Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/143/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309204262
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2309204262.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, Bratislava,
Pribinova 25, v mene ktorej koná JUDr. Martin Máčaj, advokát a konateľ, tiež advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému: W. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., F. S.

XXX/X,tohočasunaneznámommieste,vkonanízastúpenáopatrovníčkouMgr.S.W.,zamestnankyňou
Okresného súdu Galanta, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka
62, o vymoženie 336,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného a Združenia na ochranu
finančného spotrebiteľa OFS, IČO: 42 205 735, Nitra, Petzwalova 12, proti uzneseniu Okresného súdu
Galanta č. k. 26Er/30/2009-15 zo dňa 02. júla 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS o d m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS
ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania nepripustil z dôvodu, že vedľajšie účastníctvo je v
exekučnom konaní ako inštitút základného konania pojmovo vylúčené. Ďalej rozhodol tak, že exekúciu

zastavuje, čo odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (v ďalšom texte „Exekučný poriadok“) v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (v ďalšom texte „zákon o rozhodcovskom konaní“). Súdnemu exekútorovi
priznal náhradu trov exekúcie vo výške 40 eur a jej zaplatenie zaviazal oprávneného. Zmluvu o úvere
uzavretú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch

ako aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka - v ďalšom texte „OZ“), pričom oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere
konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s nepodnikateľom. V
tejto súvislosti posúdil predmetnú zmluvu aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53
ods. 1 OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, nakoľko spotrebiteľ nemal na výber

vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mal možnosť zmluvu len ako celok
prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právacha povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,

ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Domáhal
sa zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje
odvolanieodôvodniltým,žesúdprvéhostupňaprekročilsvojuprávomoc,keďsanazákladeustanovenia

§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu
napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom
jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval
až potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 a § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. zákona

o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v
konanívovecivrozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Vprípade,
že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv

a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,
pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskejrepubliky.Márnymuplynutímlehotynapodaniežalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku,

je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať

vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal,
aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „O.s.p.“)
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia
§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko
opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V odvolaní ďalej namietal, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodcovského rozsudku len na
návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej
právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo

na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu
princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho konania, nakoľko bol oprávnený uvedený
exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných
strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto súvislosti namietal, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného

súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie
dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred
súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že
exekučnýsúdjevzmysle§45ods.1písm.c)zákonaorozhodcovskomkonaníoprávnenýskúmaťlento,

či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať
platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je však aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v
súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán. Otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnymporiadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz
posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil
súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.

V prípade nestotožnenia sa s jeho odvolacími dôvodmi sa oprávnený v odvolaní domáhal, aby odvolací
súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej
len ZFEÚ). Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že predmetná smernica považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,

ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z
nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne
akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať SD
EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. S poukazom na rozhodnutia

rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov
konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii

všeobecnými súdmi SR. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 ZF EÚ rozhodol tak, že konanie preruší podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a SD EÚ na základe čl. 267 ZF EÚ predloží tieto prejudiciálne otázky:
1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede SD EÚ na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe

zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Proti výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania podalo odvolanie Združenie na ochranu
finančného spotrebiteľa OFS. Žiadalo, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že
vedľajšieho účastníka pripustí do exekučného konania, alternatívne navrhlo napadnuté uznesenie zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľ vyjadril nesúhlas s názorom okresného

súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. Takéto závery teórie, ale aj
súdnej praxe by bolo možné bezvýhradne akceptovať pred 15. októbrom 2008, kedy nadobudla účinnosť
novela OSP. V súčasnosti sú však tieto závery aplikovateľné len na pôsobenie vedľajšieho účastníka
vystupujúcehovkonanípodľa§93ods.1O.s.p..Súčinnosťouod15.10.2008boladoOSPzavedenátzv.
druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci podľa § 93 ods. 2 O.s.p..

Nastáva teda nová situácia, kedy pohnútka vedľajšieho účastníka k vstupu do konania nevyplýva zo
subjektívneho záujmu na výsledku sporu, ale vstup a pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní
je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne
princípy. Ak má súd pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní, žiadalo
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku,

ktorej formuláciu súdu na výzvu predloží.

