Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 17, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/734/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217469
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217469.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr. Ľuboša
Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so
sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
č.k. 5C/70/2012-112 zo dňa 19.5.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) napadnutým rozsudkom
označeným v záhlaví žalobný návrh zamietol, návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol a
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa podala na súde prvého stupňa návrhy, ktorými sa domáha
od žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ku

ktorému malo dôjsť v exekučných konaniach vedených súdom prvého stupňa, v ktorých žalobkyňa
vystupovala ako oprávnená. V žalobných návrhoch uviedla, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmlúv
o úvere) navrhla súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a súdny exekútor následne predložil návrh
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému súdu so žiadosťou o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa žalobkyne k nesprávnemu úradnému postupu malo
dôjsť tým spôsobom, že súd prvého stupňa v exekučných konaniach:

- zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené
ISTINA RS),
- rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote
(žaloby označené NZP),
- rozhodol o vydaní poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote
(žaloby označené NP),

- rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po 30-dňovej zákonnej lehote (žaloby
označené ZE).

V predmetnej veci súd uznesením pod č. k. 5C 70/2012-7 zo dňa 9. 10. 2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 11. 10. 2012, spojil podľa ustanovení § 112 ods. 1 O.s.p. na spoločné konanie veci
pod sp. zn.: 5C 70/2012, 5C 74/2012, 5C 79/2012, 5C 84/2012, 5C 94/2012, 5C 100/2012, 5C 106/2012,

5C 134/2012, 5C 136/2012, 5C 138/2012, 5C 141/2012, 5C 145/2012, 5C 151/2012, 5C 180/2012 s
tým, že konanie je ďalej vedené pod sp. zn. 5C 70/2012.Vžalobách,vktorýchžalobkyňanamietalazamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie (ISTINA RS) uviedla, že súd spôsobom odporujúcim zákonu konal tak, ako

by sám rozhodoval vo veci samej. Súd pritom nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska
princípu právnej istoty nemôže všeobecný súd zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú. Opravu rozhodnutí rozhodcovských súdov nie je možné
využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. Súd prvého stupňa tým, že

nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobkyne na zaplatenie dlhu, vyvolal stav,
ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávneným a dlžníkom. Na jednej
strane existuje exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie zákonnej
lehoty, avšak z pohľadu súdu je materiálne nevykonateľný a na strane druhej nie je možné zo strany
žalobkyne iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny
s príslušenstvom, a to z dôvodu že existenciou rozhodcovského rozsudku je založená prekážka veci

právoplatne rozhodnutej, ktorá je neodstrániteľnou vadou konania. Majetkovú škodu si žalobkyňa v
týchto žalobách uplatnila vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi
zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na vzniknutú ujmu. Nesprávny úradný postup súdu je takej
intenzity, ktorá má za následok zmarenie vymožiteľnosti majetkového práva žalobkyne.

Vžalobách,ktorýmisadomáhalanáhradyškodyanemajetkovejujmyzdôvodurozhodnutiaozamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote (NZP) žalobkyňa uviedla, že je povinnosťou súdu

rozhodnúť o žiadosti do 15 dní odo dňa jej doručenia, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, a to zamietnutím tejto žiadosti, po uplynutí zákonom stanovenej doby. Žalobkyňa
vyvinula úsilie, aby docielila vecný postup v exekučnom konaní, spísala a podala žiadosti o informáciu o
stave konania, kde namietala porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadovala informácie

o stave konania a oznámenie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti o udelenie poverenia
a to dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010 a v dňoch 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011
podala sťažnosti na prieťahy v exekučných konaniach. Postup súdu bol nesprávny a v rozpore so
zákonom, konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vo veciach neexistovali okolnosti, ktoré by
umožňovali súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Z dôvodu takéhoto
nesprávneho úradného postupu súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej
ujmy v peniazoch.V jednotlivých konaniach žalobkyňa majetkovú škodu vypočítala ako náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti a udelením poverenia na

vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vo výške 125,- eur. Uvedená suma pozostáva z nákladov
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému vo výške 70,- eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-
eur, nákladov na administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vo

výške 15,- eur. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri jej určovaní
vychádzal z doktríny prijatej Ústavným súdom SR (čl. 48 ods. 2), podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné
prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia
vo výške 660,- eur. Žalobkyňa si preto uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobách, v ktorých namietala vydanie poverenia exekučným súdom pre súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (žaloby označené NP) taktiež poukázala na povinnosť
exekučnéhosúdurozhodnúťožiadostioudeleniepovereniado15-tichdníododňajejdoručeniasúdnym
exekútorom, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd

napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia a to vydaním poverenia po uplynutí zákonom
stanovenejdoby.Postupexekučnéhosúdubolnesprávnyavrozporesozákonom,konkrétne§44ods.2
Exekučného poriadku. V ďalšom žalobkyňa oprela svoje odôvodnenie týkajúce sa predmetnej námietky
o tie isté skutočnosti, ktoré sú vyššie popísané v súvislosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.V žalobách, v ktorých žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup z dôvodu oneskoreného
rozhodnutia súdu o zmene exekútora (ZE) uviedla, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie

žalobca v rámci exekučného konania podala návrh na zmenu exekútora. K rozhodnutiu o zmene
exekútora súdom nedošlo v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného, a to napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti. V danom
prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Postup exekučného súdu bol teda v rozpore s § 44 ods.

