Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8MCdo/8/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112220139
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8112220139.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35724803, proti žalovaným 1/ G. W., bývajúcemu vo P., zastúpeného
advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, so sídlom Námestie SNP č. 7, Stropkov, 2/ Y. W., bývajúcej
v W., 3/ L. W., bývajúcemu v O., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Združenia na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. Legionárov č. 5, IČO: 42 176 778, o

zaplatenie 6 988,74 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 17 C/403/2012,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu
Prešov z 25. februára 2013 č.k. 17 C/403/2012-106 a rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. júna
2013 sp.zn. 16 Co/88/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným 1/ až 3/ a vedľajšiemu účastníkovi na žalovanej strane nepriznáva náhradu trov konania o
mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 25. februára 2013 č.k. 17 C/403/2012-106 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal, aby žalovaný bol súdom zaviazaný zaplatiť mu sumu 6 988,74 € s príslušenstvom na
základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0503150940 z 21. septembra 2004. Neprihliadol na žalovaným

nezaplatený dlh v zmysle Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 18. októbra
2010 (ďalej len „Dohoda“). V odôvodnení konštatoval, že žalobou je uplatnený nárok z právneho
vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa, na ktorý treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách. Podľa ustanovení tohto zákonníka (§100 a násl.) treba posudzovať aj účinky
námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Súd vyhodnotil Dohodu ako nekalú obchodnú praktiku
a tiež ako právny úkon, ktorý nemohol mať právne účinky uznania dlhu v zmysle §588 Občianskeho

zákonníka.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok potvrdil rozsudkom z 20. júna 2013
sp.zn. 16 Co/88/2013. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny (§
219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s jeho názorom, že ide o spotrebiteľský vzťah, ktorý je upravovaný
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Tieto ustanovenia je potrebné aplikovať aj na právne úkony,

ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu (vrátane uznania dlhu). Za správny označil
záver, že dohoda o uznaní splátkového kalendára a uznaní záväzku ako nekalá obchodná praktika je
neplatná a prieči sa dobrým mravom. Konštatoval, že v čase uznania dlhu (18. októbra 2010) tento nebol
premlčaný. Od 15. augusta 2006 bežali žalobcovi lehoty, či už 2 alebo 3 ročné, ktoré skončili dávno pred
podpísaním dohody.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozsudkom jednak s odôvodnením, že súdy predmetnúvec nesprávne právne posúdili, keď na zistený skutkový stav aplikovali síce správnu právnu normu
(§110 ods. 1, § 558 Občianskeho zákonníka), avšak nesprávne ju na daný skutkový stav vyložili
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Súdom tiež vytkol, že: „Záväzkový vzťah, z ktorého navrhovateľ

vyvodzuje svoj nárok voči odporcom je zmluva o úvere, ktorá sa spravuje ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Ak vo veci konajúce súdy záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a odporcami včítane otázky
premlčania posúdili podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, aplikovali na vec nesprávny právny
predpis (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6MCdo 4/2012).“ Dohoda podľa jeho
názoru nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy. Všeobecná premlčacia doba, ktorá je upravená v § 397

Obchodného zákonníka je štyri roky. V ďalšej časti mimoriadneho dovolania podal generálny prokurátor
výklad a rozbor § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka, charakterizoval
inštitúty upravené v týchto ustanoveniach a vysvetlil odlišnosti podmienok a právnych následkov uznania
práva a uznania dlhu. Konštatoval, že Dohoda má všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platné
uznanie dlhu a že súdy v predmetnej veci neskúmali dôvodnosť vznesenej námietky premlčania od
zročnosti jednotlivých splátok (§103 Občianskeho zákonníka) ale od mimoriadnej splatnosti celého dlhu

20. decembra 2008), ktorá splatnosť nebola v konaní preukázaná. Navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť
a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Účastníci (mimo žalovaného 1/) a vedľajší účastník na žalovanej strane sa k mimoriadnemu dovolaniu
písomne nevyjadrili.

Žalovaný 1/ navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť z dôvodu, že ustanovenia upravujúce právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru je potrebné aplikovať nielen na samotnú spotrebiteľskú zmluvu, ale
aj na právne úkony, ktoré na spotrebiteľskú zmluvu nadväzujú a majú vplyv na obsah tohto zmluvného
vzťahu, teda aj na Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Rozhodnutia súdov

považoval za vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len vtedy, ak sám
podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky
na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním niektorého z opravných

prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného
zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s
princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom
procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp.zn. PL. ÚS 43/95 a z 19. júla

2000 sp.zn. PL. ÚS 57/99).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci

svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnejistoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z
roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú

vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú
dva odlišné právne názory. Vo vzťahu k Slovenskej republike porovnaj judikatúru ESĽP vo veciach
COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia
rozsudku z 9. júna 2015; DRAFT - OVA a.s. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, body
76 až 79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike,

sťažnosť č. 42533/11, body 68 až 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp.zn.

PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej
istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol
účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Z týchto názorov vychádza Spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho

dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktorého práva vete znie :
„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom
súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať
všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 94/2015). V jeho dôvodoch sa poukazuje na to, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý
je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými
úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky

procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti
opravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že
povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby - až
po najvyššiu úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len

potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí. To sa v
plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu
účastníka. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. ... . “

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP, ústavný súd a najvyšší súd), sú oprávnené
za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo
a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu,
že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád

uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -
teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkouexekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle

potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.
Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby

sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie

mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné spoločné
stanovisko najvyššieho súdu, zjednocujúce stanovisko ústavného súdu a judikatúra ESĽP skúmal na
podklade spisu, či žalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu dovolaním, po zistení, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodal, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
odmietol ako procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p.
a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť

trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto
podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade
dal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaným 1/ uplatnené trovy konania za právne
zastúpenie advokátom (vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu z 25. októbra 2014) vzhľadom na
procesnú neprípustnosť toho mimoriadneho opravného prostriedku nepovažoval dovolací za účelne

(ani účinné) bránenie svojich práv, preto mu ich náhradu voči žalobcovi nepriznal; žalovaní 2/,3/ a
vedľajšíúčastníknastranežalovanýchnepodalinávrhnapriznanienáhradytrovkonaniaomimoriadnom
dovolaní; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§
243i ods. 2 O.s.p., §243c O.s.p.,§142 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.