Decision was made at the court Okresný súd Liptovský Mikuláš
Judgement was issued by JUDr. Katarína Podhorcová
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 5Er/147/2006
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5606201228
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2015:5606201228.4
Uznesenie
OkresnýsúdLiptovskýMikuláš,vexekučnejvecioprávnenéhoSlovenskárepublika-Krajskériaditeľstvo
PZ v Košiciach, so sídlom Kuzmányho 8, Košice, IČO: 00 735 868, právne zastúpený JUDr. Igor Lakatoš,
advokát so sídlom M. R. Štefánika 875, Vranov nad Topľou, proti povinnému B. R., N.. XX. X. XXXX, A.
K. X, R. V., štátne občianstvo: SR, o vymoženie 33,19 Eur a trov exekúcie, o odvolaní súdneho exekútora
proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v časti o náhrade trov exekúcie, takto
r o z h o d o l :
r o z h o d o l :
Povinný sa z a v ä z u j e nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Stanislavovi Moskovičovi trovy
exekúcie v sume 18,72 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Liptovský Mikuláš poverením zo dňa 21. 3. 2006 č. 5505 004964* poveril súdneho
exekútoraJUDr.StanislavaMoskovičavykonanímexekúcieprotipovinnémunauspokojeniepohľadávky
oprávneného v sume 33,19 Eur a trov exekúcie na podklade exekučného titulu - právoplatného a
vykonateľnéhoblokunapokutunezaplatenúnamiestevydanéhoKrajskýmriaditeľstvomPZvKošiciach,
č. k.: AA 1340609 zo dňa 3. 4. 2003.
Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu písomné podanie zo dňa 20. 11. 2014, v ktorom oznámil, že
právo priznané exekučným titulom číslo AA 1340609 zo dňa 3. 4. 2003 zaniklo z dôvodu uplynutia
prekluzívnej lehoty na vykonanie exekučného titulu.
Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov platného a
účinného do 30.08.2008, rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o
náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie.
Podľa § 57 ods. 1 písm. f) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu
súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.
Blok na pokutu nezaplatenú na mieste bol vystavený dňa 3. 4. 2003 a v jeho poučení bolo uvedené, že
je právoplatné podpisom páchateľa priestupku a nemožno sa voči nemu odvolať. Lehota na zaplatenie
uvedenej pokuty bola uvedená v poučení 15 dní. Táto lehota teda uplynula dňom 18. 4. 2003. Lehota na
vykonanie uvedeného rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok uplynula podľa § 88 ods. 1 zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov platného a účinného do 30. 08. 2008, dňom3. 4. 2006. Ide o lehotu prekluzívnu, uplynutím ktorej zaniká nárok na vymáhanie práva z uvedeného
rozhodnutia.
S poukazom na doteraz uvedené skutočnosti tunajší súd svojím predchádzajúcim uznesením č. k.:
5Er/147/2006-23 zo dňa 13. 2. 2015 v prvom výroku uznesenia exekúciu zastavil a v druhom výroku
nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Proti uvedenému uzneseniu, vydanému vyšším
súdnym úradníkom, podal v časti o náhrade trov exekúcie odvolanie súdny exekútor. V odvolaní
proti uzneseniu súdny exekútor vyslovil nesúhlas s odôvodnením nepriznania náhrady trov exekúcie
uvedeným v uznesení vyššieho súdneho úradníka, pričom uviedol, že najväčšia miera procesného
zavinenia na zastavení exekúcie pri takom zdôvodnení, ako uvádza vyšší súdny úradník v uznesení
by bola na strane súdneho exekútora, ktorý prijal od oprávneného neskoro podaný návrh na vykonanie
exekúcie a predmetnú pohľadávku oprávneného od povinného nevymohol, a preto znáša trovy
neúspešnej exekúcie na vlastné náklady. Ako ďalej súdny exekútor v odvolaní proti uzneseniu uvádza,
to že v zákone nie je uvedené, kto znáša náhradu trov exekúcie za neskoro podaný návrh, ešte
neznamená, aby vôbec súd nepriznal náhradu trov exekúcie, ale ak by sa s určitou vážnosťou a
svedomitým prístupom pri posudzovaní dôvodov a mierou zavinenia zastavenia exekúcie súd zaoberal,
určite by dospel k záveru, že oprávnený výslovne svojim zavinením, a to neskoro podaným návrhom,
spôsobil začatie exekúcie a následne aj zastavenie, pretože v konečnom dôsledku od samého začiatku
nemohlo byť exekučné konanie úspešné pre krátkosť času na vymoženie pohľadávky oprávneného a
trov exekúcie. Taktiež súdny exekútor v tejto súvislosti v odvolaní poukázal na to, že oprávnený podal
návrh na vykonanie exekúcie necelý mesiac pred uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty a jeho právo
na vymáhanie pohľadávky zaniklo dňa 03. 04. 2006, kedy uplynula prekluzívna lehota.
Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku: Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo
justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie
sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
protirozhodnutiusúdnehoúradníkaalebojustičnéhočakateľa,protiktorémuzákonodvolanienepripúšťa
(§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Vzhľadom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku zákonná sudkyňa opätovne
preskúmala odvolaním napadnuté uznesenie v časti o náhrade trov exekúcie vydaným vyšším súdnym
úradníkom. V tejto súvislosti zákonná sudkyňa ako odvolací orgán proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka zistila pochybenie na strane súdu, keď uznesenie obsahovalo nesprávne poučenie o opravnom
prostriedku v časti o trovách exekúcie, keď bolo uvedené, že nie je možné podať odvolanie v tejto
časti s poukazom na ustanovenie § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Hoci ide o správne
ustanovenie vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov exekúcie, je potrebné konštatovať, že uznesenie
bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, a preto je potrebné aplikovať v tomto prípade postup podľa
§ 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, a teda pripustiť odvolanie aj v tejto časti uznesenia
vydaného vyšším súdnym úradníkom. Vzhľadom k tomu, že odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou (súdnym exekútorom) smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka, proti ktorému
zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 ods. 2 O. s. p.), rozhodnutie sa v odvolaním napadnutej časti zrušilo
a opätovne rozhodne sudca.
S odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu tunajšieho súdu sa
zákonná sudkyňa stotožňuje v tom smere, že v uvedenom prípade zastavenia exekúcie nie je možné
pričítať na ťarchu súdneho exekútora procesné zavinenie na zastavení exekúcie, a teda rozhodnutím
súdu o nepriznaní náhrady trov exekúcie ho nútiť k znášaniu nákladov na trovy exekúcie z vlastných
prostriedkov. Súdny exekútor má postavenie štátom poverenej fyzickej osoby, aby sa postarala o
riadny výkon rozhodnutia (exekučný titul) v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá
vykonateľné rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, že právo na vymáhanie pohľadávky zaniklo uplynutím
prekluzívnej lehoty uvedenej v osobitnom zákone, musela byť exekúcia zastavená s poukazom na
ustanovenie § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, pretože právo priznané v exekučnom titule
zaniklo. V prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, je súd povinný v zmysle hypotézy právnej normy§ 200 ods. 5 Exekučného poriadku rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Pri
tomto posudzovaní je súd povinný skúmať dôvod zastavenia exekúcie, ako aj to, na strane ktorého
účastníka exekučného konania je daný procesný dôvod, pre ktorý došlo k zastaveniu exekúcie. Zároveň
súd poukazuje na to, že proces rozhodovania o náhrade trov exekúcie vykazuje značné odchýlky
od rozhodovania o náhrade trov konania v základnom civilnom sporovom konaní, kde sa uplatňuje
„zásada úspechu“ podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V rámci exekučného konania sa
pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádza primárne z ustanovení Exekučného poriadku ako zákona
„lex specialis“, ktorý má svoju osobitnú úpravu. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5 M Cdo
12/2004 z 30.6.2005).
Pri opätovnom preskúmaní napadnutého uznesenia sa zákonná sudkyňa ako odvolací orgán stotožňuje
s odôvodnením v časti, kde súd uvádza, že nie je možné v takomto prípade zastavenia exekúcie
zaviazať oprávneného k náhrade trov exekúcie a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie v
napadnutom uznesení „per analogiam“ § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Na doplnenie
právnej argumentácie súd uvádza, že obdobne ako sa uvádza v odôvodnení uznesenia, poukazuje na
tie isté dôvody aj konštantná judikatúra Najvyššieho súdu SR. (Príkladmo: Rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn.: 6EMCdo/2/2013 zo dňa 15.01.2014, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 M Cdo/11/2008 zo dňa 31. 7. 2008). Podľa posledne citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, v jeho právnej vete súd konštatoval, že: „Ak bol návrh na vykonanie exekúcie podaný včas (pred
uplynutím prekluzívnej lehoty podľa osobitného predpisu (napríklad § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch), oprávnený procesne nezavinil zastavenie exekúcie z dôvodu straty účinnosti exekučného
titulu.“ (Uvedené rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky ako judikát č. R 36/2014). Vzhľadom k uvedenému sa preto všeobecne v
súdnej praxi prijíma právny názor, podľa ktorého v prípade zastavenia exekúcie z vyššie uvedeného
dôvodu, nemožno pričítať na ťarchu oprávneného zavinenie na zastavení exekúcie v prípade, ak
svoj návrh na vykonanie exekúcie podal v zákonom určenej prekluzívnej lehote. V tomto prípade je
preto úplne bez právneho významu konštatovanie súdneho exekútora v odvolaní proti uzneseniu, že
oprávnený sa obrátil s návrhom na vykonanie exekúcie na súdneho exekútora len necelý mesiac pred
uplynutím prekluzívnej lehoty. Takáto odvolacia námietka je nedôvodná, nemá oporu v platnej právnej
úprave a je v rozpore s rozhodovacou praxou najvyššej súdnej inštancie v Slovenskej republike, ktorá
k uvedenej právnej veci prijala viacero súdnych rozhodnutí. S poukazom na doteraz uvedené sa preto
zákonná sudkyňa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v časti, kde je konštatovaná nedôvodnosť
pre zaviazanie oprávneného k náhrade trov exekúcie, a v tejto časti potvrdzuje rozhodnutie súdneho
úradníka ako vecne správne.
S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, že nie je možné pričítať na ťarchu súdneho exekútora
zastavenie exekúcie z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na vykonanie exekučného titulu tým, že
súd bude svojim rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdneho exekútora nútiť k tomu,
aby znášal náklady na trovy exekúcie z vlastných prostriedkov, súd zaviazal povinného k náhrade trov
exekúcie, keď táto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 197 ods. 1 v spojení s § 196 Exekučného
poriadku. V tejto časti zákonná sudkyňa sa nestotožnila s odôvodnením súdneho úradníka, a preto
odvolaniu súdneho exekútora v tejto časti vyhovela. Aj napriek tomu, že exekúcia bola zastavená z
dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty, čím došlo k zániku práva priznaného exekučným titulom, nezanikla
povinnosť povinného nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý začal vykonávať úkony
exekučnej činnosti voči povinnému po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie zo
strany exekučného súdu. Tieto úkony exekučnej činnosti súdneho exekútora sú odmeňované v zmysle
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov v znení neskorších predpisov.
Súdny exekútor JUDr. Stanislav Moskovič, si uplatnil právo na náhradu trov exekúcie celkovo vo výške
31,44 Eur.
Trovy exekúcie sú rozdelené na odmenu súdneho exekútora podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 2
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. (v znení účinnom do 30.4.2008) a to vo výške 13,28 eur, odmena podľa §
14 ods. 1 písm. b/ a § 14 ods. 3 za úkony podľa § 15 vyhlášky (v znení účinnom do 30.4.2008) a tovo výške 6,64 eur. Náhradu hotových výdavkov podľa § 22 a nasledujúce si súdny exekútor uplatnil vo
výške 6,28 eur. K uvedenej odmene a náhrade hotových výdavkov si súdny exekútor pripočítal daň z
pridanej hodnoty a to vo výške 5,24 eur.
Pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie súd vychádzal z predloženého exekútorského spisu č. EX
742/2006, ako aj ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom
do 30. 4. 2008 s poukazom na ustanovenie § 27a citovanej vyhlášky. Súd priznal súdnemu exekútorovi
odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 2 citovanej vyhlášky len za 1 začatú hodinu exekučnej
činnosti,keďsúdnyexekútorsinesprávnevyúčtovalodmenuza2úkony(spracovaniežiadostioudelenie
poverenia a vypracovania upovedomenia o začatí exekúcie), každý v časovej dĺžke 1 hodina, pričom
súdu žiadnym spôsobom nepreukázal trvanie týchto úkonov v takejto dĺžke. V uznesení spis. zn.: 2
Cdo/48/2008 z 28. 10. 2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval v súvislosti s rozhodovaním o
náhradetrovexekúcienasledovné:„zlogickéhoagramatickéhovýkladuustanovenia§14ods.1písm.a/
vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu,
a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne
potrebný na ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Tomuto výkladu zodpovedá
aj znenie ustanovenia § 14 odseku 1 písm. b/ vyhlášky, ktoré odmenu určuje paušálnou sumou za
jednotlivé úkony exekúcie (taxatívne vymenované v § 15 ods. 1 vyhlášky). Ak by zákonodarca vychádzal
z toho, že základná hodinová sadzba 200,- Sk patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti,
bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky formuláciu ako v písm. b/ tohto ustanovenia. Nestalo sa tak,
potom nie je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a/ sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej
činnosti a na základe toho určenie odmeny vo výške podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky.
Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je
uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky.“ Na doplnenie
právnej argumentácie sčítania časovej dĺžky jednotlivých úkonov exekučnej činnosti súd uvádza, že pri
rozhodovaní o náhrade trov exekúcie má súdny exekútor postavenie účastníka konania a preto sa i na
neho vzťahujú ustanovenia o preukazovaní svojich tvrdení a to predložením dôkazov, pričom v tejto časti
súd postupuje primerane podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4, § 79 ods. 2,
§ 120 ods. 1, § 132 Občianskeho súdneho poriadku). Vzhľadom k tomu, že v tejto časti vyúčtovania trov
exekúcie súdny exekútor neuniesol svoje dôkazné bremeno, súd mu priznal odmenu za 1 začatú hodinu
výkonu exekučnej činnosti a to vo výške 6,64 eur.
