Akvšakideorozhodnutievydanévtrestnomkonaníprotiosobámpodliehajúcimvojenskejsúdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom,

a)akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,

b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa§9ods.2zákonač.58/1969Zb.,akbolažiadosťopredbežnéprerokovaniepodanánaústrednom
orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade
zachovávajú.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným

postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone

verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§4ods.1písm.a)zákonač.514/2003Z.z.,vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie
je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§

15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ust. § 6 ods. 1 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky

podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.

Vprvomradesasúdstotožnilsnázoromodporcu,ženakoľkokvydaniuuzneseniaovzneseníobvinenia,
úkonom orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ako i k podaniu obžaloby
došlo pred 1.7.2004, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné prípadný vznik nároku
na náhradu škody z týchto úkonov posudzovať podľa uvedeného zákona. Odvolanie proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.6.2005 ako i navrhovateľkou namietané prieťahy v konaní však

už spadajú do obdobia po 1.7.2004 a preto prípadný vznik nároku na náhradu škody z týchto úkonov
sa posudzuje podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

I. náhrada škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Navrhovateľka v tomto smere za nezákonné rozhodnutie označila uznesenie Ministerstva vnútra, Úradu
inšpekčnej služby, Inšpekčný odbor Bratislava ČVS: UIS-486/IBA-PO-2002 o začatí trestného stíhaniaa vznesení obvinenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu falšovania verejnej listiny zo dňa
3.2.2003.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je

predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá,

že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.).

V preskúmavanej veci navrhovateľka svoj nárok na náhradu škody vyvodzovala z uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 3.2.2003, ktoré neúspešne napadla sťažnosťou a následne vedeného trestného
konania voči nej. Toto uznesenie považovala za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nej nemalo
byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mala dopustiť, nebolo preukázané, že by ho spáchala
navrhovateľka, preto bola spod obžaloby oslobodená ("skutok nie je trestným činom"). Keďže toto

uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 citovaného zákona, bolo treba zaoberať sa
otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 citovaného zákona
rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení
spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku

by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb
ako aj v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná
odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť
materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo

tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú
otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 4 zákona č.
58/1969 Zb.. Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním
s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a
oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako

zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v
podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia
nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z
hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5, § 6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického

výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť
rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu
škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa

ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin
zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie
prípady uvedené v §5 a 6 ).

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 3.2.2003 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení
zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z.. Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej
takýmto nezákonným rozhodnutím, sa okrem existencie nezákonného rozhodnutia vyžaduje aj vznik
škody a najmä existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý
zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetkupred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba
nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.

Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná

škodatrebazahrnúťajškodu,ktorúpoškodenýutrpelnainýchmajetkovýchprávach,aleboajujmu,ktorú
poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému
tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady
vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní.
V prípade ujmy na zdraví do kategórie skutočnej škody patria aj náklady vynaložené na liečenie (§

449) buď poškodeným samým, alebo niekým iným (napr. zdravotnou poisťovňou), nárok na náhradu
bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444), nárok za stratu zárobku (§ 445), nárok za
stratu na dôchodku (§ 447a), náklady na výživu pozostalým (§ 448) a náklady spojené s pohrebom.

Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku
spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti
dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením. Naturálna reštitúcia tu neprichádza

do úvahy.

Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že
medziprotiprávnymúkonomavzniknutouškodoumusíbyťvzťahpríčinyanásledku.Existenciapríčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi

príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky
zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu - úhrada trov právneho
zastúpenia v trestnom konaní) skúmal, či predmetné nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných

(bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak ako si ju uplatňovala navrhovateľka. Inak
povedané, súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak ako si ju uplatnila navrhovateľka) došlo
v dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola ním vyvolaná ("nebyť nezákonného rozhodnutia,
nevznikla by ani škoda").

