Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, January 11, 2013

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 4C/581/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899805
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2013:1708899805.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok v konaní pred sudcom JUDr. Romanom Majerským, v právnej veci navrhovateľa:

O. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, O., zastúpený: JUDr. Miroslav Kučera, advokát, Krajinská 30,
Bratislava, proti odporcom: 1/ V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, O., 2/ N.. Ľ. I.Í.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, O., 3/ J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. - W., 4/ Q.Í. P., nar.
XX.XX.XXXX,bytomB.X/X,O.,5/Ľ.D.T.,nar.XX.XX.XXXX,bytomZ.XX,O.,6/N.T.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom H. XX, O., 7/ T. X.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom W., 8/ W. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., 9/ P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Š. B. C. XXX, 10/ O. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. B. C., 11/ Y. U., nar. XX.XX.XXXX, Č. XXX,

12/ T. W., nar. XX.XX.XXXX, P. XX, O., 13/ P. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, O., 14/ Y. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T. XX, O., 15/ I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., O., zastúpení odporcovia 6/ až
15/: prof. JUDr. Robert Vlček, PhD., MPH, advokát, Brnianska 19, Bratislava, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby súd určil, navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností

vedenýchvPozemkovoknižnejvložkeč.XXXvkatastrálnomúzemíTomášovatoparcelyč.XXX/X-orná
pôda o výmere 10.481 m2 a parcely č. XXXX/X - orná pôda o výmere 2.622 m2; v Pozemkovoknižnej
vložke č. XXX v katastrálnom území Tomášov a to parcely č. XXXX/X - orná pôda o výmere 2.622 m2 a
parcely č. XXX/X - orná pôda o výmere 10.481 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“).

Návrh odôvodnil tým, že na základe výmeru o prídele do vlastníctva č. X/XXX-XXXXX/XXXX vydaného
Osídlovacím úradom pre Slovensko po dohode s Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy v Bratislave boli právnym predchodcom navrhovateľa Š.O. S., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom Tomášov a H. S., zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Tomášov,
pridelené vyššie uvedené nehnuteľnosti. Na základe rozhodnutia Nz 56/94 vydaného notárom JUDr.
Miloslavom Kováčom sa spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených v Pozemkovoknižnej vložke č. XXX v
katastrálnom území Tomášov a to parcely č. XXXX/X - orná pôda o výmere 2.622 m2 a parcely č. XXX/
X - orná pôda o výmere 10.481 m2 stali odporcovia 1/ až 3/ každý v ideálnej 1/8 k celku a odporcovia
4/ a 5/ každý v ideálnej 1/16 k celku. Na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. D

2753/93, Dnot 612/93 zo dňa 20.06.1994 spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených v Pozemkovoknižnej
vložke č. XXX v katastrálnom území Tomášov a to parcely č. XXX/X - orná pôda o výmere 10.481 m2
a parcely č. XXXX/X - orná pôda o výmere 2.622 m2 odporca 6/ v ideálnej 1/3 k celku, odporcovia
7/ až 11/ každý v ideálnej 1/15 k celku a odporcovia 12/ až 15/ v ideálne 1/12 k celku. Odporcovianemôžu byť spoluvlastníkmi nehnuteľností, ku ktorým požaduje navrhovateľ určenie vlastníckeho práva,
pretože k ich nadobudnutiu ich právni predchodcovia nemali žiadny titul, teda rozhodnutia o prejednaní
dedičstva týkajúce sa nehnuteľností sú právne účinné iba voči okruhu dedičov týchto dedičských konaní

a nie voči navrhovateľovi. Listami Správy katastra Bratislava - vidiek z 30.10.1995 a Správy katastra
Senec z 18.05.2001 bolo navrhovateľovi oznámené, že nie je možné zapísať jeho vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam z dôvodu duplicity vlastníctva, čím je daný aj jeho naliehavý právny záujem na
požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ OSP. Navrhovateľ nadobudol riadnym spôsobom vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, keď jeho právni predchodcovia nadobudli na základe výmeru a navrhovateľ

tieto nehnuteľnosti riadne zdedil.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu, výsluchom účastníkov, svedkov Y. W., Y. Á., H. U., T.
G.,R.X.,O.R.,výmeruoprídeledovlastníctvač.X/XXX-XXXXX/XXXX,výpisuzlistuvlastníctvač.XXX,
č. XXXX, Notárskej zápisnice Nz 56/94, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 2D/299/94,
spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. D1976/87, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek

sp. zn. D 2753/93, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. V-2-18D 444/96, spisu Okresného
súdu Bratislava - vidiek sp. zn. D 6715/93, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 2 D 288/94,
spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 21 D/854/98, návrhu na zavedenie opatrovateľskej služby,
dotazníku pre opatrovateľku, lekárskeho potvrdenia z 30.03.2004, lekárskeho potvrdenia z 29.09.1994,
a zistil nasledujúci skutkový a právny stav.

Navrhovateľ uviedol, že so Š. S. boli susedia, ich dvor susedil s parcelou Š. S.. Poznal ho asi od roku
1948, keď bol ešte chlapec, ale nerozprávali sa spolu. Na jar 1977, keď umýval auto na dvore, oslovil
ho cez plot S., bolo to, keď jeho manželka zomrela v roku 1976 na Vianoce. Povedal mu, že mu nikdy
nerobil nič zlé. Mal na neho prosbu, že bol za ním predseda MNV s tým, že ho dajú do starobinca do

Stupavy. On o tom nechcel ani počuť, preto ho prosil, aby ho spolu s manželkou doopatroval. Povedal
mu, že mu vie pomôcť s chlapskými prácami, ale že nevie variť a preto sa o tejto veci musel porozprávať
s manželkou. Manželka mu povedala, že keďže jej rodičia sú v Maďarsku, tak by sa chcela o niekoho
starať a doopatrovať v starobe. Keď žila manželka S., tak sa o nič nestaral, nechodil ani do obchodu,
všetko zabezpečovala jeho manželka. Jeho manželka sa porozprávala s S. cez plot, povedala mu, že

robí v detských jasliach, že bude mať čas mu pripraviť raňajky, ale aj celodennú stravu. Najprv mu robili
nákupy, keď aj pre seba nakupovali do domácnosti, neskôr mu do obedáru dávali jedlo na celý deň.
Vtedy už spravili prechod v plote, aby nemuseli chodiť dookola. Keď ešte nebola vytvorená bránka, tak
mu dával veci z ulice cez bránku. Preto sa s ním dohodol, že spravia prechod v plote, aby mohol k
nemu chodiť priamo. Keď tam prvýkrát vošiel do domu, mal tam veľký neporiadok, za tri fúriky popola

ako veľmi kúril, aj sa tam bál vkročiť, nakoľko počul, že doktorka, ktorá ho navštevovala tvrdila, že jej po
plášti skákali blchy. Približne po mesiaci sa ho pýtal, prečo nejde dovnútra, na čo mu povedal, že oni už
bývajú inak, na čo mu on povedal, že či sú takí chudobní, že ani blchy nemajú. Povedal mu, že sa bojí
vojsť dnu kvôli blchám. Keď už bolo teplo, zobral si gumáky a montérky a takto šiel k nemu do domu, aby
nepovedal, že k nemu nechce ísť, že sa tam bojí vojsť. Neskôr s manželkou povedal S., či by mu nemohli

