Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/11/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109228899
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7109228899.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov

JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, vo veci žalobkyne Ľ. X., U., O. XXX, zast. Mgr.
Radoslavom Hodorom, advokátom, Advokátska kancelária Košice, Hlavná 77, proti žalovanej Rapid
life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zast. JUDr. Gabrielom Gulbišom,
advokátom, Advokátsk kancelária, Košice, B. Němcovej 22, o určenie, že zrušenie poistnej zmluvy je
neplatné, že poistná zmluva je platná a poistný vzťah naďalej trvá, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
24C/226/2009-319 z 25.10.2012 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom určil, že zrušenie poistnej zmluvy ÚDP-K č. 5091100013

uzavretej medzi účastníkmi konania 17.11.1998 ku dňu 16.5.2008 na základe oznámenia žalovanej zo
dňa23.6.2008,jeneplatné,žepoistnázmluvaÚDP-Kč.5091100013uzavretámedziúčastníkmikonania
17.11.1998 je platná a poistný vzťah z nej naďalej trvá a rozhodol, že o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z poistnej zmluvy č. 5091100013, typ poistnej zmluvy ÚDP-K + úraz (č.l. 110 spisu) zistil, že žalobkyňa
ako poistník, resp. poistený a žalovaná ako poisťovateľ uzavreli 16.11.1998 poistnú zmluvu, predmetom

ktorej bolo poistenie osoby žalobkyne pre prípad smrti a prípad dožitia (životné poistenie), že začiatok
poistenia bol dohodnutý na 17.11.1998 a koniec poistenia na 17.11.2013, že poistné plnenie pre prípad
smrti bolo dohodnuté vo výške 50.000,- Sk a pre prípad dožitia vo výške 75.485,- Sk, že doba platenia
poistného bola dohodnutá na 10 rokov, že žalobkyňa prehlásila, že sa oboznámila so Všeobecnými
poistnými podmienkami (ďalej len VOP) a Osobitnými podmienkami žalovanej pre daný druh poistenia.
Z potvrdenia žalovanej o uzavretí poistnej zmluvy (poistka) z 23.11.1998 (č.l. 4 spisu) zistil, že žalovaná
potvrdila, že účastníci konania uzavreli predmetnú poistnú zmluvu, s takými zmluvnými podmienkami,

ako boli dohodnuté v poistnej zmluve.

Z listu žalovanej z 25.4.2008 (č.l. 7) označeného ako Prepočet a zvýšenie poistného k poistnému
produktu ÚDP-K zistil, že žalovaná žalobkyni oznámila, že v dôsledku pokynu Národnej banky
Slovenska je nútený prepočítať produkt ÚDP-K a zvýšiť poistné od počiatku tak, aby bolo možné poistno-
matematicky zachovať poistné plnenie a v tejto súvislosti zároveň navrhla tri alternatívy ďalšieho riešenia
poistného vzťahu a vyzvala ju, aby sa k nim vyjadrila v lehote do 10.5.2008 zaslaním návratky, ktorá

bola označená ako Stanovisko k zvýšeniu poistného k poistnej zmluve (č.l. 8 spisu) a tvorila prílohu
predmetného listu, že žalobkyňa mala na návratke vyznačiť jednu z troch ponúknutých alternatív, že
podľa alternatívy a) žalobkyňa ako poistená mohla žiadať o ďalšie trvanie poistenia bez faktického
navýšenia poistného, a teda, o zachovanie pôvodnej faktickej výšky poistného bez zvyšovania vdôsledku spätného poistno-matematického prepočtu, s tým, že rozdiel medzi nanovo stanoveným a
prepočítaným poistným a pôvodne stanoveným poistným sa môže vysporiadať poisťovňou, metódou
a postupom určeným poisťovňou, že podľa alternatívy b) mohla žalobkyňa súhlasiť s dopočítaním

poistného a s jeho ďalším zvýšením podľa metodiky stanovenej Národnou bankou Slovenska s tým,
že za týchto podmienok jej poistenie naďalej pokračuje, že podľa alternatívy c) poistený nesúhlasí s
alternatívamia)ab)apoukončenípoisteniažiadaozaslanieodkupnejhodnotystanovenejavypočítanej
poisťovňou k 15.5.2008 po odpočítaní dlžného poistného podľa metodiky NBS, najneskôr do 90 dní od
15.5.2008, že žalovaná v závere uvedeného listu uviedla, že pokiaľ neobdrží na priloženej návratke

do 10.5.2008 žiadnu reakciu zo strany žalobkyne, bude poistenie zo strany poisťovne jednostranne
zrušené k 15.5.2008 v zmysle alternatívy c), že zároveň bude vypočítaná odkupná hodnota, ktorá bude
poistenému poukázaná a poistenie sa tým skončí.

Ďalej uviedol, že žalobkyňa predmetnú návratku označenú ako Stanovisko k zvýšeniu poistného k
poistnej zmluve podpísala 30.4.2008, pričom neoznačila žiadnu z ponúknutých alternatív, že žalovanej

bola doručená 14.5.2008, že uvedené skutočnosti mal za preukázané z listinného dokladu (č.l. 308
spisu), ako aj zo zhodných vyjadrení účastníkov konania .

Z listov žalovanej z 23.6.2008 označených ako 1) Oznámenie o zániku poistenia a 2./ Oznámenie o
zánikupoisteniasvýplatouodkupnejhodnoty(č.l.9ač.l.10spisu)zistil,žežalovanáoznámilažalobkyni,

že od nej neobdŕžala voľbu medzi troma ponúknutými alternatívami, preto jej poistenie skončilo ku
dňu 15.6.2008 s tým, že poistné udalosti, ktoré vzniknú po 00,00 hod. dňa 16.6.2008, už nie sú kryté
poistením a keďže ku dňu 16.5.2008 došlo na základe ustanovení OZ k zrušeniu poistnej zmluvy, že
poistenie zaniklo v zmysle článku XI ods. 2 VOP, žalobkyni vznikol nárok na výplatu odkupnej hodnoty
podľa § 788 ods. 2 písm. f) OZ vo výške 34.096,- Sk, že v závere svojho listu žalovaná uviedla, že ak

má žalobkyňa záujem o obnovenie poistenia, je potrebné, aby svoje rozhodnutie vyjadrila na priloženom
stanovisku výberom alternatívy a) alebo b) najneskôr do 15.7.2008.

Z listu právneho zást. žalobkyne z 19.5.2009 (č.l. 12 spisu) označeného ako Oznámenie o neuznaní
zániku poistenia, zistil, že oznámenie žalovanej o zániku poistenia z 23.6.2008 pokladala za právne

bezvýznamné, s tým, že poistná zmluva je naďalej platná a poistný vzťah naďalej trvá.

Vychádzajúc z čl. 7, čl. 3 bodu 8, čl. 4 (Začiatok a koniec poistenia) bodu 2, čl. 5 (Zánik poistenia) bodu
1, čl. 5 bodu 2, čl. 5 bodu 3, časti XV. (Rozhodcovské konanie), časti XVII. (Záverečné ustanovenia)
bodu 1 VOP, § 788 ods. 1, 2, 3, 4, § 790 písm. b), § 791 ods. 1, § 800 ods. 1, 3, § 801 ods. 1 a 2, § 802

ods. 1, 2, § 816, § 488, § 493, § 497, § 570 ods. 1, 2, § 572 ods. 2, 3, § 574 ods. 1, § 575 ods. 1, 2,
§ 39 OZ (ich znenie citoval a § 80 písm. c) O.s.p. mu vyplynulo, že predpokladom úspešnosti žaloby o
určenie podľa § 80 písm. c) O.s.p. je, že žalobkyňa má na určení naliehavý právny záujem.

Mal za to, že žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Je totiž

nepochybné, že za situácie, kedy sa žalovaná ako jedna zo zmluvných strán správa, akoby došlo
k zániku poistného vzťahu, pretože to deklaroval doručením oznámenia o zániku poistného vzťahu
žalovanej, v ktorom uviedol, že táto už nie je krytá poistením, ako aj vyplatením odkupnej hodnoty,
je nesporne právom žalobkyne ako druhej zmluvnej strany vedieť, či zmluvný vzťah naďalej trvá a
teda, či je aj naďalej krytá poistením v prípade, ak by došlo k poistnej udalosti. Vzhľadom na obsah

poistnej zmluvy a teda vzhľadom na dojednané zmluvné podmienky mal tiež za nesporné, že pokiaľ
poistný vzťah založený poistnou zmluvou naďalej trvá a v čase podania návrhu na začatie konania (ani
v čase rozhodovania) ešte nenastala poistná udalosť zakladajúca právo žalobkyne na poistné plnenie,
žalobkyňa sa nemohla domáhať priamo plnenia.