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,

fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1
zákona č. 58/1969 Zb. ako aj §1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom
konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľke bola uznesením o vznesení

obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda vo forme vynaložených nákladov na právne
zastúpenie v trestnom konaní, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. nesie
zodpovednosťštátzastúpenýodporcom.Tátoškodabolanavrhovateľkespôsobenávpríčinnejsúvislosti
s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľke začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie pre trestný čin falšovania verejnej listiny. Navrhovateľka včas požiadala odporcu o predbežné

prerokovanie jej nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátila so
svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o
vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou
v trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s
vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, nie je

dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov
navrhovateľky v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov,
teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľkin
majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jej osobe. Ak navrhovateľka skutočne
zo svojho majetku uhradila v súvislosti s jej zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú

sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jej majetok v príčinnej súvislosti s vedením
trestného stíhania voči jej osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči jej
osobe, nemusela by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta.V tejto súvislosti súd poznamenáva, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa zákona č. 58/1969
Zb. je 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu, že v neskoršom konaní došlo
k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť

medzi podmienkami 1 a 2. Podmienka sub 1 bola u navrhovateľky naplnená (navrhovateľke bolo
vznesené obvinenie a vedené voči nej trestné stíhanie a bola spod obžaloby právoplatne oslobodená).
Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične definovaná ako majetková
ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj. peniazmi. Za skutočnú škodu sa
teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či v inom

znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej tejto definície je zrejmé, že škodou
môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie, nakoľko nimi
dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že zákonodarca
(už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu právnej istoty) nákladov konania
pod pojem škody už v zákone č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé,

že fakt oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne
znamená, že nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony
smerujúce k odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie
uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o zastavenie trestného
stíhania. Teda, náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti so

"vznesením obvinenia", nakoľko ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj podmienka príčinnej
súvislosti medzi podmienkami 1 a 2. Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č.
58/1969 Zb., nakoľko by jeden z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik nákladov konania
vedúceho k jeho reparácii - nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby,
voči ktorým bolo nezákonne vedené trestné stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal

žiadny rozumný zmysel, tj. že by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutej
týmto osobám v neskoršom konaní. Inak povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej,
akurát v inej kvantitatívnej podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť
k odškodneniu týchto osôb.

Je potrebné rovnako reflektovať, že náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu

spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným
krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému.
Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát
chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo stíhanej ako náklady vynaložené
v záujme právneho štátu samého.

Listina základných práv a slobôd, ktorej súčasťou je i čl. 36 ods. 3, bola do nášho právneho
poriadku (resp. do právneho poriadku vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) začlenená
ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; tento zákon bol
schválenýdňa9.1.1991aúčinnosťnadobudoldňa8.2.1991.Základnýmustanovenímtohtozákonabol

§ 1 ods. 1, podľa ktorého "ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie
musí byť v súlade s Listinou"..., a ďalej § 6 ods. 1, ktorý stanovil, že "zákony a iné právne predpisy
musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do 31. 12. 1991. Týmto dňom strácajú účinnosť
ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Z uvedeného potom možno dovodiť, že by bolo v
rozpore s Listinou po 8. 2. 1991, kedy táto ústavná norma vstúpila do účinnosti, používať pri aplikácii

zákona č. 58/1969 Zb. a aj zákona č. 514/2003 Z.z. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 ods. 3 Listiny
a v dôsledku toho rovnako s princípmi materiálneho právneho štátu a s chápaním spravodlivosti ako
cieľa, ktorý má byť v súdnom konaní dosiahnutý.

Listina v čl. 36 ods. 3 priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným
či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Toto ustanovenie všeobecne vychádza zo
skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území,
chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil
domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky ipodrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným
postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je práve zmieňovaný zákon č. 58/1969 Zb. (neskôr zákon
č. 514/2003 Z.z.) Takýto zákon však nemôže samotný nárok na náhradu škody, v dôsledku spomínaného

konania vzniknutej, anulovať (negovať), hoci "iba" v jeho dieľčom aspekte. Inak povedané, zvláštny
zákon podľa čl. 36 ods. 4 Listiny nemôže poprieť predmetné ústavou zaručené základné právo, a to
nielen ako celok, ale ani jeho dielčie komponenty. Zákonu je zverená úprava podmienok a podrobností
realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého, kto bol
poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom.

Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 58/1969
Zb., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny -
zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov
konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil,

že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania
(trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody
spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať
na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom
ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov

konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu
nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia
je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene
alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého
konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám".
Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti
štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.

Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 58/1969

Zb. ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na
oslobodenie spod obžaloby či na zastavenie trestného stíhania.

Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu
trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu
spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k

oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal
predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho
štátu samého.

Ako už bolo uvedené, náklady konania vedúce k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného
stíhania sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko ním boli vyvolané. Pokiaľ tento

ústavný predpis zakotvuje základné právo "každého" na náhradu škody, nemožno než dospieť k záveru,
že aj navrhovateľovi - ako "každému" - prináleží právo na náhradu škody v podobe ním vynaložených
predmetných nákladov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľke náhradu škody vo výške 708,82,-EUR, nakoľko
práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách konania

resp. o ich výške) sa zmenšil jej majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči
jej osobe (navrhovateľka túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradila), čo vyplýva aj z
predložených príjmových dokladov založených v súdnom spise (podanie zo dňa 18.5.2012, príloha č. 1).