upratať, veď mohli prísť z MNV na kontrolu, na čo on povedal, že keď myslíme, tak upratať môžeme.
Vymenili mu slamníky za normálne matrace, lebo práve tam sa zdržiavali blchy, zobrali mu všetky šaty,
na ich dvore ich vyprali. Všetko vypratali, celé dlážky vydrhli a pamätal si, že zháňal prípravok na blchy,
pretože v podlahe boli škáry a chcel to vyčistiť, čo aj vyčistil. Celú kuchyňu s manželkou upratal, mal
v nej kredenc, stôl, stoličku, murovaný sporák, pec, inak v dome bola ešte jedna miestnosť, v ktorej

mal rozvešané svoje šaty, ktoré nosil, inak tam mal poriadok. Zohnal mu iné kachle - peterky, nakoľko
miestnosť nemal vôbec vykúrenú a bola veľká, ako aj na zimu mu dal zimné oblečenie. Mal obrátený
denný režim, celý deň prespal a v noci bol hore, zhotovoval z dreva hudobné nástroje a dokonca na nich
aj hral. Chodil v spodkoch a bosý, hore nosil iba kabát, pod ktorým bol nahý a na hlave mal klobúk. Takto
chodil oblečený v lete. Keď sa mu minulo jeho vlastné drevo, zabezpečil mu, aby mu z Bratislavy doviezli

drevo na kúrenie z nábytkárskych závodov a zabezpečil mu uhlie. Na jeho dvore bola stará šopa, ktorú
museli rozobrať a v tom čase požiadal predsedu družstva, aby mu predal maringotku, ktorú umiestnil
na miesto zbúranej šopy a celú ju spolu s manželkou a synmi naplnil drevom. Ešte dnes sú tam zvyšky
tohto dreva. Uhlie uskladnil do nízkej prístavby, ktorá bola murovaná a na ktorej opravil strechu, lebo do
nej zatekalo. Keď S. v noci štiepal drevo, aby si zakúril a rušil tým suseda, ktorý sa mu sťažoval, povedal

S., že mu to bude robiť sám, veď mu to vedel urobiť za 10 minút. Zvykol si zakúriť aj sám, bol aj chorý.
Pamätal si, že 2 - 3 krát mu bol v zime zakúriť, keď z domu videl, že sa mu nekúri. Aj keď mu zakúril
a požiadal ho, aby si už potom prikladal, nespravil tak, takto musel 2 - 3 krát prísť mu zakúriť, keď mu
vyhaslo. S. bolo čudné, keď sa v lete s deťmi chodil kúpať, pýtal sa ho, prečo sa tak často chodia kúpať,či sú takí špinaví, on bol takýto čudný človek. Cez leto mu kúpil vaňu, dal ju na dvor a povedal mu, aby
si aspoň namočil nohy, čo neskôr aj videl, že urobil. Neskôr im dovolil, aby si zasadili na jeho záhrade a
pritom s manželkou často komunikoval. Najskôr museli záhradu vyčistiť, nakoľko bola veľmi zarastená.

Keď sa už horšie zdravotne cítil, doktorka ktorá k nemu chodila domov mu povedala, že ako je to dobré,
že má ľudí, ktorí sa o neho takto starajú. Neskôr prišli zo sociálneho úradu z Bratislavy na kontrolu k S.,
boli aj dnu a usadili sa v izbe. Veľa pil a aj fajčil, ale príjem na to nemal, preto ma nabádal, aby aj on s
ním popil, čo nespravil, lebo nemal potrebu si vypiť. Preto nahovoril druhého suseda, ktorý mu kúpil vždy
dve fľaše čerešňovice, z ktorej mu jednu dal a druhú vypili spoločne. Keď nemal na pálenku, tak od neho

pýtal peniaze s tým, aby to nepovedal manželke, tak mu niekedy dal 20 až 30 korún, dotoval ho v tom,
na čo už nemal peniaze. Bol chorý na srdce, bral lieky, pretože bol zavodnený, mal opuchnuté oči, preto
musela jeho manželka mu chodiť lieky dávať. S. bol veľmi čudný človek, ktorý sa takmer s nikým nikdy
nerozprával, ale jeho s manželkou mal veľmi rád. Keď mali už blízky vzťah, tak mu s manželkou navrhli,
aby išiel k nim domov, že ho tam umyjú, ale on to odmietol, za celé štyri roky, čo ho takto opatrovali,
nikdy svoj dom neopustil, ani k nim na dvor neprišiel. Bol veľmi čudný človek, manželke napr. hovoril,

nech toľko nerobí, lebo zomrie, veď jeho manželka nerobila a predsa zomrela. Ku koncu jeho života
mu navrhol ako chlap chlapovi, že predsa len by mohol privoliť k tomu, aby ho umyl, tak pripravil v izbe
vaňu, takto po sediačky ho celého umyl. Ešte keď robil a vrátil sa domov z práce, pozrel, či ešte robí
tú mandolínu, ale už to nerobil. Mal záľubu v hudbe, čo zistil neskôr aj z toho, že mal natiahnutú šnúru
vzadu na dvore, na ktorej mal pliešky a keď sa zvonilo v kostole, tak si na ne palicou búchal a spieval pri

tom. Ani raz počas štyroch rokov starostlivosti sa s ním nerozprávali o tom, aby im dal dom alebo niečo.
Nič od neho za to nepýtali. Nepýtali za opatrovanie nič ani zo sociálneho úradu, nakoľko na samom
začiatku nám S. nedovolil, aby mu upratovali, preto nechceli mať problémy s tým, že peniaze berú, ale
riadne sa o neho nestarajú. Neskôr už o žiadny príspevok nežiadali. Keď S. zomrel, tak prítomná lekárka
sa pýtala, že kto ho pochová, na čo jej povedal, že on s manželkou, pretože sa o neho nikto iný posledné

štyri roky nestaral. Zhotovili mu náhrobok, zaplatili pohrebné miesto do roku 2015. Predseda MNV sám
vedel z vlastnej skúsenosti, že sa o neho starali, preto mu povedal, že na základe tohto budú po ňom
dediť. Nikdy neboli na žiadnom dedičskom konaní, iba dostali rozhodnutie, na základe ktorého zdedili
jeho majetok. Starí rodičia odporcov boli vysťahovaní do Maďarska a S. bol presídlený do ČSR a bol mu
pridelený majetok, ktorý je predmetom tohto konania. S. nevedel čítať ani písať. Občas sa oholil a umyl

si tvár. S. nechodil na ulicu a mal zamurované okno z ulice, pretože deti ho tam chodili provokovať. S
odporcami sa S. nestretával, nemal s nimi žiadny vzťah, nepoznal ich. Navrhovateľ neskôr uviedol, že
sa narodil v Maďarsku v Budapešti, pretože tam pracoval jeho otec a keď začala vojna, presťahovali sa
do Tomášova k babke a odvtedy tam stále býva. Teraz býva v Tomášove, T. XX kde býva približne od
roku 1945 nepretržite. Š. S. v čase smrti býval na L. X od roku 1948 do svojej smrti. S. dostával malý

dôchodok, pil a fajčil, nedával im nič za to, že mu kupovali jedlo a starali sa o neho. Neprispieval im
do domácnosti, na varenie, pracie prášky, pretože nemal z čoho. Nebolo tam spoločné hospodárenie s
S., kupoval mu uhlie, kachle, šaty, všetko. Finančne nepodporoval jeho ani manželku. Neboli žiadnym
spôsobom odkázaní finančne na S.. S manželkou sa zosobášil 16.10.1965, má dvoch synov O. X., nar.
XX.XX.XXXX a G. X.,

nar. XX.XX.XXXX. Na T. XX sa presťahoval približne v roku 1945 spolu s mamou navrhovateľa, sestrou
a bratom. V dome na T. XX bývala jeho stará mama, ktorá v tom čase už bola vdova. V roku 1966 sa
pôvodný dom, v ktorom bývala stará mama, zbúral, v roku 1969 sa nasťahovali s manželkou do nového
rodinného domu postaveného vedľa pôvodného domu a na prízemí s nimi bývala jeho mama, nakoľko
sa na výstavbe rodinného domu podieľala. Keď sa nasťahovali do nového rodinného domu, zadná časť

záhrady S. nebola vôbec udržiavaná, nedalo sa cez ňu prejsť k domu, preto museli k S. chodiť cez ulicu.

