Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. december 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/426/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310202503
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2310202503.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a členiek

senátu JUDr. Daše Kontríkovej a JUDr. Gabriely Briškovej vo veci žalobkyne: A. W., nar. XX. R. XXXX,
bytom F., Y. B. XXX/XX, zastúpená advokátom JUDr. Vojtechom Zuzákom, Galanta, Mierové námestie
4, proti žalovaným: 1/ Y. E., nar. XX. X. XXXX, bytom B. L., W. XXX/XX, 2/ E. E., nar. X. R. XXXX, bytom
B. L., W. XXX/XX, obaja zastúpení splnomocnenkyňou: Nagy & Partners, s. r. o., Galanta, Športová
470/11, IČO: 36 869 341, o odporovateľnosť právnych úkonov, o odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Galanta z 12. septembra 2013 č. k. 17C/46/2010-170 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že právny úkon dlžníka E. E., ktorým daroval
žalovanému v 1. rade nehnuteľnosť pozemok parc. č. 1111/72 o výmere 449 m2 ostatné plochy,
zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. B. L. (vklad povolený 15. mája 2007 pod V 1632/07) je voči žalobkyni
právne neúčinný. Súčasne určil, že i právny úkon dlžníka E. E., ktorým daroval žalovanému v 2. rade
nehnuteľnosť pozemok parc. č. 1111/71 o výmere 449 m2 ostatné plochy, zapísaný na LV č. XXXX, k.
ú. B. L. (vklad povolený 15. mája 2007 pod V 1631/07) je voči žalobkyni právne neúčinný. Žalovaným

v 1. a 2. rade uložil solidárnu povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 517,12 eur,
ako i zaplatiť Slovenskej republike na účet súdu súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 99,50
eur. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 3 písm. a/, § 42b ods. 1, 2 a 4 O. z. (Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne zdôvodnil naplnením zákonom
stanovených podmienok pre odporovateľnosť predmetných dvoch právnych úkonov, ako aj aktívnu a
pasívnu vecnú legitimáciu účastníkov konania. Žalobkyňa sa v zákonnej lehote troch rokov (ktorá v
danom prípade začala plynúť dňom, ku ktorému vznikli účinky vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností 15. mája 2007) domáhala odporovateľnosti právnych úkonov, ktorými došlo k zmenšeniu
majetku dlžníka žalobkyne (E. E., ktorý je otcom žalovaných 1/ a 2/) a to do takej miery, že tým
ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne (na základe kúpnej zmluvy z 26. januára 2007),
predstavujúcej nezaplatenú kúpnu cenu pozemku parc. č. 1111/4, o výmere 11 012 m2, záhrady, k.
ú. B. L., zapísaný na LV č. XX, vo výške 5.175.640 Sk, t. j. 171 799,77 eur. Výpoveďou dlžníka mal
súd prvého stupňa preukázané, že tak ako v roku 2007 ani do súčasnosti nikdy nedisponoval takým
majetkom, ktorý by postačoval na úhradu kúpnej ceny (4.175.640 Sk, už po odpočítaní čiastočného

plnenia dlhu vo výške 1.000.000 Sk). V súlade s uvedeným súdny exekútor zistil, že dlžník vlastní
hnuteľný majetok nepostačujúci ani na úhradu trov exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 1324/09. Súd
prvého stupňa konštatoval, že v danom prípade úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkych
osôb sa predpokladá (prezumuje). Žalovaný neuhradil kúpnu cenu žalobkyni, ale previedol predmetnédva pozemky na žalovaných, vedomý si rovnako ako žalovaní, že kvalifikovane zmenšuje svoj majetok
(pretože majetok, ktorý vlastní, nepostačuje na úhradu pohľadávky žalobkyne). Hoci dva pozemky
predal, z tejto kúpnej ceny neposkytol žalobkyni žiadne plnenie. Pri rokovaniach s dlžníkom boli vždy

prítomní aj žalovaní, ktorí preto vedeli, že pohľadávka žalobkyne zostáva neuhradená. Darovaním
pozemkov žalovaným znemožnil žalobkyni aj odstúpenie od kúpnej zmluvy (uzatvorenej medzi ňou a
dlžníkom), ako i uspokojenie pohľadávky žalobkyne exekúciou predajom pozemkov (ostatné pozemky
zaťažil záložným právom v prospech banky, prevezmúc úver na financovanie inžinierskych sietí, ktoré
nevybudoval, no nesplácal úver, v dôsledku čoho banka uplatnila svoje záložné právo). Súd prvého