8 Exekučného poriadku. Žalobkyňa si teda z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda
predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanú vo veci
správyaudržateľnostipohľadávokvobdobí,ktorézbytočneuplynulomedzidoručenímnávrhunazmenu
súdneho exekútora a rozhodnutí o ňom, vo výške 175,- eur. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pri určení výšky ktorej vychádzala z doktríny prijatej Ústavným súdom

SR, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t. j. cca 660,- eur. Žalobkyňa si uplatňuje
ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 309,79 eur, t. j. 55,32 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobných návrhoch ďalej žalobkyňa uviedla, že náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje z dôvodu, že
márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že správnym postupom
súdu dôjde k efektívnemu a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Nesprávny úradný postup súdu prvého
stupňa vystavil oprávnené záujmy žalobkyne riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, riziku insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody žiadosti o náhradu

nemajetkovej ujmy uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy,
zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobkyne v spojení s absolútnou nemožnosťou
vrátenia strateného času, čo vyvolalo u žalobkyne, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery. Zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti

s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobkyne, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobkyne, ale aj na strane jej majiteľov. Nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobkyne a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohla prijať. Žalobkyňa ďalej uviedla, že písomnou žiadosťou

požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania
žalôb na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám poukázala na to, že v jednotlivých žalobách sa
vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy

narodenia, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, chýbajú relevantné údaje
ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Žalobkyňa nepriložila k žalobám ani jeden
relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej
škody, nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. Čo sa týka žalobkyňou uvádzaných prieťahov v konaní, poukázala na to, že
žalobkyňa uvádza kroky, ktoré podnikla na ich odstránenie, iba v žalobách týkajúcich sa exekučných
konaní, v ktorých boli zamietnuté žiadosti o udelenie poverenia. Formu „žiadostí o informáciu o stave
konania" nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu prieťahov a k ich
účinnému odstráneniu. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy

v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Žalovaná poukázala ďalej
nato,žedňa23.04.2012jejbolidoručenéžiadostížalobcuopredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škody, pritom už dňa 27.09.2012 boli súdu doručené žalobné návrhy a teda žalobkyňa ich nepodala po
uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Žalovaná má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Vo vzťahu k žalobám, v ktorých sa žalobkyňa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené
ISTINA RS), akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí,
nemôže byť „nesprávnym úradným postupom" na účely zákona č. 514/2003 Z. z.. Zo žalobkyňouuvedených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Toto právo totiž možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnená. Súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný.

K žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej zákonnej lehote (žaloby
označené NZP) žalovaná poukázala na to, že z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Táto
lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu
Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie predpokladá posudzovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

K žalobám týkajúcim sa nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej
lehote (žaloby označené ZE), žalovaná uviedla, že exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu

súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie
jeho doterajších trov, keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora rozhodne aj o
trovách doterajšieho exekučného konania. Ak pôvodný súdny exekútor neposkytol súdu súčinnosť, súd
objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobkyne na zmenu
súdneho exekútora. Okrem toho, žalobkyni nič nebránilo v podaní sťažnosti predsedovi príslušného

súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak tak neurobila,
zanedbala svoju všeobecnú preventívnu povinnosť. Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 44
ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, a teda v súvislosti s
nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.

K žalobkyňou uvádzanému nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím o poverení exekútora po 15-
dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NP) žalovaná poukázala na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 a
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinné od 1.6.2011 s tým, že z uvedených ustanovení vyplýva,
že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom

titule. Ďalej uviedla, že zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si
vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv.

K namietaným prieťahom v konaní žalovaná poukázala na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a na to,
že žalobkyňa nepreukázala, aby existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
ESĽP, či Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Preto žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúcu v existencii prieťahov. Rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v

konaní o náhrade škody. Všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy.

K požadovanej materiálnej škode uviedla, že žalobkyňa uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať za zmenšenie jej majetku, ani za ušlý majetkový prospech. Uplatňovanie nároku

žalobkyňou na majetkovú škodu je nepodložené, nadhodnotené, a nepreukázané. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinami resp. skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok. V časti nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázala žalovaná na to, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu a že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.

Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody žalovaná uviedla, že žalobu považuje za právne neopodstatnenú a žiadala, aby bola v
celom rozsahu zamietnutá.Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci určené na 19.5.2014 nedostavili. Žalovaná svoju
neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili, pričom nežiadala o odročenie termínu pojednávania.