Opatrovník povinného sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§
202 O.s.p., § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§

212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a
dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Odvolanie Združenia na ochranu
finančného spotrebiteľa však bolo potrebné odmietnuť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal
pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutie súdu napadnúť
riadnym opravným prostriedkom. Rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné, sú v zákone
taxatívne stanovené, v zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní vo
všeobecnosti nie je prípustné, výnimkou je situácia, kedy Exekučný poriadok výslovne odvolanie proti

nejakému uzneseniu pripúšťa. Ide tu tak o presný opak pravidla uplatňovaného v občianskom súdnom
konaní (riadiacom sa výlučne úpravou v OSP), v ktorom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno
podať odvolanie takmer vždy a kde zákon vypočítava len výnimky z tohto pravidla - čiže prípady, kde
odvolanie prípustné nie je. Ak teda Exekučný poriadok v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou
odvolania nepočíta, toto je neprípustné.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom
spoluvlastníctvemanželov,účastníkomkonania,akideotietoveci,jeajmanželpovinného,akdozačatia
exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym
rozhodnutím.

Podľa § 93 ods. 1 O.s.p., ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť

konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3, veta prvá a veta tretia O.s.p., do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na
výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva
súd rozhodne len na návrh.

Odvolací súd k tejto otázke uvádza, že ustanovenie § 37 Exekučného poriadku obsahuje uzavretý okruh
účastníkov, aj keď sa týka hlavných účastníkov, je správny postoj, že v exekučnom konaní sa vedľajší
účastník procesu nezúčastňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. z. 1Cdo 106/2008 zo
dňa 25. novembra 2008 uviedol, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového

konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa a odporcu. Zákonodarca výslovne
vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo
určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (93 ods. 1 OSP). V nesporovom konaní, resp. mimosporovom
konaní, kde sú účastníkmi konania aj tí, o právach a povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje
možnosťvedľajšiehoúčastníctva.Vedľajšieúčastníctvo(§93O.s.p.)akoinštitútlenzákladnéhokonania,

už zo svojej podstaty (určenia) je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ustanovenie
§ 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Súd
prvého stupňa správne zistil a posúdil v tomto rozsahu skutkový stav veci a otázku prípustnosti inštitútu
vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní správne právne posúdil.Vzhľadom na skutočnosť, že možnosť rozhodnutia spôsobom uvedeným vo výroku napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa (o nepripustení vstupu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa

OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania) v Exekučnom poriadku upravená nie je a
vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, možno dospieť len k tomu záveru, že odvolanie proti
takémuto výroku nemôže byť prípustné, nakoľko Exekučný poriadok nemôže upravovať prípustnosť
odvolania voči takémuto výroku, keď vôbec neupravuje možnosť rozhodovať o tejto otázke. Pri uplatnení
už uvedených úvah potom musí byť zrejmé, že odvolanie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa

OFS, snažiace sa o zvrátenie spôsobu, akým súd prvého stupňa prejednávanú vec posúdil, nebolo
prípustné a ako také muselo byť odvolacím súdom v zmysle § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietnuté.

Návrhom Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na prerušenia konania (pričom túto
vzhľadom na absenciu formulácie požadovanej prejudiciálnej otázky za návrh na prerušenie podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ani nemožno považovať), sa odvolací súd nezaoberal, a to vzhľadom na to,

že jeho odvolanie odmietol. Nebolo by hospodárne zaoberať sa touto otázkou v predmetnom konaní,
nakoľko na toto konanie vzhľadom na odmietnutie odvolania už nemôže mať vplyv.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého

uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súduSRč.k.II.ÚS545/2010-15,podľaktoréhoexekučnýsúdjeoprávnenýapovinnýskúmaťzákonnosť

exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka
konania, ako aj bez návrhu.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo

146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s

právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že

skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou

zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna

zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa

ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého
výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania.Zákonorozhodcovskomkonanínevylučuje,abyotázka(nedostatku)právomocirozhodcu

bola skúmaná i v exekučnom konaní.
V predmetnej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 11.01.2008 uzatvorená zmluva o úvere.

Predmetná zmluva spĺňa kritéria stanovené ustanovením § 52 OZ, bola uzatvorená medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Na tento právny vzťah je teda nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až

