Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1087/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111222932
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3111222932.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.

Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci 1/ C. L., bytom G.-M. XXX, 2/ T. L.,
bytom G.-M. XXX, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. N. R. s.r.o., so sídlom D. XX, F., 3/
G. N., bytom G.-M. XXX, 4/ Mgr. D. N., bytom G.-M. XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.
N. R. s.r.o., so sídlom D. XX, F., všetci štátni občania SR, proti žalovanému E. E., a. s. so sídlom E.
G. 4, R., IČO 00 151 653, o návrhu na určenie, že záložné právo nie je možné vykonať, na odvolanie
navrhovateľov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22.7.2014, č.k. 19C/211/2011,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľov na určenie, že záložné právo k
rodinnému domu vo vlastníctve navrhovateľov 1/ a 2/ zabezpečujúce pohľadávku odporcu z úveru voči
navrhovateľom 3/a 4/ nie je dané, respektíve, že ho nemožno vykonať. Odporcovi nepriznal náhradu
trov konania.
Rozhodol tak o návrhu navrhovateľov založenom na tvrdeniach, že pohľadávka odporcu na zaplatenie

poskytnutého úveru zanikla v dôsledku prijatia reštrukturalizačného plánu v prospech navrhovateľa 4/,
pretože odporca svoju pohľadávku v reštrukturalizácii neprihlásil. Ďalej návrh odôvodnili neplatnosťou
úverovej zmluvy ako aj záložnej zmluvy pre ich rozpor s dobrými mravmi a porušenie práva na ochranu
spotrebiteľa, ktoré videli najmä v nepomere hodnoty pohľadávky a zálohu a použití Obchodného
zákonníka. Napokon za dôvod pre vyhovenie návrhu považovali aj premlčanie dlhu z úverovej zmluvy.
Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, v rámci ktorých mal za preukázané, že dňa 21. 10. 2004
uzavrel odporca ako veriteľ a navrhovatelia 3/a 4/ ako dlžníci úverovú zmluvu, na základe ktorej im bol

poskytnutý úver 1,8 milióna Slovenských korún a súčasne bola medzi odporcom a navrhovateľmi 1/ a 2/
uzatvorená zmluva o zriadení záložného práva, na základe ktorej svojím rodinným domom zabezpečili
pohľadávku odporcu z úverovej zmluvy. Ďalej mal okresný súd za preukázané, že rozhodnutím súdu
zo dňa 30. 12. 2009 bola povolená reštrukturalizácia dlžníka - navrhovateľa 4/, pričom v tomto konaní
odporca svoju pohľadávku z úverovej zmluvy voči navrhovateľovi 4/ neprihlásil.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu skúmal Okresný súd v prvom rade danosť naliehavého

právneho záujmu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. a konštatoval, že v danom prípade naliehavý
právny záujem na požadovanom určení navrhovatelia nepreukázali. Odporca podľa okresného
súdu neurobil žiaden krok k tomu, aby realizoval svoje právo zo záložnej zmluvy exekúciou. Ak by tak v
budúcnosti urobil, je vecou exekučného konania preskúmať v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučnéhoporiadku, či je alebo nie je exekúcia prípustná preto, že by mohol byť daný dôvod, na základe ktorého
je možné exekúciu zastaviť. Nemôže byť preto právny záujem na tom, aby sa v občianskoprávnom
konaní (nie v exekučnom) rozhodovalo o tom, že záložné právo nie je vykonateľné, prípadne, že "tu

nie je". Takéto právne posúdenie je vecou exekučného konania. Preto okresný súd návrh zamietol a
ani neskúmal ako predbežnú otázku platnosť záložnej zmluvy, či úverovej zmluvy. Právny záujem by
bol podľa okresného súdu skôr na priamom určení neplatnosti týchto zmlúv, avšak takýto žalobný petit
navrhovatelia neuplatnili.