V danom prípade mu bolo medzi účastníkmi konania nesporné a vykonaným dokazovaním bolo
nepochybne preukázané, že žalobkyňa ako poistník (poistenec) a žalovaná ako poisťovateľ dňa
16.11.1998 uzavreli v písomnej forme poistnú zmluvu UDP-K č. 5091100013. Predmetom tejto poistnej
zmluvyjepoistenieosobyžalobkynepreprípadpoistnýchudalostí-smrtiadožitia.Začiatokpoisteniabol
dohodnutý na 17.11.1998 a koniec poistenia na 17.11.2013 (poistná doba 15 rokov). Dohodnutá bola aj

výška poistného, ako aj výška poistného plnenia pre jednotlivé typy poistných udalostí predpokladaných
zmluvou. Súd mal za to, že predmetná poistná zmluva bola uzavretá platne, v súlade s ust. § 788 OZ
Jej neoddeliteľnú súčasť v zmysle ust. § 788 ods. 3 OZ tvorili Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, platné od 1.6.1995. Žalobkyňa v poistnej zmluve vyhlásila, že s týmito podmienkami bolaoboznámená pred uzavretím zmluvy. Účastníci konania sa v poistnej zmluve zároveň dohodli, že v
zmysle ust. § 800 ods. 2 OZ poistenie môže vypovedať každá zo zmluvných strán do dvoch mesiacov po
uzavretí zmluvy s 8 dennou výpovednou lehotou; inak môže poistenie vypovedať iba poistený, najneskôr

6 týždňov pred koncom každého poistného obdobia.

Z vykonaného dokazovania mu ďalej vyplynulo, že počas trvania predmetného poistno-právneho vzťahu
žalovaná zistila, že dohodnuté poistné nezohľadňuje niektoré budúce plnenia z poistenia, na ktoré sa
zaviazala, pretože reálne inkasované poistné je nižšie, ako by podľa poistno-matematických metód a

postupov malo byť; k tomuto záveru dospela na základe zistenia orgánu dohľadu nad poisťovníctvom.
Uvedenú situáciu vo vzťahu k svojim klientom, vrátane žalobkyne, riešila zaslaním listu z 25.4.2008
označeným ako Prepočet a zvýšenie poistného k poistnému produktu UDP-K, ktorým ju vyzvala na
vyjadrenie svojho stanoviska, pričom jej ponúkla 3 alternatívy riešenia ďalšieho trvania poistného
vzťahu, s tým, že ak svoj názor v stanovenej lehote nevyjadrí a niektorú z alternatív si nezvolí, žalovaná
ako poisťovateľ jednostranne ukončí poistenie podľa alternatívy c) a žalobkyni poukáže finančné

prostriedky predstavujúce odkupnú hodnotu poistenia vo výške ňou určenej.

Mal ďalej nesporne za preukázané, že žalobkyňa doručila žalovanej návratku k uvedenému listu
(označenú ako Stanovisko k zvýšeniu poistného) dňa 14.5.2008, pričom neoznačila ani jednu z
ponúknutých alternatív riešenia poistného vzťahu, že následne, 28.7.2008, jej bol doručený list žalovanej

označený ako Oznámenie o zániku poistenia, ktorým jej oznámil, že jej poistenie ku dňu 15.6.2008
zaniká. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zást. listom z 19.5.2009 žalovanej oznámila, že so
zánikom poistenia nesúhlasí.

Vzhľadom na predmet konania sa primárne zaoberal otázkou, či v danom prípade došlo k zániku

záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania uzavretím poistnej zmluvy.

Poukázal na to, že zákon rozoznáva osobitné a všeobecné dôvody zániku zmluvy, že osobitné dôvody
zániku poistenia upravuje OZ v § 788 a nasl. upravujúcich poistnú zmluvu, že ako to vyplýva z § 800,
§ 801 a § 802 OZ (4. oddiel upravujúci zánik poistenia), poistenie môže zaniknúť nasledovne:

1. výpoveďou ( § 800 ),
2. nezaplatením poistného ( § 801 ),
3. odstúpením poistiteľa od poistnej zmluvy ( § 802 ods.1 ) alebo
4. odmietnutím plnenia zo strany poistiteľa ( § 802 ods.2 ) (citujúc ich znenie).

Uviedol, že z § 800 ods. 2 OZ vyplýva právo každého z účastníkov poistnej zmluvy poistenie poistenie
vypovedať do dvoch mesiacov po uzavretí poistnej zmluvy, že tento prípad zániku poistenia predpokladá
aj samotná poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi konania, že v danom prípade k zániku poistnej
zmluvy z dôvodu výpovede ( pre možnosť dania ktorej zákon ustanovuje lehotu dvoch mesiacov od
uzavretia zmluvy) nedošlo, čo medzi účastníkmi konania ani nebolo spochybňované.

Urobil zver, že výpoveď v zmysle § 800 ods. 1 OZ v prípade poistenia s dojednaným bežným
poistným v danom prípade neprichádza do úvahy vôbec, pretože v danom prípade sa jedná o poistenie
osoby žalobkyne (tzv.životné poistenie). Ako to vyplýva z ust. § 800 ods. 3 OZ, zákon totiž vylučuje
možnosť výpovede poistenia zo strany poistiteľa pri poistení osôb (s výnimkou poistenia pre prípad

úrazu, čo však nie je tento prípad), že zákaz výpovede poistenia zo strany poistiteľa je totiž daná
rezervotvornou povahou tohto druhu poistenia, v ktorom platí podmienená návratnosť finančných
prostriedkov poskytnutých poisteným poistiteľovi po dobu trvania poistného vzťahu a zabezpečuje
poistenému istotu, že jednostranným úkonom poistiteľa nepríde o dohodnuté plnenie, že ide o kogentné
ustanovenie zákona, že v danom prípade nedošlo k zániku poistenia ani z dôvodu nezaplatenia

poistného v zmysle ustanovenia § 801 OZ, čo napokon v konaní ani nebolo tvrdené. V danom prípade
mu neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali záveru, že by k zániku poistného vzťahu
došlo odstúpením z dôvodu vedomého porušenia povinností žalobkyne uvedených v ust. § 793 OZ,
uvedené netvrdila ani sama žalovaná.

Konštatoval, že podľa § 802 ods.2 OZ poistenie zaniká aj odmietnutím poistného plnenia, že takéto
právo zákon priznáva poisťovateľovi v prípade, ak sa až po poistnej udalosti dozvie, že jej príčinou
je skutočnosť, ktorú pre vedome nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednávaní
poistenia a ktorá pre uzavretie poistnej zmluvy bola podstatná. Konštatoval, že v danej veci sa nejednáaniotentoprípadzánikupoistenia,žeuvedenénetvrdilaanisamažalovanáanapokon,vdanomprípade
(zatiaľ) ani nedošlo k žiadnej poistnej udalosti, ktorá by zakladala právo žalobkyne na poskytnutie
poistného plnenia a keďže k zániku poistenia na základe uvedených osobitných skutočností nedošlo, sa

zaoberal aj všeobecnými dôvodmi zániku záväzkovo-právnych vzťahov, ktoré sú upravené v ust. § 488 a
nasl.ObčianskehozákonníkavVIII.časti(Záväzkovéprávo),I.hlave(Všeobecnéustanovenia).Poukázal
na to, že OZ rozoznáva niekoľko spôsobov - dôvodov zániku záväzkovo-právneho vzťahu a vzhľadom
na povahu úkonu žalovanej - Oznámenia o zániku poistenia skúmal, či tento úkon predstavuje niektorý
zo zákonom predpokladaných spôsobov skončenia záväzkovo-právneho vzťahu, pričom sa zameral

jednak na jednostranné, ale aj dvojstranné právne úkony, smerujúce k zániku právnych vzťahov, ako aj
na právnu skutočnosť, ktorou je nemožnosť plnenia, ktorá taktiež spôsobuje zánik právnych vzťahov.
Uviedol, že v § 497 OZ je zakotvená možnosť zrušenia zmluvy odstúpením od nej, v prípade, ak je
to zmluvnými stranami dohodnuté, že v danom prípade, z článku 3 bodu 8 VOP vyplýva, že účastníci
konania sa dohodli na možnosti oboch zmluvných strán odstúpiť od zmluvy aj bez uvedenia dôvodu, ale
len v lehote prvých dvoch mesiacov od uzavretia zmluvy, že v danom prípade je zrejmé, že k odstúpeniu

od zmluvy v dohodnutej lehote nedošlo.

V konaní taktiež nebolo preukázané ani tvrdené, že by účastníci konania v zmysle § 570 ods. 1 OZ
uzavreli dohodu o tom, že ich doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom (tzv.privatívna novácia),
že o takúto dohodu by sa mohlo jednať v prípade, že by žalobkyňa akceptovala alternatívne riešenia

ponúknuté pod písm. a) a b). Ďalej konštatoval, že k zániku poistno-právneho vzťahu medzi účastníkmi
konania nedošlo ani na základe vzájomnej dohody zmluvných strán o zrušení poistnej zmluvy, tak ako
je to v § 572 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa strany môžu dohodnúť, že nesplnený záväzok sa zrušuje bez
toho, aby vznikol nový záväzok (tzv. dissolúcia ), že zrušenie záväzku v zmysle cit. zák. ust. sa však
môže uskutočniť len na základe dohody zmluvných strán a teda, nie jednostranným právnym úkonom

jednej zo zmluvných strán, že druhá zmluvná strana totiž môže mať podstatný záujem na trvaní a splnení
záväzku, že dohoda o zrušení zmluvy je teda dvojstranným právnym úkonom, ktorý predpokladá zhodný
prejav vôle oboch zmluvných strán smerujúci k zániku zmluvy, že záväzok zaniká prijatím návrhu na
jeho zrušenie druhou zmluvnou stranou, tzv. akceptáciou (§ 43c v spojení s ust. § 44 ods.1 OZ).