54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj
vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú

z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a

takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,
pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť
a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená,
len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o
individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok

môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,
ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko
spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.Odvolací súd ďalej len dodáva, že pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky
je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných

podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,

preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

Pre úplnosť v dôsledku zrušenia ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní s účinnosťou od 1. januára
2015 (pred rozhodovaním odvolacieho súdu) sa žiada doplniť, že toto ustanovenie v čase rozhodovania
súdu prvého stupňa platilo a bolo účinným. Na prípady exekúcií na základe rozhodcovských rozsudkov

vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá nové prechodné
ustanovenie § 243d odsek 2 EP, podľa ktorého na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (čím treba rozumieť záujem zákonodarcu na

dobehnutívšetkýchexekúciívedenýchnapodkladerozhodcovskýchrozsudkovpred1.januárom2015a
k takémuto dňu ešte neskončených podľa celého sumára právnych predpisov upravujúcich problematiku
exekúcií na podklade rozhodcovských rozsudkov a platiacich do dňa predchádzajúceho súčasnému
nadobudnutiu účinnosti zákonov č. 335/2014 Z. z. a 336/2014 Z. z., t.j. vrátane už dnes zrušeného § 45
zákona o rozhodcovskom konaní - tu napokon por. tiež čl. V body 7 a 49 a čl. VIII zákona č. 335/2014

Z. z.).

Odvolací súd však považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu

k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne

rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných

sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nevyhovel
a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval sú v
rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s
princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred
udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania
garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda

v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom
exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná
vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie
zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto
dôvod na prerušenie konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom
uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a

povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267
ZF EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie rozhodnutia

o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZF EÚ má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie
o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr
Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,

pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.

j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade
právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ

dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok,
došlo 31.10.2008, z tohto hľadiska by bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom
riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hranícaplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo

vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ
v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného SD EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ
v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili
právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak
bolo skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná.

Potom dospeli k záveru, že nakoľko rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná
individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor
odvolateľa v tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom
dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom

konaní nie je vylúčené.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na otázku, či je možné ustanovenie písm. q)
ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej
alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných

dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Smernica Rady 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje

indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a
gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že smernica v jednotlivých
bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
ktoré je potrebné považovať za nekalé, kým základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú upravené priamo v čl. 3 tejto smernice.

V danej veci je však potrebné zdôrazniť, že súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky neodvodil z ustanovení smernice, ale z vnútroštátnej úpravy - § 53 ods. 1 OZ, ktorého
znenie je transpozíciou čl. 3 smernice 93/13/EHS do právneho poriadku SR (novelou OZ - zákonom č.
150/2004 Z.z.). Ustanovenie § 53 ods. 1 obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky, pričom

v ustanovení § 53 ods. 3 (resp. 4) OZ uvádza len demonštratívny výpočet podmienok, ktoré možno
považovať za neprijateľné, a preto aj akákoľvek iná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú za
predpokladu,žespĺňakritériastanovenéods.1.Pretoajvprípade,akdojednanierozhodcovskejdoložky
používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou
priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu,

že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nepredurčuje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa SD EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17
a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

SD EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany
zavedenýpredmetnousmernicouvychádzazmyšlienky,žespotrebiteľsavporovnaníspredajcomalebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveňinformovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda
zabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľnebolviazanýnekaloupodmienkou,anaprispenieksplneniu
cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov

alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu

podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutéhovnútroštátnehosúduurčiť,čisamápodmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmysle
čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je
viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov SD EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ

pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2

Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné
v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím

zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47
tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť
sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
SD EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie

je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z
povinnosti predkladania predbežných otázok SD EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ,
teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na
zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry

vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na

základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po

tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Odvolací súd nepovažuje za
potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie
uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú
povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už
SúdnydvorEÚvyjadril,atodokoncavovecitýkajúcejsaoprávneného,čižeoprávnenýmusímaťotomto

závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť
s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti
spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere sospotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské

konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd
bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve
o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ
je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie
zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na SD EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.

Oprávnený vo svojom odvolaní výrok o trovách exekúcie výslovne nenapáda, avšak výrok o trovách je

v zmysle § 212 ods. 2 písm. b) O.s.p. závislým výrokom, teda odvolací súd ho považuje za napadnutý
aj v prípade, že odvolanie výslovne proti nemu nesmeruje.

Novela Exekučného poriadku účinná od 1. novembra 2013 (z. č. 299/2013 Z. z.) zrušila možnosť
podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku.

Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade
trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa
predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

V zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
proti rozhodnutiu súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhoduje sudca.

V zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustné odvolanie vždy
a v prípade, že ide o také rozhodnutie, ktoré ak by bolo vydané sudcom, odvolanie by nebolo prípustné,
takéto rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka sa zo zákona zrušuje a vo veci opätovne rozhoduje
sudca.

Keďže predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom bolo napadnuté
odvolaním podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného
poriadku v spojení s § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013 sa zo zákona
zrušilo v časti trov konania a v tejto časti musí opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď exekúciu zastavil. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v časti zastavenia
exekúcie v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.