Čo sa týka dopadu reštrukturalizačného konania voči navrhovateľovi 4/, k tejto otázke okresný súd
uviedol, že podľa § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii má potvrdenie
reštrukturalizačného plánu súdom za následok zánik pohľadávky odporcu iba voči navrhovateľovi
4/, ktorého sa reštrukturalizácia týkala, no právne vzťahy odporcu a ostatných navrhovateľov ostali
nedotknuté. Nebolo preukázané, že by právne vzťahy odporcu a navrhovateľov 1/ až 3/ boli akokoľvek
riešené v reštrukturalizačnom pláne. Vzhľadom na zamietnutie návrhu pre nedostatok naliehavého

právneho záujmu nepovažoval okresný súd za potrebné vykonanie ďalších navrhovaných dôkazov,
a to oboznámením obchodných podmienok úverovej zmluvy a znaleckým dokazovaním na hodnotu
založenej nehnuteľnosti. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia, ktorí žiadali napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie. Záver okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu
považovali za nesprávne právne posúdenie veci. Nie je tu totiž iná možnosť ako odstrániť existujúcich
sporný stav vo veci, než rozhodnutím otázky, či tu záložné právo je alebo nie je. Ako predbežná otázka
musí byť skúmaná platnosť hlavného záväzku, od ktorého existencia záložného práva závisí. Pretože
zmluva o úvere, ako aj zmluva o zriadení záložného práva zaväzujú navrhovateľov k určitému plneniu,

ktorého sa odporca domáha, je naliehavý právny záujem daný práve neistým právnym postavením
navrhovateľov ohľadom možnosti výkonu záložného práva. Spor medzi účastníkmi ohľadom platnosti
úverovej zmluvy jednoznačne zakladá naliehavý právny záujem na určení danosti záložného práva
zriadeného akcesorickou zmluvou. Navrhovatelia tiež poukázali na úradnú povinnosť súdu zaoberať
sa dôvodmi absolútnej neplatnosti právneho, ktoré v tomto prípade podľa nich spočívali v neurčitosti

úverovej zmluvy. Úverovú zmluvu považovali za neurčitý právny úkon vzhľadom na znenie článku II.
bod 6 a bod 7, bod 7. 6. 3. a článok I. úverovej zmluvy.

S odvolaním sa na spotrebiteľskú povahu (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) úverovej zmluvy,
považovali navrhovatelia za neprijateľné podmienky viaceré dojednania úverovej zmluvy. V závere

odvolania navrhovatelia uviedli, že úverovou zmluvou boli porušené viaceré ustanovenia zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Na výzvu odvolacieho súdu navrhovatelia oznámili, že súhlasia s použitím doposiaľ neaplikovaných
ustanovení § 37, § 39, § 52 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1, § 2 písm. b), § 3 ods. 1 a 2 Zák. č.

258/2001 Z.z., všetko v znení ku dňu 21.10.2004.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
Stotožnilsasozáveromokresnéhosúdu,žepotvrdeniereštrukturalizačnéhoplánusúdomnemalodopad
na právny vzťah odporcu a navrhovateľov 1/až 3/. Podrobne uviedol dôvody, pre ktoré nepovažuje

navrhovateľmi uvádzané časti úverovej zmluvy za neprijateľné podmienky spotrebiteľskej zmluvy.
Súčasne mal odporca za to, že predmetná úverová zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a
nepodlieha teda režimu zákona č. 258/2001 Z.z., pretože uvedený zákon sa podľa ustanovenia § 1 ods.
2 nevzťahoval na zmluvy o poskytnutí úveru na účel nadobudnutia nehnuteľností ako ani na úvery nad
20 000 euro. Súčasne sa jednalo o úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti so splatnosťou

viac ako 10 rokov, čo tiež vylučovalo predmetnú úverovú zmluvu z režimu vtedy platného zákona o
spotrebiteľských úveroch. Napokon odporca nesúhlasil tiež s námietkou neurčitosti úverovej zmluvy.