stupňa uviedol, že ochotu žalobkyne k mimosúdnemu riešeniu sporu o zaplatenie kúpnej ceny nebolo
možné posúdiť ako dohodu o zmene platnosti kúpnej ceny (podľa § 40 ods. 2 O. z. sa písomne uzavretá
zmluva môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne). O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol
podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení), dôvodiac úspechom žalobkyne, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 8 úkonov
právnej pomoci spolu s režijným paušálom za uvedené úkony spolu 517,12 eur (3 x 55,49 eur; 3 x 57

eur; 2 x 60,07 eur a 3 x 7,21 eur; 3 x 7,42 a 2 x 7,81 eur). S poukazom na ust. § 2 ods. 2 veta prvá zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien
a doplnení boli žalovaní zaviazaní k zaplateniu súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 99,50 eur
(položka č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych poplatkoch),
keďže žalobkyni bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a v konaní bola plne úspešná.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby
žalobkyne. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, následkom čoho bolo nesprávne právne posúdenie veci. V konaní
bolo preukázané, že dlžník (otec žalovaných) nadobudol nehnuteľnosť (pozemok parc. č. 1111/4 o

výmere 11 012 m2 záhrady, k. ú. B. L., zapísaný na LV č. XX) na základe kúpnej zmluvy z 26. januára
2007, ktorú nehnuteľnosť následne rozparceloval a z toho dve parcely (parc. č. 1111/72 o výmere
449 m2 a parc. č. 1111/71 o výmere 449 m2) darovacími zmluvami z 27. apríla 2007 previedol na
žalovaných 1/, 2/ (svojich synov). Ďalšie dve novovytvorené parcely predal a zvyšok bol zaťažený v
prospech financujúcej banky. V lehote splatnosti kúpnej ceny (26. septembra 2007) bol preto dlžník ešte

vlastníkom takmer celého pozemku o výmere 9 216 m2, po odpočítaní výmery štyroch novovytvorených
parciel po 449 m2), ktoré vzhľadom na ich zmenu využitia zo záhrady na zastavané pozemky mali
nepochybne vyššiu cenu, než za akú dlžník kúpil celý pozemok od žalobkyne. Dlžník bol okrem toho
bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXXX (rodinný dom, k. ú. B. L.) a
výlučnýmvlastníkomnehnuteľnostívedenýchnaLVč.XXX(záhradyazastavanéplochyanádvoria,k.ú.

B. L.), na ktorých bola taktiež v tom čase zapísaná ťarcha. Dlžník mal teda v uvedenom čase dostatočný
majetok na úhradu dlhu, čomu nebráni zaťaženie týchto nehnuteľností. Hoci dlžník vyhlásil pred súdom,
že nedisponoval v uvedenej dobe žiadnym majetkom, učinil tak z dôvodu, že tento bol zaťažený a
vyjadril sa uvedeným spôsobom z dôvodu neznalosti práva. Pri posudzovaní kvalifikovaného zmenšenia
majetku ako jednej z podmienok odporovateľnosti právneho úkonu je potrebné konštatovať, že dlžník

tak neučinil, lebo keby predmetné dve parcely ostali v jeho vlastníctve, tak by boli zaťažené záložným
právomvprospechfinancujúcejbanky,t.j.predanévrámcidražbyanemohlibysapoužiťnauspokojenie
pohľadávky žalobkyne. Z výpovede žalobkyne tiež vyplynulo, že právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy
si uplatniť ani nechcela (hoci dlžník bol v tom čase ešte vlastníkom takmer celého pozemku), teda
sama sa obrala o možnosť uspokojenia svojho práva. Samotná existencia záložného práva nie je

zákonnou prekážkou prevodu vlastníckeho práva. Žalobkyňa sa pritom nedomáha odporovateľnosti aj
ďalších právnych úkonov, ktorými dlžník previedol vlastnícke právo k častiam predmetnej nehnuteľnosti
(nadobudnutej kúpou od žalobkyne). Ust. § 42a ods. 3 písm. a/ O. z. nemá na mysli, že sa automaticky
predpokladá a má za preukázaný úmysel dlžníka (v danom prípade otca žalovaných), ale že ak dlžník
takýto úmysel mal, tak o ňom blízka osoba vedela. Znamená to, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa musí