Napokon aj zo samotných vyúčtovaní úkonov právnej pomoci (č.l. 41 súdneho spisu), vyplýva, že tieto
boli skutočne účelne vynaložené na zastupovanie navrhovateľky v predmetnom trestnom konaní.Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. súd poukazuje na to, že trestné
stíhanie (bez ohľadu na to o aký trestný čin ide) predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do

súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj
jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej
povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že
trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé

vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi
prípady vadného obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969
Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu
za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia a trestným stíhaním (ukončeným
oslobodzujúcim rozsudkom).

Je síce pravdou (tak ako to tvrdí odporca), že zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach náhradu
nemajetkovej ujmy neupravuje, táto skutočnosť však sama o sebe podľa súdu neznamená, že takúto
náhradu nie je možné priznať.

Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa
uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi

považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje
takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich

náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj
s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie. Napriek tomu, však na danú vec
treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní

sú totiž povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje.

Podľa článku. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa

na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom.

Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať záver,
že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003
Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb. a to
odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným

postupom orgánov štátnej moci. Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy ktorá
vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby,
ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám,
ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené
anedošlobyunichkodškodneniunemajetkovejujmy,ktoráimpreukázateľnevznikla(denegatiojustitie).

To znamená, že napriek tomu, že Slovenská republika je demokratický a právny štát (čl. 1 Ústavy SR),
tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy a odškodnenia (vo forme
nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Inak povedané
nemôže v právnom štáte nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako 5 rokov trestnéstíhanie (aj v konaní pred súdom, a takáto osoba je vystavená neustálym procesným úkonom zo strany
orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená, a následne obžalovaná z trestného
činu), toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala prípadne,

že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celých päť rokov
vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu,
že túto zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval (hoci ak by k vzneseniu obvinenia došlo za účinnosti nového
zákona č. 514/2003 Z.z. tak by tu k odškodneniu došlo). Uvedený záver súd zaujal aj z dôvodu, že inú
formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia

ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Citované ustanovenie totiž je založené na súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti
sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. To znamená, že
štát aj tu môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu,
že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri
výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a

podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Je
teda zrejmé, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie je povinná sa procesným úkonom orgánov
činných v trestnom konaní podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia
ustanovení § 11 a nsl. OZ nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani
aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Aj medzinárodné dokumenty v súvislosti s náhradou za ujmy utrpené následkom porušenia ľudských
práv používajú terminológiu "spravodlivá náhrada škody", "náhrada v peniazoch", "plná náhrada za
akúkoľvek stratu alebo ujmu", pričom spravodlivá náhrada má obsahovať reštitúciu (navrátenie majetku
alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov vzniknutých ako dôsledok toho, že osoba
sa stala obeťou /poškodenou) a kompenzáciu (ak reštitúcia už možná nie je, alebo ak spravodlivá

náhrada nie je postačujúca). Je čas, aby sa definícia škody v zákone č. 58/1969 Zb. nevnímala len ako
majetková ujma, ale aby sa pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ako aj pre účely všeobecnej zodpovednosti ponímanie škody vnímalo ako celková (tak majetková ako
aj nemajetková) ujma.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že u navrhovateľky je daný právny nárok aj na náhradu

nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia a následného vedenia
trestného stíhania.

Navrhovateľka poukázala na to, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jej práva na osobnú
česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľku, čo
do jej postavenia v rodine a v spoločnosti.

Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby
navrhovateľky v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,
pracovnom či inom prostredí navrhovateľky. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe
poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o
znížení dôstojnosti a vážnosti navrhovateľky v spoločnosti v značnej miere, preto navrhovateľke priznal

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Súd, za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v pracovnom, rodinnom príp. inom
prostredí navrhovateľky, v tomto smere vypočul svedkov navrhnutých navrhovateľkou, ako aj vykonal
výsluch samotnej navrhovateľky.