Vzhľadom k tomu, že poistná zmluva bola uzavretá v písomnej forme, v súlade s § 572 ods. 3 OZ musí
byť aj dohoda o zrušení záväzku uzavretá v písomnej forme, že uvedený záver je umocnený aj dikciou
ust. § 791 ods.1 OZ.

V danom prípade mal za zrejmé, že žalovaná učinila prejav vôle smerujúci k zániku zmluvy (ofertu) a to

listom z 22.4.2008, ktorým v rámci ponúknutých alternatív riešenia poistného vzťahu žalobkyni navrhla
aj zrušenie poistnej zmluvy s výplatou odkupnej hodnoty poistenia (alternatíva c).

Citujúc znenie § 43c ods.1 a 2 a § 44 ods.2 OZ v danom prípade z vykonaného dokazovania mu
jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa návrh žalovanej na zrušenie zmluvy neakceptovala. Svedčila

mu o tom návratka označená ako Stanovisko k zvýšeniu poistného, v ktorej mala žalobkyňa označiť
niektorú z ponúknutých alternatív (vrátane návrhu na zrušenie poistnej zmluvy), že žalobkyňa žiadnu
alternatívu neoznačila, že ako uviedla, učinila tak z dôvodu, že trvala na pôvodnej zmluve a splnení
tých podmienok, ktoré boli pôvodne v zmluve dohodnuté. Už vôbec nesúhlasil s tvrdením žalovanej,
že nevyznačením niektorej z ponúknutých alternatív žalobkyňa vlastne konkludentne akceptovala jej

návrh na zrušenie poistenia, okrem toho, že konkludentný prejav nemá v poistných vzťahoch žiadnu
relevanciu, pretože podľa ust. § 791 ods.1 OZ je pre platnosť právnych úkonov týkajúcich sa poistenia
(vrátane dohody o zrušení poistnej zmluvy resp.o zániku poistenia) potrebná písomná forma, takýto
postup nemá žiadnu oporu v zákone a vo svojej podstate predstavuje akýsi svojvoľný nátlak jednej zo
zmluvných strán na druhú zmluvnú stranu. Konštatoval, že k zániku právneho vzťahu môže dôjsť aj v

dôsledku tzv. dodatočnej nemožnosti plnenia v zmysle ust. § 575 OZ, podľa ktorého, ak sa plnenie stane
nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

Poukázal a vysvetlil kedy ide o objektívnu nemožnosť plnenia a kedy ide o subjektívnu možnosť plnenia.

V danom prípade mal za to, že nejde o objektívnu nemožnosť plnenia, že je nepochybné, že v danom
prípade sa žalovaná poistnou zmluvou zaviazala na plnenie peňažného charakteru (poistné plnenie);
nejde teda o záväzok osobnej povahy a že po uzavretí poistnej zmluvy nedošlo ani k zmene právnej
úpravy poistenia, ktorá by nedovoľovala vyplatiť dohodnuté poistné plnenie z uzavretej poistnej zmluvy.Skutočnosť, že žalovaná až dodatočne, po uzavretí poistnej zmluvy zistila, že výška poistného bola
určená nesprávne, v rozpore s poistno-matematickými normami alebo metódami, vrátane otázky, kto

zapríčinil uvedenú situáciu, ako aj, že žalovaná bola nútená túto situáciu riešiť so svojimi klientmi
úpravou (zmenou) už uzavretých dotknutých poistných zmlúv, mal pre posúdenie predmetnej veci za
irelevantnú. Poukázal na to, že poistná zmluva je svojim charakterom spotrebiteľskou zmluvou, že
poistený teda nemá reálnu možnosť ovplyvňovať jej obsah a je nútený akceptovať návrh poisťovne
vrátane zmluvných podmienok, ako aj všeobecné poistné podmienky v tom rozsahu, ako sú mu zo

strany poisťovne predložené, že situácia, ktorá nastala v prípadoch poistných zmlúv s produktom UDP-
K a na ktorú poistení nemali žiaden dosah, nijako sa na nej nepodieľali, nemôže byť na ujmu ich práv,
vyplývajúcich z poistenia.

V danom prípade neboli zistené ani preukázané žiadne prekážky právneho charakteru alebo faktická
nemožnosť plniť pre objektívne príčiny, že objektívnu nemožnosť netvrdila ani žalovaná; naopak, tvrdila

skôr existenciu subjektívnej nemožnosti plnenia z dôvodov na jej strane, ktoré možno charakterizovať
ako tzv. hospodársku nemožnosť plnenia, pretože sama žalovaná tvrdila, že síce plnenie je objektívne
možné, ale z hospodárskeho hľadiska je natoľko obtiažne, že ho nemožno od nej spravodlivo vyžadovať,
keďže výška dojednaného poistného nezodpovedá budúcemu poistnému plneniu, na ktoré sa žalovaná
zaviazala. Z ustálenej súdnej judikatúry mu vyplynulo, že samotná hospodárska nemožnosť plnenia

nemá za následok zánik záväzku, ktorého obsahom je peňažné plnenie, že samotné skutočnosti
uvedené žalovanou mu svedčili pre záver, že v danom prípade nejde o nemožné plnenie, ale len o
obtiažne plnenie, pretože je zrejmé, že toto plnenie žalovaná môže uskutočniť, hoci za sťažených
podmienok a s väčšími nákladmi.

Uzavrel, že v danom prípade zánik záväzku v dôsledku § 575 OZ pre dodatočnú nemožnosť plnenia
nenastal.

Konštatoval, že k zániku záväzkovo-právneho vzťahu založeného poistnou zmluvou medzi účastníkmi
konania v danom prípade nedošlo žiadnym zo spôsobov predpokladaných zákonom, poistnou zmluvou

alebo VOP, že jednostranný právny úkon žalovanej označený ako Oznámenie o zániku poistenia, na
základe ktorého malo dôjsť k zrušeniu poistnej zmluvy, je teda v rozpore so zákonom, že jedná sa o
nedovolený právny úkon, ktorý zákon postihuje absolútnou neplatnosťou, tak ako to vyplýva z § 39 OZ.

Zaoberal sa aj námietkou žalovanej o nedostatku jeho právomoci vec prejednať a rozhodnúť, že v

predmetnej veci je daná právomoc rozhodcovského súdu a to na základe dohody účastníkov konania
o tzv. rozhodcovskej doložke, obsiahnutej v časti XV.Všeobecných poistných podmienok platných od
21.5.2007 a s námietkou nedostatku právomoci súdu sa nestotožnil. Konštatoval, že účastníci konania
uzavreli poistnú zmluvu 16.11.1998, že jej neoddeliteľnú súčasť tvoria VOP pre životné poistenie platné
od 1.6.1995, že rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá ani v poistnej zmluve, ani v týchto VOP,

že žalovaná opak ani netvrdila, že tvrdila, že žalobkyňa uzavrela s ňou dohodu o rozhodcovskej
doložke tým, že 30.4.2008 podpísala návratku označenú ako Stanovisko k zvýšeniu poistného k
poistnej zmluve, čím podľa jej názoru vyjadrila súhlas s tým, aby sa všetky prípadné sporné nároky
vysporiadalipredrozhodcovskýmsúdompostupompodľačastiXV.Všeobecnýchpoistnýchpodmienokz
21.5.2007. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade bola uzavretá platná dohoda účastníkov konania

o rozhodcovskej doložke, prihliadol na okolnosti tohto prípadu a vychádzal predovšetkým z logického
usporiadania textu predmetnej listiny - návratky a z účelu, ktorý žalovaná jej zaslaním sledoval. Z textu
predmetnej návratky ako aj jej označenia (Stanovisko k zvýšeniu poistného) mal za zrejmé, že návratku
žalovaná žalobkyni zaslala preto, aby si vybrala niektorú z alternatív, ktoré jej ponúkla v súvislosti s
riešením ďalšieho trvania poistného vzťahu, s tým, že novými VOP platnými od 21.5.2007, vrátane

dohody o rozhodcovskej doložke, sa malo poistenie spravovať len v prípade, ak by akceptáciou niektorej
z alternatív došlo k uzavretiu dohody o zmene poistnej zmluvy resp. k jej nahradeniu novou zmluvou. Z
vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že predmetnú návratku žalobkyňa vyplnila a odoslala žalovanej
z dôvodu, aby jej dala najavo, že nesúhlasí ani s jednou z ponúknutých alternatív smerujúcich, či
už k zmene poistnej zmluvy, a keďže žalobkyňa nevyznačila ani jednu z troch uvedených alternatív,

pokračovania v poistnom vzťahu, že nemohlo dôjsť ani k dohode o zmene poistnej zmluvy, ani k prijatiu
nových VOP, vrátane doložky o rozhodcovskom konaní a ako mu to napokon vyplynulo z časti XVII bodu
1 VOP platných od 21.5.2007, že tieto podmienky sú platné a účinné len pre poistné zmluvy uzavreté
od 21.5.2007, s tým, že na prv uzavreté poistné zmluvy sa vzťahujú len na základe vzájomnej dohodypoistníka a poisťovne, že v danom prípade je zrejmé, že poistná zmluva medzi účastníkmi konania
bola uzavretá pred 21.5.2007 a platná dohoda účastníkov konania o tom, že tieto nové VOP sa majú
vzťahovať aj na poistnú zmluvu zo 16.11.1998, uzavretá nebola.