Žalobkyňa žiadala o zrušenie nariadeného pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a o
otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci. Zároveň podala návrh na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR a jej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského
súdu v Košiciach pod sp. zn.: 5NcC 47/2012 (OS SNV sp. zn.: 5C 70/2012). O nevylúčení zákonnej

sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach. Predmetné
rozhodnutie je právoplatné a je záväzné nielen pre súd, ale aj pre účastníkov konania. Vzhľadom na
to, že tunajší súd už o rovnakom návrhu žalobcu o prerušenie konania rozhodol, a to uznesením č.
k. 5C 70/2012-61 zo dňa 13. 6. 2013 nepovažoval žalobkyňou uvedený dôvod za relevantný dôvod
odročenia pojednávania poukazujúc na ustanovenie § 119 O.s.p.. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával
v neprítomnosti účastníkov konania, pričom pri rozhodovaní vychádzal z obsahu spisu a vykonaných

listinných dôkazov.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa. Súd sa preto oboznámil

s jednotlivými exekučnými spismi tunajšieho súdu, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný.
Žalobkyňa vo všetkých nižšie uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie oprávnenej
a exekučnými titulmi boli rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu okrem troch konaní, kde exekučnými
titulmi boli notárske zápisnice. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol
predložený návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul a prevažne aj zmluva o úvere uzavretá medzi

oprávnenou a povinnými, z ktorej bolo vo všetkých prípadoch zistené, že sa jednalo o spotrebiteľské
zmluvy.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/314/2009 (pripojený pri sp. zn. 5C 70/2012) súd zistil, že
na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie dňa 10. 6. 2009 na tunajší súd proti povinnému: H. Č., pre vymoženie
916,13 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 10859/08 z 5. 11. 2008. Uznesením súdu zo dňa 11. 2. 2010,
bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a následne súd uznesením zo
dňa 3. 9. 2010 exekučné konanie zastavil.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/613/2009 (pripojený pri sp. zn. 5C 74/2012) súd zistil,
že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 25. 9. 2009 proti povinnému: A. L., pre
vymoženie istiny 527,75 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 6263/09 zo dňa 23. 6. 2009. Uznesením súdu
zo dňa 16. 2. 2010, bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a následne
súd uznesením zo dňa 19. 7. 2010 exekučné konanie zastavil.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/93/2003 (pripojený pri sp. zn. 5C 79/2012) súd zistil, že

na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor Ing. Bc. Karol Mihal podal žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 17. 7. 2003 proti povinnému: D. L., pre vymoženie
istiny 12.870,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - Notárskej zápisnice Notárskeho
úradu JUDr. Ľubomíra Vlhu pod č. N 1645/2003, NZ 34095/2003 zo dňa 6. 5. 2003. Uznesením súdu zo
dňa 26. 1. 2011, bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená a zároveň výrok obsahoval

aj zamietnutie návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Po podaní odvolania proti tomuto
uzneseniu bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 7. 2011 predmetné uznesenie
potvrdené v časti výroku o zastavení exekúcie a jej vyhlásení za neprípustnú a vo výroku o trovách
konania. Odmietnuté bolo odvolanie oprávneného proti výroku o zamietnutí žiadosti o zmenu súdneho
exekútora.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/289/2009 (pripojený pri sp. zn. 5C 84/2012) súd zistil,
že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd proti povinnému: Z. I., pre vymoženie istiny
879,66 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovskéhosúdu. Uznesením súdu zo dňa 21. 1. 2010, bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá a následne súd uznesením zo dňa 19. 7. 2010 exekučné konanie zastavil.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/230/2006 (pripojený pri sp. zn. 5C 94/2012) súd zistil,
že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 11. 4. 2006 proti povinnému: D. E., pre
vymoženie istiny 8.080,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice
Notárskeho úradu v Bratislave, napísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 5326/2005,

Nz 49796/2005 zo dňa 23. 10. 2005. Dňa 25. 4. 2006 vo veci bolo vydané poverenie. Uznesením zo dňa
7. 7. 2006, súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol v časti trov právneho zastúpenia v exekučnom
konaní vo výške 450,- Sk. Následne uznesením zo dňa 17. 8. 2006 bolo exekučné konanie v časti
trov právneho zastúpenia zastavené. Následne uznesením zo dňa 4. 2. 2011 bola exekúcia zastavená
potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú a tým istým výrokom bol návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora zamietnutý. Predmetné uznesenie po podaní odvolania bolo potvrdené uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoE 69/2011 zo dňa 20. 10. 2011.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/441/2010 (pripojený pri sp. zn. 5C 100/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd proti povinnému: N. Č., pre vymoženie istiny

1.111,53 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 14/10 zo dňa 2. 3. 2010. Uznesením súdu zo dňa 22. 7. 2010
bola žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Po podaní
odvolania bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 1. 2011 predmetné uznesenie zrušené
a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 7. 10. 2011 bola žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, a to v časti istiny 648,60
eur s 0,25 % úrokom z omeškania denne z dlžnej sumy od 24. 10. 2009 a v časti úrokov z omeškania nad
výšku 9 % ročne zo sumy 108,87 eur od 24. 10. 2009 až do zaplatenia. Následne bolo vydané uznesenie
o zastavení exekučného konania v tejto časti a vo zvyšnej časti bolo dňa 7. 10. 2011 vydané poverenie.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/213/2011 (pripojený pri sp. zn. 5C 106/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 13. 4. 2011 proti povinnému: G. C., pre
vymoženie istiny 1.235,83 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 12183/10 zo dňa 17. 12. 2010. Uznesením súdu zo dňa