preukázať žalobkyňa aj v prípadoch právnych úkonov uzavretých medzi dlžníkom a blízkou osobou.
Skutočnosť, že dlžník mal úmysel ukrátiť veriteľa, žalobkyňa nepreukázala. V prípade opačného výkladu
by pri blízkych osobách sa úmysel ukrátiť veriteľa automaticky predpokladal a mal za preukázaný, a tak
všetky úkony medzi blízkymi osobami by mohli byť veriteľmi napadnuté inštitútom odporovateľnosti a
veritelia by boli vždy úspešní (aj bez toho, aby dlžník mal skutočne úmysel ukrátiť veriteľa). V takom

prípade by neexistovala právna istota blízkych osôb a bolo by ohrozené ich ústavné právo vlastniť
majetok. Ak takýto úmysel ukrátiť veriteľa dlžník mal a preukázal by sa pred súdom, tak potom blízka
osoba o tomto úmysle musela vedieť a musí preto preukázať práve ona, že o úmysle dlžníka nevedela.
Samotné nezaplatenie kúpnej ceny nepreukazuje úmysel ukrátiť veriteľa.Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Dlžník (otec žalovaných)
sa zaviazal po uzavretí kúpnej zmluvy so žalobkyňou v lehote 8 mesiacov zaplatiť jej kúpnu cenu

nehnuteľnosti (inak mala predávajúca od zmluvy odstúpiť). Dlžník svoju zmluvnú povinnosť porušil a
nehnuteľnosť previedol na svoje deti a ďalšie nehnuteľnosti zaťažil (všetko pred uplynutím 8 mesačnej
lehoty, čím znemožnil realizáciu práva na odstúpenie od zmluvy). Prevodom tak znemožnil žalobkyni
vymáhať jej pohľadávku. Pri predzmluvných jednaniach si dlžník vymienil neprítomnosť zaťa žalobkyne
(JUDr. Q. S.), avšak žalovaní na jednaniach prítomní boli. Aj z uvedeného vyplýva, že dlžník od počiatku

nemal úmysel zaplatiť celú kúpnu cenu. Žalovaní v čase prevodu nehnuteľnosti do ich vlastníctva žili
v spoločnej domácnosti s dlžníkom a mali vedomosť o účele použitia nehnuteľnosti. Žalovaný 1/ sa na
pojednávaní vyjadril, že dlžník mal v úmysle na nehnuteľnosti realizovať v rámci podnikateľskej činnosti
výstavbu rodinných domov. Vedel teda, že podnikateľský zámer je v rozpore s tým, že dlžník daroval
nehnuteľnosti vlastným deťom. Účelom odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka,
ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa. Ust. § 42 ods. 3 O. z. predpokladá úmysel dlžníka ukrátiť

veriteľa i vedomosť blízkych osôb. Je preto na strane žalovaných uniesť dôkazné bremeno, že úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemohli poznať ani pri náležitej starostlivosti. Vykonaným dokazovaním
bolo tiež preukázané, že žalovaní mali vedomosť na aké účely dlžník (ich otec) nehnuteľnosť kupoval a
teda vedeli, že ich nekupoval za účelom, aby ich vzápätí daroval svojim deťom.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolania
žalovaných (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so závislým výrokom o trovách konania (§ 212 ods. 2 písm.
d/ O. s. p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

Zmyslom odporovacej žaloby je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči žalobcovi
neúčinný dlžníkom urobený právny úkon, ktorý skracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky.
Predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je: 1. veriteľova pohľadávka, 2. vymáhateľnosť
pohľadávky, 3. skrátenie veriteľa (právny úkon, ktorému možno odporovať, musí byť úkonom urobeným

in fraud creditoris), predstavujúci objektívnu stránku odporovateľnosti, 4. úmysel autora právneho úkonu
veriteľa skrátiť (animus fraundandi), čo je subjektívna stránka odporovateľnosti a 5. právny úkon dlžníka
bol uskutočnený v posledných troch rokoch.