Navrhovateľ na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že spor je potrebné riešiť
súdnou cestou z dôvodu duplicity vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Poukázal na č. l. 6 dedičského
spisupodsp.zn.D1976/87atopotvrdenieMiestnehonárodnéhovýboruvTomášovezodňa17.07.1979

pod č. P-111/79 o tom, že Gabriela Busová poskytuje plnú starostlivosť Š. S., okrem upratovania
poskytuje menovanému dennú stravu bezplatne tak, že možno manželov X. a Š. S. považovať za
členov spoločnej domácnosti. Poukázal na č. l. 8 tohto spisu a to potvrdenie Miestneho národného
výboru v Tomášove zo dňa 02.09.1980 pod č. P - 125/1980, podľa ktorého R. X. poskytovala 5 rokov
plnú starostlivosť Š. S. až do jeho smrti. Navrhovateľ žiada iba to, čo jeho právni predchodcovia

dostali od štátu prídelom do vlastníctva. Manželka Š. S. zomrela a následne zomrel aj Š. S., ktorého
opatroval a stal sa jeho dedičom. Nehnuteľnosti nadobudol na základe rozhodnutia Štátneho notárstva
Bratislava - vidiek D 1976/87 a 2 D 299/94. Síce jeho právni predchodcovia neuhradili nedoplatok za
predmetný pozemok, ale na výzvu tento poplatok sám zaplatil. Nesúhlasil s argumentáciou odporcov6/ až 15/, nikdy netvrdili, že S. býval v spoločnom byte s navrhovateľom a jeho manželkou, pretože
preukázali dôkazmi, že to nešlo. To však neznamená, že poručiteľ s navrhovateľom a jeho manželkou
netvorili spoločnú domácnosť, nakoľko táto je definovaná ako spotrebné spoločenstvo, ktoré spravidla

predpokladá spoločné bývanie. Bol preto toho názoru, že navrhovateľ preukázal všetky zákonné
predpoklady k tomu, aby bolo možné považovať jeho konanie voči poručiteľovi, ktoré napĺňa znaky
vedenia spoločnej domácnosti. Dal do pozornosti súdu, že v čase prededenia majetku poručiteľa
nepostačovalo iba napísať vyjadrenie predsedu MNV, ale v dedičskom konaní bol tento predseda
vždy predvolaný a konkrétne a priamo sa u neho zisťovalo, či boli naplnené podmienky vedenia

spoločnej domácnosti poručiteľa. Poukázal na nezákonné a protiprávne prededenie nehnuteľností
zo strany odporcov, práve z tohto dôvodu bol navrhovateľ nútený podať túto žalobu. Poukázal, že
poručiteľ bol nízkeho intelektu, ktorý s nikým nekomunikoval, bál sa, že ho zoberú do starobinca, bol
v strašnej núdzi, nemal finančné prostriedky a preto mu navrhovateľ s manželkou varil, upratoval,
umýval ho, rúbal drevo a vykonával iné činnosti. Navrhol vypočuť notárku JUDr. Čížovú, predtým
Brenčičovú, ktorá prejednávala dedičstvo po poručiteľovi S., na základe akých skutočností bolo

prejednané dedičstvo po poručiteľovi, či okrem potvrdenia predsedu MNV musel z úradnej povinnosti
štátny notár vykonávať aj iné šetrenia a kde sa tieto zaznamenávali. Keď odporcovia tvrdili, že
potvrdenie o vedení spoločnej domácnosti je vadné, ostatné dôkazy z ich strany bezvýznamné a bolo
by pravdou, že navrhovateľ je a bol chamtivý, mohol využiť zaostalosť S. a zadovážiť si pre potreby
neskoršieho dedenia z jeho strany závet. Naopak navrhovateľ túto situáciu nezneužil, pričom pôsobil

na súde ako sudca z ľudu, pracoval aj právnym zástupcom navrhovateľa v senáte, čo preukazuje
jeho čestnosť a bezúhonnosť ako občana. Navrhovateľ prostredníctvom potvrdenia predsedu MNV,
ošetrujúcejlekárky,čestnýchprehláseníavýpovedísvedkompreukázal,ževzákonompredpísanejdobe
žil s poručiteľom v spoločnej domácnosti. Naopak svedkovia navrhnutí odporcami boli účeloví, nehovorili
pravdu. Vôbec nebolo potrebné, aby býval navrhovateľ a jeho manželka spoločne s poručiteľom v

jeho dome, hoci by si to boli priali, toto nebolo možné pre svojskosť poručiteľa. Zákon nevyžaduje
bývanie v spoločnom dome pri spoločnej domácnosti, spoločné bývanie sa iba spravidla predpokladá.
Navrhovateľ spoločne s manželkou poskytovali poručiteľovi dlhodobo zdravotnú starostlivosť, starali sa
o jeho osobnú hygienu, udržiavali v dome poriadok, bezplatne poskytovali stravu, finančné prostriedky,
obhospodarovali pozemok poručiteľa, brali z neho plody, o ktoré sa po vzájomnej dohode delili. Spoločnú

domácnosť tvoria aj tí, ktorí spoločne uhrádzajú len tú časť osobných potrieb, ktorá súvisí napr. s
bývaním, stravovaním a ďalšie potreby ako ošatenie, kultúru si obstarávajú samostatne. Nebolo možné,
aby navrhovateľ s manželkou bývali v spoločnom dome, pretože to poručiteľ nechcel. Z vykonaných
dôkazov vyplýva, že pre špecifiká osobnosti poručiteľa nemožno situáciu vyhodnotiť v neprospech
navrhovateľa, že netvorili spoločnú domácnosť. Starostlivosť o spoločnú domácnosť v zmysle § 474

Občianskeho zákonníka naplní iba ten, kto prispieva k jej udržaniu a chodu a nie je rozhodujúce, či
sa tak stane osobnou činnosťou spolužijúcej osoby, finančne alebo iným spôsobom. Navrhovateľ sa o
poručiteľastaralmateriálneajfinančneaporučiteľmuzatoposkytolnaobhospodarovaniejehopozemok
s možnosťou poberania plodov. Nakoľko navrhovateľ splnil všetky zákonné predpoklady v zmysle § 474
Občianskeho zákonníka žiadal návrhu vyhovieť.

Odporkyňa 1/ na pojednávaní uviedla, že žiada návrh navrhovateľa zamietnuť, lebo svoj podiel 1/8 z
celku k parcelám č. XXX/X vo vložke XXX a parcele č. XXXX/X vo vložke XXX nadobudla po svojich
právnych predchodcoch.

Odporca 2/ na pojednávaní uviedol, že v plnom rozsahu uznáva nárok navrhovateľa.