18. 4. 2011, bola žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá
a následne súd uznesením zo dňa 18. 8. 2011 exekučné konanie zastavil.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/266/2011 (pripojený pri sp. zn. 5C 134/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 2. 5. 2011 proti povinnému: N. H., pre
vymoženie istiny 1.838,27 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 13934/10 zo dňa 26. 1. 2011. Uznesením zo dňa 5. 5.
2011, bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a následne súd uznesením
zo dňa 18. 8. 2011 exekučné konanie zastavil.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/329/2011 (pripojený pri sp. zn. 5C 136/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 30. 5. 2011 proti povinnému: T. E., pre
vymoženie istiny 532,44 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 14239/10 zo dňa 9. 2. 2011. Uznesením zo dňa 2. 6.
2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24. 6. 2011, bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnutá a následne súd uznesením zo dňa 17. 8. 2011exekučné konanie zastavil.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/13/2009 (pripojený pri sp. zn. 5C 138/2012) súd zistil,

že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 9. 1. 2009 proti povinnému: Y. H.,
pre vymoženie istiny 400,32 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 09939/08 zo dňa 9. 10. 2008. Súd dňa 13. 1.2009 vydal poverenie, uznesením zo dňa 16. 8. 2010 exekúciu v časti o vymoženie sumy 8.000,- Sk
s príslušenstvom zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 2. 2011, ktoré bolo uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 4CoE/509/2010 potvrdené.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/522/2011 (pripojený pri sp. zn. 5C 141/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 3. 8. 2011 proti povinnému: T. Y., pre
vymoženie istiny 220,98 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 06351/09 zo dňa 23. 6. 2009. Uznesením zo dňa 19.
8. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úrokov z
omeškania nad výšku 10 % ročne zo sumy 229,04 eur a zo sumy 219,04 eur zamietnutá a následne
bolo vo zvyšnej časti vydané poverenie dňa 19. 8. 2011.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/9/2009 (pripojený pri sp. zn. 5C 145/2012) súd zistil,

že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 9. 1. 2009 proti povinnému: N. X., pre
vymoženie istiny 5.555,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 09791/08 zo dňa 9. 10. 2008. Súd vo veci vydal poverenie
dňa 13. 1. 2009.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/856/2009 (pripojený pri sp. zn. 5C 151/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 23. 11. 2009 proti povinnému: D. C., pre
vymoženie istiny 162,07 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 07636/09 zo dňa 10. 7. 2009. Uznesením zo dňa 11. 2.
2010 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a následne súd uznesením
zo dňa 3. 9. 2010 exekučné konanie zastavil.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/499/2005 (pripojený pri sp. zn. 5C 180/2012) súd zistil,

že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor Ing. Bc. Karol Mihal podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 11. 11. 2005 proti povinnému: B. B., pre
vymoženie istiny 16.200,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice
spísanej na Notárskom úrade v Bratislave JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 12. 6. 2005 pod sp. zn. N
2735/2005, NZ 26621/2005. Dňa 9. 12. 2005 súd vo veci vydal poverenie. Následne uznesením zo dňa

3. 2. 2011 bola exekúcia zastavená potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú a bol zamietnutý návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Následne bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 16CoE 15/2012, ktorým bolo odvolanie proti výroku o zmene súdneho exekútora odmietnuté a vo
zvyšnej časti bolo uznesenie potvrdené.

Súd prvého stupňa ďalej citoval ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
a uviedol, že predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa

domáha poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa vo vyššie uvedených exekučných
konaniach. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe
písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že
zo strany žalobcu jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a

to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania súdu teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto
žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal žalovanej
pred podaním návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom súd nemal
preukázané,abynárokžalobkynenanáhraduškodyalebojejčasťboladorozhodnutiasúduuspokojený.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných návrhov a navrhla aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru súdu žalobné návrhy podané
žalobkyňou majú všetky náležitosti návrhu na začatie konania v zmysle ustanovení § 42 ods. 3 O.s.p.
a § 79 ods. 1 O.s.p., žalobkyňa správne označila účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základektorých uplatnil svoj nárok, označila dôkazy a uviedla čoho sa domáha, preto postup v zmysle § 43 ods.
1 O.s.p. súd považoval za nedôvodný.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy. V daných veciach 3-ročná premlčacia doba mohla začať plynúť až
momentom doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
žalobcovi, keďže až vtedy sa žalobkyňa mohla dozvedieť o škode, ku ktorej malo dôjsť práve
rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora. Z dôkazných exekučných spisov súd zistil,

že zamietajúce uznesenia boli vydávané tunajším súdom v priebehu rokov 2010 a 2011, kedy boli
oprávnenej aj doručované. Žalobné návrhy boli podané na tunajšom súde ako hromadné žaloby dňa
27. 9. 2012, teda v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej doby.

K samotnému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uviedol, že predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je súčasné splnenie troch podmienok, a

to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, existencia
škody, t. j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou. Nesprávny
úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojené s výkonom jeho
právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie, resp. oneskorené vydanie rozhodnutia
dôsledkom porušenia stanovených, alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho
orgánu.

Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu

pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci
do predošlého stavu. Charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré
nastalovsúvislostisozmarenímmožnostiuspokojeniajehopohľadávkyvexekučnomkonaní.Opríčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy,
ak medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťah príčiny a

následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003
Z. z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia vyššie uvedených
podmienok za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky

zákonom požadované podmienky súčasne.

