Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 18, 2015

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 11C/138/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215454
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Petreás

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2015:6712215454.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Jánom Petreásom, v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a o náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným
postupom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Súd žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.9.2012 boli tunajšiemu súdu doručené žaloby žalobcu označené ako žaloba na plnenie o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Konania boli vedené pôvodne pod sp.zn. 11C/138/2012
a11C/141/2012.Žalobamisažalobcadomáhalvočižalovanejnáhradyškodyvzniknutejmunesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Zvolen, lebo tento nerozhodol v zákonom stanovenom čase o
návrhu na zmenu súdneho exekútora. Zároveň sa žalobca domáhal aj nemajetkovej ujmy z toho istého
dôvodu.

S prihliadnutím na to, že predmetom konania sú obdobné veci a účastníci konania v jednotlivých
konaniach sú totožní, súd rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie uznesením č.k. 11C/138/2012-14
zo dňa 28.1.2013. Uvedené veci sú ďalej vedené pod sp.zn. 11C/138/2012.

Žalobca svoje žaloby odôvodnil tým, že žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako
oprávnený subjekt (veriteľ) navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa
ustanovenia § 38 a nasl. Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu

nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca
navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere č. 6130541. Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom
poriadku, najmä podľa ustanovenia § 44 ods.1 Exekučného poriadku a predložil návrh žalobcu na
vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, t.j.
Okresnému súdu Zvolen, ktorý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č. 5611*001306.

Žalobca pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom,
ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie spísal dňa 28.10.2009 a podal
postupom podľa ustanovenia § 44 ods.8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu
exekútora. Žalobca legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonompredpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom
stanovenej lehote. Bohužiaľ sa tak nestalo a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne a
materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym súdnym poriadkom.

Žalobca poukázal na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o
zmene súdneho exekútora. Poukázal na ustanovenie § 44 ods.7 Exekučného poriadku platobného od
1.9.2005 a na ustanovenie § 44 ods.8 Exekučného poriadku, platného od 1.12.2006. V exekučnom
konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená zákonná povinnosť exekučného súdu

rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú
legálnu možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda
do konania nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva sa dokazovanie), nerozhodol o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

Žalobca považuje postup exekučného súdu ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
ustanovením§44ods.7Exekučnéhoporiadku,resp.od1.12.2006ustanovením§44ods.8Exekučného
poriadku.Vpredmetomprípadeneexistujeokolnosť,ktorábyumožňovalaexekučnémusúdupostupovať

nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe.

Žalobca si uplatnil právo na náhradu majetkovej škody vo výške 175 Eur, ktorá pozostáva zo 70 Eur
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného

systému, sumy 40 Eur na udržiavanie a správu informačného systému, 50 Eur na administráciu listín a
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a 15 Eur na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde. Zároveň si uplatnil aj právo primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 165,96 Eur. Žalobca uskutočnil výpočet tohto nároku alikvotným pomerom 55,32 Eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu, teda 663,88 Eur za rok : 12 mesiacov v roku, čo je 55,32 Eur za mesiac. V danej veci
bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 105 dní.

ExekúciabolavedenásúdnymexekútoromJUDr.RudolfomKrutýmprotipovinnejV.R.,nar.XX.X.XXXX.
Exekúcia bola vedená pod sp.zn. EX 1855/2004. Na Okresnom súde bola exekúcia vedená v prospech
oprávneného pod sp.zn. 11Er/1382/2004. Z tohto spisu bolo zistené, že pôvodný súdny exekútor Mgr.
Jozef Ďurica požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 25.5.2004 na základe návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorý bol u neho podaný 29.4.2004. Poverenie na vykonanie exekúcie pod

č. 5611*001306 zo dňa 28.5.2004 bolo vydané na základe notárskej zápisnice notára JUDr. Ondreja
Ďuriača, Notársky úrad v Partizánskom č. N 646/2004, NZ 1286/2004 zo dňa 15.2.2004. Vymáhaná bola
suma 17.341,- Sk príslušenstvom. Dňa 2.11.2009 bol súdu doručený návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora z pôvodného súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu, exekútorský úrad vo Zvolene
na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad v Bratislave.

Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/1382/2004-13 zo dňa 10.2.2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú. Na základe odvolania oprávneného zo dňa 8.3.2010 Krajský súd v Banskej Bystrici vrátil
spis Okresnému súdu Zvolen 12.8.2010 bez rozhodnutia vo veci s tým, že vo veci musí prvostupňovo
rozhodnúť sudca Okresného súdu Zvolen.

Uznesením č.k. 11Er/1382/2004-39 zo dňa 16.8.2010, právoplatným od 21.10.2010 vyhlásil súd
exekúciu za neprípustnú. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 16CoE/319/2010-46 zo dňa
16.12.2010, právoplatným od 24.2.2011 odvolanie oprávneného odmietol.

Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/1382/2004-50 zo dňa 28.3.2011 exekúciu zastavil. Krajský
súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 41CoE/248/2011-60 zo dňa 26.10.2011 uznesenie Okresného
súdu Zvolen potvrdil.Zo spisu Okresného súdu Zvolen 11C/141/2012 bolo zistené, že žalobca žalobou podanou 27.9.2012
žiadal zaviazať žalovaného na náhradu škody vo výške 75 Eur z dôvodov uvedených vyššie (konanie
11C/138/2012) a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 608,52 Eur, ktorú sumu vypočítal zo sumy

663,88 Eur za rok : 12 mesiacov, čo je 55,32 Eur za mesiac a pri nečinnosti súdu trvajúcej 334 dní
je to 608,52 Eur. Exekúcia bola vedená súdnym exekútorom Mgr. Jozefom Ďuricom pod sp.zn. EX
1885/2004 proti povinnému T. K., nar. XX.X.XXXX. Zo spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/1363/2004
bolo zistené, že súdny exekútor Mgr. Jozef Ďurica podal dňa 25.5.2004 na tunajšom súde žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na uspokojenie pohľadávky oprávneného Pohotovosť

s.r.o. Bratislava proti povinnému T. K. na základe návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý bol u súdneho
exekútorapodaný29.4.2004.ExekučnýmtitulombolaNotárskazápisnicanotáraJUDr.OndrejaĎuriača,
Notársky úrad v Partizánskom č. N 353/2004, NZ 10399/2004 zo dňa 8.2.2004.

Okresný súd Zvolen vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 28.5.2004.

Dňa 2.11.2009 bol na tunajšom súde podaný návrh na zmenu súdneho exekútora zo súdneho exekútora
JUDr. Jozefa Ďuricu na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/1363/2004-22 zo dňa 27.9.2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 15CoE/53/2011-33 zo

dňa15.2.2011uvedenéuznesenieOkresnéhosúduZvolenpotvrdil.Uznesenienadobudloprávoplatnosť
23.3.2011.

Žalovaná sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 6.5.2013, ktoré bolo súdu doručené
15.5.2013.

Žalovaná poukázala na ustanovenie § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11

Podľa § 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nároku je zákonom (§ 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. Preto žalovaná má za to, že ide o predčasne uplatnený

nárok na súde. Zároveň žalovaná poukázala na to, že aj napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená
všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie,
nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú

majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti,
ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou
kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti

SRakoorgánpríslušnýpodľa§4ods.1písm.a)zákonač.514/2003Z.z.pretonárokžalobcunepovažuje
za predbežne prerokovaný. K podmienkam úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody žalovaná
uviedla, že zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:1./ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2./ vznik škody,
3./ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K namietanému nesprávnemu úradnému postupu - k otázke nerozhodnutia o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, žalovaná uviedla, že všeobecným

predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora
spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný
model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto
žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže
súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o
trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného

exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúce
exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods.9 Exekučného poriadku. Súd rozhodnutie o zmene exekútora
podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poveril exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec
mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Žalovaná pripúšťa, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu

oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od
doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť, v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú
lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v
tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému

súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnúc od uvedeného, v
prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bez pochyby bolo podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa § 3 ods.7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento

prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia §
415 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, keďže si nepočínal
tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku.

Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení,

či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
článku 48 ods.2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
článku 48 ods.2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na

lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods.2 ústavy.

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,

lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu je nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora,
vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora) nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote
ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 44 ods.8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,
že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.
To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,

pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s
ohľadom na zachovanie kontinuity konania.Žalovaná poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od
1.1.2013, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov
žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.
Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v článku 48 ods.2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd,

ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu. Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu

na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré
by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd
SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel napr. Krajský súd v Nitre v konaní sp.zn. 9Co
285/2011.

Pokiaľ by konajúci súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne

okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán
sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takom prípade preskúmavaný

súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Žalovaná aj vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

Žalovaná sa vyjadrila - namietala premlčanie v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“. Ako
vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa ustanovenia § 19
ods.1 zákona č. 514/200 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena

právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. V
prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom,
že Okresný súd Zvolen nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na
uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej
lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené žalovaná vznáša

námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od
doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pre dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli
žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).K uplatnenej materiálnej škode žalovaná uviedla, že žalobca sa domáha náhrady materiálnej škody
vo výške 175 Eur. Poukázala na ustanovenie § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého
sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné

uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je okrem iného nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Podľa tvrdení žalobcu,
tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou

času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy
uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov, urgencií,
publikačné výdaje, poštovné. Žalovaná poukázala na to, že na tomto mieste je potrebné poukázať
na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa
§ 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Podľa žalovanej, žalobca by v

tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej
individuálnej pohľadávke. V prvom rade žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých
prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom

exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných
nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/
vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové.
Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu
účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo

podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva, či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnene dôkaznej
povinnosti odôvodňuje. Žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

Žalovaná sa vyjadrila aj k uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy. Žalobca sa vo svojich žalobách

domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške v čiastke 663,88 Eur (čiastka, ktorú
v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé
omeškanie.

