Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/387/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707203542
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6707203542.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému Y. J.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. F. X, XXX XX A., štátny občan Slovenskej republiky, zastúpený
opatrovníkom X. J., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Jozefom Ďuricom so sídlom Exekútorského úradu Borovianska 17, 960 01 Zvolen pod sp. zn. EX
747/07, o vymoženie pohľadávky vo výške 326,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Zvolen zo dňa č. k. 16Er/124/2007-23 zo dňa 5. novembra 2012 a o návrhoch
oprávneného na prerušenie konania jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 16Er/124/2007-23 zo dňa 5. novembra 2012 v prvej výrokovej
vete p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zastavil okresný súd exekúciu s tým, že súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie nepriznal. Zároveň rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, že ho
zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 7033/06 zo dňa 05.01.2007, ktorý rozhodcovský
súd vydal na základe zmluvy o úvere zo dňa 28.07.2006 uzavretej medzi oprávneným a povinným.
Súčasťou uvedenej zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 upravili
rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené
pred rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde

Súd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský, a to nielen s poukazom na
povahu subjektov právneho vzťahu a okolností uzatvorenia zmluvy o úvere, ale aj s poukazom na ust.
§ 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008 a tiež poukazom na znenie
ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým bola
prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky Smernicou Rady 87/102/EHS zo dňa 22. decembra
1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa
týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS zo dňa 22. februára 1990 a smernice
Európskeho parlamentu a Rady 98/7/EHS zo dňa 16. februára 1998. Z uvedených dôvodov na daný
právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské
zmluvy. Poukázal na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

Odkazom na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora ES okresný súd ustálil, že zmluvné podmienky, ktoré
sú upravené spotrebiteľskou zmluvou tak, ako to vyplýva aj z ust. § 54 ods. 1, prvá veta Občianskeho
zákonníka, sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a podľa ust. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka nesmú obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Demonštratívny výpočet prípadov,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa ustanovuje § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Medzi takúto neprijateľnú podmienku
od 01.01.2008 patrí aj prípad, kedy sa od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok požadovalo, aby
zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a prípad, kedy
sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory vzniknuté zo
spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Skutočnosť,
že táto podmienka sa v čase uzavretia zmluvy nenachádzala v uvedenom výpočte však nevyvodzuje
záver, že dojednanie výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v spotrebiteľských zmluvách
nie je neprijateľná podmienka.

Súd považoval rozhodcovskú doložku, ktorú obsahujú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
prehlásené zmluvnými stranami za nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, nielen za podmienku, ktorá je v
zmysle čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS v spojení s Prílohou bod 1 písm. q) smernice výslovne
nekalá, ale za podmienku, účinkom a dôsledkom ktorej bolo, že rozhodcovský súd oprávnenému
priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z
omeškania 0,25% denne tak, ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Takto dohodnutá
výška úroku z omeškania je sama o sebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve,
pričom účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na
základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.

Neprimeraná povaha rozhodcovskej doložky spočíva aj v tom, že nebola individuálne dohodnutá
a priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy rozhodcovskému súdu určenému
oprávneným, ktorý má sídlo v Bratislave. Zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci
rozhodoval je podnikateľský subjekt, a to obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania s cieľom
dosahovania zisku. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda je, aby bol tento ustanovený na
rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude patriť odmena. Táto
okolnosť môže mať vplyv preto aj na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd pri vydaní rozhodcovského
rozsudku neposkytol spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane náležitú ochranu a nevzal do úvahy, že
sa spotrebiteľ nachádza v znevýhodnenom postavení, a to nielen pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj
úroveň informovanosti, čo ho vedie k tomu, aby pristúpil na vopred stanovené podmienky pripravené
dodávateľom ako oprávneným bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povinný
tak nemal ako ani z hľadiska obsahu a ani z hľadiska formy rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou
obsahu formulárovej typovej zmluvy, ktorú oprávnený používa bežne v rámci svojej podnikateľskej
činnosti pre zmluvy rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah rozhodcovskej doložky ovplyvniť.
Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku, ktorá bola obsahom zmluvy o úvere buď ako celok prijať
alebo odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom spotrebiteľ
si zrejme nebol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky prinesie.

Keďže rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky ani pôsobnosť predmetných
vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa, došlo tak k opomenutiu aplikácie
príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, pričom
okrem neprijateľnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú doložku rozhodcovský súd neskúmal ani
ďalšie neprijateľné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve a priznal oprávnenému plnenie v
rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25% denne, čo predstavuje 91,25%
ročne. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje
ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z
obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu
tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver podľa § 4 ods. 3, druhá veta Zákona
o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Využitie inštitútu dojednania
rozhodcovskej doložky, ktoré je právnym úkonom vo všeobecnosti právom dovoleným a predvídaným,
viedlo v prejednávanej veci v konaní pred rozhodcovským súdom k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smerníc Rady ES 93/13/EHS a 87/102/EHS,

pričom práve dôsledky dojednania rozhodcovskej doložky sú nežiaduce, nepredpokladané a zakázané.
Dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom vzťahu je preto právnym úkonom, ktorý
obchádza zákon a z toho dôvodu je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, k čomu musí konajúci
súd prihliadať ex offo. Na základe uvedeného súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného
poriadku zastavil.