Odporkyňa3/uviedla,ževlastníctvonadobudlaakoodporkyňa1/potýchistýchprávnychpredchodcoch.
Neskôr uviedla, že nárok navrhovateľa uznáva, rovnako tak odporkyne 1/, 4/ a 5/.

Odporkyňa 5/ uviedla, že je spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností v podiele 1/16, ktorý nadobudla
na základe notárskej zápisnice Nz 56/94.

Odporca 6/ na pojednávaní uviedol, že návrh navrhovateľa žiada zamietnuť.

Odporkyňa12/napojednávaníuviedla,ženávrhnavrhovateľajenedôvodný,spoluvlastníckypodiel1/12
k spornej nehnuteľnosti nadobudla na základe dedičského rozhodnutia, je vnučkou G. T. a nehnuteľnosti
zdedila po svojich rodičoch Y. T. a Š. G.. Potvrdenie Miestneho národného výboru v Tomášove zo dňa
02.09.1980 pod č. P - 125/1980 iba konštatuje, že manželov X. a Š. S. bolo možné považovať, že žili vspoločnej domácnosti, ale ako mohli žiť v spoločnej domácnosti, keď bol taký zanedbaný, burina rástla
v kuchyni, mali zamurované okná vpredu z ulice. Š. S. nikoho k sebe nepustil, má lekárske potvrdenie,
ktoré založí do spisu.

Odporcovia 6/ až 15/ prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní uviedli, že neuznávajú nárok
navrhovateľa, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pri dedení týchto nehnuteľností, nakoľko
nebola splnená starostlivosť tak ako sa to pri dedení vyžaduje. Odporcovia mali za to, že navrhovateľ
neviedol s poručiteľom spoločnú domácnosť. Dôkazné bremeno preukázania vlastníckeho vzťahu

k predmetných nehnuteľnostiam je na navrhovateľovi. Navrhovateľ nemá žiaden vlastnícky vzťah
k predmetným nehnuteľnostiam. Svoje tvrdenie odôvodnil § 475 a § 115 Občianskeho zákonníka
účinného ku dňu smrti Š. S.. Podľa § 475 dedí okrem tam uvedených dedičov aj ten, kto žil s
poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorý sa z
tohto dôvodu staral o spoločnú domácnosť alebo bol odkázaný výživou na poručiteľa. Ustanovenie
§ 115 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem domácnosti, ktorú tvoria občania, ktorí spolu trvale

žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. V zmysle dobovej judikatúry napr. R 12/1968 je
potrebné pojem spoločnej domácnosti v zmysle § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladať tak,
že predpokladá spravidla spoločné bývanie. Osoba, ktorá sa starala o poručiteľa, ale nežila s ním v
spoločnej domácnosti, nie je dedičom zo zákona podľa § 474 Občianskeho zákonníka. Právny záver
uvedený v predchádzajúcej vete vyplýva z rozhodnutia NS SSR sp. zn. 1Cz 108/71,

Výber 26/1972. Výnimkou z pravidla spoločného bývania ako predpokladu vedenia v zmysle § 115
Občianskeho zákonníka sa pripúšťala v prípadoch, ak šlo o dočasný a prechodný pobyt mimo spoločnú
domácnosťzdôvodovliečenia,návštevyvnemocnici,návštevypríbuznýchaleboinýchdôvodov.Naplniť
pojem spoločnej domácnosti nemožno skutočnosťami, ktoré spočívajú v obstarávaní nákupov, ani
príležitostnou výpomocou v domácnosti, napr. varenie. Je preto potrebné rozlišovať medzi prácou pre

spoločnú domácnosť a medzi úkonmi týkajúcimi sa vecí, ktoré vtedy užívala iná osoba. Navrhovateľ
opiera svoje vlastnícke právo o dedičské rozhodnutie právoplatné 16.09.1980, č. k. D 889/80-10, kde
po poručiteľovi Š. S. dedil navrhovateľ a jeho manželka v zmysle § 475 Občianskeho zákonníka ako
dedičiavIII.dedičskejskupineatozdôvodu,žetítosporučiteľomžilivspoločnejdomácnosti.Notárvšak
pri tomto konštatovaní neskúmal žiadnym spôsobom, či dedičia skutočne žili s poručiteľom v spoločnej

domácnosti. V dedičskom rozhodnutí z 11.12.1987 č. k. D 1976/87-10 rovnaký dôvod použil notár k
odôvodneniu, že dedičmi po poručiteľovi ďalšieho majetku sú navrhovateľ a jeho manželka, teda že
dedičia žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti. V oboch prípadoch sa rozhodnutia Štátneho notárstva
opierali o nepravdivé skutočnosti. Sám právny zástupca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ s
jeho manželkou poskytovali Š. S. bezodplatne stravovanie a veškerú starostlivosť. K vyjadreniu pripojil

vyjadrenie MNV v Tomášove z 02.09.1980, v ktorom jeho predseda z dôvodu, že manželka navrhovateľa
okrem upratovania poskytovala menovanému úplnú stravu denne a bezplatne, tak že manželov X. a
Š. S. mohlo považovať, že žili v spoločnej domácnosti. Tento právny záver vtedajšieho predsedu MNV
nemal oporu vo vtedy účinnom Občianskom zákonníku a teda nemohol vyvolať právne účinky vo vzťahu
k preukázaniu vedenia spoločnej domácnosti s poručiteľom. V ďalšom listinnom dôkaze založenom

navrhovateľom, ktorý bol vyhotovený MUDr. Oľgou Balharovou dňa 30.03.2004 vyplýva, že opatrovanie
i stravovanie Š. S. poskytovali navrhovateľ s manželkou a pritom uviedla, že títo boli bytom Tomášov,
T. XX. Pravosť tohto potvrdenia namietol z dôvodu, že táto praktická lekárka v Tomášove nevykonávala
lekársku prax počnúc rokom 1995 a preto je pochybnosť, že mohla v roku 2004 potvrdiť písomne
skutočnosti, ktoré sa týkajú obdobia rokov 1971 - 1990. Dal súdu do pozornosti výpoveď svedkyne H. U.

na pojednávaní dňa 30.11.2011, ktorá na otázku, či by S. išiel bývať k navrhovateľovi uviedla, že on by
nešiel, bál sa, že by ho dali do domova dôchodcov. Nebol prispôsobivý. Robil si všetko sám po svojom,
že má svoj domov, na čo by išiel. Taktiež svedkyňa T. G. na otázku, či by S. býval s navrhovateľom
v jednom dome uviedla, že to by nebolo možné, S. to nechcel, viackrát ho X. volali, aby k nim prišiel,
aby ho okúpali, ale on odmietol. Manželka navrhovateľa vo svojej výpovedi uviedla, že keď S. zomrel,

prišla k nemu, zavolala manžela a lekárku a potom ho pochovali. Svedkyňa potvrdila, že sa na miesto
úmrtia S. dostavila lekárka, ktorá v potvrdení z ohliadky jeho tela konštatovala, že S. býval sám po smrti
manželky, býval vždy v hygienicky zlom stave, ktorý bol zapríčinený jeho
chovaním v tom zmysle, že odmietal akúkoľvek pomoc, nebol možný kontakt (povahové rysy a demencia
v starobe). Taktiež na otázku manželke navrhovateľa, prečo S. k nim nechodil do domu uviedla, že ho