Žalovaná poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého v prípade,

ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na :
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaná na dve
skutočnosti, a to na to, že žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde tento
rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že
poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu
zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 Eur,

ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný
súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť
poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu
viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznala náhrada
nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť

prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade žalovaná poukazuje na to, že je potrebné poznamenať, že
vzniknemajetkovejujmyuprávnickýchosôbafyzickýchosôbjeodlišný.Pocityčlenovriadiacichorgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotnájudikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým

spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil v čom a ako
situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Žalovaná ďalej uviedla, že v tejto súvislosti
nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu

v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci
zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve
uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní,
ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Je zrejmé, že žalobca
a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy

konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca
je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb.

Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Právny zástupca žalobcu navrhol konanie prerušiť. Súd návrhu na prerušenie konania nevyhovel a
uznesením č.k. 11C/138/2012-204 zo dňa 18.9.2015 zastavil konanie o návrhu žalobcu na prerušenie

konania zo dňa 11.9.2015.

Na pojednávanie sa nedostavil právny zástupca žalobcu a ani zástupca žalovaného. Žalovaný
nepožiadal z vážnych dôvodov o odročenie pojednávania, hoci doručenie predvolania na pojednávanie
mu bolo riadne vykázané. Súd vec prejednal a vo veci rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania

podľa § 101 ods.2 O.s.p.

Zo spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/1382/2004 bolo zistené, že o návrhu na zmenu súdneho
exekútora doručeného súdu 2.11.2009 nebolo rozhodnuté v 30-dňovej lehote, ale dňa 10.2.2010 bolo
vydané uznesenie, ktorým exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú. Uznesenie bolo vydané vyšším

súdnymúradníkom,pretopodanímodvolaniaprotitomutouzneseniu,došlokzrušeniutohtouzneseniaa
vo veci rozhodoval zákonný sudca. Uznesením č.k. 11Er/1382/2004-39 zo dňa 16.8.2010 bola exekúcia
vyhlásená za neprípustnú. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 16CoE/319/2010-46 zo
dňa 16.12.2010 odmietol odvolanie oprávneného. Toto odôvodnil tým, že proti uzneseniu, ktorým súd
exekúciu vyhlásil za neprípustnú odvolanie nie je prípustné.

Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/1382/2004-50 zo dňa 28.3.2011 exekúciu zastavil. Krajský
súd v Banskej Bystrici toto uznesenie potvrdil uznesením č.k. 41CoE/248/2011-60 zo dňa 26.10.2011.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21.6.2012.

Zo spisu Okresného súdu Zvolen sp.zn. 11Er/1363/2004 bolo zistené, že návrh na zmenu súdneho
exekútora podal oprávnený dňa 2.11.2009. Konajúca vyššia súdna úradníčka prípisom zo dňa
30.11.2009 vyzvala súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu na predloženie vyúčtovania trov. Súdny
exekútor predložil 18.12.2009 súdu vyúčtovanie trov a navrhol exekúciu vyhlásiť za neprípustnú.

Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 11Er/1363/2004-22 zo dňa 27.9.2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesenie potvrdil svojim uznesením
č.k. 15CoE/53/2011-33 zo dňa 15.2.2011.

Zo spisov Okresného súdu Zvolen 11Er/1363/2004 a 11Er/1382/2004 bolo zistené, že o zmene súdneho

exekútora skutočne nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, ale v obidvoch týchto konaniach
bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekúcia bola zastavená.Konajúci súd sa stotožňuje s právnymi názormi vyslovenými zástupcom žalovaného, predloženým
vyjadrením zo dňa 6.5.2013. Aj podľa názoru súdu nie je v kompetencii všeobecného súdu posudzovať
prípadné prieťahy v konaní, toto je v kompetencii Ústavného súdu SR. Žalobca nepreukázal žiadnym

rozhodnutím Ústavného súdu SR, že by bolo došlo k prieťahom v konaní. Nepreukázal ani skutočnú
výšku škody a s prihliadnutím na to, že podľa názoru súdu nevznikol nárok na náhradu škody, nemohol
vzniknúť žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 17 ods.2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Súd preto žalobu v plnom rozsahu zamietol.

Žalovaný mal v konaní úspech, vzniklo mu právo na náhradu trov konania podľa § 142 ods.1 O.s.p.
Súd žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, lebo žalovaný si neuplatnil právo na náhradu
trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 3 vyhotoveniach (§ 204 ods. 1, prvá veta
O. s. p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého
druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal

jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších

predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., t. j.
1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie

5) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát
8) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené ( § 205a O. s. p. ), t. j.
1) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

3) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p.,4) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

O. s. p.).