O trovách exekúcie súd rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal, pretože súdny
exekútor si súdu oznámil, že si náhradu trov exekúcie neuplatňuje. Návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora súd zamietol, nakoľko v predmetnej exekučnej veci zistil okolnosti zakladajúce dôvod
na zastavenie exekúcie, a preto mal za to, že za daného stavu by nebolo možné poveriť iného súdneho
exekútora vykonaním predmetnej exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov, že okresný
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci; nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný; svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„ZoRK“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom
mal za to, že exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. Oprávnený považoval za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo
v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku bez toho, aby zistil akýkoľvek nesúlad so zákonom. Exekučný súd je
pritom v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43
ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v
zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Oprávnený
konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom
rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu
právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Ďalej uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej účastníkovi konania
umožňuje podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti
rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti
poukázal na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Okresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, ako keby toto
ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku
nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c), s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní tvrdil,
že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku

rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl.
ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského rozsudku. Ďalej namietal, že okresný súd pri
posudzovaní rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie
v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s
ním zaobchádzané odlišne, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala
byť rovnaká. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho
postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem
a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá
nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a to na Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Nesúhlasil ani s tým, že
okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie.
Oprávnený namietal aj to, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník
konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho
právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení. Súdne konanie neprebiehalo v súlade s právom na spravodlivý súdny proces
a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu
veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania,
ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu neprípustné.

K záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že exekučný súd je
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platná, keďže nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka účinné od 01.01. 2008. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či
sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby,
ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nestotožnil sa ani s názorom, že
pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere
z dôvodu, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle ust.
§ 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. ani ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť
si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar ani služby, a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania nie je neprimeraná, a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru
a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie
upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka
si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z
nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva

povinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia
zmluvných podmienok vyplýva ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

Záverom oprávnený opätovne uviedol, že súd nie je v exekučnom konaní oprávnený z úradnej povinnosti
vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.
V zmysle § 45 ods. 2 ZoRK je exekučný súd oprávnený z úradnej povinnosti vykonať prieskum
rozhodcovského konania len podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) ZoRK. Súd preto nie je oprávnený vykonať
prieskum rozhodcovského konania podľa § 45 ods. 1 písm. a) ZoRK, teda podľa dôvodov uvedených v
osobitnom predpise, ktorým je § 268 Občianskeho súdneho poriadku a § 57 Exekučného poriadku. Súd
však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
nie na návrh účastníka, ale z úradnej povinnosti, pričom takýto postup je podľa názoru oprávneného v
rozpore so zákonom. Skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom súd už
raz posudzoval a rozhodol o nej. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného
súdu za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v v napadnutom rozsahu zrušil a
vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Oprávnený zároveň v odvolaní podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že
„ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v
rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto
tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice.
Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými
zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od
spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom
na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený
mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských
zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia
vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS
najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol,
aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu
oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu
na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd z návrhov oprávneného na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhuje predmetné
exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia
uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre
účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov
konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný
usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu
obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa
vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci
zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto
súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je
relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať
nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267
ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá
podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne
predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých
inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť

zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj
§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia s tým,
že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky
predložené, je odvolací súd, tj. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok
povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné
pre vydanie jeho rozhodnutia, a teda, ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom
ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh
zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné
otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich
prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní
súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu
obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke,
ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku,
predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade,
ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra
Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu
práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to
najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna
aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair, (fr.)).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených
v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd
oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 28.03.2007 bol súdnemu exekútorovi doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie voči povinnému o vymoženie 9.840,- Sk (326,63 Eur)
s príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa 25.05.2007 poverenie č. 5611 013494, ktorým poveril
súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie na základe
vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.,
Bratislava, sp. zn. SR 7033/06 zo dňa 05.01.2007 na vymoženie sumy 9.840,- Sk s príslušenstvom.
Následne okresný súd napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie.
Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný
uzavreli dňa 28.07.2006.

V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere
zo dňa 28.07.2006 si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak, že
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných

strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.

Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 28.07.2006 (ďalej Občiansky
zákonník) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná
podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a ceny.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové
náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku
oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď
posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I.
ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a
to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd
poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v
spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z
uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému
dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení
dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného ustanovení §
57 ods. 1 písm. a) aj g) Exekučného poriadku, je odvolanie prípustné, § 58 ods. 5 Exekučného poriadku.

Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa,
je predmetom tohto odvolacieho - druhostupňového konania.

Odvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere zo dňa 28.07.2006
uzavretú medzi ním a povinným považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere považuje za nedôvodnú,
nakoľko z obsahu zmluvy o úvere má preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver,
pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2 a § 3 ods.
1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah
medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická osoba, zo zmluvy pritom nevyplýva, že pri
jej uzatváraní povinný bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného je
zrejmé, že vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľský, a to aj s poukazom na ust. § § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy. Súd prvého stupňa
preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď
skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku
17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere je potrebné považovať
za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z
hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka
nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ
nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať
alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj súd prvého
stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná.
Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka
ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je
správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, avšak na základe nesprávneho
zákonného ustanovenia, keďže v danom prípade mal súd aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, keďže exekučný titul bol vydaný
nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať. Čo sa
týka zvyšnej časti odôvodnenia výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o zastavení konania, odvolací
súd sa ním nezaoberal, pretože nie je podstatné pre jeho rozhodnutie. Ak sa teda okresný súd zaoberal
otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo
strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu,
ale o posúdenie, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola
dojednaná platne.

Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie
je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný,
nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa

spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne
poukázal na výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

V súvislosti s námietkou oprávneného o tom, že uplatňovanie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať
prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie zásady kontradiktórnosti
v základnom konaní odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp.
zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie
zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že
po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so
svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania,
treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku
skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym
záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia
uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na
opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne
zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s
jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali úvah o absencii RPMN v zmluve o
úvere nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodil, v
dôsledku čoho ich odvolací súd považoval za irelevantné.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku oprávneného, že okresný súd pred vydaním
napadnutého uznesenia nedodržal procesný postup upravený v § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a vo
veci nenariadil pojednávanie, nakoľko v čase vydania napadnutého uznesenia, t.j. dňa 05.11.2014 už
bolo uvedené zákonné ustanovenie zrušené, a to zákonom č. 335/2012 Z.z. účinného od 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, vo výroku ktorým
exekúciu zastavil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.