Z vykonaného dokazovania - za použitia jednotlivo vyššie popísaných dôkazných exekučných spisov
a oboznámenia sa s nimi, súd zistil a vzal za preukázané, že v prípadoch, kde boli žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuté, boli exekučným titulom rozsudky

rozhodcovského súdu. Vo všetkých prípadoch bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným
hodnotený ako spotrebiteľský právny vzťah, a to či už na základe predložených úverových zmlúv,
tak aj na základe skutočností uvádzaných v odôvodneniach exekučných titulov. S poukazom na
ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., v daných prípadoch exekučný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, t. j. aj pri rozhodovaní

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného titulu, t. j.
rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012, či Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 278/2013, sp. zn.
IV. ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Súd mal tiež za to, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej
príslušenstva, o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovských
rozsudkov, ktoré boli v exekučných konaniach exekučnými titulmi a na základe ktorých nedošlo k vydaniu

poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, žalobca má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom
konaní posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Napr. v prípade,
že rozhodcovský súd rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážkures iudicata a to z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku
a teda o takomto nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. V konečnom dôsledku súdu
je známe, že tunajším súdom sú vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených

práve žalobcom v tomto konaní. Zmenky žalobkyňa postúpila na iný subjekt a pritom sa jedná o zmenky
vystavené na zabezpečenie pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so žalobkyňou, o nárokoch
ktorých už bolo taktiež rozhodnuté rozhodcovským súdom a taktiež už boli tunajším súdom vedené
exekučné konania v týchto veciach. Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto
prípadoch boli prevažne zamietnuté.

Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmať exekučný titul, súd uviedol, že v uvedených
veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu, t. j. rozhodnutí o
zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z dôkazných exekučných spisov bolo
zistené,žeanijednorozhodnutietunajšiehoexekučnéhosúduozamietnutížiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie nebolo odvolacím súdom zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť. V prípade

podania odvolania žalobkyne ako oprávnenej, boli rozhodnutia tunajšieho súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odvolacím súdom potvrdené.

Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že súd v jednotlivých exekučných spisoch rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (NZP), súd k tomu

uvádza následovné:

Ako vyplýva z dôkazných exekučných spisov, v nových konaniach súdom po podaní žiadosti o udelenie
poverenia boli žiadané správy, resp. podklady, ktoré boli následne urgované a ktorých posúdenie bolo
nevyhnutné pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora, t. j. pre posúdenie, či v danej veci je možné

vydať poverenie na vykonanie exekúcie, alebo žiadosť súdneho exekútora má byť zamietnutá. Okrem
toho súd mal zato, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota
platí v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie, a teda nemala by
sa vzťahovať na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora, ako to bolo vo všetkých vyššie
uvádzaných prípadoch. V súvislosti s tým súd poukázal na tú skutočnosť, že v uvádzaných veciach boli

exekučnýmititulmirozsudkyrozhodcovskéhosúdu,kdesúdokremžiadostioudeleniepoverenia,návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu sa zaoberal aj zmluvami o úvere a všeobecnými zmluvnými
podmienkami žalobkyne, a to z dôvodu, že vo všetkých prípadoch sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy.
Uvedené teda neposudzoval len podľa ustanovení Exekučného poriadku, ale aj zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia

predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č. 93/13/EHS.

V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v žalobe, pokiaľ sa týka
oneskoreného rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd má zato, že žalobkyňa v konaniach nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo
prieťahyvuvedenýchexekučnýchkonaniach,atedanepreukázalanesprávnyúradnýpostupspočívajúci
vnečinnostisúduvuvedenýchveciach.Žalobkyňaokreminéhovžalobáchuviedla,ževyvinulaenormné
úsilie, aby docielila vecný posun v exekučných konaniach a uviedla konkrétne žiadosti o informáciu o
stave konania a sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré boli z jej strany podané na súde. V súvislosti s

týmto sa súd oboznámil s č. Spr. 22/2010, Spr. č.34/2010 a Spr. č. 12/2011 a s odpoveďami žalobkyne
na prieťahy v konaní, podľa ktorých boli tieto vyhodnotené v celom rozsahu ako neopodstatnené.
V konaní teda bolo preukázané, že pri vybavovaní žalobkyni na prieťahy v exekučných konaniach
vedenýchsúdenebolizostranyvedeniasúdukonštatovanéprieťahyvkonaní.Akoužbolokonštatované
žalovanou, súd v súvislosti s prieťahmi v exekučnom konaní, na ktoré žalobkyňa poukazovala a ku

ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukázal na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne
do právomoci Ústavného súdu SR. Súd, ako všeobecný súd prvého stupňa, teda nemá právomoc
skonštatovať prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, a to nepredloženie rozhodnutia príslušného orgánu o
existencii prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc súdu na rozhodnutie o prieťahoch,
mal súd zato, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobkyne preukázaný nesprávny úradný postup
exekučného súdu a v tomto smere teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno.Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatoval, že zo strany žalobkyne nebol v konaní
preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani

nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom
zo strany žalobkyne nebola preukázaná už prvá z vyššie uvedených podmienok. Súd preto pre
nepreukázanieexistenciepodmienokpriznanianáhradyškodyanemajetkovejujmyzostranyžalobkyne,
jej návrh v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ sa týka žalobkyňou uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy, súd napriek uvedenému konštatoval,
že zo strany žalobkyne výška ním uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym
spôsobom preukázaná. Žalobkyňa v tomto smere nepredložila žiadne listinné dôkazy, nenavrhla žiadne
dokazovanie, a teda v tomto smere taktiež neuniesla dôkazné bremeno.

