Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. december 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/115/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8212202228
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8212202228.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: Ľ. Š., B.. X.X.XXXX, X. X., B.. H.. R.. I.. U. X,
proti žalovanému: L. Š., B.. XX.X.XXXX, X. X., B.. H.. R.. I.. U. X, zastúpenému Y.. Y. O., X. W., W. XX, o
úplné vylúčenie žalovaného z užívania bytu a z členstva v bytovom družstve, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 17.6.2014 pod č. k. 2C/43/2012-129, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku, ktorým bol žalovaný úplne
vylúčený z užívania bytu č. XX, na X. poschodí vo vchode č. X, bytového domu súp. č. XXXX, blok P.-
X.-X/A, nachádzajúceho v X. na ul. B.. H.. R.. I.. U. X, a vo výroku o trovách konania.

N e p r i z n á v a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov vyššie označeným rozsudkom žalovaného úplne vylúčil z užívania bytu č. XX,
na X. poschodí vo vchode č. X, bytového domu súp. č. XXXX, blok P.-X.-X/A, nachádzajúceho sa v X.
na ul. B.. H.. R.. I.. U. X. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobkyňa (po jeho doplnení) žiadala o úplné vylúčenie

žalovaného z užívania bytu a z členstva v bytovom družstve, dôvodiac ustanovením § 705a Obč.
zákonníka a § 231 ods. 3 Obch. zákonníka. V návrhu uviedla, že ďalšie spolužitie so žalovaným
v družstevnom byte, ktorý vlastnícky patrí C. U.B.É. X. J. X., sa stalo neznesiteľným. Žalovaný ju
neustále obmedzoval na slobode, vyhrážal sa jej, fyzicky a psychicky ju týral, obťažoval, spoločensky
znemožňoval, ponižoval ju na verejnosti a ponižoval ju ako ženu vôbec. Fyzického a psychického násilia
sa na nej dopúšťal počas celého manželstva, pričom najskôr tieto skutočnosti nehlásila, ale neskôr ich
už oznamovala na polícii. Za danej situácie sa bojí o svoj život, ako aj o psychické zdravie svojich detí.

Dňa 22.7.2010 ju žalovaný fyzicky napadol, pričom výsledkom tohto incidentu bolo trestné konanie, ktoré
sa na Okresnom súde X. skončilo pod sp. zn. 1T/90/2010 uznaním ho za vinného zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví na chránenej osobe podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Žalovaný
žiadal návrh zamietnuť, a to vzhľadom na to, že pokiaľ ide o vylúčenie z členstva v družstve, je to vzťah
medzi družstvom a účastníkmi konania, a pokiaľ ide o jeho úplné vylúčenie z užívania bytu, už počas
trvania manželstva z bytu odišiel sám. Je si vedomý toho, že bol odsúdený za skutok, ktorého sa dopustil
voči žalobkyni, ale keďže bol amnestovaný, musí sa naňho hľadieť ako keby nebol odsúdený. Taktiež

uviedol, že je bezpredmetné rozhodovať o jeho vylúčení z užívania bytu, keďže tento už sám opustil.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovenia § 705 a Obč.
zákonníka a § 135 ods. 1 O.s.p. uzavrel, že žaloba, v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala úplnéhovylúčenia žalovaného z užívania predmetného bytu, je dôvodná. V tejto súvislosti uniesla dôkazné
bremeno a predloženými a navrhnutými dôkazmi presvedčila súd o nevyhnutnosti eliminovať užívacie
právo žalovaného k družstevnému bytu, ktorého sú dosiaľ spoločnými nájomcami. Tieto skutočnosti

mal za preukázané z listinných dôkazov (rozsudku v trestnej veci a rozhodnutí vydaných v rámci
priestupkových konaní), výsluchov detí účastníkov konania realizovaných v rámci konania o rozvod
manželstva (sp. zn. 4P/14/2012), ako aj z výsluchu samotných účastníkov konania, keď aj sám žalovaný
tvrdil, že jeho konanie namierené voči žalobkyni bolo predmetom viacerých priestupkových konaní a že
bol aj odsúdený za skutok, ktorého sa voči žalobkyni dopustil, ale že v tejto súvislosti bol amnestovaný.

