Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/69/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112206008
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7112206008.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň Mgr.

Angeliky Sopoligovej a JUDr. Evy Feťkovej v právnej veci žalobkyne: M. X., Z.. XX.X.XXXX, B. V. A.,
K. XX, zastúpená advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, so sídlom v Košiciach, Bajzova 2,
proti žalovanej: M. X., Z.. XX.X.XXXX, B. V. A., K. XX, zastúpená advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou,
so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, v konaní o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 26.09.2013, č.k. 17C/49/2012-302 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O
náhrade trov konania rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti

rozsudku.

Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 01.03.2012
domáhala vydania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese A. D., H. A.-Q., A. Ú. Q. F., V. Z. E. V. Č..
XXXX T. K. X/X Q. X. Z. Z.: L. Q. Q. Č. XXXX X. Z. X. Č.. XXXX T. X. J. C. Č.: XXXX - I. X. T. Z. H. V. XXX
F. T. X. Č. XXX - I. H. V. XXX F. a náhrady trov konania. Žalobu odôvodňovala tým, že so žalovanou
ako obdarovanou uzatvorila na Štátnom notárstve v Košiciach dňa 15.06.1977 darovaciu zmluvu, v

zmysle ktorej jej darovala predmetné nehnuteľnosti. Predtým bola ich výlučnou vlastníčkou a dcére
darovala spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/4. V polovici roku 2009 došlo k zmene správania žalovanej.
Žalovaná na žalobkyňu začala výrazne verbálne útočiť, vyhrážala sa jej, že ju ani nepochová, že si to
nezaslúži, že si vlastne nič nezaslúži a že má byť rada, že jej kúpi dvakrát do roka krížovky. Žalobkyňa
nedisponovala peniazmi, keďže jej žalovaná zadržiavala celý dôchodok a nedávala jej nijaké finančné
prostriedky. Žalovaná ale nakupovala jedlo, ktoré jedla aj žalobkyňa. Keďže žalovaná zbytok dôchodku
minula alebo si vložila na účet stavebného sporenia, žalobkyňa prestala dávať dôchodok žalovanej

a tým sa situácia ešte zhoršila. Žalovaná - dcéra nechala všetku starostlivosť o jedlo a iné základné
životné potreby na žalobkyňu a začala ju fyzicky týrať: sácať, ťahať za uši a dokonca ju aj hodila o stenu.
Stále sa jej verbálne vyhrážala, že pôjde do hrobu alebo na ulicu a že by už mala ísť na druhý svet, že
chce zdediť tú jej 1/4. Preto musí bývať v obývačke a keď sa snaží oddychovať, tak žalovaná príde a
zámerne pustí televízor na vysoký stupeň hlasitosti a podobne. Taktiež jej bráni v riadnom užívaní domu -
vchádza jej do kúpeľne a WC, keď tam je žalobkyňa, čím jej narušuje najintímnejšiu privátnu sféru. Preto
sa žalobkyňa rozhodla v novembri 2011 darovať 1/4 podielu na predmetnej nehnuteľnosti vnukovi J..

Keď sa to dozvedela žalovaná, jej správanie presiahlo všetky akceptovateľné medze a odvtedy ju stále
vyháňa a neozýva sa k nej. Uviedla, že v rozhodnom období ide o sústavné, pretrvávajúce a dlhodobé
porušovanie dobrých mravov hrubým spôsobom voči nej a svojím správaním tak žalovaná vyjadruje
absolútny nevďak, ktorý sa prejavuje v jej správaní a pre svoju intenzitu a sústavnosť priebehu napĺňazákonné podmienky v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Touto žalobou žalobkyňa
uplatnila svoj prejav vôle voči obdarovanému, týkajúci sa vrátenia daru, pričom má záujem o obnovenie
jej vlastníckeho práva z titulu vrátenia daru. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, a to s poukazom na tú

skutočnosť, že výzvu na vrátenie daru zaslala žalobkyňa žalovanej výzvou zo dňa 11.04.2012, pričom
žaloba bola na súd podaná dňa 05.03.2012, a teda žaloba bola ako taká podaná predčasne. Žalobu
považovala za absolútne neopodstatnenú, založenú na pravde skresľujúcich tvrdeniach. Uviedla, že od
roku 2001 do roku 2011 (obdobie 10 rokov) je možné z oboch strán hovoriť o bezproblémovom súžití
všetkých,atoaždodoby,kedysivnuk,naktoréhožalobkyňapreviedla1/4 podielovéhospoluvlastníctva

k predmetnému rodinnému domu, získal dôveru žalobkyne a táto mu udelila podpisové práva k svojmu
účtu a k dôchodku. Od tej doby sa ich spolužitie zhoršilo. Podotkla, že žalobkyňa má 78 rokov a jej
vek zodpovedá jej telesnému a duševnému stavu. Ona má iba 55 rokov, je však ťažko zdravotne
postihnutá, je slepá a trpí rozvinutou formou sklerózy multiplex - miera jej funkčnej poruchy je 80 %
a z jej ťažkého zdravotného postihnutia vyplývajú mnohé sociálne dôsledky. Má výrazne obmedzenú
pohybovúschopnosťvdôsledkuzávažnéhoneurologickéhoochorenia.Taktiežjejorientačná schopnosť