O trovách konania rozhodol súd na pojednávaní konanom dňa 6.3.2014 podľa ustanovenia § 142 ods.
1 O.s.p. tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná. Žalovaná si uplatnila nárok
na náhradu trov konania v písomnom vyjadrení. V zákonom stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila a
z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli. Vyčíslenie trov konania je nevyhnutné nielen u právneho
zástupcu, ale aj u účastníka, ktorý nie je právne zastúpený. Ak účastník v stanovenej lehote trovy

nevyčísli, možno mu priznať náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu. V prípade, že zo spisu výška
náhrady trov nevyplýva, je súd oprávnený namiesto vyhláseného výroku o priznaní trov konania zmeniť
tento výrok a účastníkovi náhradu trov nepriznať.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2

písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhla
zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkala súdu, že prejednala vec v
jej neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Uviedla, že požiadala
o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila listiny spájané s označenými dôvodmi.
Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jej neprítomnosti, odňal jej tým právo konať pred súdom.

Namietala ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobkyne na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. V čase
rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania. Žalobkyňa tvrdí, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom

rozhodnutí vychádzal, nemala možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svojerozhodnutie,atýmdošlokporušeniuzásadykontradiktórnostikonaniaaprávažalobkynenasúdnu
ochranu. Nemala možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Sama nemala možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietala ďalej, že vo veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami založenými v

exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd umožniť
žalobkyni uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným
súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkala súdu, že
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy

súdom mala mať žalobkyňa možnosť vyjadriť sa. Argumentovala ďalej, že ak žalovaná nereagovala na
výzvu súdu, aby sa vyjadrila k žalobe, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.
Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a
rozsah si určil sám a následne meritórne rozhodol. Nakoniec vytýkala nepreskúmateľnosť rozhodnutia
v časti rozhodovania o skutočnej škode, kedy sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so

správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a ignoroval tvrdenia žalobkyne o škode, ktorá vznikla z
titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštové a telekomunikačné
výdavky. Z rozsudku súdu nie je zrejmá úvaha, na základe ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako chýbajú dôvody aj pri nemajetkovej ujme. Podľa jej názoru súd odôvodnil

svoje rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v
ktorých vystupuje žalobkyňa a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový
základ. Vytýkala tiež súdu, že nebola poučená podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom hodlal predložiť
na pojednávaní dôkazy o výške škody.Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Na základe podaného odvolania Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) prejednal odvolanie
žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p.
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

RozsudokbolverejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa17.9.2015o9.05hod.,pričommiesto
a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 10.9.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach podľa § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobkyňa v odvolaní uvádza všetky odvolacie dôvody, okrem odvolacieho dôvodu podľa § 205
ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa konkrétne namieta, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v
neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania
a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa
nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,

spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa
6.3.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobkyni (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 19.5.2014 bolo doručené účastníkom
s dostatočným časovým predstihom, čím bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania podľa
citovaného ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.

Žalobkyňa v elektronickom podaní doručenom súdu dňa 16.5.2014 žiadala zrušenie nariadeného
pojednávania ako aj prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a právana nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci.

Žalobkyňa navrhla prerušiť konanie z dôvodu, že na Ústavný súd SR podala sťažnosť, týkajúcu sa
porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z dôvodu, že v konaní vykonával
úkonyarozhodovalvylúčenýsudca.Uviedla,žerozhodnutievpredmetnejvecizávisíodotázky,ktorúnie
je možné vyriešiť v tomto konaní, a ktorá musí byť rozhodnutá Ústavným súdom SR, preto sú v danom
prípade splnené podmienky pre prerušenie konania, a to až do doby vydania rozhodnutia ústavného

súdu o podanej sťažnosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rovnako nie je dôvod ani na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. Podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľkou na ústavnom súde totiž nie je dôvodom na prerušenie
konania v danej veci, pretože výsledok konania na ústavnom súde nemôže ovplyvniť toto konanie.

Odvolaciemu súdu z jeho činnosti je známe, že Ústavný súd SR vo viacerých svojich uzneseniach
obdobné sťažnosti v skutkovo rovnakých veciach odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ (v našom prípade
žalobkyňa) sa v ďalšom konaní o merite veci pred všeobecnými súdmi môže domáhať ochrany

svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne aj dovolaniami proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu, preto nie je daná právomoc ústavného súdu o týchto sťažnostiach
rozhodnúť (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 521/2013-10 zo dňa 22. augusta 2013, uznesenie
Ústavného súdu SR IV. ÚS 518/2013 - 10 zo dňa 22. augusta 2013 a iné).

Bez právneho významu nezostala ani skutočnosť zistená odvolacím súdom, že uznesením Ústavného
súdu SR IV. ÚS 693/2013-11 zo dňa 12.12.2013 odmietol sťažnosť žalobkyne pre nedostatok právomoci
ÚS SR na ich prerokovanie a rozhodnutie, preto ani z tohto dôvodu návrh žalobkyne na prerušenie
konania neobstojí.

