Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. september 2015

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/23/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8700898476
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8700898476.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a JUDr. Evy Rešatkovej na verejnom zasadnutí konanom 23.09.2015 v trestnej veci
proti obžalovanému K. H. a spol. pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr. zákona
(zák. č. 140/1961 Zb.), o odvolaniach obžalovaných K. H. a A. J. proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č. k. 6T 63/2000-1127 zo dňa 13.11.2013 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. poriadku (zák. č. 141/1961 Zb.)
z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste u oboch obžalovaných.

Na základe § 259 ods. 3 Tr. poriadku

u k l a d á

1./ obž. K. H. , nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom L. - K., ul. R. XX/XX, súkromný podnikateľ, t. č.
bytom XX R.. J. K., P. P., P., P., Y. L.,

podľa § 235 ods. 2 Tr. zákona (zák. č. 140/1961 Zb. v znení zák. č. 183/1999 Z. z.) trest odňatia slobody
vo výmere 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona výkon trestu obžalovanému podmienečne o d k l a d á .

Podľa § 59 ods. 1 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona trest prepadnutia veci a to 1 ks samonabíjacej pištole zn. HK
(Heckler a Koch) model USP kal. 9 mm Luger, výr. čísla XXXXXXXX, 1 ks puzdra na pištoľ a 10 ks
nábojov.

2./ u obž. A. J. , nar. XX.XX.XXXX v G. - N., bytom L. - X. H., ul. K. XXXX/XX,

podľa § 37 Tr. zákona od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k výroku o treste uloženého mu pre
trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona účinného
v čase spáchania skutku rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 4/04 zo dňa 14.01.2011 v
spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To 9/11 zo dňa 10.01.2012 v trvaní
5 (piatich) rokov u p ú š ť a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného K. H. vinným z trestného činu vydierania
podľa § 235 ods. 1, 2 písm. b/, c/ Tr. zákona (zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku)
a obžalovaného A. J. z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zákona (zák. č.
140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku) na tom skutkovom základe, že

dňa 30.12.1999 v nočných hodinách asi o 02.30 hod. spoločne s doposiaľ nestotožneným páchateľom
v sprche pavilónu D hotela firmy Bostar s.r.o. v Hornom Smokovci, okr. Poprad, násilím nútili poškodenú
E. P. k vykonaniu sexuálnych praktík tak, že obžalovaný H. ju zozadu držal za ruky nahú pod sprchou
a pokúšal sa s ňou vykonať análny sex, keď sa mu to nepodarilo, tlačil jej hlavu ku genitáliám doposiaľ
nestotožneného páchateľa, pričom poškodená upadla do bezvedomia a keď sa prebrala, obžalovaný
H. a obžalovaný J., ktorí boli tiež nahí, na poškodenú močili, vulgárne jej nadávali, opätovne ju nútili k
vykonaniu sexuálnych praktík tak, že ju obžalovaný H. bil stočeným uterákom po chrbte a keď poškodená
i napriek tomu nesúhlasila, obžalovaný H. jej priložil k ľavému spánku pištoľ zn. HK Luger kal. 9 mm s
tým, že sa jej vyhrážal, ak neprivolí k sexuálnemu styku, že ju zabije, pričom jej stlačil naprázdno spúšťou
pištole a keď sa poškodená P. obžalovaným snažila vytrhnúť a ujsť, pošmykla sa, spadla na zem a
opätovne upadla do bezvedomia, z ktorého ju prebrali obaja obžalovaní spolu s doposiaľ nestotožneným
páchateľom tak, že na ňu sypali sneh prinesený v gumovom závere zo sprchy, znovu od nej žiadali
sexuálny styk, čo poškodená odmietla a vtedy jej zobrali odevné zvršky a poškodenú nahú nechali ležať
na zemi v uvedenej sprche, v dôsledku ktorého konania bola poškodená E. P. opakovane v priebehu
rokov 2000 až 2001 hospitalizovaná pre pretrvávajúcu posttraumatickú stresovú poruchu, ktorá viedla
k invalidite.

Za to obžalovanému K. H. podľa § 235 ods. 2 Tr. zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere dvoch
rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zákona ho pre výkon trestu zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Súčasne mu podľa § 55 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona uložil trest prepadnutia veci a to jedného kusa
samonabíjacej pištole zn. HK (Heckler a Koch) model USP kal. 9 mm Luger, výr. čísla XXXXXXXX, 1
ks puzdra na pištoľ a 10 ks nábojov.

Obžalovanému A. J. podľa § 235a ods. 3 Tr. zákona s použitím § 35 ods. 2 Tr. zákona (účinného do
01.09.2003) uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zákona (účinného do 01.09.2003) ho pre výkon uloženého trestu zaradil do II.
(druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zákona zrušil výrok o treste z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To
9/2011 zo dňa 10.01.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.01.2012 a ktorým bol obžalovanému
A. J. uložený podľa § 235a ods. 3 Tr. zákona (účinného v čase spáchania skutku) trest odňatia
slobody vo výmere 5 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 Tr. zákona zaradený do druhej
nápravnovýchovnej skupiny, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad.

