Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3CoE/162/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208636
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6115208636.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Astrová 2/
A, Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom
AK Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, korešpondenčná adresa Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava,
IČO: 42 174 716, proti povinnému: E. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX T. T., vedenej
pod sp. zn. EX 1378/15 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad Zvolen, so

sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.711,90
Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
1Er/1230/2015-29 zo dňa 10.07.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné
konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO
ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHDODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ,
a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. IX-C/0112/0082 zo dňa 10.09.2013. Súd prvého stupňa vychádzal
zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a

povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je
spotrebiteľskou zmluvou, preto na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len Občiansky zákonník) upravujúce spotrebiteľské zmluvy.
Konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky napriek
jej formálnemu zneniu je to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom.

Alternatíva, že z rozhodcovskej zmluvy vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v
súdnom konaní, neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, pretože možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom,
ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom
bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou

povinností dlžníka mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto vzťahu a minimalizuje dôvody
na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa. Znenie rozhodcovskej zmluvy síce neodporuje doslovnému
zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie
dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Ďalej poukázal na to, že rozhodcovská
zmluva nebola individuálne dojednaná. Rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných obchodných
podmienok, na ktoré zmluva a obchodné podmienky pre úver len odkazujú. Zmluva a obchodné

podmienky pre úver sú pripravené na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované
údaje a povinný nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah zmluvných dojednaní, pričom jehojedinou alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku. Prípadná zmena Všeobecných
obchodných podmienok pôvodného veriteľa je zo strany povinného taktiež vylúčená. Keďže právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom

úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so
zákonom, a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval

svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. Namietal, že okresný súd prekročil zákonné limity pre
skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie ust. §
44 ods. 2/ Exekučného poriadku. V zmysle uvedeného ustanovenia je súd oprávnený skúmať výlučne
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
nemá teda žiadne oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje
rozhodcovskú doložku. Ďalej uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný
súd. Zatiaľ čo rozhodcovia pri postupe v zmysle § 37 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len ZoRK) môžu preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom rozsahu, súd v konaní o neplatnosť
rozhodcovského rozsudku tento preskúmava z dôvodov podľa § 40 ZoRK. Doručený rozhodcovský

rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa ustanovení § 159 ods. 2/ O. s. p. Súd nemôže vec
prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť-
navyšebezúčastioprávneného.Oplatnostirozhodcovskejdoložkyrozhodujerozhodcovskýsúd,apreto
prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Je tu teda prekážka „res iudicata“.

Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že oprávnený
postupovalvsúlade§93bods.1/zákonaobankách,ktorýmuukladápovinnosťponúknuťklientovinávrh
rozhodcovskej doložky s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku
a to, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Podľa oprávneného tiež došlo k
porušeniu zákazu retroaktivity, keď súd na vec aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v

znení pred účinnosťou tohto znenia. V rozhodnutí absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery, ktoré
sú v ňom uvedené. Zároveň sa exekučný súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý
majú iné súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Poukázal na to, že v rozhodcovskom
konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný sená, pričom jedného člena
senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena

senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým
vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí SR, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú
úroveň ochrany práv sporových strán, dlžník ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez
účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ak

exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku vykonáva
iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v tomto ustanovení, ako aj v prípadoch, keď na ťarchu
oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému
možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej situácii vyjadriť. Ďalej namietal, že súd
v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je

záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom
rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj
súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti
rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej

povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a
v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie
je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské
doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom-
a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Podľa oprávneného dochádza k

porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných
veciach poverenie vydajú aj zamietajú. Naviac exekučný súd povinného na základe jeho postavenie
neprimerane zvýhodňuje. Exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal tiež na to,že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom
záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych rozhodcovských
súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské

spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5/ zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto oprávnený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie
zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo
alternatívne aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O. s. p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni
vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust. §
212 ods. 1/ O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1/O. s. p. bez nariadenia pojednávania
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe

právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO
ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHDODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ,
a. s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. IX-C/0112/0082 zo dňa 10.09.2013. Oprávnený uplatnil svoj
nárok na rozhodcovskom súde na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 27.03.2009
medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Zmluvné strany si

rozhodcovskú doložku dohodli v zmluve o úvere (čl. 7) s odkazom na Všeobecné obchodné podmienky
(bod 10.2.2).

V zmysle ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného

titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to
či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre
exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa okresný
súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať

a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka

konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval

súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že
zmluva o úvere uzavretá dňa 27.03.2009 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľoma povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase podpísania zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je
podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej
uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny
vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce
z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú

doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť
legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho
núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom
mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred
pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek

spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a podrobiť sa tak všetkým podmienkam
zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka- zmluvná podmienka, ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú v prípade, že žalobcom bude dodávateľ
riešené výlučne rozhodcovským súdom a v prípade, ak žalobcom bude spotrebiteľ riešené alternatívne
buď pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, je neprijateľná. Dodávateľ, ktorý

vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných úverových zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi
neprimeranú výhodu v tom, že v podstate v dopredu naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou
platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom.
V zmysle bodu 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok síce spotrebiteľ mal možnosť vyjadriť
nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, avšak s tým, že uvedený nesúhlas bolo potrebné vyjadriť formou

písomného oznámenia doručeného banke najneskôr pri uzavretí zmluvy, čo nezodpovedá zákonnej
úprave o individuálne dohodnutej zmluvnej podmienke, pričom nie je zrejmé, či klient- spotrebiteľ mal
vôbec vedomosť o takejto možnosti. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka
je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská

doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je
v zmysle § 53 ods. 5/ Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatná.

K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1/ zákona o
bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi

návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach, resp. všeobecných obchodných
podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže
banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať
rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej

súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas
tak so samotnou zmluvou, ako aj s Všeobecnými obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou
doložkou v nich obsiahnutou a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej
doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky - I. ÚS 38-2013,
Rapid life zo dňa 24.10.2013, podľa ktorého, ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť
považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy
odoprávneného,neoboznámiltohtoúčastníkaexekučnéhokonaniasosvojímstanoviskomoneplatnosti

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že
platnéprávopripúšťaprotirozhodnutiuexekučnéhosúduozastaveníexekúcie,alebozamietnutížiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za
zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súduvyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom
odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením
rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov
konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho
dvora krajský súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval vnútroštátnu
právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a na uvedenú smernicu
nepoukázal.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru,

že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie, preto napadnuté
uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1/ O. s. p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.