Bez ohľadu na uvedený záver a teda, že v danom prípade vôbec nedošlo k uzavretiu dohody o
rozhodcovskej doložke, v danej súvislosti opätovne poukázal na charakter poistnej zmluvy, ktorá je
svojou povahou spotrebiteľskou zmluvou ( § 52 ods.1 OZ) a citoval znenie § 52 ods.2, § 53 ods.1, 2
a 5 OZ.

V danom prípade z obsahu časti XV (Rozhodcovské konanie) VOP platných od 21.5.2007, obsahujúcej
tzv.rozhodcovskú doložku, najmä z bodu 2. tejto časti mal za zrejmé, že došlo k porušeniu smernicou
ako aj zákonom sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - žalobkyne
ako poistenej (smernica Rady č.93/13 EHS z 5.4.21993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, cit. ust. § 53 ods.1 OZ), že žalovaná od počiatku v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej

doložky totiž sledovala to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na
rozhodcovskom súde, ktorý vyberie resp. zriadi sama žalovaná, že naviac, rozhodcovská doložka
nachádzajúca sa vo VOP, nemohla byť žalobkyňou ako spotrebiteľom osobitne vyjednaná, čo vyplýva
aj z jej zaradenia do VOP, že praktickým dôsledkom ust. o rozhodcovskej doložke potom je, že
spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom; spotrebiteľ sa

tak podpisom poistnej zmluvy (spolu so všeobecnými podmienkami, obsahom ktorých je takáto doložka),
reálne vopred vzdáva práva na účinnú právnu obranu, že takúto zmluvnú podmienku potom nemožno
charakterizovaťinak,akoneprijateľnúatakútoneprijateľnúpodmienkuodjejpočiatkuzákonsankcionuje
absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.5 OZ).

Zhrnúc uvedené, konštatoval že v danom prípade nebola uzavretá platná dohoda o rozhodcovskej
doložke, že preto je daná právomoc všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť. V súlade s §
151 ods.3 O.s.p. zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením, po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku, všetkým jeho výrokom, podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p.

Uviedla, že záver súdu považuje za nezodpovedajúci v tom, že nezistil správne a komplexne skutkový
stav veci, keď okrem existujúceho posúdenia jej objektívnej nemožnosti plnenia z poistného vzťahu,

na ktorom aj teraz zotrváva a ktoré bolo objektívne vyvolané postupom kontrolného orgánu pri
výkone kontroly nad ňou ako subjektom poisťovníctva v r. 2007, že súd by túto skutočnosť mal
považovať za preukázanú len vtedy, ak by jej umožnil vykonať navrhované dôkazy, a to výsluch JUDr.
Škapinca ako svedka a oboznámenie správneho spisu MF SR č. j. 52/1024/1995, že považovala
tieto dôkazy za podstatné pre to, aby súdu chronologicky a komplexne objasnil a skutkový stav aj v

čase, ktorý predchádzal uzavretiu poistnej zmluvy so žalobkyňou, do ktorého vstupovali obaja účastníci
dobromyseľne.

Poukázala na argumentáciu v náleze Ústavného súdu ČR zo dňa 6.11.2007 sp. zn. II. ÚS 3/06, podľa
ktorého je úlohou súdu hľadať výsledok sporu tak, aby bol zlučiteľný s predstavou spravodlivosti, pretože

v sporovom konaní sú obe strany sporu protikladne pôsobiace v snahe docieliť súdne rozhodnutie v čo
najväčšej miere vo svoj prospech, že súd sa však týmto podľa jej názoru dôsledne neriadil a rozhodol
výlučne v jej neprospech.

Vytýkala súdu, že nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keď vyvodil záver, že medzi účastníkmi poistného

vzťahu malo dôjsť k dohode o zmene poistnej zmluvy a, že túto skutočnosť sa jej nepodarilo preukázať
a tento záver považovala za nesprávne vyhodnotený s poukazom na dôkazy ňou predložené.

Vytýkala súdu, že napadnutým rozhodnutím jej odmietol prístup k spravodlivému rozhodnutiu, že nemá
inú možnosť než odvolaním sa domôcť toho, aby súd znova a z rovnocenného pohľadu vykonal nanovo

navrhované dôkazy, nové skutkové vyhodnotenie a následne aj správne právne závery, že súd takto
zistený skutkový stav nehodnotil a ju ukrátil na spravodlivom rozhodnutí, ktoré teda nemusí znieť len
v jej neprospech a môže byť kompenzované práve a jedine rozhodnutím súdu v spore, ktorý vznikol
nezavinenenastranežalobkyne,aleajnezavinenenajejstranevyvolanímzmenypodmienokvpriebehutrvania poistného vzťahu v dôsledku konania tretieho subjektu ako orgánu verejnej moci nezávislého
od nej.

Poukázala na to, že súd vzhľadom na jej tvrdenia a všetky ňou predložené dôkazy tieto vzal do úvahy
len vo forme konštatácie ich existencie, bez toho, aby si vytvoril obraz o celom priebehu poistného
vzťahu aj s akceptáciou vonkajších podmienok, za ktorých tento vzťah vznikal a za ktorých došlo
k ich zásadnej zmeny v r. 2007-2008, čo malo z jej pohľadu zásadný vplyv na ďalšiu existenciu
poistného vzťahu. Dôkazy však súd vyhodnotil len jednostranne v jej neprospech a zamietol jej ďalšie

návrhy na vykonanie dokazovania, i keď celková jej situáciu po vykonaní dohľadu Národnou bankou
Slovenska na prelome rokov 2007 - 2008, v ktorej sa nachádzala zrejme nemá obdobu v oblasti
poistných vzťahov a poisťovníctva vôbec, a teda po stránke skutkovej a právnej bolo výnimočná a
doteraz v právnej praxi nepoznaná, resp. sa v rozhodovaní súdov doteraz nevyskytla, že nebyť záverov
NBS o zistenom nedostatku v určení výšky poistného na základe príslušnej poistno - matematickej
metódy, ktorú používala od začatia svojej činnosti ako subjekt poisťovníctva od r. 1995 so schválením

predchádzajúcich štátnych orgánov vykonávajúcich dohľad nad výkonom poisťovníctva (MF SR, Úrad
pre dohľad nad finančným trhom), by nikdy svojvoľne neprikročila k alternatívam v ukončení poistného
vzťahu so žalobkyňou, že konala voči žalobkyni formou ukončenia poistného vzťahu len a jedine pre
objektívnu nemožnosť plnenia zapríčinenú vonkajšími faktormi a bez subjektívneho zavinenia a konala
v krajnej núdzi, keď ukončila poistný vzťah a ponúkla žalobkyni odkupnú hodnotu poistného s tým,

že poistný vzťah medzi nimi zanikol, že z tohto dôvodu považovala za nosný dôkaz aj ten, ktorý by
jednoznačne objasnil závery prvej kontroly z r. 1995 vykonanej u nej Ministerstvom financií SR, pretože
tieto predchádzali skutkovým a právnym záverom kontroly zo strany NBS u nej a odporúčaniam NBS
smerujúce k uloženiu jej povinnosti na odstránenie nedostatkov pod možnou hrozbou vysokej sankcie,
až do možného odobratia povolenia na výkon činnosti na trhu poistných produktov životného poistenia,

že v tomto smere bolo rozhodnutie súdu pre ňu nepredvídateľné podľa § 118 ods. 2. O. s. p., pretože
súd ani neodôvodnil, prečo nevykonal navrhované dôkazy podľa jej vyjadrenia z 15.4.2010 k žalobnému
návrhu.

Tvrdila, že podľa rozsudku tieto udalosti v spojení so zmenou poistného prostredia nastolenou

zmenenými právnymi predpismi už v priebehu existujúceho právneho vzťahu so žalobkyňou nemali
mať fakticky žiadny vplyv na existujúci poistný vzťah a boli podľa názoru súdu irelevantné, čo v
celom rozsahu namieta, že tento záver súdu považuje za neprimeraný a nerovnocenný vo vzťahu ku
zistenému skutkovému stavu, že jej bolo rozhodnutím súdu odňaté právo na spravodlivé a vyvážené
rozhodnutie, pretože takéto rozhodnutie mal súd učiniť v predmetnom spore, ktorý považuje za značne

atypický v porovnaní s klasickými sporovými prípadmi najčastejšie vznikajúcimi z neplnenia a porušenia
vzájomných zmluvných povinností aj komplexné rozhodnutie o návrhu aj protinávrhu v tomto spore musí
vykonať len súd ako nezávislá inštancia.