volali, ale on im povedal, že na to nie je zvedavý. Sám navrhovateľ vo svojej výpovedi na pojednávaní z
14.03.2012 uviedol, že keď mali už blízky vzťah s S., tak mu s manželkou navrhli, aby išiel k nim domov,
že ho tam umyjú, ale on to odmietol, za celé 4 roky čo ho takto opatrovali, nikdy svoj dom neopustil, ani k
nim na dvor neprišiel. Celou svojou argumentáciou chcel poukázať na to, že navrhovateľ v celom konaníneuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu skutočnosti, že s poručiteľom S. viedol spoločnú domácnosť.
Navrhovateľ nikdy nenaplnil základné atribúty k tomu, aby mohol predediť poručiteľov majetok. Tu
nestačí sa o poručiteľa starať, ale dedič musí s poručiteľom viesť spoločnú domácnosť. Nenamietal, že

sa navrhovateľ o poručiteľa nestaral, ale tak z jeho vyjadrenia ako aj vyjadrení svedkov, ktorých v konaní
navrholvypočuťvyplýva,ženavrhovateľneviedolspoločnúdomácnosťsporučiteľomatedažeanipodľa
práva nemohol predediť poručiteľov majetok. Z uvedených dôvodov považoval návrh za nedôvodný.
Naviac je možné uviesť, že podľa § 462 Občianskeho zákonníka dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny
dedič, pripadne štátu. Taktiež dal do pozornosti ustanovenia § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak

sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto nadobudol
dedičstvo, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom
obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

SvedkyňaY.W.uviedla,žesačudovalaakotonavrhovateľsmanželkouzískali,nevedelapochopiťprečo
navrhovateľ robí pre získanie majetku toľko, je lakomý. Navrhovateľ s manželkou sa starali o S., chodili

tam, ale nestarali sa tak akoby sa mali. Navrhovateľ s manželkou nežili s S. v spoločnej domácnosti,
chodili k nemu cez záhradku, cez plot. Vie to povedať, lebo tam chodila aj ona každý deň. Navrhovateľ
a manželka doniesli obed a S. s manželkou boli celý deň sami. Chodila tam preto lebo tam chodili z
Červeného kríža. Manželia S. sa jej sťažovali, pretože im len doniesli jesť a nechali ich celý deň samých.
Navrhovateľ im zakúril, nosil drevo, ale to je najmenej. Kto S. umýval nevedela, mal len jeden oblek.

Navrhovateľovi nezávidí, svojim správaním okráda iných. Pred dvomi rokmi bola za mnou W., odvtedy
u nej nebola, pred časom sa jej pýtala, či dostala predvolanie na súd. Nevedela, čo je predmetom tohto
sporu.

Svedok Y. Á. na otázku, či vie preukázať, že navrhovateľ nežil v spoločnej domácnosti s S. uviedol, že

nemohli spolu žiť v tomto dome, kde býval S., navrhovateľ mal v tom čase malé deti. V dome u S. nebola
ani studňa, voda, elektrina, ako mohol jeden moderný človek ako navrhovateľ žiť u nich, keď mali svoj
dom, oni už boli starí, pokiaľ vládali, chodili S. aj sami do obchodu. Keď vynášali telo S., tak Y. T. mu
hovoril, že tí ľudia, ktorí ho vynášali, nevideli viac zanedbané, nečisté telo. Či žili v spoločnej domácnosti
navrhovateľ s S. uviedol, že to nemôže potvrdiť, nekontroloval ich, mal svoju prácu, je to už dosť dávno.

Svedkyňa H. U., uviedla, že manželka navrhovateľa bola jej dlhoročná kolegyňa, ktorá jej zvykla v tých
časoch povedať, že sa starali o S. a jeho manželku. Sama pracovala aj v sociálnozdravotnej komisii
v Tomášove. Manželov S. navštevovala v období, keď sa o nich starali navrhovateľ a jeho manželka.
Predtým nikoho k sebe nepúšťali. Boli zaostalí, primitívni, bolo im jedno v akých podmienkach žijú.

S. sa bál púšťať do domu osoby, pretože sa bál, že ho zoberú do ústavu. To, že manželia S. nemali
nikoho radi, vyplývalo z toho, že boli uzavretí, nemali nikoho radi. Nechodili do kostola, do krčmy.
Nemali kamarátov, možno so susedmi sa rozprávali. Navrhovateľ s manželkou sa starali, vyčistili celý
barak, blchy tam skákali, bolo to katastrofálne. Bola tam predtým a aj potom a po tom to bolo čisté,
poupratované, manželka navrhovateľa im varila, dávala im stravu, dalo sa k nim vojsť. Nevidela, že by

sa S. s navrhovateľom rozprávali, k navrhovateľovi nechodila, vedela to od manželky navrhovateľa, čo
jej hovorila v robote, rozprávali sa, chodili k nim denne. Keby volal navrhovateľ S. bývať k nemu nešiel
by k nemu, bál sa, že by ho dali do domova dôchodcov. Nebol prispôsobivý. Robil si všetko sám po
svojom, že má svoj domov, na čo by išiel. Nekúpal sa, chodil bosý. Pomník S. zabezpečil navrhovateľ
s manželkou X.. Nevedela v akom zdravotnom stave bol keď zomrel, nepočula, že by sa hovorilo, že

zomrel v dôsledku zanedbania zdravotného stavu. Miestnosť a dom, v ktorom býval S., vyzeral tak, že
bola tam posteľ, sporák, komoda, dlážka zosušená a vydrhnutá keď tam bola naposledy. Nevedela aké
ovocné stromy mal na dvore, vedela, že tam bola slivka, keď chodila k niekomu na kontrolu, nepozerala
sa, čo má na dvore. Okná z ulice mal zamurované. Nevedela povedať, či S. odmietal lieky, ale býva
to tak, že starí ľudia odmietajú liečbu.

Svedkyňa T. G., pracovala spolu s manželkou navrhovateľa, tak vedela o tom, že sa starali o S.,
ktorému varili, upratovali, všetko oni u neho robili. S. bol strašne čudný, keď mu niekto obsadil jeho
miesto v autobuse a druhý ho ponúkol, nech si sadne na iné, nikdy neprijal, s nikým sa nerozprával,
na ulicu nechodil, nechodil nakupovať, nerobil nič, okrem dvora nikam nechodil. Nikde nechodil, ani k

navrhovateľovi nechodil, iba cez plot sa rozprávali. Navrhovateľ chodil k S. upratoval u neho. Najprv
sa tam nedalo ani vojsť, na dvore bolo všetko, len nie poriadok až kým mu tam navrhovateľ neupratal.
Navrhovateľ kúpil maringotku na drevo a kúrili s tým. Keď sa rozpadla stará šopa potom sa s tým kúrilo,
navrhovateľ to pomáhal upratovať, bez S., ktorý nič nerobil iba dirigoval. Nebolo možné, aby býval S. snavrhovateľom a jeho rodinou v jednom dome, nechcel to, viackrát ho X. volali, aby k nim prišiel, aby ho
okúpali, ale on odmietol. Nepočula, že by sa S. sťažoval na navrhovateľa, ani to nemohli počuť, lebo S.
nikam nechodil. Nerozumela prečo odporcovia tvrdia, že sa navrhovateľ o S. nestaral, nebola to pravda.