je obmedzená a je úplne odkázaná na poskytovanie sprievodcu a na individuálnu prepravu osobným
motorovým vozidlom. Podotkla, že zo svojho príjmu, ktorý činí 353,30 eur znáša všetky náklady spojené
s užívaním a vlastníctvom rodinného domu a na jej stravu jej finančné prostriedky absentujú. Čo sa
týka stravy je odkázaná na tretie osoby. Konštatovala, že je dcérou žalobkyne, ktorú si ako svoju matku
vždy vážila a vážiť aj bude, pričom fyzické násilie z jej strany neprichádza do úvahy, vzhľadom na jej

zdravotný stav.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vec právne posúdil v zmysle § 126
ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 630 OZ a § 80 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s odkazom na ustálenú súdnu prax (viď napr. J., J. XX/XXXX, J. XX/XXXX)

a dospel k záveru, že žalobkyňa v žalobe, doručenej súdu dňa 01.03.2012 jednoznačne vyjadrila svoju
vôľu, a teda že si uplatňuje právo na vrátenie daru. Listom zo dňa 11.04.2012 ju taktiež vyjadrila. Prejav
jej vôle došiel žalovanej ako obdarovanej doručením výzvy dňa 19.04.2012 (žalobu prevzala neskôr,
dňa 15.06.2012). Konštatoval, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods.
1 O.s.p.) a aj keď bola podaná žaloba predčasne, skôr ako voči obdarovanej prejavila svoju vôľu na

vrátenie daru, v čase vyhlásenia rozsudku už uvedená podmienka naplnená bola. Uviedol, že v konaní
nebolo jednoznačne preukázané, aby žalobkyňou namietané konanie žalovanej vzhľadom na ďalšie
okolnosti spolužitia a vzťahy účastníkov boli takej intenzity, aby nadobudli povahu hrubého porušenia
dobrých mravov, ktoré by zakladalo právo žalobkyne na vrátenie daru. Podotkla, že vzťah účastníkov
bol v minulosti veľmi pekný a ich spolužitie od roku 2001 aj so synom žalovanej J. bolo v podstate

bezproblémové do roku 2009. Spoločne hospodárili, čo medzi účastníčkami nebolo sporné. Podľa súdu
prvého stupňa nesporné bolo aj to, že žalobkyňa predala svoj byt a takto získané prostriedky boli
použité na rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo zistené,
čo žalobkyňa sama uviedla, že sa rozhodla, že žalovanej bude dávať len 200,- eur. Preto je podľa súdu
prvého stupňa zrejmé, že žalobkyňa sama rozhodovala o spôsobe nakladania s jej dôchodkom a taktiež

nesporné bolo, že sa neskôr dohodli, že žalovaná bude uhrádzať náklady spojené s bývaním v dome
a žalobkyňa stravu. Dodal, že k negatívnej zmene v spolužití účastníčok konania došlo pod vplyvom
viacerých skutočností keď sa syn žalovanej v roku 2009 zoznámil so svojou priateľkou X. a keď mu
bol priznaný invalidný dôchodok - keď v roku 2011 žalovaná po hospitalizácii bola nútená zmeniť svoj
spôsob stravovania na zdravší, drahší, odlišný od stravovania žalobkyne - keď žalobkyňa podarovala

zostávajúci podiel 1/4 na predmetnej nehnuteľnosti J.. Vtedy sa vyhrotili vzťahy medzi účastníčkami
konania, nakoľko na jednej strane žalovaná a na druhej žalobkyňa s J. mali odlišné predstavy o užívaní
domu,ohospodárení,vzájomnenevedeliriadnekomunikovať,čímmedzinimidochádzalokukonfliktom.
Súd prvého stupňa mal za to, že ich problémy so špajzou, televíziou, kúpeľňou, psom, dverami a pod.
sú bežné problémy vyplývajúce zo spolužitia viacerých navyše generačne odlišných osôb, ktoré sa

pri istej dávke tolerantnosti a snahy dajú riešiť. Aj keď zo svedeckej výpovede X.. Č. vyplynula silná
porucha komunikácie v rodine, to bolo spôsobené aj povahou zúčastnených. Z lekárskej správy F.. F.
V., Ž. J. X. má stavy zvýšenej precitlivenosti a podráždenosti a zníženej frustračnej tolerancie a trpí
nešpecifikovanou organickou poruchou osobnosti a správania. Má problém prijať kritiku, do istej miery
manipuluje s citmi a v dôsledku prílišnej zhovievavosti pri výchove zo strany matky mohol dospieť do

neobjektivity pri posudzovaní reality vzťahov a nepriateľstvu voči tomu, kto mu vo všetkom nevyhovie
(viď. znalecký posudok PhDr. Capovej). Zo znaleckého posudku PhDr. Kitkovej zase vyplynulo, že
žalobkyňa má osobne zadefinované správanie žalovanej voči nej ako neočakávanú životnú traumu,
svoj osud prijíma ako veľmi dramatický vzhľadom na svoju výchovu a starostlivosť o dcéru (žalobkyňabola učiteľka), svoju jedinú dcéru vychovávala sama. Zo znaleckého posudku PhDr. Capovej taktiež
vyplynulo, že žalovaná je (resp. v roku 2001 bola) živo reaktívna, emotívne labilná so sklonom k afektom,
dramatičnosti, a preto súd prvého stupňa nepovažoval za niečo výnimočné, zakladajúce dôvod privolať

políciu, ak si spoluvlastník domu vytvára priestor v špajzy alebo mrazničke alebo povie, že treba starého
chorého psa utratiť, či bezdôvodne kričí, hoc aj spôsobom ako to vykreslila žalobkyňa s J. X., X. A. D.
H. X. (ktorí neboli priamymi svedkami pri vzniku konfliktov). Ďalej konštatoval, že ani správanie syna J.
a žalobkyne, ako vyplynulo zo svedeckej výpovede p. Feketeovej, ktorá bola priamym svedkom toho,
ako žalovanej doma znížili hlasitosť telefónu s tým, že ak ho zhlasní, tak ho vytrhnú. Že sa žalobkyňa