Ďalej poukázala na vzniknutú skutkovú situáciu v r. 2007 - 2008 v poistných vzťahoch, a na skutočnosť,

že doteraz žiaden súd neprejudikoval žiadny obdobný skutkový a právny prípad obdobného charakteru,
že to neznamená, že jej postup pri ukončení poistného vzťahu z dôvodu objektívnej nemožnosti plnenia
podľa § 575 OZ, nie je možný a nie je právom dovolený, že práve atypické a výnimočné prípady, za
ktorý považuje aj daný prípad ukončenia poistného vzťahu so žalobkyňou, sú podľa zákonných noriem
predpokladané ako forma ukončenia právneho vzťahu pre objektívnu nemožnosť plnenia na jej strane

vzniknutého nezávisle od vôle žalovanej. Argumentovala, že v danom prípade aj potrebu vyriešenia
otázky zásadného právneho významu, že z takéhoto poistného vzťahu by si mal súd rozhodnúť a
spravodlivo prisúdiť obom účastníkom to, čo im právom náleží, že obaja vstupovali do právneho vzťahu
dobromyseľne a v dobrej viere dodržať vzájomné záväzky, že jej situácia po kontrole NBS znamenala
jej konanie v krajnej núdzi, docieliť v krátkej časovej lehote stanovenej NBS a pod hrozbou vysokej

sankcie resp. straty poistného kmeňa, či straty licencie v danej oblasti podnikania, bola jednoznačne
vyvolaná rôznosťou kontrolných záverov štátnych orgánov v rokoch 1995, 1999 a 2007 (ostatná s
odstupom takmer 9-ich rokov, kedy za toto obdobie došlo k výraznej zmene vonkajších podmienok v
štátom regulovanej forme poistných vzťahov a ku zmene právnych prepisov v SR i v nadväznosti na
európsky ponímané a chápané štandardy v tejto oblasti podnikateľskej činnosti), že napriek jej pravidlu,

ktoré bežne dodržiava, že zo zmlúv sa má plniť, toto je výnimočne možné prelomiť vtedy, keď to pripúšťa
zmena právnych predpisov, keď plnenie nie je právom dovolené resp. v iných výnimočne stanovených
prípadoch, že práve v žalovanej veci ide o takýto prípad, ktorý je výnimočný tým, že právny vzťah musel
zaniknúť na základe ust. § 575 OZ a tento spôsob jej zániku aj dokazovala v súdnom konaní.Poukázala na pravidlá európskeho zmluvného práva, ktoré sú aplikovateľné na tento sporný prípad v
časti dotýkajúcej sa zmeny podmienok, pretože tieto prvostupňový súd na daný prípad neaplikoval a

týmito sa neriadil, že rovnako ako aplikácia európskych noriem spotrebiteľského práva aj nad rámec
vnútroštátnej úpravy s jej aplikáciou v tejto veci súd musí zohľadniť a pristupovať eurokonformne aj k
pravidlám európskeho zmluvného práva. Podotkla, že napriek upraveniu právneho vzťahu slovenským
právnym poriadkom, musia byť zohľadnené aj vyššie formy a princípy majúce charakter dobrých
obchodných zvyklostí a dobrých mravov v právnych vzťahoch, že súd nemal v tomto prípade prikázať jej

ale aj žalobkyni zotrvať v právnom vzťahu, ktorého obsah zreguloval svojim zásahom iný - tretí subjekt
verejnej moci, ktorý je nezávislý od účastníkov poistného vzťahu a na druhej strane jeden z účastníkov
vzťahu, a to ona - poistiteľ, je povinný postupovať podľa záverov kontrolných zistení aj vo vzťahoch,
ktoré už boli dávno predtým uzavreté, že kontrolný subjekt daný záver učinil s hrozbou najzávažnejších
sankcií voči nej, ktorý sám zistený nedostatok nezavinil a v rokoch 1995 - 2007 jej nikdy nebol vyčítaný,
ba naopak, v priebehu skorších kontrol tieto konštatovali bezporuchový priebeh poistných vzťahov.

Namietala ďalej, že je vecou súdu vykonať výklad zákona eurokonformne aj v súlade so všetkými
pravidlami platiacimi v komunitárnom práve, teda nielen s pravidlami platnými v spotrebiteľskom práve,
že súd sa týmto základným výkladovým pravidlom podľa jej názoru neriadil a dospel tak popri neúplných
skutkových zisteniach aj ku nesprávnym právnym záverom v spore tým, že rozhodol o vyhovení žalobe.

Považovala za nedôvodné, ak má byť zaviazaná existenciou právneho vzťahu ako účastník konania,
pričom tento považuje za skončený nie z vlastnej viny a nemohla takéto skončenie poistného vzťahu
uzavretého ešte v r. 1998 účinne odvrátiť.

Poukázala na podstatné skutkové okolnosti prípadu, ktoré dokazujú nerovnocennosť napadnutého
rozhodnutia a ukrátenie spravodlivosti pri posudzovaní jej konania v krajnej núdzi pod tlakom tretej
strany - kontrolného subjektu NBS, že poistnú zmluvu s podstatnou obsahovou náležitosťou, a to cenou
plnenia (poistného) a aj hlavným predmetom plnenia (poistné plnenie) predpísal tým, že ich stanovil pre
ňu záväznými, vtedajší orgán štátnej správy nad poisťovníctvom, ktorým bolo Ministerstvo financií SR (§

9, § 11 zák. č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve v dobovom znení), že ide o nesporný predpoklad, ktorý podľa
nej na rozdiel od záverov súdu vyplýva zo znenia samotného zákona, že opodstatnenosť tohto tvrdenia
zreteľne vyplýva o. i,. aj z listu Národnej banky Slovenska č. ODT-7467/2012 zo dňa 30.7.2012, že
listinný dôkaz nemohol byť súdu predložený vzhľadom na dátum jeho získania tohto listinného dôkazu,
že preto tento prikladá až teraz k tomuto odvolaniu, že ho naviac pokladá za objektívny dôkaz, pretože

jeho adresátom nebola ona, ale tretí subjekt, teda že sa k dôkazu dostala iba sprostredkovane so
súhlasom adresáta.

Ďalej uviedla, že štátom stanovená výška poistného, ktorej zodpovedala príslušná výška poistného
plnenia, sa preniesla do obsahu poistnej zmluvy ako súčasť povinnosti žalobkyne a tomu

zodpovedajúceho jej práva (poistné), resp. ako súčasť práva žalobkyne a tomu zodpovedajúcej
potenciálnej jej povinnosti (poistné plnenie pre prípad dožitia sa konca poistenia).

Ďalej uviedla, že pri uzatváraní poistnej zmluvy vychádzala z prezumpcie správnosti úradných
rozhodnutí, že žiadna zo zmluvných strán totiž nemohla predpokladať omyl tretieho subjektu (štát

by mal byť v tomto zmysle neomylný) spočívajúci v absolútnej neodbornosti v postupe príslušného
orgánuverejnejmoci,ktorýschváleniuvýškyjednotlivýchfinančnýchparametrovobsahupoistnejzmluvy
predchádzal.

Tvrdila, že absolútne zotrvanie na zásade pacta sunt servanda v okolnostiach prípadu na trvaní

poistného vzťahu s pôvodným obsahom, vedie na jej strane ku porušovaniu noriem pre ňu záväzných v
oblasti verejného práva, na strane žalobkyne ku trvaniu práva na poistné plnenie pre prípad dožitia sa
konca poistnej doby, ktoré nie je ekvivalentné a tým ani primerané „navrhovateľom“ skutočne uhradenej
cene hlavného predmetu plnenia, že uplatnenie neadekvátneho plnenia zo zmluvy uzavretej podľa Obč.
zák. z pohľadu uhradenej ceny zvykne byť všeobecnými súdmi za určitých okolností posudzované aj

ako hraničiace s dobrými mravmi alebo dokonca až s bezdôvodným obohatením, že netreba strácať zo
zreteľa, že cena poistenia nebola ňou určená slobodne, ale bola jej ako záväzná veličina predpísaná
orgánom verejnej moci a vzhľadom na okolnosť, že cenu hlavného predmetu plnenie v poistnej zmluvea viacerých iných poistných zmluvách predurčil štát, vzniká bez úpravy obsahu alebo trvania poistného
vzťahu riziko narastajúcej škody, ktorú je možné potenciálne preniesť na štát.

Vytýkala súdu, že rozsudok poskytol právnu ochranu situácii, v ktorej ona porušuje povinnosti uvedené
vo všeobecne záväznom právnom predpise, žalobkyňa si nárokuje plnenie vo výške, ktoré si v uhradenej
cene v skutočnosti nepredplatila a potenciálne neustále sa zvyšujúce riziko a nárast škody sa prenáša
na štát, kým posledný z vadných poistných vzťahov nezanikne, že takéto právne riešenie nemôže byť
optimálne.

Tvrdila, že Občiansky zákonník, účinný ku dňu, kedy malo podľa jednej zo zmluvných strán (žalovanej),
dôjsť k zániku zmluvy, čo pre nesúhlas žalobkyne vyústilo do tohto súdneho sporu, vyslovene
neobsahuje takú právnu úpravu, ktorá by umožňovala v prípade synalagmatickej odplatnej zmluvy, aby
jednu z podstatných obsahových náležitostí určil orgán verejnej moci, že Občianky zákonník neupravuje
ani takú výslovnú priliehavú právnu úpravu, ktorá by umožnila zohľadniť všetky skutkové špecifiká

prípadu, akými sú dĺžka trvania zmluvného vzťahu a všetky spoločensko-ekonomické zmeny, ktoré
počas trvania poistného vzťahu nastali, pôvodne orgánmi verejnej moci regulovaný obsah zmluvy,
súvzťažnosť medzi povinnosťou zmluvnej strany dodržať zmluvu za nezmenených podmienok podľa
Občianskeho zákonníka a jej povinnosťou zosúladiť obsah zmluvy, resp. jej obsahové náležitosti s
pravidlami podľa verejného práva, že skutkovo podobný prípad nebol predmetom konania ani pred

Najvyšším súdom SR, pokiaľ ide o meritum veci, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v prípade
vedenom pod sp. zn. 1Cdo 115/2010 uviedol, že dovolací súd v prejednávanej veci, ktorá je obdobná s
touto vecou, „dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané“, že z
odôvodnenia citovaného rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že dôvodom, prečo dovolací súd dosiaľ
v takejto veci nerozhodol, bola absencia prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p. daná v dovolacím

súdom prejednávanom prípade.

