Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/165/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607214953
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2607214953.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., 811 09 Bratislava, Pribinova
25, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s. r. o., 811 09 Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko,
s. r. o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: U. B., nar. X. K. XXXX, bytom XXX XX W., Z.
XXXX/XX, zast. X. Q., zamestnankyňa Okresného súdu Skalica, o 1.192,86 eur s príslušenstvom, za
účastisúdnehoexekútora:JUDr.RudolfKrutý,82108Bratislava,Záhradnícka60,oodvolaníoprávnenej

proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 31. mája 2012, č. k. 13Er 845/2007-13, EX 4748/2007
v znení uznesenia rovnakého súdu zo dňa 30. decembra 2013, č. k. 13Er 845/2007-61, EX 4748/2007
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zo dňa 31. mája 2012, č. k. 13Er 845/2007-13 v spojení s tzv. opravným
uznesením zo dňa 30. decembra 2013, č. k. 13Er 845/2007-61 Okresný súd Senica v konečnom

dôsledku vo výroku v bode I/zastavil exekúciu a vo výroku v bode II/oprávnenej uložil povinnosť
zaplatiť súdnemu exekútorovi (poverenému JUDr. Rudolfovi Krutému, ďalej len „exekútor“) náhradu
trov exekúcie v sume 16 eur do 3 dní. Rozhodol tak po tom, čo exekútorovi bolo (dňa 22. februára
2008) udelené poverenie na vykonanie exekúcie a takéto svoje uznesenie právne odôvodnil aplikovaním
ustanovení § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže
exekučného poriadku); § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“), § 2 písm. a/, písm. b/zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „ZoSÚ“), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení účinných do 31. decembra 2007),
odkazom na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľskýchzmluvách(ďalejlen„Smernica“) akoibodom17všeobecnýchpodmienokposkytovania
úverov oprávnenej (ďalej len „VPPÚ“). Vecne mal súd prvého stupňa za to, že rozhodcovská doložka,

pojatá do VPPÚ, tvoriaca súčasť tzv. úverovej zmluvy (uzavretej dňa 3. novembra 2006) a predstavujúca
základpreprejednanievecirozhodcovskýmsúdomavydanienímajrozsudkuslúžiacehotuzaexekučný
titul), nebola s povinnou (ako spotrebiteľkou) individuálne dojednaná a spotrebiteľka mala len možnosť
zmluvu (vrátane doložky) ako celok prijať alebo odmietnuť. Doložka bola potom neprijateľnou a preto i
neplatnou zmluvnou podmienkou, keď síce dáva na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom,
avšak v prípade uplatnenia práva „oprávneným“ (v tom čase zrejme veriteľom alebo dodávateľom - pozn.

odvolacieho súdu) na rozhodcovskom súde núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, aj exekučný titulnebol preto spôsobilý na vykonanie exekúcie a exekúciu preto treba zastaviť; dôvodil napokon okresný
súd, ktorý rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil právne ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a § 15
ods. 1 tzv. exekútorskej tarify (vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne

trovami exekútora v minimálnej tarifou ustanovenej výške.

Protitomutouzneseniupodalavčasodvolanielenoprávnenásnávrhomnazrušenieuznesenia(azjavne
i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať).
Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení

veci, majúc predovšetkým za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný
titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej a
materiálnejvykonateľnosti,aktuneboložalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku.zmluvaúčastníkov
z prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou
úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v
zneníneskoršíchzmienadoplnení).Aninázoroneprijateľnostirozhodcovskejdoložkypodľaodvolateľky

neobstojí, keďže sa jednalo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na
výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo
využitie rozhodcovského konania a aj zo smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť rozhodcovských
konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej
republike, upravených zákonom). Pre prípad nezáujmu vyhovieť jej odvolaciemu návrhu zhora a

rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú interpretáciu § 44 ods. 2 E. p. (ktorý inak súd prvého stupňa
v tejto veci nepoužil - pozn. odvolacieho súdu), označenú tam za ústavne súladnú potom navrhla s
poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) prerušenie konania a predostretie problému Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), resp. s poukazom na ustanovenie písm. c/ rovnakého

paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej
ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie
- pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“)
prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice (tu rozumej smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovede SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie i jej trov) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec

samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní
odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako
ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie trebapovažovať (až na jednu výhradu týkajúcu sa výroku takéhoto rozhodnutia, tú inak zjavne pričítateľnú
nedostatkom v právnej úprave) za správne.

Súd prvého stupňa si totiž predovšetkým otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii
(teda otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i
rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho
súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom
konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno
považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku

3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie predbežnej otázky SD,
čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak

je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia

hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,

ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom
prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len

to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky
predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto
konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátnehopráva,ktorýchpredmetomjeúpravaochranyspotrebiteľa,akosatostalovinýchdruhovo
totožných veciach tej istej oprávnenej prejednávaných inými súdmi).

