Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2013

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 7C/208/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210592
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2013:5612210592.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudkyňou JUDr. Gabrielou Briškovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalovanému sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou na tunajšom súde dňa 27. 9. 2012 domáhal uloženia povinnosti

žalovanému zaplatiť mu sumu 125 eur z titulu majetkovej škody a sumu 1.530,52 eur z titulu
nemajetkovej ujmy, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi na vymoženie
pohľadávky priznanej exekučným titulom, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, z dôvodu
nesplnenia záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere povinnou W. K. (číslo exekučnej veci EX
2477/2008). Okresný súd Liptovský Mikuláš v exekučnom konaní bol povinný rozhodnúť o následnej
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia

žiadosti. Exekučný súd však rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 16. 8. 2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. V dôsledku došlo k
omeškaniu po uplynutí zákonom stanovenej lehoty viac ako 830 dní. Prejednávaná vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Žalobca
si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu majetkovej škody,

predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie
a správu informačného systému 40 eur, administratívne spracovanie textu urgencia adresované
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania 15 eur,

spolu 125 eur. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z
dôvodu, že škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Žalobca si uplatnil aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže márnym uplynutím času došlo k vyvolaniu nasledovných rizík:
neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktus povinným, k insolvencii povinného. Neexistencia vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolal u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo

a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, zánik už vytvorených
podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Potreba
náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a
dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na judikatúru

ústavného súdu (vychádzajúc z doktríny ústavného súdu, teda 660 eur za rok : 12 mesiacov, t.j. 55 eur
mesačne). Žalobca podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný pozitívne nereagoval.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju zamietnuť. Žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na
odstránenieneželanéhostavu,čivyužilmožnosťsťažnostinazbytočnéprieťahyvpríslušnýchkonaniach

predsedovi súdu, možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.j. či využil účinné prostriedky nápravy na
urýchlenie konania. Všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody boli doručené žalovanému 23. 4. 2012. Žaloba bola podaná pred uplynutím šesťmesačnej lehoty,
v dôsledku čoho ide o predčasne uplatnený nárok. Žalobca napriek výzve ministerstva spravodlivosti

pri predbežnom prerokovaní nároku neposkytol súčinnosť, čím zmaril možnosť predbežne prerokovať
nárok. Žalobca nepreukázal predpoklady pre priznanie náhrady škody pre nesprávny úradný postup
podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Prax ukázala, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Prejavilo sa to vo

veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočným vznikom trov exekučného konania. Žalovaný poukázal
na rozsudok Európskeho súdneho dvora Asturcom C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej
podmienky v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritériá
zákonnosti. V dôsledku legislatívnej zmeny účinnej od 1. 6. 2011, pätnásťdňová lehota na vydanie

poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. V dôvodovej správe k
novelizovanému ustanoveniu exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom
Národná rada SR ako zákonodarný zbor. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 pri
posúdení, či došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prihliada síce

na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem zbytočné prieťahy je autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí sa vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 ústavy. Žalobca si nesplnil povinnosť
tvrdenia, ako ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k náležitostiam podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy
v konaní a priznať za ne náhradu. Žalobca nerozlíšil, či vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo
ušlý zisk. Žalobca ako spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti potrebuje

a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel
využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj v období po ňom. Obdobne udržiavanie systému
predstavuje činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov.
Požadovať paušálne sumy je nesprávne a účelové. Škodu je potrebné preukázať, inak by dochádzalo
k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody. Žalobca nepreukázal vznik, ako ani výšku škody.

Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo
strany ústavného súdu. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a s tým spojených
okolností prípadu. V posledných rokoch zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu

spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z
titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval. Žalovaný
poukázal na list Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť číslo JUST/A3/RM/kbD (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia
poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Útvary Komisie sa o uvedenom

dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podaného Krajským súdom v
Prešove podľa článku 267 zmluvy. Problémy s uvedenými praktikami sa týkajú skutočnosti, že zmluvné
podmienky boli stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili
veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľa veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov
práv, ktoré vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je

uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.
r. o. obsahuje podmienky, ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení noriem na ochranu spotrebiteľa.
Celkové náklady úverov poskytovaných žalobcom boli neprimerane vysoké, v niektorých prípadoch
takmer 100% ročne zo sumy získanej od spoločnosti. Náklady na spracovanie zmluvy o úvere sa

javili mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré účtujú banky. Dlžník je povinný zaplatiť v prípade
nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 91,25% ročne. Možnosť splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, nemala zbavovať dlžníka povinnosti zaplatiť poplatok vo výške 95,6% z
úveru. Okresný súd Prešov, podľa článku v denníku SME zo dňa 16. 7. 2012, označil konanie žalobcu
v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť. Z článku vyplýva aj skutočnosť, že

Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov. Žalobca a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie. Žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. V takýchto prípadoch súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie
žalobcu, najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva

zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené
má vplyv aj na otázku posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy museli obzvlášť opatrne
zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na charakteristiku správania sa žalobcu, je jeho nárok na
náhradu škody voči štátu v rozpore s dobrými mravmi, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť

pri spornej a negatívne posudzovanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalobca nepreukázal atribúty
zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti, a to priameho a bezprostredného vzťahu príčiny
a následku vo vzťahu k vzniknutej škode žalobcovi. Žalobca si stav, v ktorom sa ocitol zavinil sám,
spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pričom v súčasnosti je zrejmé, že žalobca si uplatňuje
ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej

ujmy.