pletie žalovanej pod nohy v kuchyni. Ako syn žalovanej zobral svoje rádio. Ako J. kričal, že mama
je mŕtva a svedkyňa nech zavrie hubu a že ju môže na cudzom pozemku zastreliť. A tiež toho, že
mama ani syn žalovanej jej nepomáhajú a v akom zlom psychickom stave bola žalovaná po incidentoch.
Svedkyňa Q. bola zase priamym svedkom vbehnutia žalobkyne do WC a psychického stavu žalovanej
po incidentoch. Súd prvého stupňa na to konštatoval, že spolubývanie účastníčok konania nebolo vždy
celkom ideálne. Žalobkyňa tiež poukazovala na sácanie, strkanie zo strany žalovanej, ktoré ale súd

prvého stupňa ozrejmoval zdravotným stavom žalovanej preukázaným lekárskymi správami (čiastočné
ochrnutie všetkých končatín s ľavým akcentom, jej postoj a chôdza len za opory, ako aj obmedzenosťou
uzavretých priestorov). Súd prvého stupňa preto nepovažoval uvedené správanie žalovanej vzhľadom
na tieto skutočnosti za hrubé porušenie dobrých mravov. K chyteniu za uši a traseniu hlavou, ktoré
mala žalovaná spôsobiť žalobkyni, súd prvého stupňa uviedol, že uvedený skutok nebol s určitosťou

preukázaný pre značné rozpory vo výpovediach žalobkyne a vnuka J., vychádzajúc zo zdravotného
stavu žalovanej, ktorá podľa predložených lekárskych správ trpí už opísanými zdravotnými ťažkosťami
vychádzajúcimi z jej pohybového aparátu. Prihliadol aj na výpovede svedkyne p. G., X.. Q. T. X.. Č.,
ktoré uviedli, že u žalovanej nikdy agresivitu, nepriateľstvo voči žalobkyni a synovi Radovi ani lživosť
nevnímali. Uzavrel, že tvrdenie žalobkyne a svedkov navrhnutých žalobkyňou, že žalovaná nie je tak

chorá, ako sa robí, súd nepovažoval za rozhodujúce, nakoľko na posúdenie zdravotného stavu sú
odborne erudovaní lekári. Ďalšie skutočnosti, a to že žalovaná žalovala svojich synov a neplatila im
výživné, resp. neplatí, k tomu uviedol súd prvého stupňa, že uvedené skutkové okolnosti neboli popísané
v žalobe ani vo výzve na vrátenie daru, pričom počas konania žalobkyňa nežiadala pripustiť zmenu
žaloby vzhľadom na uvedenie nových skutkových okolností, z ktorých odvodzuje uplatnený nárok. Súd

prvého stupňa dodal, že skutočnosť, že syn žalovanej J. býva v dome, ktorý z 3/4 patrí žalovanej,
ktorá sama uhrádza všetky náklady spojené s jeho užívaním, je forma starostlivosti o neho, na ktorú sa
prihliada pri určovaní vyživovacej povinnosti. Podotkol, že vyživovacia povinnosť žalovanej voči synovi
Q., súdom určená nebola.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že neboli naplnené dôvody
pre vrátenie daru, a preto žalobu o jeho vydanie ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením v zmysle § 151 ods. 3 prvá veta O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Napadnutý rozsudok považovala za nesprávny,
pretože súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací dôvod v
zmysle § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. Navrhovala v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p.

zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom.

Uviedla, že nehnuteľnosť, ktorej vrátenia sa domáha, darovala žalovanej zmluvou zo dňa 15.06.1997.
Vzhľadom na dlhotrvajúce sa správanie žalovanej tak voči nej, ako aj voči jej blízkym osobám,

správanie žalovanej napĺňa kritéria intenzívneho a sústavného hrubého porušovania dobrých mravov.
Rozsudok považovala za nedostatočne odôvodnený a tým za nepreskúmateľný. Uviedla, že drvivá
časť odôvodnenia napadnutého rozsudku je venovaná opisu tvrdení jednotlivých účastníkov konania
a len malá časť je venovaná samotnému hodnoteniu zo strany súdu. Podotkla, že súd sa napr. vôbec
nevysporiadal s tvrdením svedkyne A. o tom, že priamo počula, ako jej žalovaná hovorí, že „by ma rada

videla na cintoríne“ a prečo nepovažuje takéto konanie za dostatočne intenzívne porušenie dobrých
mravov na vrátenie daru. Poukazovala na znalecký posudok PhDr. Evy Kitkovej č. 88/2012, z ktorého
vyplýva,žeonaanisvedokJ.X.nemajúsklonskresľovaťskutočnosť,súpravdovravníatrpiasyndrómom
posttraumatickej stresovej poruchy a symptómom aktuálneho stresu, ktorý je viazaný výlučne na osobužalovanej. U nej zase znalec určil výrazné následky stresov a traumy zo zhadzujúceho, ponižujúceho
a dlhodobo urážajúceho správania dcéry voči nej, čo možno definovať aj ako neočakávanú životnú
traumu, nakoľko ide o jej jediné dieťa. Poukazovala na nedôveryhodnosť vypočutých svedkýň G., Q.,