Podľa § 228 ods. 1 Tr. poriadku (zák. č. 141/1961 Zb. účinného do 01.01.2006) uložil obžalovaným
povinnosť nahradiť poškodenej E. P., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., ul. R. XXXX/XX, škodu vo
výške 49,29 € a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s., Mamateyova 17, 850 05 Bratislava, IČO 35 937
874, vo výške 1.778,17 € a to spôsobom spoločným a nerozdielnym a podľa § 229 ods. 2 Tr. poriadku
poškodenú E. P. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občiansko právne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní obaja obžalovaní odvolanie, ktoré prostredníctvom svojich obhajcov
a obžalovaný A. J. aj sám, následne odôvodnili.

Obžalovaný K. H. v dôvodoch odvolania poukazuje na skutočnosť, že ich vina je založená na výpovedi
svedkyne poškodenej E. P. a táto výpoveď, ako jediný dôkaz o ich konaní, nie je žiadnym spôsobom
preverená z hľadiska úplnosti, vierohodnosti a hodnovernosti, okrem znaleckého dokazovania, čo podľa
ich názoru, je nedostatočné na to, aby boli uznaní vinnými. S poukazom na znalecký posudok z odboru
psychológie a psychiatrie znalcov PhDr. P. a MUDr. F., je potrebné zdôrazniť, že schopnosti vnímania
poškodenej boli ovplyvnené požitým alkoholom a rohypnolom. V znaleckom posudku sa uvádza, že v
čase, keď u svedkyni došlo ku kvantitatívnej poruche vedomie, nebola schopná vnímať okolité udalosti
a teda si ich ani zapamätať a následne reprodukovať. Tvrdí, že z dôkazov vykonaných na hlavnom
pojednávaní nemožno jednoznačne a bez pochybností vyvodiť záver, že dňa 30.12.1999 konal tak,
aby bolo možné jeho konanie posúdiť ako trestný čin vydierania v zmysle § 235 ods. 1, 2 písm. b/, c/
Tr. zákona. Naviac tvrdí, že tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní boli porušené
procesné ustanovenia § 105, § 116 až § 118 účinného do novely Trestného poriadku. V súlade s
konštatovaním súdu v odôvodnení rozsudku tvrdí, že nebola sporná tá skutočnosť, že on, poškodená
a ďalší obžalovaný prišli do kontaktu 30.12.1999 a tiež nie je sporné, že došlo k určitej atypickej
situácii, ktorú len sama poškodená popísala tak, ako je ustálené v skutkovej vete rozsudku. Ostatné
vykonané dôkazy, okrem svedkyne B. Y., nepreukazujú, či k takému konaniu, ako uvádza poškodená,
ale ani takému konaniu, ako uvádza on, skutočne došlo alebo nedošlo. Za takejto dôkaznej situácie
súd zameral dokazovanie na dokazovanie znalcami psychiatrami, znalcom psychológom a znalkyňou
z odboru toxikológie. Na základe takto vykonaného dokazovania prvostupňový súd konštatuje, že ich
oboch zo spáchania trestnej činnosti usvedčuje svedkyňa poškodená E. P.. Hodnovernosť výpovede
tejto svedkyne súd vyvodzuje z podaných znaleckých posudkov viažúcich sa k osobnosti poškodenej,
jej ovplyvniteľnosti návykovými látkami a liekmi, pričom konštatuje, že je málo pravdepodobné, aby
poškodená, vzhľadom na svoju slabšiu inteligenčnú zdatnosť, si dokázala vymyslieť vierohodnú verziu
zložitej situácie, ktorú by sama skutočne neprežila. Ďalej konštatuje že vo vzťahu k poškodenej neboli
zistené konfabulácie a napriek spomaleným reakciám a výpadkom pamäte, bola schopná vnímať detaily,
základný obsah a sled prežitých udalostí. Podľa jeho názoru, nie je možné znaleckým dokazovaním riešiť
hodnovernosť alebo nehodnovernosť výpovede svedka, nie je možné znaleckým dokazovaním riešiť,
či osoba v postavení svedka má sklony ku konfabuláciám, ani to, či svedok bol v čase skutku duševne
zdravý, či trpel duševnou poruchou a podobne. Ďalej poukázal na to, že v zmysle pokynu krajského
súdu sa mal okresný súd snažiť dopočuť poškodenú a prípadne zistiť podrobnosti, ktoré by spočívali
v spôsobe konania jednotlivých obžalovaných a takisto mieru ich zavinenia vo vzťahu ku žalovanej
trestnej činnosti. Keďže z vyjadrenia znalca vyplýva, že takéto dopočutie nie je možné, zastáva názor,
že okresný súd sa dôsledne neriadil základnými zásadami trestného konania popísanými v ustanovení
§ 2 ods. 4, 10 a 12 Tr. poriadku. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedkyne B. Y., ktorá uviedla,
že poškodená bola príležitostnou fajčiarkou a párkrát ju videla s cigaretou v ruke. Uviedla tiež to, že v
kritickom čase poškodená vypila 5 - 7 vinných strikov, aj keď sama poškodená tvrdila, že vypila 3 - 4
poháre a po takomto množstve sa nezvykne cítiť opitá, no z výpovede ďalších svedkov je zrejmé, že v
kritický večer videli poškodenú a táto známky opilosti javila. Poškodená ďalej tvrdila, že nikdy nepožívala
žiadne omamné alebo psychotropné látky, no najmä z posudku znalkyne z odvetvia toxikológie je zrejmé,
že poškodenej bol v krvi dokázaný rohypnol a marihuana. Dedukovať, že tieto omamné látky sa dostali
do tela poškodenej v dôsledku jeho konania, prípadne konania ďalšieho obžalovaného, je púhou a ničím
nedokázanou dedukciou, ktorá je v trestnom práve vylúčená. Možno teda konštatovať, že je nanajvýš
sporné, či poškodená, hoc subjektívne v dôsledku požitia omamných a psychotropných látok bola a je
presvedčená o takomto ich konaní, ako to popísala, či k takému konaniu aj skutočne došlo. Nebolo,
teda podľa jeho názoru, jednoznačne a bez pochybnosti preukázané, že by sa bol dopustil konania,
ktoré by malo za následok spáchanie trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 Tr. zákona. Okrem
výroku o vine v dôvodoch odvolania i v doplnku dôvodov odvolania namieta aj závery prvostupňového
súdu vo vzťahu k ukladanému trestu. V súvislosti s tým poukazuje najmä na dĺžku doby, po ktorú sa
konanie vedie, v priebehu ktorej bol vystavený trestnému stíhaniu a neistote o svojom osude. Poukázal
aj na skutočnosť, že doposiaľ nebol nikdy trestaný, v súčasnej dobe žije v C., kde je živnostníkom, má
dvoch synov, bolo mu udelené anglické občianstvo. Vzhľadom na tieto skutočnosti a najmä na porušenie
práva na prejednanie veci v primeranej lehote je potrebné, aby toto porušenie bolo určitým primeraným
spôsobom odškodnené a kompenzáciou štátu za to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces a na primeranú dĺžku trestného konania, je práve zmiernenie trestu, takže v takomto prípade mal
byť v prípade uznania viny ukladaný výchovný, teda podmienečný trest odňatia slobody. Navrhol preto,
aby ho krajský súd spod obžaloby oslobodil, resp. vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie
a rozhodnutie.