V ďalšej zložke odmeny súdneho exekútora podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a § 14 ods. 2 za úkony podľa § 15
ods. 1 vyhlášky, súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu za 2 úkony exekučnej činnosti a to: - získanie
poverenia na vykonanie exekúcie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, spolu vo výške 6,64
eur. V tomto prípade súd priznal odmenu v plnej výške uplatňovanej súdnym exekútorom vo vyúčtovaní
trov exekúcie.
Pri náhrade hotových výdavkov podľa § 22 a nasl., vyhlášky súd zohľadňoval účelnosť vynaloženia
jednotlivých výdavkov a zároveň aj ich preukázanie zo strany súdneho exekútora s poukazom na
vyššie uvedené jeho postavenie ako účastníka exekučného konania v tejto časti v spojení s jeho
dôkaznou povinnosťou. Súdny exekútor si vyúčtoval celkovo náhradu hotových výdavkov vo výške 6,28
eur za (1 x upovedomenie o začatí exekúcie v sume 1,36 eur, vrátenie poverenia 1 x v sume 0,45
eur, konečné vyúčtovanie 1 x v sume 0,45 eur, návrh na zastavenie exekúcie 1 x v sume 1,40 eur,
zaslanie exekučného spisu 1 x v sume 1,75 eur). V podanom odvolaní proti uzneseniu si súdny exekútor
opakovane uplatnil náhradu hotových výdavkov a to za: - povinnosť vrátenia poverenia v sume 0,45
eur, povinnosť predložiť konečné vyúčtovanie v sume 0,45 eur, odvolanie proti uzneseniu v sume 1,40
eur, vyznačenie právoplatnosti uznesenia v sume 0,45 eur, zaslanie exekučného spisu v sume 1,75 eur.
Pri preskúmaní náhrady hotových výdavkov súd zistil, že tieto sú odôvodnené len v časti uplatnenej
náhrady poštovného za doručovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému
súdu, doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému (v predloženom exekútorskom spise
sa nenachádzalo potvrdenie o doručení upovedomenia oprávnenému). Pri určovaní výšky náhrady
poštovného súd vychádzal z ceny poštových služieb zverejnených štátnym poskytovateľom poštových
služieb a to Slovenská pošta, a.s. V roku 2006 (v čase vykonania doručovania) bola cena doporučenej
poštovej zásielky s hmotnosťou do 100 g určená v sume 1,16 € t. j. 35 Sk). Súd preto priznal náhradu
poštových výdavkov vo výške 2,32 eur. (1,16 € x 2).Náhradu za zvyšné uplatnené hotové výdavky súd nepriznal, keď tieto sú v zmysle § 25 vyhlášky
považované za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou a ich náhrada je už
zahrnutávodmenesúdnehoexekútora.Zároveňsúdkonštatuje,žepovinnosťpreukázaťdoručenielistín
v spise pritom vyplýva aj z ustanovení § 13 až § 17 Kancelárskeho poriadku pre súdnych exekútorov.
Súd nie je povinný vyzývať súdneho exekútora na dopĺňanie špecifikácie trov exekúcie, pokiaľ pri
rozhodovaní zistí neopodstatnenosť uplatneného nároku. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade hotových
výdavkov (a to aj opakovane v odvolaní proti uzneseniu) za: povinnosť vrátenia poverenia, povinnosť
predložiť konečné vyúčtovanie, vyznačenie právoplatnosti uznesenia, zaslanie exekútorského spisu,
súd uvádza, že ide o tzv. „budúce úkony“, ktoré je súdny exekútor povinný vykonať, avšak tieto úkony
žiadnym spôsobom nesmerujú k vymoženiu pohľadávky, čo je podstatou výkonu exekučnej činnosti, za
ktorú je exekútor odmeňovaný. Vzhľadom k tomu súd priznal v náhrade hotových výdavkov súdnemu
exekútorovi náhradu len za reálne a účelne vynaložené poštové výdavky a to vo vyššie uvedenej výške.
K priznanej odmene a náhrade hotových výdavkov súd pripočítal výšku dane z pridanej hodnoty o ktorú
sa zvyšujú trovy exekúcie v prípade, že súdny exekútor je platiteľom tejto dane. (odmena exekútora
spolu: 13,28 € + náhrada hotových výdavkov spolu: 2,32 €) = 15,60 € x 20 % DPH = 3,12 eur (DPH).
Priznaná náhrad trov exekúcie tak celkovo predstavuje čiastku: 18,72 eur a na náhradu trov exekúcie
súd zaviazal povinného s poukazom na vyššie uvedené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie. (§ 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.