Takto ale v prejednávanej veci prakticky odpadla potreba vyporiadavania sa s námietkou známou z
iných vecí, týkajúcou sa nie celkom správneho prekladu znenia Smernice do slovenčiny (s ktorou sa
tunajší odvolací súd stretol napr. vo veci inej oprávnenej, vedenej Okresným súdom Senica pod sp.
zn. 5Er/142/2010 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10CoE/329/2011, a s ktorou sa stotožnil
napr. Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej

veci to však bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu
ustanoveníSmernice,resp.Charty(zostranySD)akopodkladuprevlastnérozhodovanievoveci.Takýto
výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad
Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa
oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd - ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať

konečné rozhodnutie - práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvého stupňa opretým
výlučne o komunitárne právo takéto rozhodnutie (rozumej konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu) aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci
naplnený nebol (pre dôvody uvedené v skoršej časti ani byť nemohol).

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a
ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské
konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako
i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade

rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré
bránia vymožiteľnosti „reálnych“ pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a
zastierajúcou možnosť veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie

puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zakrýval fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením smernice či Charty, ale uplatnením noriem
slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie
si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon

č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) a ani odvolací súd nemal prečo
uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)

na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia vo
veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2011, č.
k. 10NcC/19/2011-15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti).

Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Súčasťou tuzemského právneho poriadku pritom už
v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z.
(obsahujúcedefiníciuneprijateľnejpodmienkyvymedzujúcu,žespotrebiteľskézmluvynesmúobsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet
zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za
neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naňako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna
úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť
predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane

z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD tak nebol
opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol. To rovnako platilo v prípade návrhu
na prerušenie konania, sledujúceho predloženie veci ústavnému súdu, keďže nedostatok aplikácie

aj ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. už na súde prvého stupňa (opačná zmienka bola evidentne len
zrejmou nesprávnosťou zanesenou do odôvodnenia uznesenia) a zjavná nemožnosť opretia o takéto
ustanovenie (priamo) i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej
exekúcie a nie zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) činili z nastoleného
problému problém čisto akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu
aj výsledku konania v prejednávanej veci).

Špecificky k námietke výlučnej potreby vztiahnutia noriem obchodného práva na právny vzťah
účastníčokzprejednávanejveci(anieajnoriemspotrebiteľskéhoprávačiužvužšomaleboširšomslova
zmysle)potomoprávnenejmusiabyťznámezáveryustálenejrozhodovacejpraxe(judikatúry)tunajšieho
súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách spotrebiteľského

práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod ustupovať) je totiž i
téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu ochranu zo strany súdu)
také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle
celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu
spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace

súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych
predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako
slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské
právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za použitia právneho argumentu „a maiori ad
minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské úvery (spotrebiteľské právo v užšom zmysle

slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo uvádzané nič spôsobilé relevantne spochybniť
záver, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv).
Právetobolajdôvod,prektorýužtaktiežvskoršejrozhodovacejpraxitunajšiehosúduzaznelo,ženormy
obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave
majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a

predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom
slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen
ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov upravených
mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného - čo v praxi
znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo

vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. augusta 2010,
č. k. 10CoE/85/2010-44 vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9Er/1052/2008).

I s „argumentom“, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a
nie aj tovarov alebo služieb) by mala spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníčok konania

v prejednávanej veci (či dokonca vzťahov za účasti dnešnej oprávnenej všeobecne) pod úpravu zákona
o spotrebiteľských úveroch sa tunajší súd už v minulosti a to práve v skoršej veci oprávnenej totožnej s
tou z prejednávanej veci vyporiadal (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 23. februára
2010, č. k. 10CoE/5/2010-46 vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8Er/1280/2008), čo bol
dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom poskytnutého úveru bolo treba rovnako

odmietnuť.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však
najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej
úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky

(v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov
úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný
titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej
veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka= relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len
formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá
do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu
zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ
podriadilrozhodcovskémukonaniu.Oprávnenátakémutonázoruoponovalavlastným,podľaktoréhotzv.
nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ sa má právo

kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo rozhodcovskom
súde) uplatní svoje právo.

Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky.