Poukázala na priliehavejšie právne riešenie skutkovej situácie špecifickej pre tento prípad, ktoré
ponúkajú Princípy európskeho zmluvného práva, najmä v článkoch 6:105 v spojení s čl. 6:106 a čl. 6:111,
že na moderný koncept právnej úpravy európskeho súkromného zmluvného práva zareagovala inak

už aj najnovšia právna úprava českého Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2014, že k účinkom a
výsledku, ku akému je možné dospieť aplikáciu princípov európskeho zmluvného práva na tento prípad,
sa možno v podmienkach Slovenskej republiky priblížiť výkladom súdu.

Tvrdila, že väčší počet doteraz vedených sporov rôznych žalobcov voči nej v identických právnych

vzťahoch, vedie k potrebe, aby k predmetnému prípadu vyslovil záväzný právny názor dovolací
súd, ktorý, ako sám uviedol „dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli
súdy viazané“, pretože vo vyššie naznačených súvislostiach (skutkové špecifiká prípadu, vplyv zmien
verejného práva na súkromnoprávne vzťahy, zmena okolností počas dlhotrvajúceho kontraktu, podobný
prípad nebol judikatúrou súdov riešený a pod.), môže vyvstať niekoľko doposiaľ neriešených otázok

zásadného právneho významu.

Citujúc znenie § 238 ods. 3 O.s.p. uviedla, že vzhľadom na postup prvostupňových súdov a relevantné
skutkové a právne okolnosti prípadu môžu vyvstať právne otázky a či za situácie, ak počas trvania
zmluvného vzťahu podľa zmluvy uzavretej podľa Občianskeho zákonníka, ktorej jednu z podstatných

obsahových náležitostí, a to cenu hlavného predmetu plnenia určil orgán verejnej moci, dôjde k
podstatnej zmene vonkajších, zmluvnými stranami neovplyvniteľných okolností spočívajúcich v zistení,
žecenahlavnéhopredmetuplneniastanovenáorgánomverejnejmociprenesenádozmluvybolaurčená
nesprávne, keď tieto okolnosti neboli v čase uzavretia zmluvy predvídateľné, zmluvným stranám známe
a zmluvné strany sa o nich dozvedia počas trvania zmluvného vzťahu, pričom zotrvanie na nezmenenom

obsahu zmluvy spôsobuje porušenie zákonnej povinnosti jednej zo zmluvných strán, je možné podľa
právnej úpravy Občianskeho zákonníka prelomiť zásadu pacta sunt servanda zánikom zmluvného
záväzku po tom, čo k dohode zmluvných strán o úprave zmluvného vzťahu nedošlo, ďalej v otázke, či v
podmienkach jednotného právneho poriadku Slovenskej republiky môže byť obsah zmluvného vzťahu v
súlade so súkromnoprávnou úpravou podľa Občianskeho zákonníka zároveň svojim obsahom v rozpore

správnouúpravoupodľapredpisovzoblastiverejnéhoprávabezprávnychdôsledkovnaobsahatrvanie
takéhoto zmluvného vzťahu spočívajúcich v zmene alebo zániku takéhoto právneho vzťahu, ďalej v
otázke,čivprípade,žepoisťovňavpoistnejzmluve,ktorejjednotlivéobsahovénáležitostiačastipoistnej
zmluvy reguloval orgán štátnej správy nad poisťovníctvom s nadobudnutím účinnosti do 1.5.2004, malaaj po 30.4.2005 určené štátom poistné poistno-matematicky tak, že výška poistného nezabezpečovala
trvalú splniteľnosť všetkých jej záväzkov, a to záväzku na poistné plnenie pre prípad dožitia sa konca
poistnej doby, či za týchto novovzniknutých a oboma zmluvnými stranami nepredvídateľných podmienok

mohla zaniknúť taká poistná zmluva v dôsledku čiastočnej následnej nemožnosti plnenia podľa § 575 OZ
na základe § 31a v spojení s §70a ods. 1 zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v prípade poistnej udalosti vzniknutej po 30.4.2005 a poisťovni povinnosť poskytnúť
časť poistného plnenia vo výške rozdielu medzi poistným plnením pre prípad dožitia sa konca poistnej
doby dohodnutým v zmluve a poistným plnením pre prípad dožitia sa konca poistnej doby určeným z

uhrádzaného poistného poistno-matematicky správne, t. j. v inej - nižšej výške než bolo dohodnuté v
poistnej zmluve s poukazom na to, že zmluvne dohodnuté poistné muselo zabezpečovať podľa orgánov
štátneho dohľadu nad poisťovníctvom trvalú splniteľnosť všetkých záväzkov poisťovne (najmä záväzku
na poistné plnenie pre prípad dožitia sa konca poistnej doby), či pre rozpor určenia poistného a záväzku
z poistenia v časti poistného plnenia pre prípad dožitia sa konca poistnej doby v poistnej zmluve s §
31a v spojení s § 70a ods. 1 zákona č. 95/2002 Z. z. mohlo dôjsť už počas trvania poistenia k zániku

právneho vzťahu z takejto poistnej zmluvy pre nemožnosť pokračovať v takomto ďalšom poisťovaní.

Pre prípad, ak by sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením prípadu podľa rozhodnutia
prvostupňového súdu a napadnutý rozsudok potvrdil, navrhla, aby odvolací súd postupoval podľa § 238
ods. 3 O.s.p. a vo výroku potvrdzujúceho rozsudku dovolanie pripustil, že v identickej veci už rozhodol

Krajský súd v Košiciach pod č. k. 1Co/212/2012 dňa 24.10.2012 tak, že vyhovel jej návrhu a pripustil
dovolací dôvod v identickom právnom spore.

Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že pokiaľ sa jedná o námietku žalovanej, že konajúci súd
nedodržal postup podľa § 118 ods. 2 O.s.p., ktorého účelom je zabezpečovať tzv. predvídateľnosť
súdneho rozhodnutia, že vzhľadom na priebeh tohto súdneho konania je presvedčená, že konajúci súd
už v priebehu svojho procesného postupu jasne a preukázateľne priebežne hodnotil, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré za sporné, pričom predvídať výrok rozhodnutia konajúceho súdu bolo

možné aj z jeho iných rozhodnutí vydaných počas konania (napr. Uznesenie o neprerušení konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.), že námietka žalovanej ohľadom nepredvídateľnosti rozhodovacej
činnosti súdu je vznesená bez preukázania rozhodujúcich skutočností.

Poukázala na to, že novela zák. ohľadom poisťovníctva nekreovala novú povinnosť žalovanej, ktorá

by spôsobila dodatočnú nemožnosť plnenia, ale len nanovo vyjadrila predtým stanovenú povinnosť
vykonávať poisťovaciu činnosť s odbornou starostlivosťou a v záujme klientov poisťovne, pretože
na poisťovacom trhu dochádzalo k porušovaniu tejto povinnosti, že žalovaná svojim výkladom a
zdôvodnením svojho postupu vychádza z retroaktívneho výkladu zákona o poisťovníctve a z toho, že jej
nové ust. ukladajú spätne zmeniť podmienky, resp. výšku poistného, že ak by bol tento názor správny,

potom by k spätnému prehodnoteniu zmlúv museli pristúpiť všetky poisťovne, k čomu samozrejme
nedošlo, že ak by z cit. ust. bolo možné vyvodiť, že poisťovňa (žalovaná) musí vykonať zmenu
kalkulačných vzorcov, potom by takúto zmenu bolo možné aplikovať až na poistné zmluvy uzatvárané až
po prijatí novely zákona o poisťovníctve. Tvrdila, že určite nebolo ani zámerom zákonodarcu pri vydávaní
cit. zák. takýmto zásadným spôsobom zasiahnuť do zmluvných podmienok množstva poistných zmlúv,

že pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní polemizuje nad dovolenosťou nepravej retroatkvity, ktorá mala
byť aj v danom prípade uplatnená, tak si vzápätí vlastným príkladom podlamuje svoju argumentáciu,
pretože poukazuje na retroaktívne ust. o spotrebiteľských zmluvách, ktoré však boli samozrejme
jednoznačne v prospech spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu. V danom prípade by
však zákonodarca dosiahol výlučne opačný efekt, čo ako je uvedené vyššie, určite nebolo ratio legis

predmetnej novely zák. o poisťovníctve, že predmetná novela sledovala výslovne uloženie povinností
poisťovniam konať v záujem klientov (spotrebiteľov).

