Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 13, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/75/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808899656
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6808899656.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného : Regionálny úrad verejného zdravotníctva,
so sídlom 048 01 Rožňava, Špitálska č. 3, IČO : 17 335 957, proti povinnému : Poľnohospodárske
podielnícke družstvo, naposledy so sídlom 982 61 Gemer, vymazaný z obchodného registra ku dňu
28.01.2011,vedenejsúdnymexekútoromJUDr.PetromHodermarským,sosídlomExekútorskýúrad048
01Rožňava,AkademikaHroncač.3podsp.zn.EX713/2000,prevymoženiepohľadávkyvsume165,96

eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora zo dňa 01.03.2013 proti uzneseniu Okresného
súdu Revúca číslo konania 6Er/1223/2008-22 zo dňa 21.02.2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u je.

Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil s
poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) z dôvodu, že povinný bol dňa 28.01.2011 vymazaný z
obchodného registra a to na základe právoplatného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
24K/111/2001-708 zo dňa 09.10.2009, ktorým bol zrušený konkurzu vyhlásený na majetok úpadcu
- povinného po splnení rozvrhového uznesenia. Exekučný súd rozhodol súčasne o náhrade trov

zastavenej exekúcie a súdnemu exekútorovi nepriznal právo na náhradu trov exekúcie z dôvodu, že
zastavenie exekúcie nezavinil oprávnený, pretože zánik obchodnej spoločnosti výmazom z obchodného
registra je skutočnosťou, ktorú nemohol oprávnený žiadnym spôsobom zaviniť.

Proti uzneseniu exekučného súdu vo výroku o trovách exekúcie podal súdny exekútor v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Nesúhlasil s rozhodnutím exekučného súdu, ktorý mu nepriznal právo na

náhradu trov exekúcie, pričom sa domnieva, že súd mal správne aplikovať ustanovenia Exekučného
poriadku v znení účinnom od 01.01.2012. Novelou účinnou od 01.01.2012 zavedenou do Exekučného
poriadku zákonom č. 348/2011 Z.z. bol do ustanovenia § 203 vložený odsek 3, podľa ktorého ak
sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy
exekúcie znáša oprávnený. Exekučný poriadok v znení novely č. 348/2011 Z.z. pritom neobsahuje
žiadne prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2012 a na vec tak podľa názoru súdneho

exekútora je nutné aplikovať nové ustanovenia, účinné v čase, v ktorom súd rozhoduje o trovách
exekúcie. Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení je súd viazaný aktuálnou právnou úpravou,
ktorá jasne stanuje, kto znáša trovy exekúcie. Poukázal pritom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, predovšetkým na rozhodnutie NS SR č. 6CDo 13/2012 zo dňa 15.08.2012, v ktorom NS SR vyslovil,
že ak je príčinou zániku povinného nedostatok jeho majetku, exekučný súd je povinný zastaviť exekúcie
podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že majetok povinného

nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie je tu iný dôvod zastavenia exekúcie (napr. § 57 ods. 1 písm.g/ Exekučného poriadku). Domnieva sa preto, že mu náhrada trov exekúcie prináleží. Navrhuje preto,
aby mu súd priznal nárok na náhradu trov exekúcie v pôvodnej požadovanej výške 65,99 eur.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie
okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku o trovách exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a

2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie nedotknuté.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Revúca. Zákonný sudca postúpil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 vety druhej O.s.p., nakoľko odvolaniu
súdneho exekútora nemieni vyhovieť.

Návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 17.11.2000 sa oprávnený domáhal voči povinnému vymoženia
pohľadávky v sume 165,96 eur (5 000,- Sk) s príslušenstvom. Súdny exekútor adresoval dňa 30.01.2012
exekučnému súdu podnet na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 58 Exekučného poriadku, a
to na základe právoplatného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24K /111/2001-708
zo dňa 09.10.2009, ktorým bol zrušený vyhlásený konkurz na majetok úpadcu - povinného a došlo

k následnému vymazaniu obchodnej spoločnosti z obchodného registra ex offo ku dňu 28.01.2011.
Súčasťou podnetu na zastavenie exekúcie bolo aj vyúčtovanie trov exekúcie. Exekučný súd po
tom, čo vyžiadaním príslušného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 24K /111/2001-708 zo
dňa 09.10.2009 mal verifikované tvrdené skutočnosti, následne exekúciu i bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku) zastavil po tom, čo ju vyhlásil za neprípustnú podľa ustanovenia § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Takýmto
dôvodom bola skutočnosť, že došlo k zániku povinného, ako právnickej osoby bez právneho nástupcu a
následne bol ex offo dňom 28.01.2011 vymazaný z obchodného registra. O náhrade trov exekúcie, ktoré
si súdny exekútor uplatnil a vyčíslil, potom exekučný súd rozhodol tak, že s poukazom na ustanovenie §
203 ods. 1 Exekučného poriadku nepriznal súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie, keďže

zastavenie exekúcie nezavinil oprávnený. Exekučný súd sa tak domnieval, že nie je možné na daný
prípad aplikovať zákonné ustanovenie § 203 Exekučného poriadku, kedy je možné uložil oprávnenému
povinnosť nahradiť trovy exekúcie.