Pohreb zariadil a zhotoviť pomník dal S. navrhovateľ. Navrhovateľ sa staral o S. 4 - 5 rokov, obdobie
rokov presne uviesť nevedela. Navrhovateľ sa nestaral o S., keď ešte žila S.. V dome S. nebola, on tam
nikoho dovnútra nepúšťal, jedine navrhovateľa. Bývala ďaleko. Manželka navrhovateľa jej povedala aký
tam bol neporiadok, čo tam museli všetko urobiť a vyniesť. Ani doktorka nemohla dovnútra vojsť, toľko
špiny a neporiadku tam bolo, až potom, čo to navrhovateľ upratal tam mohla vojsť. Nemala vedomosť

o tom, že sa S. nechcel umývať, on bol čudný človek, bál sa vody, nechcel ísť do ústavu. Toto všetko
počula od manželky navrhovateľa, lebo on nikoho nepustil dovnútra.

Svedkyňa R. X., uviedla, že raz S. cez plot poprosil manžela - navrhovateľa, či mu nebude pomáhať,
pretože nechce ísť do domova dôchodcov, kde ho chceli dať, nemal mu kto variť, upratovať, nakúpiť.
On nechodil ani do obchodu od kedy zomrela jeho manželka, ani na ulicu. Najprv mu začali nakupovať,

potom začali na jeho požiadanie variť. Vtedy ešte nechodili dovnútra, iba do kuchyne, ale nie do izby,
bola tam špina. Pomaly začali chodiť dovnútra, keď im dovolil, aby mu upratali, tak napr. bolo potrebné
vyviesť popol na fúriku, kuchyňa bola dosť čistá, ale nebol tam kredenc. Kuchyňa nebola tak špinavá
ako izba. Na posteli v izbe nemal matrac, ale slamník, v izbe bola iba posteľ, stôl, stoličky, lavica a
komoda. S. chodil aj von v spodkách s klobúkom a v kabáte, pretože keď bol doma, chodil ako chcel.

Pritom nohavice mal oblečené. Cez deň spal, ale v noci bol hore, po nociach si zhotovoval hudobný
nástroj, drevo sekal. Keď manžel videl, že nekúril, vonku bola zima, aj trikrát išiel zakúriť, dali mu papuče,
teplé veci. Keď niečo potreboval, vždy pekne o to poprosil a poďakoval. Keď sa vracala z práce, už
ju vyčkával, rozprával sa s ňou, keď kopala v záhrade. Keď zomrel, prišla k nemu, zavolala manžela
a lekárku, potom ho pochovali. Pred prácou mu nosila raňajky, poobede varila. Ani na pohreb nemal

peniaze, všetko mu museli kúpiť. Doteraz chodí k pomníku, platí daň. Navrhovateľ mu kupoval alkohol
a cigarety. Jednu fľašu vypil s ďalším susedom a druhú fľašu vypil sám. Jeho sused sa ponúkol, že
ho bude opatrovať, ale S. mu odpovedal, že ako sa o neho chce starať, keď svojich rodičov poslal do
domova dôchodcov v Stupave. S. nechodil k nim do domu, aj keď ho volali, ale on povedal, že na to
nie je zvedavý. Nikdy nevidela odporcov u S., ani tam nemohli ísť, bolo zamknuté, on nikoho nepúšťal,

chodili cez dvere cez záhradu. Peniaze mu do ruky nedali, on peniaze nepýtal, on chcel iba stravu od
nich, ale peniaze nepýtal, ani mu nedali. Brala mu oprať periny, prádlo. V roku 1980, keď zomrel S.,
bol navrhovateľ mechanizátor na družstve. S. im za starostlivosť nič neponúkol.

Svedkyňa O. R. pracovala s manželkou navrhovateľa vedela toľko, čo jej povedala, že S. bol čudák, o

ktorého sa starali. Nikdy S. nevidela, bývala úplne inde. Nikdy ho nestretla v obci, nikam nechodil. Vnútri
kde býval nikdy nebola, iba z ulice videla, že tam nemá okná. Keď bola u navrhovateľa, videla dvere,
ktorými chodili cez záhradu k S.. Všetko vedela z počutia. Nevidela ako sa starali o S..

Z dedičského spisu D 1976/87 súd zistil, že poručiteľ Š. S. sa narodil dňa XX.XX.XXXX a zomrel

dňa XX.XX.XXXX. Jeho manželka H. zomrela v roku 1977. Poručiteľ nemal deti. Pohreb zaplatila
manželka navrhovateľa. Predseda Miestneho národného výboru dňa 17.07.1979 potvrdil, že R. X.,
okrem upratovania poskytuje menovanému úplnú stravu denne a bezplatne, takže možno manželov X.
a Š. S. považovať za členov spoločnej domácnosti. Potvrdenie rovnakého znenia vydal predseda MNV
aj dňa 02.09.1980.

Dňa 27.11.1978 podala manželka navrhovateľa návrh na zavedenie opatrovateľskej služby poručiteľovi
S.. Obvodný lekár uviedol, že menovaný má aterosklarózu, senilnú demenciu, je sociálny prípad, žije
sám, je vdovec, v zanedbaných bytových podmienkach, nevie sa postarať sám o seba, potrebuje
opateru.

Z dotazníku pre opatrovateľku vyplýva, že výbor miestnej skupiny Slovenského červeného kríža
odporučil manželku navrhovateľa za spĺňa predpoklady na opatrovanie S..

Z lekárskeho potvrdenia zo dňa 20.09.1994 vypracovaného MUDr. Oľgou Balharovou vyplýva, že liečila

S., vykonala obhliadku jeho tela po úmrtí. Menovaný býval sám v spustlom, zanedbanom rodinnom
domčeku. Sám pacient býval vždy v hygienicky zlom stave, ktorý bol zapríčinený jeho chovaním v tom
zmysle, že odmietal akúkoľvek pomoc, nebol možný kontakt (povahové rysy a demencia).Z lekárskeho potvrdenia zo dňa 30.03.2004 vypracovaného MUDr. Oľgou Balharovou vyplýva, že v
období rokov 1971 až 1990 pracovala v Tomášove ako obvodná lekárka a v tomto období vykonávala u
S. návštevy. Pre svoj zdravotný stav a sociálnu odkázalosť potreboval celodennú sústavnú starostlivosť.

Potvrdila, že opatrovanie a stravovanie mu poskytovali O. X. a manželka R. až do jeho smrti, postarali
sa o jeho pohreb.

Podľa § 473 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného k 23.05.1980 (ďalej len „OZ“)
v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel
rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich
potomci.

Podľa § 474 ods. 1 OZ ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi

rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej
domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na
poručiteľa.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia dedičia druhej skupiny dedia rovnakým dielom, manžel však vždy

najmenej polovicu dedičstva.

Podľa § 475 OZ ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom
poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v
spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou

na poručiteľa.

Zákon v § 475 OZ povoláva k dedeniu aj spolužijúce osoby, pričom tak vychádza z mravného a
hospodárskeho hodnotenia ich spolužitia, ktoré môže vytvárať vzťahy blízke vzťahom rodinným, resp.
ich môže dokonca nahradiť.

Dedičom je tá osoba, ktorá žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti, t. j. v spoločenstve, ktoré spĺňa
požiadavky stanovené § 115 OZ („Domácnosť tvoria občania, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú
náklady na svoje potreby.“).

Zákon používa slovného spojenia „s poručiteľom v spoločnej domácnosti“ a nie „v poručiteľovej
domácnosti“. Z toho vyplýva, že dedič a poručiteľ museli žiť v tej istej domácnosti. Podstatným znakom
domácnosti je spoločné uhrádzanie nákladov na potreby ich jednotlivých členov aj keď spoločné nemusí
byť uhrádzanie všetkých potrieb.