Obžalovaný A. J. v dôvodoch odvolania, ktoré podal sám, uvádza, že sa trestného činu, z ktorého
bol uznaný vinným, nedopustil, ani sa žiadnym spôsobom na ňom nepodieľal, nenapomohol k jeho
spáchaniu a nebol pri ňom ani prítomný. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že ani v prípravnom
konaní, ani okresný súd sa za 13 rokov trestného konania doposiaľ žiadnym spôsobom nevysporiadali
so stotožnením tzv. tretieho páchateľa menom O. a vo vzťahu k tejto osobe do dnešného dňa neustálil
bez akýchkoľvek pochybností, ktoré odôvodňujú záver o inom priebehu udalostí v predmetnom čase
a najmä o iných priamych účastníkoch samotného skutkového deja vyjadreného v obžalobe. Súd pri
uznaní viny vychádzal len z domnienky, ktorú poškodená vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní
uviedla vo vzťahu k určeniu osôb prítomných pri páchaní skutku, avšak aj znalec z odboru psychológie
PhDr. J. F. na hlavnom pojednávaní dňa 27.01.2010 vo svojej výpovedi vyjadril pochybnosti o tom, či
predmetná udalosť sa reálne udiala tak, ako to poškodená nasledovne reprodukovala a okrem ďalších
skutkových záverov uvádzal aj, že svedkyňa v detailnom popise okolností vierohodná už nie je. V
prípade, ak sa krajský súd stotožní s výrokom okresného súdu o jeho vine, on chce vo vzťahu k výroku
o treste poukázať na to, že okresný súd pri úvahách o druhu a výmere trestu prihliadal aj na moderačné
ustanovenie vyplývajúce z článku 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, avšak pri
prihliadaní na dĺžku trestného konania uviedol, že bola ovplyvnená dôvodmi na strane obžalovaných
a touto formuláciou teda urobil spoluzodpovedného za prieťahy v konaní aj jeho. Uvedené sa však
nezakladá na skutočnosti. Počas celých 13 rokov trestného konania on nebol príčinou akéhokoľvek
odkladu procesného úkonu alebo návrhu, ktorý by sa dal označiť ako okolnosť spôsobujúca prieťah v
konaní. Po celú dobu konania bolo jeho snahou spolupracovať tak, aby bolo možné v čo najkratšom
čase urobiť konečné rozhodnutie, ktoré by ho zbavilo obvinenia v uvedenej veci, napriek tejto jeho snahe
však stav jeho právnej neistoty trvá už takmer 14 rokov. Má za to, že súd dostatočne neprihliadol na
to, akou mierou sa na uvedenej dĺžke konania spolupodieľal každý z obžalovaných individuálne, ale
uvedený záver urobil len ako všeobecný. Vo vzťahu k spôsobu výkonu trestu poukázal na to, že ešte pred
vyhlásením rozsudku Okresným súdom Poprad bol Okresným súdom Levice dňa 18.10.2012 preradený
na ďalší výkon trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T
4/2004 do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby
v prípade, že by bol uznaný za vinného, súd rozhodol, že 5 ročný trest, ktorý vykonáva v súčasnej dobe
je pre jeho nápravu dostatočný a naďalej ho ponechal v minimálnom stupni stráženia.

V dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom obhajcu poukazuje na skutkovú vetu napadnutého
rozsudku, ktorej znenie vo vzťahu k jeho osobe nie je jednak dostatočne určité, ale navyše, pokiaľ súd
pri ustálení vychádzal výhradne z výpovedí poškodenej, potom nie je ani v súlade s týmito výpoveďami,
čo sa týka priebehu skutkového deja, najmä miery jeho spoluúčasti na skutku tak, ako to deklaroval
súd v rozsudku. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd uznal vinu len na základe jednostrannej
výpovede poškodenej. Tá sa v danej veci vyjadrovala v priebehu celého trestného konania niekoľkokrát,
pričom jej výpovede, minimálne vo vzťahu k jeho osobe, sa postupom času mierne obmieňali a z toho
dôvodu ich považuje v niektorých bodoch za protichodné a neustálené do tej miery, aby ho súd mohol
v zmysle zásady in dubio pro reo uznať vinným zo spáchania žalovaného skutku v takom znení, ako
jeho skutková veta znie v napadnutom rozsudku. Z jednotlivých výpovedí poškodenej a napokon aj v
zmysle súdom ustálenej skutkovej vety je zrejmé, že on sa vo vzťahu k poškodenej mal dopustiť „iba“
močenia na ňu a nie domáhať sa od nej nejakých sexuálnych praktík, ktorých sa nikdy, ani nedomáhal
a pri takýchto konaniach ani nebol. Zo skutkovej vety napadnutého rozsudku je zrejmé, že skutky,
zo spáchania ktorých bol uznaný vinným, nespáchal, pričom aj podľa vyjadrenia poškodenej, ich mali
spáchať dve osoby, ktoré poškodená popísala a ktorých popis sa na jeho osobu nevzťahuje. Jeho
poškodená označila iba vo vzťahu k tomu, že mal na ňu močiť, avšak aj toto jej tvrdenie kategoricky
popiera. Zo súdom ustálenej skutkovej vety absolútne nevyplýva, akým konaním mal on osobne naplniť
skutkovú podstatu trestného činu vydierania, teda poškodenú násilím alebo hrozbou násilia nútiť, aby
niečo konala. V časti skutkovej vety týkajúcej sa nútenia k sexuálnym praktikám nie je vôbec spomenutý
a táto skutočnosť výslovne nevyplýva ani z jednej z výpovedí poškodenej, práve naopak. Pokiaľ teda súd
pri ustálení skutkovej vychádzal iba z výpovede poškodenej, potom nie je zrejmé, z akého dôvodu ho
uznal vinným zo spáchania žalovaného skutku, keďže z jej výpovedí je zrejmé, že žalovaný skutok mali
spáchať iné dve osoby a on nie. Nad rámec uvedeného považuje za podstatný rozpor tú skutočnosť,
ktorá vyplynula z výpovede svedkyne B. Y., že v čase údajného spáchania skutku o 02.30 hod. mal byť
vo vinárni s inou osobu, ktorej objednával kávu a navyše, podľa jej vyjadrenia, mal mať oblečený ten
istý odev, ako predtým, pričom neuviedla, že by si všimla, že je mokrý. Za podstatný fakt považuje aj
to, že z výsluchu MUDr. J., ktorý vykonal vyšetrenie poškodenej vyplynulo, že ohliadkou poškodenej
mali byť zistené viaceré poranenia a to pohmoždenie hlavy, pohmoždenia a odreniny ľavého lakťa,

pohmoždenie a pruhovité krvné podliatiny na chrbte a v oblasti bedrovo krížovej, avšak neboli
zistené žiadne podliatiny, škrabance, ani modriny a iné zranenia v oblasti zápästia jednej a druhej
ruky, ani žiadne zranenia v oblasti stehien, tváre, konečníka, ktoré by mohli zodpovedať konaniu, z
ktorého bol uznaný vinným, čo podľa jeho názoru podstatne spochybňuje vierohodnosť poškodenej.
Zranenia zistené u poškodenej sú v zásadnom rozpore so všetkými skutkovými zisteniami ustálenými
v napadnutom rozsudku. Do pozornosti dáva aj svoju úvahu týkajúcu sa skutočností, že s prihliadnutím
na telesnú konštrukciu obžalovaného H. ako aj jeho, sa javí ako neuveriteľné, že by k dokonaniu skutku
popísaného poškodeného nedošlo v prípade, ak by mali v úmysle ho spáchať a to ešte aj za asistencie
tretej, doposiaľ nestotožnenej osoby. Táto úvaha je natoľko relevantná, že sa s ňou prvostupňový súd mal
vysporiadať s poukazom na vykonané dokazovanie a odôvodiť, prečo na túto jeho obranu neprihliadol
a neuveril jej. Minimálne by na tele poškodenej mali byť nájdené stopy zodpovedajúce konaniu, ktoré
popísala. Poukázal tiež na predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu, jeho konštatovanie a pokyny na
vykonanie, resp. opakovanie dôkazov za účelom objasnenia veci. Doplnením dokazovania na hlavnom
pojednávaní sa opätovne nepodarilo odstrániť nedostatky zrušeného rozsudku, pričom súd ponechal
skutkovú vetu v nezmenenej forme v porovnaní s predchádzajúcim rozsudku s výnimkou toho, že
slovné spojenie pohlavný styk, resp. súlož vymenil za spojenie sexuálne praktiky, resp. sexuálny styk.
Takto upravená skutková veta však ani nie je ani v súlade s jednotlivými výpoveďami poškodenej,
v priebehu trestného konania a napokon ani v súlade s kvalifikáciou skutku. Navrhol preto, aby ho
odvolací súd spod obžaloby oslobodil, resp. ako to vyplýva z konečného návrhu na verejnom zasadnutí
v prípade, ak by sa otázke vine s odvolacími námietkami nestotožnil, s poukazom na dĺžku konania a
účel ukladania trestov i skutočnosť, že takmer po 16 rokoch za situácie, keď už bol z ďalšieho výkonu
trestu podmienečne prepustený a predtým a ani potom sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania,
je uloženie nepodmienečného trestu v rozpore s účelom trestu, aby upustil od potrestania.

Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd § 254 ods. 1 Tr. poriadku (konanie vykonával
podľa zákona č. 141/1961 Zb. a to vzhľadom na ustanovenie § 564 ods. 3 teraz účinného Trestného
poriadku, teda zákona č. 301/2005 Z. z., keďže obžaloba bola v uvedenej veci podaná pred 01.01.2006)
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohli odvolatelia podať odvolanie,
i správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných je možné považovať za čiastočne
dôvodné.

V posudzovanej veci, podľa názoru krajského súdu, prvostupňový súd vykonal dokazovanie v takom
rozsahu, ako to ustanovenie § 2 ods. 5 Tr. poriadku vyžaduje. Dokazovanie, pokiaľ vykonanie dôkazov
ešte bolo možné, vykonal v takom rozsahu, aby bol náležite zistený skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie.

Vykonané dôkazy vyhodnotil prvostupňový súd spôsobom uvedeným v § 2 ods. 6 Tr. poriadku a takýmto
postupom dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom.

Aj podľa názoru krajského súdu, napriek námietkam prezentovaným v dôvodoch odvolaní obžalovaných
a napriek ich tvrdeniam v ich výpovediach bolo vykonanými dôkazmi nepochybne preukázané, že skutok
tak, ako ho okresný súd ustálil vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal a že tento skutok
obžalovaní spáchali.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd konkrétne uviedol, ktoré dôkazy v posudzovanej veci
vykonal a naozaj veľmi podrobne i to, ktoré, z hľadiska rozhodnutia vo veci, významné skutočnosti z
jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako prvostupňový súd
vykonané dôkazy hodnotil, prečo obrane obžalovaných neuveril a na základe ktorých konkrétnych
skutočností svoje skutkové, ale napokon aj právne závery ustálil.

Odôvodnenie rozsudku považuje krajský súd v tomto smere za vecne správne, úplné, hodnotenie
dôkazov za logické, a preto sa so závermi súdu prvého stupňa v tejto časti plne stotožňuje a v
podrobnostiach na ne odkazuje.

Len s ohľadom na obsah odvolacích námietok obžalovaných považuje krajský súd za potrebné uviesť,
že sa nemožno stotožniť s ich tvrdením, že jediným, ničím ďalším nepodloženým, dôkazom, ktorý by ich
mal zo spáchania skutku usviedčať, sú výpovede svedkyne poškodenej E. P., ktorá ich mala dokonca