Žalobkyňa ako účastník konania využila svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu prvého
stupňa. O námietke zaujatosti uplatnenej žalobkyňou už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne
rozhodol. Krajský súd v Košiciach sa zaoberal všetkými dôvodmi žalobkyne, pre ktoré žiadala vylúčenie
sudcov súdu prvého stupňa v danej veci. Uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5NcC/47/2012-15 zo dňa 22.10.2012 je viazaný súd, ale aj účastníci tohto konania. Proti tomuto

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach bola zo strany žalobkyne podaná sťažnosť na Ústavnom súdu
SR,ktorúÚstavnýsúduznesenímsp.zn.IV.ÚS693/2013-11zodňa12.12.2013odmietolprenedostatok
právomoci ÚS SR.

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu žalobkyne na

prerušeniekonaniaakovecnesprávnepodľa§219ods.1O.s.p.,nakoľkotentodôvodniejerelevantným
dôvodom na prerušenie konania ako ani na odročenie pojednávania.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne, nebola

jej odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný vtedy, ak
vo veci rozhodoval vylúčený sudca.V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v

Košiciach č.k.: 5NcC 47/2012-15 zo dňa 22.10.2012

Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v podľa § 16 O.s.p.
rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie
je náležitá námietka žalobkyne, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobkyňou namietané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za

konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135
O.s.p.

Odvolací súd nepovažuje za správny právny záver súdu prvého stupňa pokiaľ tento na vec aplikoval
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a pokiaľ v náväznosti na to
uzavrel, že otázku prieťahov môže súd posudzovať len vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prerušenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,

právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Ustanovenie § 9 ods. 2 v takomto znení nadobudlo účinnosť od 1.1.2013
a teda nemôžu byť na základe neho posudzované zákonné podmienky pre vznik nároku zodpovednosti

štátu za škodu ku ktorej malo dôjsť nesprávnym úradným postupom v období pred týmto dátumom, teda
pred 1.1.2013. V tomto období totiž ust. § 9 citovaného zákona bolo v tomto znení:

Štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní,
aleboinýnezákonnýzásahdopráv,právomchránenýchzáujmovfyzickýchaprávnickýchosôb.Vsúlade
s týmto zákonným ustanovením bol teda súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody z nesprávneho
úradného postupu oprávnený vyhodnotiť aj otázku prieťahov v súdnom konaní ako jednu zo základných
podmienok vzniku zodpovednosti.

Odvolací súd je toho názoru, že ani nesprávne právne posúdenie v tejto časti nemalo za následok
nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Z dôvodov prvostupňového rozsudku je totiž zrejmé, že tento
sa napriek svojmu záveru o neexistencii rozhodnutia, ktorým by príslušné orgány konštatovali prieťahy,
resp. nečinnosť v konaní sám aj vyhodnocoval túto otázku, keď s poukazom na znenie § 44 ods. 2 zák.

č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) konštatoval, že zákonná lehota 15 dní na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona, teda v
prípadoch, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie Rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa
správne s poukazom na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení
do 31.12.2014 poukázal na oprávnenosť a zároveň aj povinnosť Exekučného súdu posudzovať takýto

rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska toho, či tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Jenesporné,
že v súvislosti s takýmto postupom musí Exekučný súd vykonať viacero úkonov na základe ktorých
môže uvedený záver vyhodnotiť a je nesporné, že to nie je reálne spôsobilý vykonať v lehote 15 dní. Súd
prvého stupňa sa oboznámil s obsahom všetkých exekučných spisov, z ktorých žalobca odvodzuje svoje

nároky a v každej veci vyhodnocoval konkrétne úkony vykonané exekučným súdom pri posudzovaní
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a v náväznosti na to vyhodnocoval aj lehoty, v ktorých
bolo o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté.Odvolací súd sa zhoduje s jeho závermi v tom, že ani v jednom z posudzovaných prípadov sa nejedná
o situáciu, aby exekučný súd naplnil zákonnú podmienku takých prieťahov v súdnom konaní, ktoré
by zakladali nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup. Nemožno sa stotožniť s názorom

žalobkyne, ktorá takýto nárok odvodzuje už od ňou konštatovaných prieťahov v rozsahu niekoľkých dní.

Odvolací súd k tejto otázke považuje za potrebné uviesť, že z vlastnej rozhodovacej praxe má vedomosť
o tom, že žalobca v teraz prebiehajúcom konaní podal na Okresný súd Spišská Nová Ves v krátkom
časovom úseku veľké množstvo žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zjavným

úmyslom zahltiť súd do tej miery, že nebude spôsobilý o týchto žiadostiach rozhodnúť v primeraných
lehotách. Takýto postoj vyplýva práve z následného postupu žalobcu, ktorý na uvedenú situáciu reagoval
podaním obrovského množstva žalôb o náhradu škody z nesprávneho úradného rozhodnutia. Odvolací
súd poukazuje na to, že obdobnou situáciou sa už opakovane zaoberal Ústavný súd Českej republiky,
ktorý konštatoval, že aj právo na prístup k súdu je možné zneužiť. Zneužiť toto právo znamená vykonať
ho k právom neodôvodnenej ujme iného alebo k ujme spoločnosti. Za špecifický prípad takéhoto

zneužitia práva označil šikanózne správanie, ktoré spočíva v tom, že niekto vykoná svoje právo so
zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu. Konštatoval, že vo vzťahu k právu na prístup k súdu možno
za zneužitie tohto práva považovať situáciu, keď žalobca nezahajuje súdne konanie pre ochranu svojho
aj keď domnelého, subjektívneho práva, ale zahajuje ho iba pre súdne konanie samo. Neúmerným
množstvom takto zahájených konaní účastník preťažuje už aj tak preťaženú justíciu, z čoho následne

ťaží zahajovaním ďalších konaní ohľadne náhrady ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konaní. Súdy
tak trvaním na bezhraničnej ochrane práva na prístup súdu bez ďalšieho dostávajú sami seba do
bludného kruhu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.10.2011 sp. zn. III ÚS 2791/08,
uznesenie zo dňa 13.3.2012 sp. zn. III. ÚS 696/2012.