Trvalosť v zmysle § 475 OZ predpokladá, že spolužitie trvalo nepretržite (minimálne) po dobu jedného
roku spätne od úmrtia poručiteľa. Iba púhe bývanie v spoločnom byte (dome) nezakladá spoločnú
domácnosť a teda ani spolužitie podľa § 475 OZ (porovnaj napr. rozhodnutie Ľudového súdu v Prahe
z 19.10.1959, sp. zn. 5C/185/1959).

Aj keď podľa súdnej praxe je potrebné pojem spoločnej domácnosti pre účely § 475 OZ interpretovať,
že spravidla predpokladá spoločné bývanie (R 12/1986), je potrebné pripustiť, že môžu nastať prípady
spoločnej domácnosti, že jej členovia nebudú spoločne žiť v jednom dome alebo byte. V rozhodnutí
publikovanom pod R 12/1968 bolo konštatované, že pojem spoločná domácnosť v zmysle § 474 OZ
(pozn. uvedená interpretácia pojmu spoločnej domácnosti je plne použiteľná aj pre § 475 OZ, rovnako aj

vo vzťahu k nižšie citovanej judikatúre) je potrebné interpretovať tak, že spravidla predpokladá spoločné
bývanie. Výnimku z tohto pravidla predstavuje dočasný a prechodný pobyt mimo spoločnú domácnosť
z dôvodov liečenia v nemocnici, návštevy príbuzných, brigády, vojenskej služby a pod.

V rozhodnutí publikovanom pod Výber 31/1971 sa uvádza, že osoba, ktorá sa starala o poručiteľa

(osamelého a nevládneho), ale nežila s ním v spoločnej domácnosti, nie je dedičom zo zákona podľa
§ 474 OZ.Posúdenie vedenia spoločnej domácnosti je potom závislé od objektívneho zistenia naplnenia
charakteru trvalosti spolužitia, starostlivosti o domácnosť, prípadne odkázanosti na poručiteľa.

Je potrebné však zdôrazniť, že trvalé spolužitie, ktorého súčasťou je aj spotrebné spoločenstvo -
spoločná domácnosť nie je možné v dvoch domácnostiach zároveň.

V rozhodnutí publikovanom pod R 41/1986 sa uvádza, že iba samo spolužitie osoby v domácnosti samo
o sebe nezakladá dedičský nárok v zmysle § 474 OZ; predpokladá sa skutočné a trvalé spolužitie dvoch

alebo viacerých ľudí tak, ako by boli členmi jednej rodiny, teda ľudí, ktorí nemajú inú domácnosť.

K tomu, aby osoba v spoločnej domácnosti dedila musí splniť aj podmienku starostlivosti o domácnosti
alebo odkázanosti na poručiteľa. Starostlivosť o spoločnú domácnosť nie je to isté, čo zákon vyjadruje
v § 115 OZ slovami „spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby“. V zmysle § 475 OZ je požiadavka
splnená iba vtedy, ak dedič prispieval osobnou činnosťou, finančne alebo iným spôsobom k udržovaniu

domácnosti. Táto činnosť sa musela uskutočňovať spontánne. Nezištnosť má zabezpečiť, aby dedili
iba tí, ktorí majú k poručiteľovi vzťah blížiaci sa k vzťahu členov rodiny. Za dediča možno považovať
aj osobu, ktorá viedla jeho domácnosť, ak tak robila bezplatne a možno ju považovať za člena tejto
domácnosti. Dedičom môže teda aj pestún, ale aj osoba poskytujúca opatrovateľskú službu.

Spomenuté rozhodnutie R 41/1986 poskytlo interpretáciu ustanovenia § 474 OZ za skutkovej situácie,
že do úvahy prichádzajúci dedič poskytoval poručiteľovi opatrovanie. Poskytovanie opatrovateľskej
služby nepredpokladá spolužitie odkázaného občana s jeho opatrovateľom v spoločnej domácnosti a
ani existenciu bližšieho vzťahu medzi nimi, obdobného vzťahu rodinného príslušníka. Opatrovateľka
vykonáva túto službu z poverenia okresného národného výboru a čo do jej výkonu je iba s týmto

národným výborom v právnom pomere. Za túto činnosť dostáva aj odmenu, o ktorej rozhoduje
odbor sociálnych vecí. S prihliadnutím na uvedený charakter vzťahov vznikajúcich pri poskytovaní
opatrovateľskej služby možno predpokladať, že osoba vykonajúca túto službu môže iba s malou
pravdepodobnosťou splniť podmienky pre nadobudnutie dedičstva po opatrovanom v zmysle § 474.
Sama skutočnosť, že je opatrovateľ odmeňovaní však nevylučuje (pri splnení ďalších podmienok) vznik

dedičského nároku v zmysle § 474 ods. 1 OZ.

Súd v prvom rade sa zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/ OSP). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ak je
žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý

právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť aj
podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností.

K tomu, aby bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť bolo potrebné, aby preukázal súdu dôkazmi, že
s poručiteľom Š. S. viedol nepretržite spoločnú domácnosť po dobu jedného roka pred jeho smrťou, teda

od 23.05.1979 a z tohto dôvodu sa staral o spoločnú domácnosť (navrhovateľ netvrdil, že bol odkázaný
výživou na poručiteľa), teda tak ako to predpisuje § 475 OZ.

Dôkazné bremeno v konaní niesol výlučne navrhovateľ, ktorého povinnosťou vo vzťahu k úspechu v
konaní bolo súdu preukázať podmienky pre dedenie po poručiteľovi. Súd vychádzal z toho, že sporové

konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenia skutočností a navrhovanie
dôkazov tieto skutočnosti preukazujúce je výlučne vecou účastníkov konania. Právna úprava civilného
procesu vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov je v rukách výlučne na účastníkoch
konania a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdení. Účastník, ktorý nepreukáže ním
tvrdené skutočnosti nesie nepriaznivé následky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo

skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky nesie aj ten
účastník, ktorý síce dôkazy navrhol, avšak ich vyhodnotením nebola preukázaná pravdivosť skutkových
tvrdení účastníka. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe navrhnutých
a vykonaných dôkazov, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.

V prejednávanej veci preto nebolo nevyhnutné vypočuť všetkých účastníkov na strane odporcov (z
ktorých niektorí boli potomkami pôvodných odporcov), nakoľko boli na konanie riadne predvolaní a z
vlastnej vôle sa prejednania veci nezúčastnili. Tým dali najavo, že vo veci necítia potrebu brániť sa
osobne, ale postačí ich zastúpenie advokátom (odporcovia 6/ až 15/).Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že poručiteľa Š. S. poznal od času kedy sa nasťahovali do jeho
susedstva, keďže záhrada jeho starej mamy susedila so záhradou poručiteľa. Tento stav pretrval až do

roku 1976, kedy mal navrhovateľ spolu s manželkou (zosobášení v roku 1965) postavený v záhrade jeho
starej mamy rodinný dom. Bol teda nepretržite s poručiteľom susedom, keď ho na jar roku 1977 požiadal
o doopatrovanie. Manželka navrhovateľa prejavila o to záujem, nakoľko sa chcela o niekoho starať a
doopatrovať v starobe. V tej dobe mal navrhovateľ založenú rodinu, syn O. mal 11 rokov a syn G. 7
rokov. Najprv mu robili nákupy, poskytovali obedy. Neskôr začali chodiť do jeho domu, urobili poriadok,

zabezpečili drevo na kúrenie. Vyčistili záhradu a on im dovolil, aby si tam vysadili. Keď mali bližší vzťah,
navrhli mu, aby šiel k nim domov, že ho umyjú, ale on odmietol. Za obdobie štyroch rokov čo sa o neho
starali od neho za to nič nepýtali, ani od sociálneho úradu. Poručiteľ im nedával nič za to, že mu kupovali
jedlo a starali sa o neho, neprispieval do domácnosti, na varenie, pracie prášky, pretože nemal z čoho.
Keď nemal na pálenku tak od navrhovateľa pýtal peniaze, dotoval ho v tom na čo nemal peniaze. Nebolo
tam spoločné hospodárenie, finančne nepodporoval jeho, ani manželku.