V danom prípade dochádza ku kolízii práv účastníkov konania, keď na jednej strane stojí ochrana
života a zdravia žalobkyne a jej detí, ktoré má spolu so žalovaným, a na druhej strane stojí právo
žalovaného užívať byt. Ochrana psychického či fyzického zdravia osôb, ktoré o ochranu podľa § 705a
Obč. zákonníka požiadajú, však, podľa názoru súdu, musí mať prednosť pred právom osoby (v tomto
prípade žalovaného) uplatňovať svoje užívacie právo k družstevnému bytu. V konaniach tohto druhu
pritom nedochádza k odňatiu vlastníckeho práva, o čom v danom prípade nemožno ani uvažovať,

keďže ide o spoločný nájom účastníkov konania k družstevnému byt, a neznamená ani ukončenie
členstva žalovaného v družstve. Ide len o elimináciu práva žalovaného užívať byt z dôvodu, že sa
preukázateľne dopustil voči svojej bývalej manželke fyzického a psychického násilia v takom rozsahu,
že ďalšie spolužitie sa stalo neznesiteľným.

Nestotožnil sa s argumentom žalovaného o tom, že súd nemôže prihliadať na skutok (trestný čin), za
ktorý bol síce právoplatne odsúdený, ale neskôr bol účastný amnestie. Amnestia je totiž inštitút trestného
práva, ktorého podstata tkvie v odpustení trestu, a teda na akomsi zabudnutí na uložený trest. Tento
inštitút má význam v rámci uplatnenia sa jednotlivca v spoločnosti a v rámci sociálnych vzťahov, keď
sa na takú osobu musí hľadieť, akokeby nebola odsúdená. Udelená amnestia sa musí rešpektovať. V

rámci tohto konania, keď súd skúma naplnenie predpokladov podľa § 705a Obč. zákonníka, nemohol
násilný skutok, ktorého sa žalovaný dopustil voči žalobkyni v byte, prehliadnuť. Táto okolnosť spolu
s výsledkami ďalších priestupkových konaní vytvára obraz o opakovanom správaní sa žalovaného vo
vzťahu k žalobkyni a ich deťom. Dotvára obraz o tom, že treba prisvedčiť žalobkyni, že také správanie
robí spolužitie ľudí neznesiteľným. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že žalovaný sa už z bytu

odsťahoval. Zároveň v tejto veci je nariadené predbežné opatrenie, ktoré dočasne zakazuje žalovanému
vstupovať do bytu (užívať byt), a to až do právoplatného skončenia tohto konania. Z uvedených dôvodov
súd prvého stupňa vyhovel návrhu žalobkyne v súvislosti s úplným vylúčením žalovaného z užívania
predmetného bytu.

Pokiaľ ide o tú časť žaloby, v rámci ktorej žalobkyňa žiadala rozhodnúť o vylúčení žalovaného z členstva
v bytovom družstve, v tejto časti žalobu zamietol. Nestotožnil sa s jej argumentom, ktorá v tejto súvislosti
vychádzala z § 231 ods. 3 Obch. zákonníka, podľa ktorého, fyzická osoba ako člen družstva môže byť
vylúčená tiež, ak bola právoplatne odsúdená pre úmyselný trestný čin, ktorý spáchala proti družstvu
alebo členovi družstva. O vylúčení, ktoré sa musí členovi písomne oznámiť, rozhoduje, pokiaľ stanovy

neurčujú inak, predstavenstvo. Proti rozhodnutiu o vylúčení má právo podať člen odvolanie na členskú
schôdzu. Podľa odseku 4 tohto zákonného ustanovenia, súd na návrh člena, ktorého sa rozhodnutie
týka, vyhlási rozhodnutie členskej schôdze o vylúčení za neplatné, ak je v rozpore s právnymi predpismi
alebo stanovami. Teda vzťahy medzi účastníkmi konania nespadajú pod režim obchodného práva a
Obchodného zákonníka, na ktorého ustanovenia sa žalobkyňa odvoláva. Navyše, v danej veci už bola

podaná žaloba na súd o zrušenie spoločného nájmu účastníkov konania k predmetnému bytu, pričom
v rámci tohto konania sa rieši aj otázka zániku členstva v družstve.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. (hoci v zmysle tohto
ustanovenia má výrok správne znieť: „Žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo), pretože