Na výzvu odvolacieho súdu odporca oznámil, že súhlasí s použitím doposiaľ neaplikovaných ustanovení
§ 37, § 39, § 52 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1, § 2 písm. b), § 3 ods. 1 a 2 Zák. č. 258/2001

Z.z., všetko v znení ku dňu 21.10.2004. Zopakoval dôvody, pre ktoré považuje úverovú zmluvu za
platný právny úkon a za úverový vzťah nepodliehajúci režimu vtedy platného zákona o spotrebiteľských
úveroch.Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania, umožnil účastníkom
vyjadriť sa k doposiaľ nepoužitým ustanoveniam právnych predpisov podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a zistil,
že je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne

správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Nesprávne právne posúdenie veci ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. uplatňovaný
navrhovateľmi je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru,
že právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ohľadom danosti naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení nie je správne.
Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo
o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

K otázke existencie naliehavého právneho záujmu na určení z pohľadu § 80 písm. c/
O.s.p. sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach, kedy uviedol, že
naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972).

Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len
k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny
vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Súdna prax
sa ustálila aj na názore, že určovacia žaloba je spravidla prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov)
k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť

zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Práve o prípad sporu ohľadom práva zapísaného v katastri
nehnuteľností ide aj v posudzovanom prípade, preto bol naliehavý právny záujem na požadovanom
určení daný.

Napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení bolo napadnuté rozhodnutie vo výroku vecne správne.

Ohľadom účinkov schválenia reštrukturalizačného plánu bol správny záver okresného súdu, že účinky
tohto úkonu nastali len voči navrhovateľovi 4/ a právne vzťahy odporcu a ostatných navrhovateľov tým
neboli dotknuté. Uvedené je dôsledkom solidárneho postavenia navrhovateľov 3/a 4/ ako dlžníkov z

úverovej zmluvy, pri ktorom platí, že veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z dlžníkov
(§ 511 ods. 1 občianskeho zákonníka). Dlh z úverovej zmluvy preto v celom rozsahu nezanikol a
naďalej trvá aj jeho zabezpečenie. Záväzok zo zmluvy o úvere a jeho zabezpečenie ostali tak aj po
reštrukturalizácii voči navrhovateľovi 4/ nezmenený na strane navrhovateľov 1/až 3/.

Dôvodom pre neexistenciu záložného práva nie je ani porušenie predpisov o spotrebiteľských zmluvách
(§ 52 a na nasl. OZ). V danom prípade nemožno úverovú zmluvu považovať za spotrebiteľskú v
zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 OZ. Podmienkou spotrebiteľskej povahy zmluvného vzťahu je naplnenie
charakteristiky zmluvných strán ako dodávateľa a spotrebiteľa, pričom spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 OZ). Ako vyplýva z výpovede samotného navrhovateľa 4/ na
pojednávaní dňa 27. 5. 2014, úver si bral sčasti na bývanie a sčasti na podnikanie. Aj čiastočný
podnikateľský účel prijatia úveru vylučuje na jeho strane ako aj vo vzťahu k spoludlžníčke navrhovateľke
3/ a vo vzťahu k zabezpečeniu tohto úveru spotrebiteľskú povahu zmluvného vzťahu.

Rovnako v danom prípade nedošlo k porušeniu predpisov o spotrebiteľských úveroch, pretože ani táto
právna úprava sa nevzťahuje na úvery poskytnuté pre účely podnikania (§ 1 ods. 1, § 2 písm. b), §
3 ods. 1 a 2 Zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy ). Správne tiež
uvádza odporca, že parametre poskytnutého úveru ho vylučujú z pôsobnosti vtedy platného zákona Zák.
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Čo sa týka námietky neurčitosti zmluvy o úvere a v tom spočívajúcej tvrdenej neplatnosti tohto
právneho úkonu (§ 37 OZ), neurčitosť zmluvy navrhovatelia dovodzujú z textu ustanovení zmluvy
umelo vytrhnutých z celého jej kontextu. Samotná skutočnosť, že úver bol na základe uzavretej zmluvyposkytnutý a aj niekoľko rokov splácaný až do vzniku finančných problémov na strane navrhovateľov
3/ a 4/, dostatočne preukazuje, že zmluvným stranám boli vzájomné práva a povinnosti podľa zmluvy
zrejmé a o neurčitosť právneho úkonu sa teda nejedná.

Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie vo výroku vecne správne a krajský súd ho preto
potvrdil, i keď z iných právnych dôvodov.

Náhradu trov odvolacieho konania krajský súd úspešnému odporcovi nepriznal, pretože tento nárok

odporca v konaní neuplatnil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .