Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808200566
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3808200566.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava
811 09, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnej: W. R., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. R. XXX XX, G. XXX/XX, o vymoženie pohľadávky 720,97 € (21.720,--Sk) s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 16Er/59/2008 - 19 zo dňa 30. marca 2012,

jednomyseľne dňa 30. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a .
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a .
Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57
ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného
titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská,

a.s., Bratislava sp.zn. SR 6808/07 zo dňa 25.09.2007. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Prievidza
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor, a to
poverením č. 5307 ? 048599 zo dňa 22.01.2008. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, z ktorého dôvodu bola exekúcia zastavená.
Na odvolanie oprávneného krajský súd ako súd odvolací, uznesením č.k. 3CoE/171/2012 - 37 zo dňa
18. júla 2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení uviedol, že

exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Pred zastavením exekúcie alebo exekučného konania sa
potomsúdzaoberánajmäzisťovaním,čirozhodcovskýrozsudoknezaväzujeúčastníkarozhodcovského
konania na takéto plnenie. Odvolací súd pre úplnosť dodal, že slovenský právny poriadok v znení
účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v § 53

ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice
alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý
konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorá sa považuje za neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom
dôsledku podľa odvolacieho súdu správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia
vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž neprípustná a exekučný súd na to

prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o
zastavení exekúcie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.Podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.08.2012, oprávnený navrhol, aby odvolací súd prerušil
konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie

písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom
všeobecne záväzného predpisu. Mal za to, že ak bola smernica prebratá do Slovenského právneho
poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor Európskej únie
ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno

proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723, bod 48; rozsudok zo
14.07.1994,C-91/92FacciniDori,bod20).Súdprvéhostupňasavšakstoutojudikatúrousúdnehodvora
nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac poukázal na
nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných
verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,
aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde

rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského
konania, vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací
súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len "ZFEÚ") povinnosť
položiťSúdnemudvoruEurópskejúnieprejudiciálneotázky,pretoževopačnomprípadesaotváraotázka
ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na výklad

pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie
by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov
zbavilprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaajehoaplikáciivnútroštátnymi
súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky: 1) či sa má
písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej
odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ktorú citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Na základe dovolania navrhovateľa (oprávneného) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
20. marca 2014, sp. zn. 5 Cdo/447/2012 uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 3CoE/171/2012

- 37 zo dňa 18. júla 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo
svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa (čl. 21 spisu) navrhol, aby súd postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva

v právny poriadok. Dovolací súd zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na
prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré
sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd
odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolací súd uviedol,
že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom a rovnako rozhodne aj o podanom procesnom návrhu oprávneného
na prerušenie konania (čl. 40 spisu) v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..
Odvolací súd po zrušení veci dovolacím súdom vec opätovne prejednal a preskúmal podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., posúdil návrhy oprávneného na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. a dospel k záveru, že návrhy na prerušenie

konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.
Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a
c) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje

inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č.7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné, preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze
z 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26 a to, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné
konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p.(vrátane III.
časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým

ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109
O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.
Odvolací súd navyše dodáva nasledovné:
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Udeleniepoverenianavykonanieexekúcievpredmetnejveciniejetakýmprocesnýmrozhodnutím,ktoré

by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom.
Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie
je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky.

Podľa§45ods.1písm.c)ZoRKsúdpríslušnýnavýkonrozhodnutiaalebo naexekúciupodľa
osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského
rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08

Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol ovplyvniť ich obsah. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS

dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom, resp.
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č.
93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak
súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný. Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo
veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti O. P., kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS
ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený
súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval

odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie
na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecnýchkritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej

odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger
Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy
Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie

(rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné
otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a
ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Predpokladom povinnosti
zahájiť konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej
judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, že otázka komunitárneho práva je pre riešenie

daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Prejudiciálna otázka, nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v

prejednávanom spore.
Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje
dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a
na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovskéhosúduspoločnostiSlovenskározhodcovská,a.s.,sp.zn.SR6808/07zodňa25.09.2007.
Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal zo zmluvy o úvere uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa 25.09.2006.
Krajský súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného

titulu so zákonom. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej
povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie,
keď sú preto splnené podmienky. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné
aj na naplnenie čl. 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z

neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa
záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej
smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi

môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho
súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z
tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných

zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na
ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa
zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré

sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že
citovaná smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne
v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade

priamy účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými
osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio
Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José
Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98),
Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré

sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné,
vo svetle presného znenia a účelu smernice.
Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva,
uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 25.09.2006, je štandardnou formulárovou, resp.
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné obchodné podmienky,

ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci
svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu
prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (25.09.2006) právny predpis definoval pojem
spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom § 53 ods. 1
a 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať

zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade zmluva
o úvere zo dňa 25.09.2006 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinný v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom,
pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia

poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského
úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, kde
sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi
možno podradiť pod ust. § 2 písm. b) citovaného zákona.

Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v
zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere
sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54

ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa
od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne
nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby

bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú
v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých

pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je
zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na
začatiekonaniaprotispotrebiteľovi,ktorýzískalúver.Veriteľmôženazákladepredmetnejrozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd,

ktorý by bol inak príslušný. Okresný súd správne konštatoval, že na zreteľ treba vziať aj ust. § 106
O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávnenýmjedodávateľ.Rozhodcovskúdoložkujepreto trebavykladaťtak,ženeodporujecitovanému

zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu
na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľskýúver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá
nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom

riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku pritom
ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom,
ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť

rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.
Krajský súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,
2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov konania, ako aj o náhrade trov pôvodného a dovolacieho konania rozhodol krajský súd
podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243d ods.1 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.