účastníci mali čiastočný úspech a čiastočný neúspech.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou bolo rozhodnuté o úplnom vylúčení z užívania
predmetného družstevného bytu, podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal v tejto časti zrušiť rozsudok
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že ide o družstevný byt, ktorý nadobudli bývalí

manželia spolu, pričom doposiaľ nebolo riešené konečné vyporiadanie majetkových práv medzi týmito
účastníkmi. Súd dôsledne neskúmal skutočnosť, že on osobne byt neužíva od mája 2010, teda viac ako
po 4-ročnom opustení bytu sa žalobkyňa domáhala úplného vylúčenia z bytu bez priameho právneho
dôkazu a podkladu v poslednom období. Taktiež mu žalobkyňa neumožnila zobrať si osobné veci zbytu, pričom neuposlúchla príkaz polície, aby mu byt sprístupnila do vyriešenia prípadu. Okrem toho,
žalobkyňa dňa 6.2.2012 bola predvolaná na C. U. X. J. X., kde bola poučená o skutočnosti, že pokiaľ
súd o veci nerozhodne, má právo bývať v byte a má mať prístup k osobným veciam. Ani toto usmernenie

žalobkyňa nerešpektovala. On osobne sa odsťahoval k svojej matke a žalobkyňa obýva byt sama, ako
už uviedol, od mája 2010. Prispieva na služby spojené s bývaním po 75,- eur mesačne. Ďalej má za
to, že žalobkyňa využíva byt na komerčné účely, keď určitý čas bývala v byte jej neter Z. J., a to bez
jeho súhlasu. Žalobkyňa to zdôvodnila výhovorkou, že menovaná dáva pozor na ich syna. Taktiež súd
nebral do úvahy to, že doposiaľ nie je vyporiadané BSM medzi bývalými manželmi. Taktiež nebral do

úvahy ani to, že na súde je podaný žalobný návrh o zrušenie spoločného nájmu a spoločného členstva
k predmetnému bytu. Ďalej v odvolaní poukázal na amnestiu prezidenta Slovenskej republiky, kedy
skutok, za ktorý bol odsúdený rozsudkom 1T/190/2010, bol amnestovaný dňom 2.1.2013, čo znamená,
že od tohto dňa sa na neho hľadí ako keby odsúdený nebol. Taktiež priestupky vo vzťahu k nemu
prejednávané Obvodným úradom, Odborom všeobecnej vnútornej správy X., neboli ukončené vždy v
jeho neprospech. Naopak, Rozkazom o uložení sankcie zo dňa 19.1.2007 bol aj žalobkyni uložený

sankčný postih. Zároveň pripojil rozhodnutie Rímsko-katolíckeho biskupského úradu, ktoré vyjadruje
morálnu podporu pre neho, pričom je preukázateľné, že tvrdenia žalobkyne o neznesiteľnom spolužití
s ním sa nezakladajú na pravde.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 9.9.2014 žiadala potvrdiť rozsudok súdu prvého

stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení
s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa prvým výrokom úplne vylúčil
žalovaného z užívania označeného bytu, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj

právne posúdi. Preto odvolací súd v tejto časti plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie rozsudku v napadnutej časti a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd dopĺňa:

Podľa § 705a Obč. zákonníka, ak sa z dôvodu fyzického násilia alebo psychického násilia, alebo hrozby
takýmto násilím vo vzťahu k manželovi alebo k rozvedenému manželovi ako spoločnému užívateľovi
bytu alebo k blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže
súd na návrh jedného z manželov alebo rozvedených manželov obmedziť užívacie právo druhého z
nich, alebo ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

Uvedená právna úprava rieši jeden z najakútnejších problémov obetí domáceho násilia, keď tieto sú
nútené opúšťať spoločný byt, aby boli chránené pred ďalším násilím a jeho hrozbou, a násilník v
byte ostáva. Doterajšia právna úprava (ešte pred zavedením § 705a Obč. zákonníka) neumožňovala
týranému a ohrozovanému manželovi domáhať sa ochrany voči násilníkovi, pričom prax je taká, že v

snahe vyhnúť sa násiliu odchádza z bytu ohrozovaný manžel aj s ostatnými, ktorí v byte bývajú (zväčša
ide o manželku s maloletými deťmi) a v byte zostáva násilník. Právo na ochranu a života a zdravia, ktoré
je násilníkom ohrozované, má absolútnu povahu, a je teda silnejšie ako vlastnícke právo násilníka, či
právo,ktorémuvyplývazospoločnéhonájmubytu.Pretoužívacieprávonásilníkakspoločnémuobydliu,
ktoré vyplýva z bezpodielového spoluvlastníctva, či spoločného nájmu je nutné v záujme ochrany života

a zdravia obetí jeho násilníckeho konania obmedziť. Vlastnícke právo, ale i právo spoločného nájmy by
zostalo zachované, obmedzila by sa iba jedna jeho zložka - ius utendy, a to buď na určitý čas alebo na
neurčito. V takýchto prípadoch súd vždy vo svojej pôsobnosti hodnotí stav a stupeň narušenia vzťahu
medzi osobami z toho hľadiska, či sa stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným. Rozhodnutie o tejto otázke
je výsostným oprávnením súdu a bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu a úvah súdu.

Súd prvého stupňa náležitým spôsobom zisťoval zákonné podmienky úplného vylúčenia z užívania
predmetného bytu, ktoré sú stanovené ustanovením § 705a Obč. zákonníka. V tejto súvislosti správne
poukázal na výsledky trestného konania vedeného na Okresnom súde X. pod sp. zn. 1T/190/2010.

Z právoplatného rozsudku tohto súdu zo dňa 7.2.2012 pod č. k. 1T/190/2010-125 (č. l. 55) vyplýva,
že obžalovaný L. Š., nar. XX.X.XXXX (v tomto konaní žalovaný), bol uznaný za vinného, a že dňa
22.7.2010 cca o 17.00 hod. v kuchyni bytu svojej rodiny nachádzajúcom sa na X. poschodí obytného
domu na B.. H.. R.. I.. U. X v X. bezdôvodne fyzicky napadol svoju manželku Ľ. Š., nar. X.X.XXXX, ( vtomto konaní žalobkyňu), a to tak, že ju dvakrát udrel otvorenou dlaňou svojej ruky do pravej spánkovej
oblasti hlavy a následne ju rukou udrel po lakti pravej ruky, ktorou si menovaná snažila kryť svoju tvár,
pričom počas fyzického napadnutia jej vulgárne nadával, čím takto na základe Znaleckého posudku

č. XX/XXXX, spracovaného T.. L. T., znalcom v odbore zdravotníctva a farmácie, odvetvia chirurgie,
traumatológie, spôsobil svojej manželke zranenia, a to pohmoždenie hlavy v čelovo-spánkovej oblasti
vpravo, podvrtnutie krčnej chrbtice a pohmoždenie pravého lakťa, ktoré zranenia si v danom prípade z
medicínskeho hľadiska vyžiadali oprávnenú dobu liečenia a práceneschopnosť poškodenej v trvaní 9
dní, a to od 22.7.2010 do 30.7.2010, teda inému úmyselne ublížil na zdraví a čin spáchal na chránenej

osobe, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, tento popísaný skutok plne postačuje na preukázanie základnej
podmienky stanovenej v § 705a Obč. zákonníka, a to že ďalšie spolužitie so žalovaným v označenom
byte sa stalo neznesiteľným. Na toto konanie žalovaného nemá žiaden vplyv, tak ako správne
konštatoval okresný súd, udelená amnestia, ani tvrdenie žalovaného, že už od mája 2010 byt neužíva.

Nakoniec označeným trestným rozsudkom je v tomto konaní súd viazaný (§ 135 ods. 1 O.s.p.).
V tejto súvislosti neobstoja ani ďalšie dôvody uvádzané žalovaným v podanom odvolaní. Preto
správne rozhodol súd prvého stupňa, ak návrhu žalobkyne na úplné vylúčenie žalovaného z užívania
predmetného družstevného bytu vyhovel.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku
o úplnom vylúčení žalovaného z označeného bytu a vo výroku o trovách konania ako vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..

Keďže úspešnej žalobkyni trovy odvolacieho konania nevznikli, ich náhrada jej priznaná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.