Súd vykonal dokazovanie listinami: písomnosťou Európskej komisie, správou denníka SME, pripojeným
exekučným spisom sp. zn. 5Er/261/2008, zistiac nasledovné:

Z listu Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod číslom JUST/A3/RM/kb D
(2010)1360 bolozistené,žeÚtvaryKomisiedostalivsúvislostispodnikateľskýmipraktikamispoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. a ďalších nebankových inštitúcií pôsobiacich na trhu spotrebiteľských úverov
sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Útvary
saotýchtopraktikáchdozvedeliajprostredníctvomnávrhunazačatieprejudiciálnehokonaniapodaného

Krajským súdom v Prešove. Zdá sa, že týmito praktikami je postihnutá veľká časť obyvateľov Slovenska,
pričom ide najmä o občanov s nízkymi príjmami. Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich
zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu

spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií,
okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako
predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. V
písomnosti označenej ako Ekonomika SME bolo uvedené: vymáhanie dlhov súd nebankovke stopol, tá
zákaz obišla. Bolo zistené, že súd rozhodol, že POHOTOVOSŤ nesmie vymáhať dlžoby exekúciou, pre

iné firmy, to neplatí. Nebanková spoločnosť obišla súdny zákaz exekúcie tým, že postúpila pohľadávky
na inú firmu. Tá zase hrozí exekúciami. Žalobu proti POHOTOVOSTI, na ktorej praktiky upozorňovala
v roku 2010 aj Európska komisia, podala Asociácia užívateľov služieb. Odôvodnila to stovkami klientov,ktorých nebankovka poškodila a dohnala k psychickým problémom. Za sankčný úrok POHOTOVOSŤ
žiada úrok 91,25% ročne.

Z obsahu pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 5Er/261/2008 bolo zistené, že žalobca podal u
súdneho exekútora dňa 26. 5. 2008 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej W. K., na základe
exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 29. 1. 2008, sp. zn. SR 00042/08
na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 10.580,- Sk, úrok z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy
10.220,- Sk od 9. 10. 2007 do zaplatenia, trov konania 3.886,- Sk. Žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bola doručená súdnym exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 9. 6.
2008. Exekučný súd písomnou výzvou zo dňa 5. 8. 2008 vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o
úvere. Dňa 13. 8. 2008 oprávnený predložil súdu zmluvu o úvere. Uznesením Okresného súdu Liptovský
Mikuláš zo dňa 30. 12. 2008 č. k. 5Er/261/2008-12 súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymôženia úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo
sumy 10.220,- Sk od 9. 10. 2007 do zaplatenia. Dôvodom bola skutočnosť, že exekučný titul zaväzoval

aj k plneniu, ktoré odporuje dobrým mravom. Uznesením Krajského súdu v Žiline bolo odvolanie
oprávneného proti uzneseniu okresného súdu odmietnuté. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 5.
2010. Dňa 16. 4. 2010 súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Uznesením Okresného
súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 19. 4. 2010, č. k. 5Er/261/2008-27 súd zastavil exekúciu. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 28. 5. 2010. Dôvodom bola skutočnosť, že exekúcia sa vykonáva na základe

rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.

V súlade s ustanovením § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodol aj v neprítomnosti
účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu, ktorí boli na súdne pojednávanie riadne predvolaní.
Žalovaný požiadal o ospravedlnenie neúčasti, z dôvodu zachovania hospodárnosti konania. Žalobca

a jeho právny zástupca napriek nezrušeniu súdneho pojednávania sa na súdne pojednávanie bez
ospravedlnenia nedostavili. Súd rozhodol prihliadajúc na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy,
keďže preukázaný skutkový stav umožňoval vydať meritórne rozhodnutie a nebol zistený vážny dôvod
odročenia súdneho pojednávania.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení do 31. 12. 2012):

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (v znení od 1. 6. 2010):

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uznesenie je prípustné

odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (v znení od 1. 6. 2011):

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka:

Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu

zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd žalobu zamietol, keď
vykonaným dokazovaním nebola preukázaná jej dôvodnosť. Žalobca nepreukázal naplnenie atribútov
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučným súdom.

Žalobca predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to
nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným
súdom po dobu viac ako 830 dní nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisového materiálu
bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu poverenia došlo, ktorému však predchádzalo uznesenie
o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Dôvodom plynutia doby do vydania poverenia
bola potreba predloženia listiny a to zmluvy o úvere. Predovšetkým však zamietnutie žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymáhania úroku z omeškania. V priebehu plynutia
uvedenej doby okresný súd musel rozhodnúť najskôr negatívnym výrokom o časti žiadosti o udelenia
poverenia. V dôsledku podania odvolania oprávneného (žalobcu) sa uskutočnilo aj odvolacie konanie,
čím došlo k predĺženiu lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zostávajúcej časti práve v
dôsledku správania sa žalobcu ako oprávneného. Po doručení uznesenia odvolacieho súdu 25. 2. 2010

súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie následne dňa 16. 4. 2010. Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (v danom prípade nevydanie
poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora) sa nepovažuje automaticky za
porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu.
Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v

Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať porušenie článku 6 odsek 1 Dohovoru. Môže byť významné
pri hodnotení, či sa celé konanie skončilo v primeranej lehote (F. v. Rakúsko, séria A č. 213). Je
potrebné uviesť, že poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie
času v trvaní 676 dní mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti celého konania. Žalobca
však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročením lehoty na vydanie

poverenia 676 dní, keďže v žalobe tvrdil nevydanie poverenia po dobu dlhšiu ako 830 dní. Žalobca
v procesnom postavení oprávneného jednoznačne zapríčinil plynutie času, v dôsledku nesprávne
uplatňovaného zmenkového úroku a následného bezúspešného bránenia práva v odvolacom konaní.
Tým bol vyvrátený samotný skutkový základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku
čoho bola preukázaná bezúspešnosť žaloby (nebolo pravdivé tvrdenie žalobcu, že došlo k zamietnutiu

žiadosti exekútora, keďže poverenie vydané bolo).

Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie
exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej

nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Uvedená lehota predstavovala ideálnu
predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Pre záver o
zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné prekročenie pätnásťdňovej lehoty,
ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa
oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, vrátane ďalšieho priebehu konania, postupu

exekútora a exekučného súdu. Novelizovaná práva úprava ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (od 1. 1. 2013) explicitne zakotvila
už aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných
rozhodnutí označených súdov (Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu alebo Ústavného súdu
SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na

prieťahy.

Nemožno však opomenúť správanie sa samotného žalobcu, vzhľadom na potrebu prihliadania
na konkrétne okolnosti prípadu v zmysle vyššie označenej judikatúry súdov. Predovšetkým štát
nezodpovedá za správanie sa účastníka konania ako poškodeného. Primeraná rýchlosť konania je

jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však
neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita.
Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základnýchprincípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu L. v. Rakúsko zo
dňa 27. 12. 1968). V rozhodnutí vo veci J. v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992 Európsky súd pre ľudské
práva v Štrasburgu uviedol, že článok 6 predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje

všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti. Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá
príliš unáhliť. S poukazom na tzv. „interpretačnú právoplatnosť“ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky
vydania poverenia, s čím je spojené plynutie času. Je všeobecne známe, že aplikácia komunitárneho
práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej

praxe aj v oblasti exekučného konania. Osobitne v období pred legislatívnymi zmenami exekučného
poriadku, smerujúcimi k úplnej transpozícii smerníc európskeho práva. Žalobca, ktorý poukazoval na
zásah do svojich podnikateľských aktivít, práve v ich dôsledku sa stal centrom pozornosti ochrany
spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky
poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské
rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. V tomto smere je potrebné poukázať

na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý vo svojom rozhodnutí Asturcom
Telecomunicaciones C-40/08 zdôrazňuje povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez
námietkyúčastníkakonania.Scieľomzabezpečiťúroveňochrany,ktorúchcesmernica93/13dosiahnuť,
Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom
môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom

zmluvy (rozsudky Oceano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Mostaza Claro,
C-165/05). Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda na zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7
smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania

nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Osobitne je potrebné poukázať na Uznesenie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 16.
11. 2010, POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti W. T., C-76/10, ktorý práve vo vzťahu k žalobcovi rozhodol,
že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto
rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť,

či sa má podmienka zmluvy o úvere, upravujúca sankciu v neprimerane vysokej výške považovať za
nekalú v zmysle článkov smernice. V prípade kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

V kontexte vyššie uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnou
úpravou SR a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v dôsledku čoho objektívne nemohlo
dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Dodržanie uvedenej zákonom
stanovenej lehoty nemohlo byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných
princípov konania. V predmetnom exekučnom konaní došlo k čiastočnému zamietnutiu žiadosti o

udelenie poverenia, ako aj k zastaveniu exekúcie v plnom rozsahu. Finálna legislatívna úprava
ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom
stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Práve
vdôsledkusprávaniasapodnikateľskýchsubjektov,tedaajžalobcu,vovzťahuknerešpektovaniunoriem

vzťahujúcich sa na limity dovoleného peňažného plnenia.

S poukazom na uvedené výkon práva žalobcu bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci
účelovovykonštruovanýnárok,obsahujúcinepravdivétvrdenia.Nemožnoprehliadaťanimnožstvožalôb
rovnakého typu podaných žalobcom na súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového

výkladu práva.

Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného za vznik škody nebol daný
žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším atribútomzodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie vymedzené
žalovaným). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len
v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k uplynutiu zákonom

stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého ustanovenia žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v konaní neúspešnému. Z dôvodu, že žalovaný náhradu trov konania nevyčíslil

a z obsahu spisu nevyplývala, súd rozhodol tak, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,

kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno

odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.