Z tohto dokazovania (viď popísaný skutkový stav) mal súd za nepochybné, že navrhovateľka toto trestné

stíhanie (resp. obe trestné stíhania), ktoré sa viedlo voči jej osobe veľmi ťažko zvládala, pociťovala ho
ako prejav nespravodlivosti a "pomsty" za to, že sa sama snažila poukazovať na nezákonnú činnosť
niektorých funkcionárov SFZ, a namiesto toho, aby boli prešetrené tieto skutky, sama bola neoprávnene
obvinená z viacerých trestných činov, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé. Navrhovateľka aj v
dôsledku tohto trestného stíhania (hoci podľa súdu oveľa väčší zásah malo trestné stíhanie pre podvod)

bola očierňovaná v očiach verejnosti, najmä v oblasti športu, kde nepochybne stratila svoje postavenie
a morálny kredit, ktorý si vždy budovala. Následky trestných stíhaní mali nepochybný dopad na jej
rodinu, kedy zostala prakticky sama s troma maloletými deťmi a bola odkázaná výlučne na pomoc
svojej rodiny, a to napriek tomu, že v minulosti dosahovala nadpriemerné zárobky. Táto situácia sanepochybne prejavila aj na psychickom rozpoložení navrhovateľky, ktorá sama uviedla, že sa dostala
na úplné (absolútne) dno. Nebyť pomoci zo strany jej rodiny, nevie ako by to zvládla. Napriek tomu,
že bola právoplatne spod obžaloby oslobodená, nik jej doposiaľ zo strany štátu neposkytol ani len

morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia sa. Aj keď (ako už bolo popísané vyššie) väčšina ňou
deklarovaných následkov sa spája práve s trestným stíhaním za podvod, nebolo možné jednoznačne
vylúčiť (možno sa len domnievať), že k jej prepusteniu z GP SR skutočne došlo pre trestné stíhanie za
falšovanie verejnej listiny. Všetky vyššie uvedené skutočnosti mal súd preukázané nielen zo samotnej
výpovedi navrhovateľky ale aj z výpovede svedkyne p. Štecovej, ktorá v tom čase veľmi navrhovateľke

pomáhala a teda mala vedomosť o týchto následkov. Jej výpoveď pôsobila na súd dôveryhodne, a
napriek tomu, že je rodinnou príbuznou s navrhovateľkou, nebol dôvod jej výpoveď spochybňovať, čo
nespravil ani samotný odporca). Je nepochybné, že predmetné trestné stíhanie zanechalo stopy na
psychike navrhovateľky, keď táto z hľadiska viktimácie je "obeťou" predmetného trestného konania.
Najmä existencia terciálnej viktimácie u navrhovateľky má pre ňu doživotné následky. Podľa súdu už
len samotné vedenie (akéhokoľvek) trestného stíhania voči osobe zanechá (a najmä u osôb labilnejšej

povahy) na jeho psychike určité následky. Tým, že v prípade zásahu do osobnostných práv treba každý
prípad posudzovať individuálne (okrem iného) aj s prihliadnutím k osobe poškodeného, mal súd za
to, že aj vedenie trestného stíhania pre trestný čin falšovania verejnej listiny spôsobilo taký zásah do
osobnostných práv navrhovateľky, ktorý si vyžadoval priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch.

Neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné

vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť (napr. pomocou kritérií obsiahnutých v Občianskom zákonníku
pri úprave ochrany osobnosti), a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu, prihliadol
predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľky -

občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti, najmä v oblasti športu. Navrhovateľka bola totiž
v rozpore so skutočnosťou označená za "páchateľa protiprávnej činnosti závažného charakteru, ktorá
je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná.
Nemožno opomenúť, že dôsledky tohto trestného stíhania, navrhovateľka, napriek tomu, že toto bolo
právoplatne skončené ešte začiatkom roka 2008, znáša až dodnes (otrasená psychika, ťažkosti s

hľadaním zamestnania a pod.).

Dôležitou skutočnosťou je aj to, že nie je možné ujmu, ktorá vznikla navrhovateľke tým, že sa voči nej
celých 5 rokov viedlo trestné stíhanie pre závažný a morálne odsúdeniahodný trestný čin, odstrániť
už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Doposiaľ totiž navrhovateľke nikto neposkytol ani len
morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto súd považuje výšku priznanej nemajetkovej

ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za primeranú. Vo zvyšku súd nárok na nemajetkovú
ujmu zamietol, pretože vzhľadom na výsledky dokazovania považoval nemajetkovú ujmu vo výške
10.000,-EUR vzhľadom na osobu navrhovateľky, jej doterajší život a následky vyvolané práve týmto
trestným stíhaním za primeranú. Súd uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy znížil predovšetkým preto,
že väčšina deklarovaných následkov má príčinnú súvislosť v trestnom stíhaní za podvod a v konaní jej

zamestnávateľa SFZ (viď výklad vyššie).

II. Náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

V tomto smere súd v krátkosti uvádza, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že pri doručovaní
prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava III došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, nakoľko predmetné rozhodnutie nebolo cca 1 rok vôbec doručované účastníkom trestného

konania (viď výklad pri skutkovom stave). Zodpovednosť za škodu tým spôsobenú je potrebné
posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko k zbytočným prieťahom v postupe súdu došlo už
za účinnosti tohto zákona. Táto skutočnosť potom nepochybne prispela aj k samotnej dĺžke trestného
stíhania, ktoré z uvedeného dôvodu prebiehalo cca o rok viac ako mohlo. Je pritom nepochybné, že
akékoľvek bezdôvodné predlžovanie trestného konania zvyšuje intenzitu jeho zásahu do osobnostných

práv obvineného (za predpokladu, že sa neskôr preukáže že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť
ani len začaté). Preto nemožno zľahčovať tú skutočnosť, že predmetné trestné stíhanie navrhovateľky
prebiehalo o jeden rok viac ako bolo nevyhnutné. V dôsledku toho osoba obvineného sa dostáva
do stavu právnej neistoty a to len vďaka postupu orgánov štátu. Vzhľadom k tomu súd pri určovanívýšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj k tejto významnej skutočnosti (existencia nesprávneho úradného
postupu) a preto navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy priznal.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pričom
priznal navrhovateľke, hoci mala vo veci len čiastočný úspech pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy,
plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške tohto plnenia záviselo len od úvahy súdu (v časti
náhrady majetkovej škody bola navrhovateľka plne úspešná). Súd zároveň pri rozhodovaní o trovách
konania mal za to, že nemôže nastať situácia, keď bola účastníkovi (navrhovateľke) preukázateľne

spôsobená škoda nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom, tento
si ju riadne uplatnil aj žalobou na súde, táto mu bola súdom priznaná, len mu súd priznal nižšiu sumu ako
žaloval (na základe voľnej úvahy súdu), aby za takejto situácie nebola takémuto účastníkovi priznaná
náhrada trov konania a to najmä v prípadoch, keď žaloba bola čo do dôvodnosti uplatnených nárokov (čo
do základu) podaná dôvodne. Navrhovateľovi bola súdom priznaná suma v celkovej výške 10.708,82,-
EUR (základ pre výpočet odmeny).

U navrhovateľa trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia, a to:

Podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., §9 ods. 1, §10 ods. 1 :

- §14 ods. 1 písm. a) - príprava a prevzatie veci (2011).........................270,54,-EUR

rež. paušál 7,41,-EUR

- §14 ods. 1 písm. b) - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (11.2.2011)... 270,54,-EUR

rež. paušál 7,41,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. b) - písomné podanie na súd - žalobný návrh (11.3.2011).. 270,54,-EUR

rež. paušál 7,41,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. b) - písomné podanie na súd -vyjadrenie zo dňa 17.5.2011.... 270,54,-EUR rež.
paušál 7,41,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. c) - účasť na pojednávaní (22.2.2012) .................................... 270,54,-EUR

rež. paušál 7,63,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. c) - účasť na pojednávaní (23.4.2012) ................................... 270,54,-EUR

rež. paušál 7,63,-EUR

-§ 14 ods. 1 písm. c), §14 ods.5 písm. b) - účasť na pojednávaní (23.5.2012) .... 67,64,-EUR

rež. paušál 7,63,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. b) - písomné podanie na súd -vyjadrenie zo dňa 29.6.2012.... 270,54,-EUR rež.
paušál 7,63,-EUR

-§ 14 ods. 1 písm. c), - účasť na pojednávaní (4.7.2012) .............................. 270,54,-EURrež. paušál 7,63,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. b) - písomné podanie na súd -vyjadrenie zo dňa 23.8.2012.... 270,54,-EUR rež.
paušál 7,63,-EUR

-§ 14 ods. 1 písm. c), - účasť na pojednávaní (4.7.2012) ................................ 270,54,-EUR

rež. paušál 7,63,-EUR

Spolu trovy právneho zastúpenia bez DPH: 2.773,04,-EUR

Spolu režijný paušál: 83,05,-EUR

Spolu: 2.856,09,-EUR

Spolu trovy právneho zastúpenia s DPH: 2.856,09 + 571,22,-EUR (20%DPH) = 3.427,31,-EUR

Trovy celkom: 3.427,31,-EUR

Podľa § 149 ods. 1 OSP ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania,
je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.