Súd prvého stupňa rozhodol správne po zistení, že v danom prípade boli naplnené všetky zákonom

stanovené podmienky pre odporovateľnosť právnych úkonov vymedzených vo výroku napadnutého
rozsudku. V konaní bola nesporná existencia záväzkového vzťahu žalobkyne a dlžníka (aktívna vecná
legitimácia žalobkyne podľa § 42b ods. 1 O. z.), ako aj vzťah dlžníka a tretej osoby, t. j. žalovaných 1/ a 2/
(ktorí sa stali nástupcami majetkových hodnôt dlžníka), a ktorí sú v konaní vecne pasívne legitimovanými
osobami ako blízke osoby (§ 42b ods. 2 a § 42a ods. 3 O. z.), u ktorých platí vyvrátiteľná domnienka

vedomosti o úmysle ukrátiť veriteľa.

V dobe vydania napádaného rozhodnutia bola pohľadávka žalobkyne vymáhateľná (splatná) a
žalobkyňa podala žalobu v prekluzívnej trojročnej lehote, ktorá v prípade právnych úkonov, na základe
ktorých práva vznikajú vkladom do katastra nehnuteľností (teda aj pri darovacej zmluve), začína

plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31 Cdo 619/2000, R 41/2001 a sp. zn. 31 Cdo 216/2000).

Z ust. § 42a ods. 2 O. z. je zrejmá ďalšia podmienka odporovateľnosti, ktorou je úmysel dlžníka
daným úkonom ukrátiť veriteľa. Ustanovenie odseku 3 § 42a O. z. upravuje odporovateľnosť týkajúcu

sa právneho úkonu urobeného medzi dlžníkom a osobu jemu blízkou. V takomto prípade (ak ide o
právny úkon, ku ktorému došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v
prospech týchto osôb) úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa zákon predpokladá (úmysel sa prezumuje),
a preto preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti v tomto
prípade (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2905/2012). Je potom na osobách dlžníkovi

blízkych,abypreukázali,žeúmyseldlžníkaukrátiťveriteľavčaseprávnehoúkonunemohliajprináležitej
starostlivosti poznať. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď vychádzal z
prezumpcie úmyslu dlžníka (otca žalovaných) ukrátiť veriteľa, aplikujúc ust. § 42a ods. 3 O. z. (obaja
žalovaní pritom spĺňali definičné znaky blízkej osoby podľa ust. § 116 O. z. a to príbuzenstvo v priamomrade s dlžníkom). Práve kategória blízkych osôb, ako osôb majúcich prospech z dlžníkových úkonov (s
ktorými ma špecifický blízky vzťah) odlišuje právne úkony takéhoto dlžníka, od ostatných, u ktorých nie
je daná osobná väzba s druhou zmluvnou stranou (túto osobnú väzbu potom kompenzuje vo vzťahu k

veriteľovi pozitívny predpoklad úmyslu dlžníka). Vzhľadom na tento zákonný predpoklad úmyslu dlžníka
odvolacia námietka týkajúca sa dôkazného bremena žalobkyne ohľadom preukázania tejto podmienky
odporovateľnosti nebola dôvodná.

Zákon od dlžníkovi blízkej osoby požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom (alebo pri právnych

úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech) presvedčila (vynaložením náležitej starostlivosti), že právny
úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony (neprijímala podľa nich
plnenie) na ujmu práv veriteľov dlžníka (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 4885/2010). V prípade, že sa
tak nezachová, musí byť spokojná s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z
majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (rozhodnutia NS ČR sp. zn.
30Cdo 3906/2010, sp. zn. 30Cdo 2686/2010, sp. zn. 21Cdo 1912/2000). Dôkazné bremeno leží však

na blízkej osobe dlžníka a to v súvislosti s vyvrátením právnej domnienky o vedomosti druhej strany o
úmysle dlžníka veriteľa (žalobkyne) ukrátiť veriteľa (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 5123/2009). Termín
náležitástarostlivosť,ktorúzákonnijakonedefinuje,jepotrebnévykladaťsozreteľomnavšetkyokolnosti
zistené v konkrétnej situácii, pričom predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonáva s ohľadom na
okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby dlžníkov

úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v čase odporovaného právneho úkonu, z jej výsledkov spoznala, t.
j. aby sa o tomto úmysle dozvedela (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2828/2009). Súd prvého stupňa
tak správne ustálil, že žalovaní ako blízke osoby neuniesli svoje dôkazné bremeno, pretože nevyvinuli
žiadne úsilie k poznaniu úmyslu dlžníka, keďže sami potvrdili, že sa o to ani nezaujímali. Vynaloženie
náležitej starostlivosti však predpokladá činnosť, t. j. aktivitu (nie pasivitu) blízkej osoby, aby dlžníkov

úmysel ukrátiť veriteľa, z jej výsledkov spoznala, t. j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Nepostačovalo
by ani preukázanie toho, že dlžníkovi blízka žalovaná osoba o úmysle dlžníka skrátiť odporovaným
právnym úkonom veriteľa nevedela alebo nemohla vedieť (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo 1354/2002).