aj meniť. Je pravdou, že tým nosným dôkazom, o ktorý prvostupňový súd svoje skutkové zistenia oprel,
je práve výpoveď svedkyne poškodenej E. P., ktorá mimo obžalovaných bola jedinou osobou na skutku
zúčastnenou. Je pravdou aj to, že poškodená vo svojich výpovediach nevedela úplne a do detailov
popísať celý priebeh udalostí, ku ktorým malo dôjsť. Stalo sa tak v dôsledku toho, že poškodená v
priebehu uvedenej doby opakovane omdlela, resp. na určité chvíle má výpadky pamäte. Tie znalci
hodnotili ako kvantitatívnu poruchu vedomia, v priebehu ktorej si samozrejme na udalostí nemohla
spomenúť. Prvý výpadok pamäte mala poškodená po tom, čo začala pociťovať nevoľnosť a išla na
toaletu, kde ju, keď vyšla vonku, čakal pred dverami ten najvyšší muž z trojice (ide o obžalovaného J.),
ktorému povedala, že sa ide nadýchať čerstvého vzduchu a potom spolu z hlavnej budovy prechádzali
k bloku D a keď ju začalo napínať na zvracanie a on jej povedal, aby šla dnu, že sa umyje, preto šla
dovnútra k umývadlu, obžalovaný s ňou, ale keďže tam bola jedna slečna, povedal, že počká vonku. Od
tej chvíle má potom výpadok pamäte, nevie, či bola v bezvedomí. Potom si pamätá, že bola úplne nahá
v pustenej sprche a s ňou boli dvaja muži, s ktorými bola v bare, pred ňou stál ten s hrubou retiazkou
(malo ísť o doteraz neidentifikovaného „O.“) a za ňou spolumajiteľ hotela (má ísť o obžalovaného H.) a
keď ich žiadala, aby ju pustili, niektorý z nich jej povedal, aby nebola fajnová, povedal, že si to rozdajú
spoločne všetci traja, jeden spredu druhý zozadu. Ten vzadu sa jej pokúšal strčiť penis do ritného otvoru,
ten spredu sa pokúsil súlož vykonať spredu, ona sa bránila tak, že stiahla všetky svaly, aj kolená k sebe,
aby do nej nemohli vniknúť, a keďže sa im to neporadilo, muž vzadu ju chytil za vlasy a tlačil jej hlavu ku
genitáliám muža vpredu. V tomto momente poškodená odpadla, čiže dochádza tu k ďalšiemu výpadku
pamäte. Potom, keď sa prebrala, ležala nahá na zemi medzi umývadlami a sprchou, nad ňou stál nahý
spolumajiteľ hotela (teda obžalovaný H.) a ten najvyšší (teda obžalovaný J.) obaja na ňu močili, potom
jej nadávali, povedali jej, že smrdí, zatiahli ju do sprchy, kde na ňu pustili teplú vodu, držali ju tam asi
dve minúty a znova ju začala slovne nútiť k súloži hovoriac, že urobia dobre sebe aj jej. Nesúhlasila,
chcela kričať, spolumajiteľ hotela zobral uterák, stočil ho ako korbáč a začal ju ním biť po chrbte a zadku,
potom ju vytiahli zo sprchy, vie, že kľačala na kolenách, spolumajiteľ hotela jej priložil pištoľ k pravému
spánku, povedal, že keď im nedá, zabijú ju, na čo povedala, že jej to je jedno, nech robia čo chcú,
súložiť s nimi nebude, potom počula cvaknutie kohútika na prázdno. Znova ju potom zatiahli do sprchy,
pustili na ňu studenú vodu, snažila sa im ujsť, pošmykla sa a spadla na zem. Vtedy asi znova omdlela
(čiže dochádza k ďalšiemu výpadku pamäte). Keď znovu začala vnímať, zvonka v gumených závesoch
zo sprchy doniesli sneh, vysypali ho na ňu, potom je povedali, že jej dávajú poslednú možnosť s nimi
súložiť, ináč jej zoberú oblečenie a zostane tam nahá až do rána. Oni už boli vtedy oblečení, predtým si
všimla, že jej aj ich veci boli uložené na drevenej lavici a potom odišli.

Pri ustálení skutkového stavu, teda súd vychádzal len z tej časti výpovedí poškodenej, v ktorej popisovala
udalosti, na ktoré si pamätala. Neustaľuje nič, čo by z výpovede poškodenej nevyplývalo a k námietke
obžalovaného J., že zo skutkovej vety napadnutého rozsudku nevyplývajú také okolnosti, ktoré by mali u
neho zakladať trestnosť trestného činu podľa § 235 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zákona, pretože údajne má z nej
vyplývať len to, že mal na poškodenú močiť, je potrebné uviesť, že toto sa nezakladá na pravde, pretože
tak z výpovede poškodenej, ale aj zo samotného skutku uvedeného v napadnutom rozsudku vyplýva,
že obžalovaný H., aj obžalovaný J. mali poškodenú nútiť k vykonaniu sexuálnych praktík, obžalovaný
H. ju pritom mal biť stočeným uterákom a priložiť jej k ľavému spánku pištoľ s tým, že jej hovoril, že ak
neprivolí k sexuálnemu styku, že ju zabije a aj naprázdno stačil spúšť.

Výpovediam poškodenej, aj podľa názoru krajského súdu, niet dôvod neveriť a to nielen s ohľadom
na závery znaleckého dokazovania, ale najmä vzhľadom na fakt, že časti jej výpovedí korešpondujú aj
ďalšie vo veci vykonané dôkazy.

Jedným z nich je práve záver o tom, aké zranenia poškodená utrpela. Napriek tomu, že obžalovaný
A. J. v odvolacích námietkach uvádza, že zranenia zistené u poškodenej sú v zásadnom rozpore so
všetkými skutkovými zisteniami ustálenými v napadnutom rozsudku, podľa názoru krajského súdu, tomu
tak rozhodne nie je. Z výpovede poškodenej nevyplýva žiadne také konanie obžalovaných, ktoré by
malo zanechať nejaké škrabance alebo zranenia v oblasti zápästia ruky alebo zranenia v oblasti stehien,
tváre alebo konečníka, ako sa to tvrdí v dôvodoch odvolania. Na druhej strane je potrebné uviesť, že
pohmoždenia hlavy, pohmoždenia a odreniny ľavého lakťa, ale najmä pohmoždenia a pruhovité krvné
podliatiny na chrbte a v oblasti bedrovo krížnej, ktoré boli u poškodenej zistené, zodpovedajú a sú v
dobrej zhode s tvrdeniami poškodenej o tom, ako malo k udalosti dôjsť a najmä pruhovité krvné podliatiny
na chrbte a v oblasti bedrovo krížovej zodpovedajú tvrdeniam poškodenej o bití stočeným uterákom.
Tvrdeniam poškodenej napokon zodpovedá, okrem ohliadky miesta činu, aj výpoveď svedka A. L.,

