Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 18, 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/171/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808200566
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Hájiček
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3808200566.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnému: W. R., bytom G. XXX/XX, C. R., o vymoženie 720,97 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 16Er/59/2008-19 zo dňa 30.
marca 2012 jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu a vyhlásil ju za neprípustnú. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Ex. por., § 52 ods. 1-3, § 53 ods.
1, 4 a 5, § 54 ods. 1 a 2 Obč. zák., § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, §
497 a nasl. Obch. zák., na príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. V odôvodnení uznesenia uviedol, že oprávnený návrhom doručeným 31.12.2007 navrhol
vykonať exekúciu voči povinnému na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu sp.zn. SR 6808/07 zo dňa 25.09.2007, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 720,97 eur spolu
s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 707,03 eur od 24.04.2007 do zaplatenia a nahradiť
trovy konania v sume 214,96 eur. Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a Zmluvy o úvere

zo dňa 25.09.2006, súd aj bez návrhu exekúciu zastavil po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
I keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné
podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci
je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Súd právny vzťah medzi účastníkmi
konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 odst. 1 Obč. zák.. Súd mal za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú

medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že
deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného
má súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok
predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 odst. 1 Obch. zák., ale že k poskytnutiu
peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej

nemôže s poukazom na § 269 odst. 1 Obch. zák. dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl.
Obch. zák. Súd je toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až
po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Zo samotnej zmluvy a jej
zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred
pripravené "na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet
spotrebiteľov. Súd dospel k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za

spotrebiteľský úver v zmysle § 2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/
citovaného zákona. V danom prípade a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svojepovinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom
konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17 VPPÚ, kde rozhodca bez vypočutia
povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním VPPÚ, konkrétne článku 17. VPPU, vzhliadol

súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Jednostrannosť a nekalosť tohto
zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné
spory riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc

z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na
vyššie uvedené skutočnosti súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a
exekúciuzastavil.Otrováchexekúcie,ktorévzniklisúdnemuexekútorovirozhodnesúdpoprávoplatnosti

tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/
O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p., § 205 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a z dôvodu, že súd

prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Tvrdil, že
všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím
prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a

porušil tak fundamentálnemu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení

tuzemského rozhodcovského rozsudku, a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Ex.
por., tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom
veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou
legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukázal na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010. Povinnosťou všeobecných súdov v
situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad je vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci
konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý by na úpravu rozhodovania sporov

rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí
v Slovenskej republike prijatý. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako,
ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie
relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem
a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti
zbraní. Došlo k vylúčeniu akejkoľvek možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci

a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak bola porušená
zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by
odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať

platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Mal za to, že účastníkom zmluvy
je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné sa
stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo
o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a už vôbec nienerovnováhukvalifikovanú-značnú.Oprávnenýnesúhlasíanisprávnymposúdenímzmluvyoúvereako
zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva obsahuje
podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1

Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere
nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. ročná percentuálna miera nákladov, tak ako
to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Nakoľko predmetnom úverov poskytovaných
zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere
zo strany oprávneného nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských

úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný si
svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd
v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so

zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne oprávnený

poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005 a 2 Obdo
28/2004 zo dňa 22.09.2005, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z
hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný

splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v
prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. platiť úroky z omeškania v dojednanej výške.
Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie
týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť
nesplnil a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú

sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený má za to, že v zmysle
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú

zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu
nákladov a administratívy s tým spojenej. Súd prvého stupňa poverenie na vykonanie exekúcie vydal,
teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom. Podľa § 44 ods. 2 Ex. por. môže súd vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v
limitochvytvorenýchústavnekonformnouinterpretáciou§45zákonaorozhodcovskomkonanídbajúcna

existenciu § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktoré je jeho prílohou. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú považuje oprávnený za nezákonné. Žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou.

Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej
strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej
strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne
ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať
také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa.

Exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2 zákonač. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj
vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo

exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/
aleboc/citovanéhozákona,tedanajmä,akrozhodcovskýrozsudokzaväzujeúčastníkarozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pred zastavením exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok v znení účinnom ku dňu uzavretiu
úverovej zmluvy exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v § 53 ods. 3 Obč. zákonníka,
pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to
znamenánadrámeczoznamupodmienokuvedenýchvprílohesmernicealebookruhuvObč.zákonníku.
Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok, rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky,

ktorá sa považuje za neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž
neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a
následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por.

Na základe vyššie uvedených dôvodov, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené v jeho výrokovej časti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.