Ustanovenia o odporovateľnosti právnych úkonov prevzala do O. z. jeho novela zákonom č. 509/1991
Zb. v záujme ochrany veriteľov. Ide o „vadu“ právneho úkonu, ktorá sa prejaví v neúčinnosti právneho
úkonu voči osobe veriteľa, v prípade nepoctivého správania sa dlžníka. Imanentnou súčasťou právneho
štátu je zásada vymáhateľnosti práva. Právu veriteľa domôcť sa svojho práva splnením dlhu zodpovedá
povinnosť dlžníka správať sa tak, aby primárne uspokojil vymáhateľnú pohľadávku veriteľa (nie

svoje potreby alebo potreby svojich blízkych). Inštitút odporovateľnosti právnych úkonov tak legitímne
poskytuje ochranu a právnu istotu veriteľovi ako oprávnenej osobe vymáhať svoj majetok (v danom
prípade zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosť, ktorej vlastníkom sa stal dlžník, teda otec žalovaných),
a to práve preto, aby nebolo uprednostnené neekvivalentné plnenie dlžníka v prospech blízkych osôb
(ako tomu bolo v danom prípade uzavretím darovacích zmlúv v prospech synov dlžníka). Blízka osoba

dlžníka má právnu istotu v tom, že ak vyvinula náležité úsilie k poznaniu dlžníkovho úmyslu, ktorý si
preverilaanapriektomuoúmysledlžníkaukrátiťodporovanýmprávnymúkonomveriteľa,nevedelaaani
nemohla vedieť, ubráni sa odporovacej žalobe. Výklad kolízie hodnôt, ako i práv obsiahnutý v odvolaní
žalovaných preto nezodpovedá zmyslu právnej úpravy, ako ani princípom právneho štátu.

Poslednou podmienkou ako predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je skrátenie veriteľa
(musí ísť o úkon urobený in fraud creditoris), ktoré predstavuje objektívnu stránku odporovateľnosti.
Odporovateľnými nemôžu byť nikdy takzvané ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k
objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Predmetné darovacie zmluvy (uzavreté medzi dlžníkom a
žalovanými 1/ a 2/) definičný znak neekvivalentného právneho úkonu spĺňajú, keďže ide o bezodplatné

právneúkony,priktorýchobdarovaníneposkytujúprotiplnenie.Darovaniedvochpozemkov(vytvorených
z pozemku, ktorý previedla žalobkyňa dlžníkovi do jeho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy, ktorej
kúpna cena dlžníkov nebola uhradená) predstavovalo zmenšenie majetku dlžníka v porovnaní so
stavom pred týmito úkonmi. Dôsledkom uvedeného je, že žalobkyňa ako veriteľka sa z tohto majetku
(predmetných dvoch pozemkov) nemôže uspokojiť (tak, ako by to mohla urobiť nebyť odporovateľných

právnych úkonov).

Ku skráteniu pohľadávky veriteľa nemôže tiež dôjsť, ak dlžník napriek odporovanému úkonu vlastní
majetok postačujúci na uspokojenie veriteľa. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že vobdobí vykonania bezodplatných prevodov nehnuteľností dlžníkom na žalovaných, dlžník vlastnil
majetok postačujúci na uspokojenie pohľadávky žalobkyne ako veriteľa. Uvedená skutočnosť bola
preukázaná predovšetkým výpoveďou samotného dlžníka (otca žalovaných), ktorý výslovne uviedol, že

tak ako v roku 2007 až do súčasnosti nedisponoval majetkom postačujúcim na úhradu kúpnej ceny
(vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne). Tomu zodpovedá aj skutočnosť prevzatia úveru na financovanie
jeho podnikateľského zámeru. Poukaz žalovaných v odvolaní na vlastníctvo dlžníka (v rozhodnej dobe),
a to nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX a XXX v katastrálnom území B. L., ako aj zvyšok pôvodného
pozemku nadobudnutého od žalobkyne, nepreukazovali absenciu kvalifikovaného zmenšenia majetku