V tejto súvislosti sa žiada opätovne zdôrazniť, že jedným zo základných východísk pri posudzovaní

prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že výpočet
neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený v ustanovení § 53 O. z. je len demonštratívny, teda
že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie
rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných
partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad

záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne
vybadať úmysel zákonodarcu vniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda
najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo
najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok,
ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva). Po celú dobu existencie úpravy

normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je zreteľným tiež
uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a
tak i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci tejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu

zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia
VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu
orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu
obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu
ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie,

ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto
účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky. To platilo rovnako v súvislosti s tvrdením (oprávnenou v týchto veciach opakovane
uplatňovaným a majúcim tiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere doložky), že zánik
rozhodcovskej doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (naplnením tak rozväzovacej

podmienky).

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa ob-dobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. augusta 2011, č. k. 10
CoE/326/2010-36 vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť

iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú
(keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného
vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba
o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu
rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebi-teľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi
jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa prá-vomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi
viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi rie-šenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom
spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustu-povať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru
(tu opäť por. obsah odôvodnenia ostat-ného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu

nie je spôsobilé eliminovať ustanove-nie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje
spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade,
ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).
Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanejveci a to osobitne vo vzťa-hu k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého
privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej
doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba

vyvodiť pres-ný opak verzie podsúvanej odvolaním (a takto i evidentnú snahu oprávnenej verziou
podsúvanou jej odvolaním v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu
VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde
pova-žuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmys-
lom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slo-

vami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola poda-ná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok
bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľú-čový, pretože kým
dnešná povinná by nepochybne mohla vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na
všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratila už

podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na roz-hodcovskom súde. Ak potom
možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri
zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutova-ného vzťahu vysoko nepravdepodobnou
až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie,

ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto
i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že
spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,

žetuoprávnenousformulovanározhodcovskádoložkamalacharakterneprijateľnejzmluvnejpodmienky
(podľa § 53 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú.

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu

podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania
exekúcie na jeho základe.

Napokon zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na
ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemohla ani námietka údajným

prekročenímkompetenciíexekučnéhosúdupriposudzovanírozhodcovskéhorozsudkuakoexekučného
titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach
nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho
podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.

Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci
do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 E. p. zakotvujú nielen možnosť, ale tiež
povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom
prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava

je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu
ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie
bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že
„odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade

nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie
žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo

titul).

Ak takto exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku(keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok
udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu
a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však - tu

spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť); nemôže byť žiadna zmysluplná
polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo
k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať
nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie
exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ustanovením § 57 ods. 2 E. p.

Jedinou výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku pôvodného napadnutého uznesenia,
nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len zastavenie
exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak evidentne stalo
v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK, ktorý do
úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p. zdanlivo narušujúce

narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd po prvý raz
už vo svojom uznesení zo dňa 25. júla 2013, č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom inak v konaní za
účasti oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci vedenej Okresným súdom Senica pod sp. zn.
5Er/658/2008) v narábaní v ustanovením § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda
bez rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná len do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi

alebo v prípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu
konania, ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu
rozhodnutí pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia
výkonu (tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť
iba výkon (tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu). Ak by sa súd prvého stupňa dôsledne

riadil uvedeným a poskytol by korektný (najmä systematický) výklad príslušného pojmu z ustanovenia §
45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu v pôvodnom napadnutom uznesení zo dňa 31. mája 2012 to, že vo
výrokovej časti jeho uznesenia sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá vo výroku
v bode I/hovorila o zastavení exekučného konania a druhá vo výroku v bode II/o trovách exekúcie).

Pretože však toto pochybenie, resp. tento rozpor prvostupňový súd sám odstránil tzv. opravným
uznesením zo dňa 30. decembra 2013, č. k. 13Er 845/2007-61 (ktorým v spojení s predchádzajúcim
uznesením zo dňa 31. mája 2012, č. k. 13Er 845/2007-13 v prejednávanej veci exekúciu ako celok
správne zastavil), riadiac sa proklamovanými skutočnosťami, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. napadnuté meritórne rozhodnutie potvrdil, so súbežným potvrdením uznesenia v časti trov

exekúcie podľa rovnakého ustanovenia O. s. p. (kde najmä prisúdenie exekútorovi práve minimálnej
výšky trov exekúcie proti oprávnenej, nesúcej vinu na zastavení exekúcie, bolo taktiež treba považovať
za opodstatnené).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto

právonanáhradutuformálnevznikloobomďalšímjehoúčastníkom,reálnevšaklenpovinnej(preto,lebo
bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti, kým exekútor nepodaním odvolania
a nepožadovaním vyššej náhrady fakticky konal v príslušnej časti v prospech oprávnenej). Pretože však
povinnej v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani jej návrh na priznanie
náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods.1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.

1 O. s. p. spôsobom uvedeným v ostatnej (tretej) vete výroku tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.