Ďalejuviedla,žežalovanásavosvojomodvolaníodvolávanačl.6:105Princípoveurópskehozmluvného
práva (ďalej len „PEZP“), podľa ktorého „sa zjavne neprimerané určenie ceny jednou stranou nahradí

primeranou cenou“ a na čl. 6:106 ods. 2 PEZP, podľa ktorého „sa zrejme neprimeraná cena určená
treťou osobou nahradí primeranou cenou“, že v danom prípade nedošlo k naplneniu ani jednej z vyššie
uvedených hypotéz právnych noriem a to z dôvodu, že cena nebola určená treťou osobou (štátnym
orgánom) a ani nebola žalovanou určená zjavne neprimerane, pretože poistné udalosti zo zmlúv srovnakými zmluvnými náležitosťami ako u žalobkyne, boli žalovanou do r. 2008 bez ďalšieho likvidované
v dohodnutej výške poistného plnenia pre prípad vzniku poistnej udalosti, že podľa čl. 6:111 ods. 1 PEZP
je strana povinná plniť svoje záväzky aj vtedy, ak sa plnenie stane zaťažujúce, či už z dôvodu nárastu

nákladov plnenia alebo z dôvodu poklesu hodnoty prevzatého plnenia, že žalovaná vo svojom vyjadrení
ďalej poukázala na čl. 6:111 ods. 2 PEZP, avšak jeho zmysel parafrázovaním podstatne deformuje, keď
neuvádza jednu z troch podmienok typu „conditio sine qua non“, ktorých súčasné plnenie je nevyhnutné
pre aplikáciu článku 6:111 ods. 2 PEZP, podľa ktorého, ak sa plnenie zo zmluvy stane v dôsledku zmeny
okolností nadmerne zaťažujúce, strany sú povinné začať rokovanie o úprave alebo zrušení zmluvy,

pokiaľ a) zmena okolností nastala po uzavretí zmluvy, b) možnosť zmeny okolností nebolo možné
primerane zohľadniť v čase uzavretia zmluvy a c) nejde o také riziko zmeny okolností, ktoré by podľa
zmluvy mala niesť dotknutá strana. Ďalej uviedla, že poistné zmluvy sú adhéznymi zmluvami, ktorých
obsah, výšku poistného plnenia a výšku poistného nemôže záujemca o uzatvorenie poistnej zmluvy
ovplyvniť, že môže sa len rozhodnúť, či určitú poistnú zmluvu uzatvorí alebo nie.

Poukázala na to, že ona a každý iný záujemca o uzatvorenie poistnej zmluvy je slabšou stránkou, od
ktorej nemožno rozumne požadovať, aby sa, čo i len sčasti, vyznala v poistno-matematických metódach
a poistnej politike subjektu, s ktorým v dobrej viere, na základe ním prezentovaných návrhov (adhéznych
zmlúv s rôznymi kombináciami poistenia) vstupuje do zmluvného vzťahu, že sa nejaví spravodlivé,
resp. súladné s prirodzenou spravodlivosťou medzi zmluvnými stranami daného poistného vzťahu to, ak

žalovaná na základe jedných informácií jej prezentovaných dosiahla jej súhlas s uzatvorením poistnej
zmluvy s konkrétnymi zmluvnými dojednaniami (čo bolo aj jedným z dôvodov uzatvorenia poistnej
zmluvy žalobkyňou) a teraz na základe iných informácií a skutočností, nezávislých od jej konania alebo
opomenutia, sa žalovaná súdnou cestou domáha nútenej zmeny pôvodne dojednaných podmienok
poistnej zmluvy.

NepovažovalauvedenétvrdeniežalovanejzapreukázalaapoukázalanaProtokolovykonanomdohľade
ešte z 28.5.2003, bod II ods. 3, podľa ktorého skupina dohľadu zistila, že investičné životné poistenie
pre prípad smrti alebo dožitia bolo ponúkané PČSP (pozn. pôvodné obchodné meno žalovanej) naďalej
s technickou úrokovou mierou 16 % p. a., a to aj napriek tomu, že v správe aktuára, predloženej úradu

sa uvádza, že technická úroková miera klesla na 4 %, pričom priemerný dosiahnutý výnos z umiestnenia
prostriedkov technických rezerv bol 6 % p. a. a ani jeden druh umiestnenia prostriedkov technických
rezerv nezaručoval PČSP zhodnotenie na úrovni 16 % p. a. a preto týmto postupom poisťovňa
porušovala§39ods.1písm.b)zák.opoisťovníctve,podľaktoréhojepoisťovňapovinnávykonávaťsvoju
činnosť s odbornou starostlivosťou v záujme svojich klientov. Z uvedeného jej vyplynulo, že kompetentné

orgány dozoru upozornili žalovanú, že za niektoré ňou ponúkané produkty inkasuje nízke poistné
a v záujme udržania jej hospodárskej stability jej odporúčali prijať vhodné opatrenia na odstránenie
vytýkaných nedostatkov, avšak nikdy neurčili konkrétne metódy, resp. prostriedky odporúčanej nápravy,
že v protokole o dohľade č. ODO-12990/2007 je uvedené len odporúčanie NBS prijať vhodné opatrenia
na odstránenie zistených nedostatkov, na základe ktorého sa žalovaná sama rozhodla zvýšiť poistné,

pričom uvedené potvrdzuje aj stanovisko NBS z 30.4.2008, označujúce tvrdenia žalovanej o uložení
povinnosti zvýšiť poistné za nepravdivé a zavádzajúce (Viď príloha v spise). Poukázala na to, že
v protokole o dohľade č. ODO-12990/2007 je uvedené, že skupina dohľadu NBS nemohla overiť
správnosť algoritmu žalovanej na výpočet poistného a technických rezerv, pretože jej nebol žalovanou v
informačnom systéme žalovanej sprístupnený, že aj týmito objektívnymi skutočnosťami možno vyvrátiť

tvrdenia žalovanej o tom, že podstatná zmena v zmluvnou vzťahu účastníkov konania nastala v
dôsledku vonkajších, účastníkmi konania neovplyvniteľných okolností, príp., že žiadna zo zmluvných
strán nedostatok zistený NBS nespôsobila a ani nemohla predvídať.

Ďalej uviedla, že žalovaná sa ďalej odvoláva na podstatnú zmenu okolností, za ktorých bol záväzok

uzavretý, na náhlu zmenu pomerov, v dôsledku čoho vznikla pre žalovanú špecifická skutková situácia
a preto sa domáha určenia zániku právneho vzťahu (poistnej zmluvy) s ňou, že pritom poukazuje na §
575 a nasl. OZ o objektívnej nemožnosti plnenia, že podľa názoru žalovanej právny vzťah medzi ňou a
žalobkyňou zanikol podľa § 575 ods. 1 OZ v dôsledku neskoršej zmeny právnych predpisov v spojení s
neskorším opatrením orgánu dohľadu nad poisťovníctvom, pretože ich právne účinky znamenali zákaz

poskytovania ďalšej poistnej služby za predpokladu, že poistné nezohľadňuje všetky budúce záväzky z
poistenia, že na podporu svojho tvrdenia žalovaná cituje novelou doplnené ust. § 31 a zák.č. 95/2002
Z.z., podľa ktorého je poisťovňa povinná určiť výšku poistného na základe poistno-matematických metód
tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť jej záväzkov vrátane tvorby dostatočnýchtechnických rezerv a spôsobu ich umiestnenia a odvoláva sa na rozhodnutie NS SR, 1Cdo/169/1996, že
podľažalovanejúčinkyopatreniaNBSnaodstránenienedostatkovzistenýchvpoistnýchzmluváchUDP-
K, vydaného na základe doplneného ust. § 31 a zák.č. 95/2002 Z.z. znamenali, že poskytovanie poistnej

služby sa stalo protiprávne a teda objektívne dodatočne nemožné a preto sa domnieva, že poistenie
zaniklo. K tomu uviedla, že nedošlo k objektívnej nemožnosti plnenia, tak ako to predpokladá § 575
ods. 1 OZ (nenastala taká zmena objektívneho práva, ktorá by znamenala zákaz poskytovania poistnej
služby (§ 31a bolo doplnené do zák.č. 93/2002 Z.z. v r. 2004, pričom odvtedy, až do r. 2008 žalovaná
poskytovala naďalej poistenie podľa pôvodných podmienok) a nemožno plnenia zo strany žalovanej

nenastala ani po vykonaní dohľadu NBS, lebo v protokole o kontrole nie je žalovanej nariadené, aby
postupovala tak, že jej určí vyššie poistné pri zachovaní pôvodnej poistnej sumy, zníži poistnú sumu
pri zachovaní pôvodného poistného alebo vypovie poistnú zmluvu pre prípad neakceptovania ňou ani
jednej z predchádzajúcich dvoch variantov).

Tvrdila, že naviac žalovaná v oznámení, ktoré jej zastala, nekonštatovala, že poistný vzťah medzi

nim zanikol z dôvodu objektívnej nemožnosti plnenia, ale len uviedla, že NBS jej uložila „povinnosť“
prepočítať produkt UDP-K a tým zvýšiť jej poistné od začiatku tak, aby bolo možné poistno-matematicky
zachovať jej poistné sumy, že na to, aby sa mohli právne závery žalovanou predloženého rozhodnutia
NS SR premietnuť na daný prípad, musela by novela zák.č. 95/2002 Z.z. zakázať vykonávať poisťovaciu
činnosť ako takú alebo aspoň zakázať poskytovať také druhy poistenia, ktoré by sa zhodovali s druhmi

poistenia dohodnutými medzi ňou a žalovanou.