dlžníka. Podľa výslovného tvrdenia žalovaných uvedené nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom
v prospech tretej osoby, v dôsledku čoho vlastnícke právo dlžníka bolo obmedzené vecným právom
tretej osoby (k označeným nehnuteľnostiam). Účelom záložného práva je zabezpečenie pohľadávky
a uspokojenie v danom prípade veriteľov odlišných od žalobkyne, pričom okrem zabezpečovacej
funkcie plní záložné právo aj uhradzovaciu funkciu. Je spojené s pohľadávkou iného veriteľa a má
aksesorickú povahu. Umožňuje, aby veriteľ odlišný od žalobkyne uspokojil svoje nároky zo založenej

veci. Z uvedeného potom vyplýva záver, potvrdzujúci výpoveď dlžníka (otca žalovaných), že v rozhodnej
dobe nedisponoval majetkom postačujúcim na to, aby sa z neho žalobkyňa ako veriteľka reálne aj
uspokojila. Naopak, odsúva ju ako veriteľku vzhľadom na existenciu záložného veriteľa (záložné právo
až na výnimky pôsobí aj voči novému vlastníkovi založenej veci). Žalovanými označený majetok dlžníka
preto mohol postačovať na uspokojenie záložných veriteľov, nie však žalobkyne, k čomu aj došlo

(podľa zistení súdneho exekútora dlžník vlastní hnuteľný majetok nepostačujúci ani na úhradu trov
exekúcie). U dlžníka, u ktorého je stav majetku taký, že je zaťažený ťarchou záložného práva, darovanie
časti majetku, záložným právom neobmedzeného, predstavuje kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka
v neprospech žalobkyne ako veriteľky. Argument žalovaných týkajúci sa potencionálnej možnosti
zaťaženia prevádzaného majetku (v prípade neuzavretia predmetných dvoch právnych úkonov) bol bez

právneho významu, keďže možno vychádzať a posudzovať skutočne zrealizované právne úkony, nie
potencionálne možné.

Súd prvého stupňa po zistení a preukázaní všetkých predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov
(existencia vymáhateľnej veriteľovej pohľadávky, uplatnenej v posledných troch rokoch medzi dlžníkom

a osobami jemu blízkymi, ako i subjektívnej a objektívnej stránky odporovateľnosti právnych úkonov),
správne určil, že právne úkony dlžníka, ktorými daroval žalovaným 1. a 2. predmetné nehnuteľnosti,
sú voči žalobkyni právne neúčinné. Argumenty žalovaných uvádzané v odvolaní, o možnosti žalobkyne
odporovať aj ďalším iným právnym úkonom, o práve žalobkyne odstúpiť od zmluvy a o podaní
žaloby pred uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty nemohli mať vplyv na rozhodnutie veci samej.

Žalobkyni prislúchalo právo voľby ochrany svojho práva, vrátane výberu prostriedkov na jeho ochranu.
Rozhodujúce preto bolo preukázanie zákonom stanovených podmienok odporovateľnosti právnych
úkonov, ohľadom ktorých žalobkyňa dôkazné bremeno uniesla.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 1 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Týkalo sa

to aj rozhodnutia o trovách konania úspešnej žalobkyne. Súd prvého stupňa dôvodne aplikoval ust. §
142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, súd priznal náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovaným, ktorí vo veci úspech nemali, a to vo výške
517,12 eur.

Súd prvého stupňa aplikoval aj ust. § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení, uložiac žalovaným 1/ a 2/
aj solidárnu povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 99,50 eur, podľa
položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych poplatkoch
(keďže žalovaní v konaní úspech nemali a neboli oslobodení od platenia súdnych poplatkov). Vzhľadom

na už uloženú povinnosť (súdom prvého stupňa) zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania vo
výške 99,50 eur (uznesenie Okresného súdu Galanta z 2. mája 2011 č.k. 17C/46/2010-105), napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd aj vo výroku o poplatkovej povinnosti ako vecne správne
potvrdil, keďže predmetom konania boli dva samostatné právne úkony, ktorých odporovateľnosti sa
žalobkyňa žalobou domáhala, v dôsledku čoho vznikla poplatníkovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za každý z nich.

Z dôvodu, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré však nevyčíslila (§151 ods. 2 O. s. p.) a zospisu vznik trov konania tejto účastníčky nevyplýval. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyni sa
nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.