Manželka navrhovateľa potvrdila, že najprv začali poručiteľovi nakupovať, variť, až neskôr začali chodiť
do jeho domu a postupne upratovať. Peniaze od nich nepýtal, ani by mu ich nedali. Chcel iba stravu.

Ostatní svedkovia neboli očitými svedkami starostlivosti navrhovateľa a jeho manželky o S.. Bolo to dané

tým, že Š. S. bol samotár, ktorý žil výhradne vo svojom dome, na záhradu vychádzal iba občas, s ľuďmi
v obci vôbec nekomunikoval. Spoločnosti ľudí sa vyhýbal.

Z vykonaných dôkazov vyplýva, že navrhovateľ nežil s poručiteľom v spoločnej domácnosti. Uvedený
záver vyplýva z toho, že činnosť, ktorú vykonával navrhovateľ v prospech poručiteľa nemožno s

poukazom na vyššie uvedený výklad § 475 OZ z viacerých dôvodov považovať za spolužitie v spoločnej
domácnosti.

Najvýraznejším dôvodom prekážky spolužitia navrhovateľa s poručiteľom v spoločnej domácnosti je fakt,
že navrhovateľ mal v danom období založenú rodinu, ktorá tvorila samostatnú domácnosť oddelenú od

domácnosti poručiteľa. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že by domácnosť navrhovateľa
(tvorená jeho manželkou, dvomi deťmi a jeho matkou) bola spoločná s domácnosťou poručiteľa. Iba tak
by mohol byť naplnený dôvod spolužitia navrhovateľa a poručiteľa v spoločnej domácnosti. Uvedené
sa ani netvrdilo a keďže človek môže byť súčasne členom iba jednej domácnosti táto podstatná
podmienka nebola splnená. To, že navrhovateľ s poručiteľom nebýval len ďalej tento záver súdu

podporne potvrdzuje.

Ďalším dôvodom je skutočnosť, že navrhovateľ nikdy netvoril spotrebné spoločenstvo s poručiteľom.
Nebolo preukázané, že by mali navrhovateľ a poručiteľ akýkoľvek výdavok (tvrdenej) spoločnej
domácnosti, ktorý by uhrádzali spoločne. Neexistovala tu potreba spoločného hospodárenia. Je to z

dôvodu, že navrhovateľ ani nemal fakticky záujem o spoločné uhrádzanie, pretože všetky svoje životné
potreby realizoval v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, deťmi a blízkymi.

Spôsob akým sa vyjadrovali navrhovateľ a jeho manželka o činnosti, ktorú vykonávali vo vzťahu k
poručiteľovi iba potvrdzuje skutočnú povahu tejto činnosti, teda, že sa o poručiteľa starali a opatrovali

ho. Opatrovanie, ako bolo vyššie uvedené, nie je dôvodom vylučujúcim založenie a vedenia spoločnej
domácnosti, ale na druhej strane ani sám o sebe nie je skutočnosťou, ktorá v sebe zahŕňa všetky
nevyhnutné náležitosti pre záver o spoločnej domácnosti. Navyše argument, že poručiteľ bol opatrovaný
by svedčal skôr manželke navrhovateľa, ktorá si podala návrh na zavedenie opatrovateľskej služby
poručiteľovi a ktorá túto činnosť osobne ako opatrovateľskú vykonávala. Činnosť navrhovateľky však

nemožno v žiadnom prípade pričítať v prospech naplnenia zákonných predpokladov dedenia podľa
§ 475 OZ zo strany navrhovateľa.

Argument spočívajúci v potvrdení nachádzajúcom sa v dedičskom spise D 1976/87
(D 889/80) vystaveného predsedom Miestneho národného výboru zo dňa 17.07.1979 (teda ešte

pred smrťou poručiteľa) a zo dňa 02.09.1980, že R. X., okrem upratovania poskytuje menovanému
úplnú stravu denne a bezplatne, takže možno manželov X. a Š.O. S. považovať za členov spoločnej
domácnosti, je absolútne právne irelevantný. Jednak potvrdenie obsahuje samotné právne posúdenie
predsedu MNV o vedení spoločnej domácnosti, ktoré je navyše aj úplne nesprávne. Skutkové tvrdeniev tomto potvrdení vyslovené, svedčí iba o činnosti manželky navrhovateľa a vôbec nie o činnosti
navrhovateľa. Záver o tom, že manželov X. možno považovať za členov spoločnej domácnosti na
základe bezplatného poskytovania úplnej stravy je aj vo vzťahu k manželke navrhovateľa neprijateľný.

Vystavenie takého potvrdenia (aj pred smrťou) poručiteľa bolo vo svojich záveroch v prospech manželov
X. nepravdivé a ako podklad dedičského konania po poručiteľovi založilo stav v rozpore so zákonom.

Navrhovateľ žiadal v konaní vypočuť notárku JUDr. Magdalénu Brenčičovú, ktorá prejednávala
novoobjavený majetok po poručiteľovi v roku 1987, ktorá by potvrdila na základe akých skutočností bolo

prejednané dedičstvo po poručiteľovi, a či okrem potvrdenia predsedu MNV musel z úradnej povinnosti
štátny notár vykonávať aj iné šetrenia a kde sa tieto zaznamenávali. Vykonanie dôkazu nepovažoval za
súd za spôsobilé objektívne potvrdiť skutočnosti tvrdené navrhovateľom a to pre značný časový odstup
ako aj obsah zápisnice z prejednania dedičstva poručiteľa dňa 11.12.1987. V zápisnici nie sú uvedené
žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by sa konajúca notárka vôbec zaoberala skúmaním podmienok
pre konštatovanie spoločnej domácnosti s poručiteľom. Zo zápisnice vyplýva, že predseda MNV sa

konania nezúčastnil, teda tvrdenie právneho zástupcu, že predseda bol vždy predvolaný, konkrétne a
priamo sa zisťovali podmienky spoločnej domácnosti nebolo pravdivé. V rozhodnutí Štátneho notárstva
z 11.12.1987 je len konštatovanie, že dedičmi podľa § 475 OZ sú O. X. a R. X., ktorí žili v spoločnej
domácnosti.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ a jeho manželka poskytovali poručiteľovi Š. S.
starostlivosť v chorobe a starobe, ktorá však nenapĺňala znaky vedenia spoločnej domácnosti a
starostlivosti o spoločnú domácnosť.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov bol preto súd názoru, že navrhovateľ po dobu jedného roka

pred smrťou poručiteľa s ním nežil v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa nestaral o spoločnú
domácnosť v zmysle § 475 OZ. Súd preto návrh v celom rozsahu zamietol.

Súd v zmysle § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia.
Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa 205 ods. 2 OSP, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej,
možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak si povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na výkon rozhodnutia.