ktorý keď bol následne po skutku v sprche, videl postrhané všetky závesy a na zemi krvavé uteráky,
čo zodpovedá tvrdeniu poškodenej, že obžalovaný na ňu sypali sneh, ktorí nosili v závesoch zo sprchy,
aj tvrdeniu o bití uterákom. Pri tom si je potrebné povšimnúť, že obžalovaní podľa svojho tvrdenia mali
sa poškodenej snažiť pomôcť a prebrať ju aj tým, že z vonku nosili sneh, ale v igelitových sáčkoch, čo
uvedeným dôkazom nerozhodne nezodpovedá.

Výpovedi poškodenej korešpondujú aj výpovede svedkov L. Y. a Y. Y.. Títo svedkovia okrem popisu
udalostí, ku ktorým malo dôjsť po tom, čo poškodená, ktorá bola úplne nahá a v rukách mala len uterák,
zaklopala na ich dvere a s plačom prosila o pomoc, sa vyjadrovali aj k udalostiam, ktoré vnímali predtým.
Svedkyňa Y. Y. uvádzala, že počula hluk z chodby, potom šla na WC, no nakoľko v dámskej sprche počula
mužské hlasy, vrátila sa, čakala asi pol hodiny, keď šiel syn na toaletu, pozerala za ním cez dvere videla
zo sprchy vychádzať vysokého chlapa kulturistickej postavy s nakrátko ostrihanými vlasmi. Svedok L. Y.
v tejto súvislosti uviedol, že keď sa vracal z WC stretol na chodbe vysokého chlapa kulturistickej postavy
a ten mu pri stretnutí povedal, aby išiel preč a to takým spôsobom, že z neho šiel strach. Popis tejto
osoby nepochybne zodpovedá popisu obžalovaného J. zo strany poškodenej.

Ako na ďalší dôkaz, vzhľadom na existenciu ktorého je možné výpovedi svedkyne veriť je potrebné
poukázať na zápisnicu o ohliadke miesta činu a fotodokumentáciu k nej pripojenú. Z nich vyplýva, že na
streche a komíne pavilónu D mali byť zistené a následne zaistené veci poškodenej (podľa znaleckého
posudku, ústavu ktorému boli tieto veci predložené na skúmanie, malo ísť o sukňu, blúzku, pančuchové
nohavice, elastické nohavice, ponožky a nohavičky). Aj uvedená skutočnosť zodpovedá časti výpovedi
poškodenej, ktorá tvrdila, že obžalovaní v závere svojho konania sa jej mali vyhrážať, že keď nebude
súhlasiť s ich požiadavkami, zoberú jej veci a potom odišli preč.

K ďalšej námietke obžalovaného, že v čase, keď malo ku skutku dôjsť, sa mali nachádzať v bare, je
potrebné uviesť, že uvedená skutočnosť vyplýva naozaj z výpovedi svedkov Y. a L., nie je však v rozpore
s priebehom skutkového deja. Skutok mal totiž prebiehať po určitý, aj keď nie presne ustálený časový
úsek, v priebehu skutku si poškodená na určité časové obdobia nepamätá a práve v týchto momentoch
mohli obžalovaní, či už jednotlivo alebo spoločne, alebo s nejakou ďalšou osobu do baru naozaj prísť.
Vo vzťahu k výpovediam svedkyne Y. a L. je však potrebné ešte uviesť, že z výpovede oboch svedkov
vyplýva, že v čase, keď bar, resp. vináreň zatvárali videli obžalovaných ísť smerom k pavilónu D, kde
ku skutku malo dôjsť.

Aj s ohľadom na uvedené sú preto, podľa názoru krajského súdu, skutkové závery súdu prvého stupňa
správne (pokiaľ by ich bolo potrebné nejako meniť, bolo by to rozhodne len v neprospech obžalovaných
a to vzhľadom na ustanovenie § 264 ods. 2 Tr. poriadku, keďže pôvodný rozsudok bol zrušený len v
dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaných a aj v tomto konaní bol rozsudok napadnutý
len v prospech obžalovaných, nie je možné).

Ustálenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia konania obžalovaných, ktorú
prvostupňový súd náležite aj odôvodnil. V súvislosti s právnym posúdením konania obžalovaných krajský
súd len podotýka, že prvostupňový súd správne ustaľoval konanie obžalovaných podľa zákona účinného
v čase spáchania skutku, teda podľa zákona č. 140/1961 Zb. (ide o uvedený zákon v znení zákona
č. 183/1999 účinný od 01.09.1999) rešpektujúc pritom ustanovenie § 16 ods. 1 uvedeného zákona,
podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa
neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Žiaden z novších
Trestných zákonov totiž pre obžalovaných priaznivejší nie je.

K inému záveru než súd prvého stupňa však dospel krajský súd vo vzťahu k výroku o treste ukladaného
obžalovaným.