T. T. Č., a to čo sa týka času výkonu osobnej asistencie žalovanej Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny. Z výpovede svedkyne Q. I.ase vyplýva, že žalovaná si vie vykonať sama aj hygienu, aj zdvihnúť
hrniec, čím je vyvrátená obrana žalovanej, že nie je v jej fyzických možnostiach vztiahnuť na žalobkyňu
ruku. Svedkyňa Č. bola v domácnosti účastníkov konania len raz, a preto jej výpoveď nemá hodnotu. V
konaní nebol predložený žiaden dôkaz na preukázanie, že aj žalovaná trpí syndrómom posttraumatickej

stresovej poruchy. Súd prvého stupňa ale odmietol vykonať dôkaz znaleckým posudkom na zistenie
dôveryhodnosti žalovanej. Ďalej mala za to, že znalecký posudok o posúdení dôveryhodnosti svedka
J. z roku 2001 nesúvisí s obdobím, ktoré je predmetom konania a nezohľadňuje ďalší vývoj osobnosti
svedka, ani vývoj jeho vzťahu k žalovanej. Aj keď nový znalecký posudok PhDr. Kitkovej obsahuje
závery, že svedok J. nemá sklony ku klamstvu a je pravdovravný. Z tohto znaleckého posudku ale
súd opomenul vyhodnotiť skutočnosť o objektívnych záveroch o posttraumatickej stresovej poruche a

rizikovosti spolužitia so žalovanou. Akcentovala na to, že celý život obetovala žalovanej, pomáhala
jej, pričom žalovaná jej povedala „že ju chce vidieť v hrobe“ a všetky ostatné kroky, ktoré voči nej
podnikla a to, že chcela uvedenú 1/4 nehnuteľnosti nadobudnúť, ktoré predtým ale ona darovala jej
vlastnému synovi J., považuje za hrubý rozpor s dobrými mravmi, čo zakladá dôvodnosť jej podanej
žaloby. Podotkla, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal výpoveďou svedka H. X., ani otázkou, že

žalovaná žaluje svojho vnuka Slavomíra o zaplatenie sumy za to, že býval počas denného štúdia na
vysokej škole u nej, pričom ide o blízku osobu. To považovala taktiež za rozpor konania žalovanej s
dobrými mravmi. Keďže predmetom žalobného petitu je vrátenie toho istého daru, súd to mohol posúdiť
v tomto konaní a neodôvodniť to tým, že nedošlo k pripusteniu zmeny žaloby v tomto smere. Dodala,
že Q. T. H. X. boli žalovanej zaviazaní rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 20.06.2013 sp.zn.

24C/152/2002 uhradiť spoločne a nerozdielne sumu 3.385,75 eur a aj keď súd uvedenú skutočnosť
skonštatoval, zabudol podotknúť, že rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť.

Uviedla, že súd prvého stupňa porušil aj jej právo na spravodlivý súdny proces a obmedzil jej právo
konať pred súdom, keď na poslednom pojednávaní vo veci dňa 26.09.2013 jej doručil obsiahle

päťstranové vyjadrenie žalovanej a oboznámiť sa s ním jej umožnil až na jej opakovanú urgenciu, a preto
pojednávanie prerušil na 15 minút. V tomto časovom intervale sa mala ona ako aj jej právna zástupkyňa
s podaním oboznámiť, čo vzhľadom na jej vek a zdravotný stav nepovažovala za dostatočne umožnenú
prípravu na pojednávanie.

Dospela k záveru, že v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa vôbec nezdôvodnil, prečo neprihliadol
navšetkydôkazy,preukazujúceintenzívneadlhodobéporušovaniedobrýchmravovzostranyžalovanej,
napriek ich zabezpečeniu z jej strany, a preto nie sú podľa jej názoru splnené podmienky na zmenu ani
na potvrdenie prvostupňového rozsudku.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhovala, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok
a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v sume 83,89 eur.

Mala za to, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku posudzoval nielen tvrdenia žalobkyne,
že žalovaná sa voči nej dopúšťa konania v rozpore s dobrými mravmi, ale posudzoval aj správanie

sa samotnej žalobkyne a členov jej rodiny, konkrétne jej vnuka J. X., keďže tento býva spoločne so
žalobkyňou a žalovanou v jej domácnosti. Taktiež v odôvodnení svojho rozsudku riadne uviedol na čom
zakladá svoje rozhodnutie, a to konkrétne skutočnosti, ktoré uviedol. Súhlasila s konštatovaním súdu, že
nie je možné nevhodné akékoľvek správanie sa obdarovaného, alebo len jeho nevďačnosť, považovať
za také správanie, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako

hrubé porušenie dobrých mravov. Zároveň uviedol, že zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej
tolerancie účastníkov a nie je možné považovať správanie jedného účastníka k druhému za konanie
v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím správaním takéto konanie vyvoláva.
Preto súd prvého stupňa správne pri svojom rozhodovaní okrem iného zobral do úvahy aj správanie
sa darcu a členov jeho rodiny k žalovanej a zisťoval, či títo sami sa nesprávajú voči obdarovanému

v rozpore s dobrými mravmi a či práve ich správanie sa nie je príčinou prípadného nevhodného
správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Podotkol, že súd prvého stupňa taktiež
správne vychádzal zo skutočností, že v prípade zistenia vyššie uvedených skutočností sa nemôže
darca úspešne domáhať vrátenia daru, pretože reakciu obdarovaného, i keby bola tiež nevhodná,nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a v danom prípade by išlo o spoločensky
nežiaducu vzájomnú komunikáciu. K skutočnosti uvádzanej žalobkyňou v podanom odvolaní, že ona
ako aj jej vnuk trpia syndrómom posttraumatickej stresovej poruchy a symptómom akútneho stresu,

ktorý je viazaný výlučne na osobu žalovanej (viď znalecký posudok č. 88/2012 vypracovaný PhDr.
Evou Kitkovou zo dňa 24.09.2012) treba uviesť, že tento znalecký posudok ale zároveň aj určil,
že tieto stresy si žalobkyňa vyvoláva sama a zároveň, že ani u žalobkyne ani u jej vnuka v čase
vyšetrenia neboli zaznamenané symptómy týrania tak ako sú definované v medzinárodných právnych
a politických dokumentoch. Preto ani znaleckým dokazovaním nebolo preukázané, žeby žalovaná