Ďalej uviedla, že navyše, predmet sporu o určenie platnosti poistnej zmluvy (pričom na tomto určení
je naliehavý právny záujem, vzhľadom k tomu, že jednou z dvoch poistných udalostí je okrem dožitia
poisteného aj jeho smrť) je občianskoprávneho charakteru a pre rozhodnutie o tomto predmete sporu sú

rozhodujúce občianskoprávne predpisy upravujúce zmluvu o poistení uzavretú medziňou a žalovanou,
že pokiaľ sa žalovaná domnieva, že jej konaním alebo opomenutím štátnych orgánov mohla vzniknúť
škoda, túto si môže následne, po riadnej likvidácii poistnej, ktorá podľa zmluvy nastala (dožitie sa
veku), teda po uhradení dohodnutej výšky poistného pre prípad vzniku dohodnutej poistnej udalosti,
uplatniť voči kompetentných štátnym orgánom, ktoré podľa žalovanej jej za vznik škody zodpovedajú,

že žalovaná vo svojom odvolaní sama uvádza, že vedie konanie o náhrade škody voči NBS, pričom z
jej vyjadrenia nie je zrejmé, akú náhradu škody žalovaná od NBS požaduje, keď vo svojom odvolaní
uvádza, že škoda postupom NBS vznikla žalobkyni a nie žalovanej.

Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny a priznať jej trovy

odvolacieho konania 66,32 € za jeden úkon právnej služby á 58,69 € a 1x režijný paušál á 7,63 €.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.

s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie
rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje,
pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v
odvolaní.

Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm. b) O.s.p. [že v konaní došlo
k iným vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci], § 205 ods.2 písm. c)
O.s.p. [súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností], § 205 ods.2 písm. d) O.s.p. [súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam], a § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. [rozhodnutie súdu vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci].

Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Inými vadami podľa § 205 ods.1 písm. b) O. s. p., ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods.1 O. s. p. a tieto vady konania
postihujú chybný postup súdu pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v činnosti súdu, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom

prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený

z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 101 ods.1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1 prvá veta O. s. p.),
aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a
O. s. p.), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen
na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na
skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 205a ods.1 písm. b) O. s. p.]. Vadou konania

(dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými
ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania,
svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 129
ods.1 O. s. p. a p.).

Žiadna skutočnosť uvedená v odvolaní neumožňuje záver, že by konanie bolo postihnuté niektorou z
uvedených vád, preto ani tento odvolací dôvod nie je daný.

Námietka žalovanej, že pre nevykonanie nosného dôkazu (ktorý uvádzala v odvolaní) v tomto smere
bolo rozhodnutie súdu pre ňu nepredvídateľné podľa § 118 ods. 2 O.s.p., súd ani neodôvodnil, prečo

nevykonal navrhované dôkazy podľa jej vyjadrenia z 15.4.2010 k žalobe, je potrebné uviesť, že
posúdenie návrhu účastníka konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú
vykonané, je vecou súdu (§ 120 ods.1 O. s. p.), a nie účastníka konania a aj súdna prax sa zjednotila
v právnom názore (R37/1993), že prípadné nevykonanie určitého dôkazu, môže mať za následok
neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa § 221 ods.1 písm. f) a h) O. s. p. a, že ak súd

v priebehu konania nevykonal všetky navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového
stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, preto namietaná neúplnosť alebo
nesprávnosť skutkových zistení nie je vadou konania ani podľa § 205 ods.2 písm. b) O. s. p.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého

stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci

boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je
nepochybne zrejmé z obsahu spisu.

K výhradám žalovanej, že súd ňou navrhnutý dôkaz (pripojenie správneho spisu, obsahujúceho
rozhodnutie ministerstva č.j.52/1024/1995 z 30.5.1990) nevykonal, pričom z tohto dôkazu malo vyplývať,
že zo strany ministerstva došlo v r.1995 k schváleniu nesprávnych vzorcov, na základe ktorých bolo
následne v produktoch UDP-K určené nesprávne poistné, čo sa v r.2004 dostalo do rozporu so zák. a

spôsobilo nemožnosť plnenia na jej strane, treba uviesť, že vykonanie tohto dôkazu, by bolo nadbytočné,
lebo nešlo o spornú skutočnosť, ktorú by bolo potrebné v tomto konaní preukazovať a ktorá by vo vzťahu
k nej (žalovanej) v prejednávanej veci, so zreteľom na určovaciu povahu žaloby, mala právny význam,
keďže predmetom tohto konania nie je nárok žalovanej na náhradu škody proti štátu zast. ministerstvom.
Rovnako tak výsluch svedka - zamestnanca žalovanej, nebol - vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy

- potrebný, lebo týmito ostatnými dôkazmi bol skutkový stav dostatočne zistený.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jehorozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132
O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-
§ 135 O. s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod

právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

K namietanej dodatočnej právnej a objektívnej nemožnosti plnenia, majúcej pôvod v zmene právneho
predpisu zák.č.95/02 Z. z., ktorá nastala po uzatvorení zmlúv medzi účastníčkami konania v súvislosti s
§ 31a zák.č.186/04 Z. z. (v súčasnosti § 35 ods.1 zák.č.8/08 Z. z.) je potrebné uviesť, že znenie § 575
O. z. rozlišuje nemožnosť plnenia a to v dobe vzniku záväzku, čoho dôsledkom je neplatnosť právneho
úkonu a dodatočnej nemožnosti plnenia, ktorá má za následok zánik záväzku.

Ak sa plnenie stane nemožným už pred splatnosťou záväzku a na takom stave sa už nič nemôže meniť,
záväzok zaniká už pred vznikom jeho splatnosti. Ide tu o objektívnu nemožnosť plnenia, t.j. o taký stav
záväzku, že jeho plnenie je všeobecne nemožné. Ak je splnenie nemožné len subjektívne, t.j. iba pre
dlžníka, záväzok nezaniká.

Podľa § 575 ods.2 O. z. plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených
podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase.

Vprejednávanejveciužalovanejnejdeoplnenienemožné,neuskutočniteľné,aleoplneniezasťažených

podmienok, s väčšími nákladmi, než s akými v čase uzavretia zmluvy rátala a s ktorými kalkulovala, v
dôsledku čoho nedosiahne taký predpokladaný zisk. Nesprávnosť výpočtu výšky poistného - nesprávna
kalkulácia, ktorý bol a je plne v kompetencii poisťovne - žalovanej, berúc do úvahy činnosť NBS, vo
vzťahu k správnosti jeho výpočtu, sa nemôže premietnuť do dvojstranného zmluvného vzťahu medzi
poisťovňou - žalovanou a poistencom - žalobkyňou, bez súhlasu poisteného a v konečnom dôsledku

zánikom poistného vzťahu. Žalobkyňu totiž nemožno nútiť, aby súhlasila s inou výškou poistného, aká
bola dohodnutá oboma účastníčkami konania v čase uzavretia zmluvy , len pre chybu pri jej výpočte,
ktoráexistovalaužvčaseuzavretiapoistnéhovzťahu.Odhliadnucoduvedeného jepotrebnévziaťzreteľ
na to, že žalovaná má podľa § 23 ods.1 zák.č.8/08 Z. z. vytvárať v súlade s vymedzeným predmetompodnikania technické rezervy ( uvedené pod písm. a)-h), ktoré sa podľa ods.2 cit. ust. vytvárajú vo výške
dostatočnej na to, aby bola v každom okamihu zabezpečená jej schopnosť uhradiť v plnej miere všetky
svojezáväzky,vyplývajúcezpoistnýchzmlúvazáväzkyvznikajúcezčinnosti podľaosobitnéhopredpisu

a používajú sa na ich úhradu a, že podľa § 34 ods.2 cit. zák. na zabezpečenie schopnosti uhradiť riadne
a včas záväzky vyplývajúce z poisťovacej činnosti alebo zo zaisťovacej činnosti je povinná vytvoriť a
nepretržite dodržiavať skutočnú mieru solventnosti najmenej vo výške požadovanej miery solventnosti.
Ani uvádzaná zmena právneho predpisu zák.č.95/02 Z. z., ktorá nastala po uzatvorení zmlúv medzi
účastníčkami konania a to zák.č.186/04 Z. z., do ktorého bolo s účinnosťou od 1.5.2004 vložený

§ 31a, podľa ktorého poisťovňa a pobočka zahraničnej poisťovne sú povinné určiť výšku poistného
na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť
všetkých záväzkov vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia (§ 33
ods.1 zák.č.8/08 Z. z.) nespôsobuje objektívnu nemožnosť plnenia na strane žalovanej v dôsledku
nesprávnej výšky kalkulácie pri výpočte výšky poistného, berúc do úvahy aj uvádzané jej povinnosti na
zabezpečenie schopnosti uhradiť riadne a včas záväzky vyplývajúce z poisťovacej činnosti alebo zo

zaisťovacej činnosti, vytvoriť a nepretržite dodržiavať skutočnú mieru solventnosti najmenej vo výške
požadovanej miery solventnosti a vytvárať si technické rezervy. Pritom je potrebné vziať do úvahy, že
predmetná zmluva a poistný vzťah vyplývajúci z nej je podľa § 52 ods.1 O. z. spotrebiteľskou zmluvou,
podľa ktorého je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom a , že podľa § 54 ods.1 O. z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa,žespotrebiteľsanajmänemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

Nesúhlas poisteného so zmenou poistnej zmluvy - poistného, pre nesprávnu kalkuláciu pri výpočte
výšky poistného zo strany žalovanej - poisťovne, nemôže byť na úkor zmluvnej strany - poisteného

ako spotrebiteľa, ktorý vstúpil s poisťovňou do poistného vzťahu za konkrétnych a určitých zmluvných
podmienok. Žalobkyňu - spotrebiteľa nemožno nútiť, aby pristúpila k takej zmene poistnej zmluvy, ktorou
by si v konečnom dôsledku zhoršila svoje zmluvné postavenie.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.