Prvostupňový súd, ako to z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie, vychádzal pri rozhodovaní o
druhu a výmery trestu z kritérií určených v ustanovení § 31 ods. 1 Tr. zákona, prihliadal teda na stupeň
nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, osoby obžalovaných, ich pomery a možnosť nápravy. S
prihliadnutím na spôsob vykonania trestného činu, okolnosti prípadu, spôsobený následok, dospel k
záveru, že tieto zvyšujú stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaných do takej miery, že

účel trestu je možné dosiahnuť len nepodmienečným trestom odňatia slobody, ktorý uložil obžalovanému
K. H. vo výmere 2 rokov a obžalovanému A. J. ako súhrnný trest vo výmere 6 rokov.

Pri ukladaní trestu prvostupňový súd, ako to ďalej z odôvodnenia rozsudku plynie, prihliadol aj na
dĺžku trestného konania, vzhľadom na ktorú bolo porušené právo obžalovaných na spravodlivé verejné
prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Táto dĺžka konania, podľa
tvrdenia súdu prvého stupňa, mala byť v značnej miere ovplyvnená aj dôvodmi na strane obžalovaných
dlhodobou práceneschopnosťou na strane obžalovaného H., či neúčasťou svedkov na pojednávaniach,
ich pobyty na neznámych miestach. V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť s námietkou obžalovaného
J., že on podiel na tom, že konanie nebolo skončené v primeranej lehote nemá. Aj keď je pravdou,
že po určitú dobu nebolo možné vo veci konať pre práceneschopnosť obžalovaného H. (bolo to v
období od 30.04.2002 po dobu prakticky jedného roka) a aj keď je pravdou, že bolo niekoľko hlavných
pojednávaní odročených pre neprítomnosť obžalovaného H. z dôvodu jeho choroby, resp. zmeny pobytu
a prípadne ospravedlnenia obhajcu, nie je možné stotožniť sa so záverom súdu prvého stupňa, že podiel
obžalovaného H. na takejto dĺžke konania bol výrazný.

Ináč je so závermi súdu prvého stupňa v tom smere, že okolnosti stíhaného prípadu, charakter trestného
činu, ale hlavne následok, ktorý bol konaním obžalovaných na zdraví poškodenej spôsobený, by si v
prípade, ak by vec bola prejednaná a rozhodnutá v primeranej lehote, naozaj odôvodňovali uloženie
nepodmienečných trestov odňatia slobody (V dôsledku konania obžalovaných totiž došlo u poškodenej
dokonca k invalidizácii, porucha, ktorou poškodená trpí je nezvratná, je odkázaná na starostlivosť ďalšej
osoby, dôsledky tohto konania pretrvávajú u poškodenej doposiaľ a v nesmierne negatívnom zmysle
ovplyvnili kvalitu jej života). Od doby spáchania skutku však už k dobe, keď vo veci rozhoduje krajský
súd uplynulo takmer 16 rokov, čo rozhodne nemožno považovať za dobu, ktorú by bolo možné označiť
za lehotu primeranú na prejednanie veci. Práve a len vzhľadom na uvedenú dobu, dospel krajský súd
vo vzťahu k možnosti ukladania trestov k iným záverom než súd prvého stupňa, a preto napadnutý
rozsudok vo výroku o treste u oboch obžalovaných zrušil a na podklade ust. § 259 ods. 3 Tr. poriadku
vo veci rozhodol sám.

Vo vzťahu k obžalovanému K. H., ktorý pred spáchaním uvedeného skutku, ale ani po jeho spáchaní sa
žiadnej inej trestnej činnosti nedopustil, s prihliadnutím na osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy,
dospel k záveru, že účel trestu v tomto prípade splní trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom
stanovenej trestnej sadzby vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú
dobu 3 rokov. Rovnako ako súd prvého stupňa uložil obžalovanému trest prepadnutia veci tak, ako boli
definované v rozsudku prvostupňového súdu.

Vo vzťahu k obžalovanému A. J. je správny záver súdu prvého stupňa v tom smere, vzhľadom na to, že
v tomto prípade bol obžalovaný uznaný vinným za trestný čin, ktorý spáchal skôr ako bol súdom prvého
stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin a prichádzalo by do úvahy uloženie
súhrnného trestu. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 4/2004 zo dňa 14.01.2011 v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To 9/2011 zo dňa 10.01.2012 bol totiž obžalovaný A. J.
uznaný vinným pre trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/
Tr. zákona pre skutok spáchaný dňa 11.06.2003. Za tento trestný čin mu bol právoplatne uložený trest
odňatia slobody v trvaní 5 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny.
Z výkonu uvedeného trestu bol obžalovaný dňa 26.05.2014 uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.
3Pp 164/2013 podmienečne prepustený, pričom skúšobná doba bola stanovená na 4 roky. Rovnako
ako u obžalovaného K. H., len s prihliadnutím na dĺžku doposiaľ prebiehajúceho trestného konania
dospel krajský súd k záveru, že trest uložený uvedeným skorším rozsudkom je potrebné považovať za
dostatočný, a preto u tohto obžalovaného od uloženia súhrnného trestu upustil.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 11. 8. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.