žalobkyňu nejakým spôsobom psychicky alebo fyzicky týrala, a to napriek tvrdeniam žalobkyne, ktorá
voči žalovanej zavdala viacero trestných obvinení, trestných stíhaní a priestupkových konaní, z ktorých
ani jedno nepotvrdilo skutočnosť, žeby sa žalovaná dopustila akéhokoľvek neprípustného chovania
sa voči žalobkyni. Podotkla, že ako môže žalobkyni hroziť nebezpečenstvo v tom znení „že ju
chce žalovaná zabiť, a že jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo“ od slepej a ochrnutej dcéry, ktorou
bezpochyby žalovaná na svoj zdravotný stav a svoje zdravotné ochorenie (vysoké štádium sklerózy

multiplex a praktická slepota) je. Zdôraznila skutočnosť, že tento jej zdravotný stav je objektívne daný
a je pravidelne prehodnocovaný minimálne posudkovými lekármi pre potreby invalidity, pričom na
jeho posúdenie sú kvalifikovaní odborne erudovaní lekári. Súd pri určovaní hodnovernosti jej tvrdení
vychádzal predovšetkým z tvrdení svedkov X.. G., X.. Q. T. X.. Č.. Q. X.. Č. pracuje ako špecializovaný
poradca v poradni Miesto pod slnkom, n.o. a disponuje odbornými znalosťami z oblasti psychológie a

sociológie. Všetky z vyššie uvedených svedkýň možno označiť za objektívne, keďže na veci nemajú
osobný záujem (na rozdiel od vnuka žalobkyne či jeho priateľky). Tieto svedkyne uviedli, že u žalovanej
nikdy agresivitu, nepriateľstvo voči žalobkyni a synovi J. ani lživosť nevnímali. Na záver uviedla, že to,
že znalec nezistil u žalobkyne a u jej vnuka sklon k lživosti, to ale automaticky neznamená, že klame
ona. V priebehu konania nikdy nevyšlo najavo, žeby mala sklony klamať, práve naopak, vo svojom okolí

je vnímaná ako čestná a pravdovravná osoba. Taktiež sú nepravdivé aj tvrdenia žalobkyne o tom, že
súd prvého stupňa neprihliadol na svedeckú výpoveď H. X., ale na výpoveď svedkýň G. T. Q.. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku ale jasne uviedol, že H. X. nebol priamym svedkom pri
vzniku konfliktov medzi účastníkmi. Naproti tomu svedkyne p. G. T. X.. Q. boli priamymi svedkami a
taktiež videli viacero udalosti, ktoré zjavne dosvedčovali správanie sa žalobkyne a jej vnuka k nej a

konkrétne boli svedkom toho ako jej doma znížili hlasitosť telefónu s tým, že keď ho zvýši vytrhnú ho,
že žalobkyňa sa jej úmyselne „pletie“ pod nohy v kuchyni, že syn zobral svojej matke rádio aj keď ho
nepotrebuje len z dôvodu, aby ho ona nemohla používať, že J. kričal na ňu, že je pre neho navždy mŕtva
a na svedkyňu, že nech drží hubu, a že ju môže na cudzom pozemku zastreliť, a taktiež, že žalobkyňa
a jej vnuk sa o ňu vôbec nestarajú, aj keď vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie je na pomoc tretích

osôb odkázaná a je v zlom psychickom stave po zažitých incidentoch, v ktorých sa nachádzala. Taktiež
svedkyňa Q. B.ola priamym svedkom ďalšieho nevhodného správania sa zo strany žalobkyne voči
nej s tým, že potvrdila aj jej zlý psychický stav po prežitých incidentoch. Skutočnosť, že sa nachádza
v súdnom konaní so Q. X. a od neho požaduje plnenie za užívanie nehnuteľnosti za čas, keď bol
nezaopatreným dieťaťom, čo je v rozpore s dobrými mravmi podľa žalobkyne, uviedla, že žalobkyňa

bola taktiež žalobkyňou v predmetnej veci, a k späťvzatiu žaloby zo strany žalobkyne došlo až v roku
2013. Z toho vyplývajú nie zlé vzťahy medzi účastníčkami konania. K odvolacej námietke odňatia práva
žalobkyne na spravodlivý súdny proces uviedla, že v žiadnom prípade sa nejedná o porušenie práva
žalobkyne na spravodlivý súdny proces, nakoľko obsah daného podania predniesla právna zástupkyňa
ústne na danom pojednávaní a na žiadosť žalobkyne došlo aj k prerušeniu konania.

Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedla, že s ním nemôže súhlasiť. Opätovne dodala,
že prvostupňový súd rozhodol a do výroku rozsudku poňal len jednostranne formulované prepisy
svedeckých výpovedí svedkyne G. T. Q.. V odôvodnení rozhodnutia neozrejmil, akými úvahami sa
spravoval, na základe akých skutočností sa priklonil na stranu žalovanej a prečo nezohľadnil ňou

prednesené argumenty. Preto rozhodnutie nespĺňa podmienky v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Namietala
právny názor súdu prvého stupňa, ktorý nad rámec zasiahol do hodnotenia subjektívnych pocitov,
interpretujúcazľahčujúcňoupopísanékonanie,ktoréhosažalovanádopustila. Zvýsledkovvykonaného
dokazovania nevyplýva, žeby konanie žalovanej bolo reakciou na jej konanie. Rozsiahlosť odôvodnenia
rozsudku je len konštatovaním skutkového stavu, bez reálnej opory dôkazných prostriedkov, pričom v

konaní boli namietané také výrazné zásahy do jej osobnostnej sféry, ktoré nemôžu byť kvalifikované
len ako bežné, nakoľko jej spôsobujú výraznú záťaž ako vo sfére psychickej, tak aj fyzickej. S týmito
problémami ona bojuje už niekoľko rokov a ich intenzita sa doposiaľ len stupňuje. Opätovne poukazovala
na neprihliadnutie na výpoveď H. X., ktorý bol priamo účastný pri konkrétnych skutkových okolnostiacha z jeho výpovede vyplýva, že správanie sa žalovanej nie je reakciou na jej, alebo vnukove konanie,
ale naopak, sama žalovaná zapríčinila to, že v súčasnosti sú ich vzťahy nadmieru vyhrotené a tieto
vzťahy nemožno považovať len za bežné komunikačné problémy. Podotkla, že svedkovia H. X. T. T.

X. A. vo svojich výpovediach potvrdili, že zdravotný stav žalovanej nie je ani zďaleka taký ako uvádza
žalovaná, a ak by súd skutočne zvážil a vyhodnotil všetky dôkazy, dospel by k zisteniu, že samotnou
žalovanou zdravotný stav je v úplnom rozpore z výpoveďami všetkých svedkov s výnimkou žalovanej.
Nesúhlasil s tým, že k prehodnoteniu zdravotného stavu dochádza pravidelne v rámci preskúmavacieho
konania. Poukazovala na nevykonanie znaleckého dokazovania. Nesúhlasila so stanoviskom žalovanej

uvedeným v jej vyjadrení, kde popisovala a hodnotila závery znaleckého dokazovania o psychickom
stave žalobkyne. Uviedla, že skutočnosti uvádzané vypočutými svedkyňami Q. T. G. sú len účelovo
vytrhnuté z kontextu udalosti. Apelovala na to, že ak matka - žalovaná žaluje vlastného syna o zaplatenie
nájomného počas obdobia, kedy jej syn študoval a nemal vlastný príjem, svedčí to o povahe a charaktere
žalovanej, ktorú nemožno vykresľovať ako obeť, ktorá pokorne znáša všetky krivdy, ktoré majú byť na
nej páchané, ale zohľadňuje objektívnu realitu.

Na základe vyššie uvedeného tak zastávala názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nevychádza zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu, nie je z neho zrejmé, o ktorý dôkaz oprel svoje rozhodnutie,
prečo nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré by preukázali vierohodnosť výpovede žalovanej a v priebehu
dokazovania rovnako neodstránil rozpory, ktoré medzi jednotlivými výpoveďami vznikli a na takto

neúplný a nedostatočne skutkový stav nesprávne aplikoval právnu normu.

Krajský súd ako súd odvolací d(§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa v
zákonnej lehote, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom celom rozsahu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 O.s.p.

verejne vyhlásil potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 19.03.2015 o 09.00 hodine
v pojednávacej miestnosti č. 221/II. poschodie oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach
dňa 10.03.2015.

Z obsahu odvolania žalobkyne vyplývajú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. je podľa výkladu v súdnej praxi daný vtedy, ak
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností. Potrebné je uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska

hmotného práva nie sú významné, ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré
boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bolaokolnosť,žesúdprvéhostupňanevykonalúčastníkomnavrhnutýdôkazspôsobilýpreukázaťprávne
významnú skutočnosť. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací

dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné
skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za
právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom
prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil
po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,

keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny
význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie
je v súlade s ust. § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,

alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie) a zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery. Nesprávnym právnym posúdením
veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na
správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale
ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne
právne závery.

Odvolací súd zistil, že žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody sú nedôvodné.

Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez
ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, a ku
všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.). Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj

iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1
O.s.p.). Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom
tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 129 ods. 1, 2 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na

pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie. Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz,
aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.

Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Skutočnosť, pre ktorú je v zákone je ustanovená podmienka, ktorá pripúšťa
dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel opak (§ 133 O.s.p.).

Podľa § 153 ods. l O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,

ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Odôvodnenie rozhodnutia umožňuje účastníkom konania posúdiť, ktoré skutočnosti považoval súd za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov,

ako vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a v konečnom dôsledku akými úvahami sa spravoval
pri svojom rozhodnutí vo veci samej (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 119 ods. 1, 2 O.s.p pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Účastník, ktorý
navrhujeodročeniepojednávania,musísúduoznámiťdôvodnaodročeniepojednávaniabezzbytočného

odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím
na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä:
a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania,
b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel,
c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne

oznámi, ako návrh posúdil.

Podľa § 119 ods. 4 O. s. p. ,ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez
zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň,
keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená

v spise.

Ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy
a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke vecí. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za
skončené (§ 118 ods. 4 O.s.p.).

Po citácii uvedených zákonných ustanovení odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval v
súlade s nimi a preto odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú dané.Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam,naktorýchajzaložilsvojerozhodnutieazozistenéhoskutkovéstavuvyvodilajsprávnyprávny

záver.

Odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť, žeby na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom
jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

V zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka má darca právo domáhať sa vrátenia daru. Avšak sa
domáhať sa vrátenia daru je možné len vtedy, ak sa obdarovaný správa k darcovi alebo členom jeho
rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. To musí byť značnej intenzity, prípadne musí ísť o

sústavné porušovanie dobrých mravov (napr. osočovanie, fyzické násilie alebo neposkytnutie potrebnej
pomoci darcovi). Za hrubé porušovanie dobrých mravov sa nepovažuje napr. nenavštevovanie darcu,
opomenutie jubileí alebo predaj daru tretej osobe. Ak darca chce aby mu bol vrátený dar, musí najskôr
obdarovanému zaslať písomnú výzvu, v ktorej uvedie potrebné skutočnosti. V prípade, že obdarovaný
nesúhlasí s vrátením daru, prípadne ich popiera, bude potrebné podať žalobu na súd, čo bolo učinené

aj v tomto prípade. V priebehu súdneho konania musí darca preukázať, že správanie obdarovaného je
v rozpore s dobrými mravmi. Právo na vrátenie daru musí uplatniť bezodkladne, keďže toto právo sa
premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť momentom, keď obdarovaný porušil dobré
mravy. Ak darca uspeje v súdnom konaní, Okresný úrad na základe právoplatného rozhodnutia súdu
vykoná zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech darcu.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu je teda veľký nevďak zo strany obdarovaného
prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.
Ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné, ktoré však v dôsledku svojho
trvania, priebehu a pôsobenia na darcu nadobudne povahu hrubého porušenia dobrých mravov.

Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých mravov je napríklad fyzické násilie, hrubé urážky, ako aj
neposkytnutie potrebnej pomoci.

Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku presvedčivo a náležite vysporiadal s rozhodujúcimi
skutočnosťami a tvrdeniami. Rozhodnutie súdu prvého stupňa spĺňa podmienky vyžadované v

ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko je presvedčivé a úplné a jeho odôvodnenie umožňuje
účastníkom konania posúdiť, ktoré skutočnosti považoval súd prvého stupňa za preukázané, a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vyložil a aplikoval
príslušné právne predpisy a v konečnom dôsledku akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí
vo veci samej.

Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v žalobe, doručenej súdu dňa 01.03.2012 jednoznačne vyjadrila
svoju vôľu uplatniť právo na vrátenie daru. Rovnakú vôľu vyjadrila aj listom zo dňa 11.04.2012. Tento
prejav jej vôle došiel žalovanej ako obdarovanej až dňa 14.09.2012, ale žalobu prevzala už dňa
15.06.2012. Keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.) možno

súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že aj keď bola žaloba podaná predčasne, skôr ako voči
obdarovanej - žalovanej prejavila žalobkyňa svoju vôľu na vrátenie daru, v čase vyhlásenia rozsudku už
podmienka doručenia prejavu vôle na vrátenie daru naplnená bola.

Odvolací súd súhlasí s konštatovaním súdu prvého stupňa, že ustanovenie § 630 Občianskeho

zákonníka za právne relevantné považuje len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne
prejavilo, pričom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R/61/1997).

Odvolací súd posudzujúc odvolacie námietky dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru, že v
konaní nebolo jednoznačne preukázané, aby žalobkyňou namietané konania žalovanej vzhľadom na

ďalšie okolností spolužitia a vzťahy účastníčok bolo takej intenzity, aby nadobudlo povahu hrubého
porušenia dobrých mravov, ktoré by zakladalo právo žalobkyne na vrátenie daru. Z výsledkov
vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah účastníčok bol v minulosti veľmi pekný a ich spolužitiedo rokov 2009, 2010 bolo v podstate bezproblémové, keďže spoločne hospodárili, na rekonštrukciu
rodinného domu boli použité finančné prostriedky z predaja bytu žalobkyne.

To, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal s tvrdením svedkyne X.. A., ktorá mala priamo počuť
ako žalovaná žalobkyni hovorí „žeby ju rada videla na cintoríne,“ nie je podľa odvolacieho súdu takým
procesným pochybením súdu v hodnotení skutkových zistení, ktoré by malo za následok iné právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa, keďže uvádzaná skutočnosť aj podľa odvolacieho súdu nenapĺňa
znaky takej intenzity, aby to malo povahu hrubého porušenia dobrých mravov a zakladalo by právo

žalobkyne na vrátenie daru, vzhľadom na ďalšie zistenia súdu prvého stupňa.

K žalobkyňou uvádzanej odvolacej námietke, že z výsledkov predloženého znaleckého posudku PhDr.
Evy Kitkovej č. 88/2012 vyplýva, že žalobkyňa ako aj svedok J. X. nemajú sklon skresľovať skutočnosť,
sú pravdovravní a trpia syndrómom posttraumatickej stresovej poruchy a symptómom akútneho stretu,
ktorý je viazaný výlučne na osobu žalovanej, odvolací súd uvádza, že v tomto znaleckom posudku

znalkyňa zároveň určila, že tieto stresy si žalobkyňa vyvoláva sama, pričom u žalobkyne ani u jej vnuka v
čase vyšetrenia neboli zaznamenané syndrómy týranej osoby tak ako sú definované v medzinárodných
právnych a politických dokumentoch (č.l. 248 spisu).