Odvolací súd je preto toho názoru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom
rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny
podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolacísúdsastotožňujesosprávnymiskutkovýmizisteniamiaprávnymzáveromsúduprvéhostupňa,
podľa ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona 514/2003
Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobkyni tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Spišská Nová Ves v exekučných konaniach vedených na tomto súde (ďalej len preskúmavané exekučné

konania) a nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní, z ktorého dôvodu základ nároku nie je
daný.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav
a nenáležitá je preto námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého

stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že Okresný súd Spišská nová Ves sa v
preskúmavaných exekučných konaniach nedopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia súdu podľa § 44 Exekučného

poriadku a ani tým, že pred rozhodnutím o udelení poverenia preskúmaval súlad exekučného titulu, t.j.
rozhodcovského rozsudku so zákonom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Spišská Nová Ves v preskúmavaných exekučných konaniach je

vecne správny.

Správny je aj záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia.Za správny považuje odvolací súd aj postup súdu prvého stupňa, ktorý nárok žalobkyne odvodzovaný
od tvrdenia o vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok odvodený od tvrdenia,

že exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovne posúdenie práva žalobkyne, ktoré jej
už bolo priznané právoplatným rozhodcovským rozsudkom právne kvalifikoval ako nárok na náhradu
škody z titulu nesprávneho úradného rozhodnutia aj napriek tomu, že žalobkyňa tento nárok zakladal
na zodpovednosti za nesprávne úradné rozhodnutie. Je totiž zrejmé, že žalobkyňou konštatovaný
postup vyústil do vydania rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda aj

takto tvrdené porušenie možno posudzovať iba v rámci nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného rozhodnutia.

Podľa § 6 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

V preskúmavaných exekučných konaniach zrušenie alebo zmena rozhodnutia okresného súdu (ako
exekučného súdu), preukázané neboli a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky pre vznik nároku je

skúmanie existencie ďalších podmienok bez právneho významu, keďže jednotlivé zákonné predpoklady
vzniku práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2013 Z.z. musia byť splnené kumulatívne.

Vzhľadom na správny záver súdu, že v danom prípade nie je daný základ nároku, nebolo povinnosťou

súdu skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere dokazovanie. Nenáležitá
je preto odvolacia námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj všetky ostatné odvolacie námietky, týkajúce sa tejto otázky. Súd v odôvodnení
rozsudku uviedol, z akého dôvodu sa nezaoberal samotnou výškou škody či nemajetkovej ujmy a v
tomto smere nie je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd
vychádzal pri rozhodovaní, že vyjadrenie žalovanej jej nebolo doručené a nebolo doručené ani súdu, a
tedasúdmalrozhodnúťrozsudkomprezmeškanie,odvolacísúdpoukazujenaskutočnosť,ževyjadrenie
žalovanej k žalobe zo dňa 4.2.2013 bolo doručené Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 6.2.2013.

Uvedenévyjadreniežalovanejbolodoručenéžalobkynidňa19.2.2013,čovyplývazdoručenkynač.l.43.

Zatejtosituáciemalažalobkyňadostatokčasunato,abysavyjadrilakargumentomžalovanejaprípadne
navrhla vykonať dôkazy na ich vyvrátenie a pokiaľ tak neurobila, sama sa vzdala tohto procesného
práva, ktorého realizácia jej však nebola znemožnená postupom súdu.

Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie
podľa § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie.

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil

na nich svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdala sama tým, že sa
nedostavila na pojednávanie, na ktoré bola riadne predvolaná a ani nepožiadala z dôležitého dôvodu
o jeho odročenie. Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise a pokiaľ by sa žalobkyňa bola tohto pojednávania zúčastnila,
mala možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s

účasťou na pojednávaní, vrátane možnosti vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo
žalobkyne na súdnu ochranu porušené neboli.

Nenáležitá je námietka žalobkyne, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní, za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2
O.s.p., ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.K námietke žalobkyne, že súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi,
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach odvolací súd uvádza, že takýto postup
súdu nie je vylúčený, pokiaľ ide o konanie medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým skutkovým

základom a nakoniec sama žalobkyňa podáva rovnaké odvolania vo všetkých veciach tých istých
účastníkov konania a o tom istom predmete konania bez zohľadnenia rozdielnosti jednotlivých konaní.

Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovsúodvolacienámietkyžalobkynenedôvodné,pretoodvolacísúd
napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol ako vecne správny

podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnej žalobkyni, trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a žalobkyňa nemá právo na ich

náhradu, preto súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.