Žalobkyňa v odvolacích námietkach taktiež namietala dôveryhodnosť a hodnotu výpovedí vypočutých

svedkýň G., Č. T. Q., A. X.. G. nemala byť priamym svedkom nijakej udalosti, ktoré opisovala. Odvolací
súd ale poukazuje na obsah svedeckých výpovedí týchto osôb, z ktorých je zrejmé, že opísané
skutočnosti sú im známe z ich priamej účasti na týchto incidentoch (č.l. 93, č.l. 97 a č.l. 102 spisu).
Odvolací súd akcentuje na to, že žalobkyňa neuviedla v podanom odvolaní žiadne dôkazy, ktorými by
túto tvrdenú skutočnosť vyvrátila.

Odvolací súd súhlasí s konštatovaním súdu prvého stupňa, že tieto svedecké výpovede mal za
rozhodujúce, nakoľko z obsahu spisu jasne vyplýva, že svedok H. X. (č.l. 102 spisu), bývalý manžel
žalovanej nebol priamym svedkom incidentov medzi účastníkmi konania a preto súd prvého stupňa
správne postupoval v zmysle § 132 O.s.p. ako aj § 153 ods. 1 O.s.p. keď predovšetkým vychádzal z

výpovedí svedkov, ktorí boli priamymi svedkami popísaných incidentov a k účastníkom konania neboli
v príbuzenskom vzťahu, teda ich výpoveď vo veci nemohla byť účelová.

Ďalšie odvolacie námietky žalovanej týkajúce sa sporov synov žalovanej, a to Q. T. J., ktorý je toho času
podielovým spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/4 k celku, sú právne bezvýznamné v

tomto konaní, a to vzhľadom na skutočnosť, že súd má v ňom skúmať existenciu zákonných podmienok
uvedených v § 630 OZ, ktoré sú dôvodom pre vrátenie daru, a teda zisťovať konanie a jeho povahu,
ktoré by malo byť hrubým porušením dobrých mravov. Skutočnosť, že žalobkyňa žalobou voči Q. T. J.
X. ako syn sa domáhali svojich práv na súde prvého stupňa v čase, keď im patrila vyživovacia povinnosť
žalovanej, nemá vplyv na právne posúdenie veci.

Z obsahu spisu taktiež nevyplýva navrhnutie ďalších dôkazov na preukázanie tvrdených skutočností zo
strany žalobkyne a preto nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou žalobkyne, že súd prvého stupňa
tendenčne neprihliadol na všetky dôkazy, preukazujúce intenzívne a dlhodobé porušovanie dobrých
mravov zo strany žalovanej, napriek ich zabezpečeniu žalovanou. Odvolací súd má za to, že súd prvého

stupňa sa správne vysporiadal s nevykonaním iných navrhnutých dôkazov žalobkyňou.

Nie je dôvodná ani odvolacia námietka, že právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces bolo
obmedzené, keďže na poslednom pojednávaní vo veci dňa 26.09.2013 jej bolo doručené 5-stránové
vyjadrenie žalovanej, ku ktorému sa mala vyjadriť. Z obsahu spisu je zrejmé, že na jej požiadanie bolo

konanie prerušené na 15 minút (č.l. 296 spisu) s tým, že žalobkyňa mohla požiadať súd aj o odročenie
tohto pojednávania, v zmysle § 119 O.s.p. čo ale nevykonala.

Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané z výsledkov vykonaného dokazovania,
či už navrhnutého zo strany žalobkyne alebo žalovanej, aby sa žalovaná k žalobkyne, prípadne k Q. J.

správala tak, aby tým hrubo porušovala dobré mravy (§ 630 OZ).

Odvolací súd poukazuje aj na zlý zdravotný stav žalovanej, ktorý je jednoznačne preukázaný tak ako
to správne konštatoval súd prvého stupňa lekárskymi správami a bol posúdený odborne erudovanýmilekármi. Z týchto lekárskych správ jednoznačne vyplýva, že žalovaná je čiastočne ochrnutá, trpí
čiastočným ochrnutím všetkých končatín s ľavým akcentom, postoj a chôdzu má len za opory, trpí
vysokým štádiom sklerózy multiplex a praktickou slepotou a preto vyžaduje celodennú asistenciu zo

strany druhej osoby (č.l. 69 - 70 spisu).

Odvolací súd uvádza, že právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti
obdarovanéhovočidarcovi,aniprimenejvýznamnomporušenídobrýchmravovzostranyobdarovaného
(R/31/1999).

Odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, ktorá vychádza z toho, že darca, ktorý sa taktiež správa
v rozpore s dobrými mravmi nemôže od obdarovaného žiadať vrátenie daru v zmysle § 630 OZ.

Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva správanie žalobkyne ako aj syna žalovanej
J. v rozpore s dobrými mravmi, keďže z výpovedí svedkýň G., Q., ktoré boli priamymi účastníčkami

incidentov vyplýva, že žalovanej doma znížili hlasitosť telefónu s tým, že keď ho zvýši, vytrhnú ho, že
syn žalovanej J. zobral svojej matke rádio aj keď ho nepotreboval len z dôvodu, aby ho ona nemohla
používať, že kričal na matku, že je pre neho navždy mŕtva a že práve žalobkyňa a syn žalovanej J.
sa o žalovanú vôbec nestarajú, aj keď táto je na pomoc tretích osôb vzhľadom na zlý zdravotný stav
odkázaná.

Odvolací súd dospel k záveru, že práve toto správanie žalobkyne ako aj syna žalovanej Radomíra
jednoznačne preukazuje, že ich správanie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ.

Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti rozsudku v zmysle
§ 151 ods. 3 O.s.p. ako aj § 224 ods. 4 O.s.p.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.