Súdny exekútor v odvolaní spochybňuje správnosť aplikácie ustanovenia § 203 Exekučného poriadku,

pričom sa dovoláva uloženia povinnosti nahradiť mu trovy exekúcie podľa ustanovenia § 203 ods.
3 v znení novely Exekučného poriadku účinnej od 01.01.2012, zavedenou do Exekučného poriadku
zákonom č. 348/2011 Z.z. Súdny exekútor pritom argumentuje, že vzhľadom na absenciu prechodných
ustanovení je súd viazaný aktuálnou právnou úpravou, ktorá jasne stanuje, kto znáša trovy exekúcie.
S takýmto právnym výkladom Exekučného poriadku sa však nemožno stotožniť, nakoľko by odporoval

zákonným ustanoveniam obsiahnutým v Exekučnom poriadku.

Vychádzajúc z intertemporálneho ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, Exekučné konania,
ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až
udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).

Smerodajnou z hľadiska rozhodovania o podanom odvolaní a teda posudzovania správnosti odvolaním

napadnutého výroku je tak skutočnosť, v akom znení ustanovenia § 203 Exekučného poriadku právna
úpravaplatnáaúčinnávčasezačatiaexekučnéhokonania(spoukazomnaintertemporálneustanovenie
§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku) upravovala kritériá pre úvahu súdu pri rozhodovaní o náhrade trov
exekúcie v prípade jej zastavenia vo vzťahu k oprávnenému - teda ku dňu 20.11.2000, v ktorom dni bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).

V zmysle ustanovenia § 203 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu 20.11.2000), ak dôjde k
zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktorétrovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať
dôvod zastavenia exekúcie.

Vychádzajúc zo znenia § 203 Exekučného poriadku, zákon ponecháva na úvahu súdu (vychádzajúc
z dikcie zákona „môže“) možnosť (nie povinnosť) uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie za
predpokladu, ak je možné objektívne konštatovať jeho procesné zavinenie na skutočnosti, že exekúcia
bola zastavená. Exekučný súd sa tak správne po tom, čo rozhodol o zastavení exekúcie, predovšetkým
vysporiadalsoskutočnosťou,čiexistujeniektorýzozákonompredpokladanýchdôvodov,ktoréumožňujú

súdu uložiť povinnosť znášať trovy exekúcie oprávnenému.

Exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, keďže tento ani pri
náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie - výmaz povinného z obchodného
registra. Pravdou je, že oprávnený uskutočnil všetky potrebné právne úkony smerujúce k vymáhaniu
svojho nároku v lehote jeho vykonateľnosti, pričom nemohol objektívne predvídať neskoršie právne

skutočnosti majúce za následok stratu právnej subjektivity povinného- teda skutočnosť, že po zrušení
vyhláseného konkurzu bude povinný následne z obchodného registra vymazaný.

Exekučný súd správne vylúčil akékoľvek zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. S týmto
záverom sa odvolací súd stotožňuje. Skutočnosťou je, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie

dňa 20.11.2000 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi exekučným súdom
vydané dňa 26.04.2001. K právnej skutočnosti majúcej za následok zániku povinného, teda k jeho
výmazu z obchodného registra, došlo až ku dňu 28.01.2011. Súdny exekútor mal tak dostatočný časový
priestor, aby niektorým zo zákonných postupov exekúciu vykonal, prípadne aspoň uskutočnil úkony
smerujúce k vymoženiu pohľadávky a trov exekúcie od povinného. Keďže konkurzné konanie bolo

skončené vyplatením a uspokojením všetkých veriteľov, je zrejmé, že povinný nebol úplne nemajetný.
Pokiaľ potom došlo k zániku povinného jeho vymazaním z obchodného registra ešte pred úspešným
ukončením exekúcie vymožením pohľadávky a trov exekúcie, prípadne pred jej zastavením z niektorého
iného zákonom predpokladaného dôvodu, nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu oprávneného
v zmysle jeho (hoci i procesného) zavinenia na zastavení exekúcie. Samotná skutočnosť, že povinný

stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemožno mu tak uložiť povinnosť nahradiť
trovy exekúcie, nemôže mať za následok „automatické“ prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie
na oprávneného, teda uložiť mu povinnosť nahradiť trovy exekúcie, obzvlášť, pokiaľ súdny exekútor
nevyužil možnosti a prostriedky vyplývajúce z konkurzného práva za účelom uspokojenia jeho nároku
na trovy exekúcie voči povinnému.

Vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu má závažné právne dôsledky týkajúce sa úpadcu a jeho
majetku, pričom vtedy platná právna úprava zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinky
a právne následky vyhlásenia konkurzu presne špecifikovala. Vychádzajúc z ustanovenia § 14 ods.
1 zákona, upravujúceho účinky a dôsledky vyhlásenia konkurzu, vyhlásenie konkurzu sa dotýkalo i

exekučných konaní vedených na majetok úpadcu (písm. d/ a e/ predmetného ustanovenia) a to tým,
že súdne a exekučné konania ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú
majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené;
pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť ani viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu
na majetok patriaci do podstaty, ani nadobudnúť na ňom právo na oddelené uspokojenie (§ 28). Ak

sa v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní prerušených podľa písmena d) speňažil
dlžníkovmajetokavýťažoknebolvydanýoprávnenému,stávasasúčasťoupodstaty.Trovytýchtokonaní
sú pohľadávkou proti podstate. Navyše, vychádzajúc z ustanovenia § 31 ods. 1 písm. c/ Zákona o
konkurze a vyrovnaní, v priebehu konkurzného konania bolo možné uspokojiť kedykoľvek trovy výkonu
rozhodnutia a trovy exekúcie, ak výkon rozhodnutia alebo exekúcia boli prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d)].

S poukazom na uvedené je tak zrejmé, že samotná skutočnosť, že súd vyhlásil konkurz na majetok
úpadcu, ktorý bol povinným v už začatom exekučnom konaní (ako tomu bolo v danej veci) mala za
následok prerušenie tejto exekúcie, pričom ide o právny následok inej právnej skutočnosti (momentom
vyhlásenia konkurzu) plynúci priamo zo zákona. Súdny exekútor tak po vyhlásení konkurzu na majetok

povinného nebol oprávnený vykonávať žiadne exekučné úkony v danej exekúcii, čo však nevylučuje
uplatnenie jeho nároku na trovy exekúcie v konkurznom konaní v zákonnej lehote. Zákon o konkurze
a vyrovnaní v § 14 ods. 1 písm. e/ ustanovuje, že trovy konania (výkonu rozhodnutia a exekúcie) sú
pohľadávkou proti podstate, pričom i následný postup pri uplatňovaní a prihlasovaní pohľadávok, postupsprávcu pri speňažovaní majetku podliehajúceho konkurzu a uspokojovaní prihlásených a nepopretých
pohľadávok, ako aj ďalšie právne následky spojené s vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, sú
podrobne upravené v predmetnej osobitnej právnej norme. Súdny exekútor tak, ako osoba práva znalá,

mal povinnosť postupovať pri uplatnení trov exekúcie v súlade s ustanoveniami Zákona o konkurze
a vyrovnaní. Odvolací súd ako relevantnú skutočnosť v danej veci konštatuje, že súdny exekútor
nepostupoval v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní. Zo spisu nevyplýva, že by si súdny exekútor do
konkurzného konania vyhláseného na majetok povinného riadne a včas prihlásil svoje trovy, ktoré mu pri
výkone exekúcie do momentu prerušenia exekúcie vznikli, pričom z uznesenia konkurzného súdu, ktorý

posplnenírozvrhovéhouzneseniakonkurzzrušil,jezrejmé,žejehonárokbybol(akovšetkýchostatných
veriteľov) uspokojený. Nevyužitie, respektíve zanedbanie zákonnej možnosti uplatnenia trov exekúcie
súdneho exekútora v zmysle osobitnej právnej normy nemožno prenášať v neprospech oprávneného.
Navyše- neobstojí ani odvolacia námietka súdneho exekútora, že povinný bol vymazaný z obchodného
registra pre nemajetnosť. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že poukaz súdneho exekútora na judikatúru
NS SR, predovšetkým sp. zn. 6Cdo 13/2012 zo dňa 15.08.2012, ktorý vyslovil, že ak je príčinou zániku

povinného nedostatok jeho majetku, exekučný súd je povinný zastaviť exekúcie podľa ustanovenia §
57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu
trov exekúcie, a nie je tu iný dôvod (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), je zmätočný, pretože
konkurzný súd nezrušil konkurz na majetok povinného z dôvodu jeho nemajetnosti. Vzhľadom na
konkrétne konštatované skutočnosti, nie je možné prehliadať prvotnú príčinu, ktorá až následne viedla k

inej právnej skutočnosti - zániku právnickej osoby po jej výmaze z obchodného registra. Tou počiatočnou
a bezprostrednou príčinou výmazu subjektu nebola jeho nemajetnosť. Z uznesenia Krajského súdu v
Banskej Bystrici č.k. 36-24K 111/2001-708 zo dňa 09.10.2009 je zrejmé, že konkurzné konanie vedené
voči úpadcovi - povinnému sa právoplatne skončilo zrušením konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu
z dôvodu, že všetky pohľadávky uplatnené riadne a včas konkurznými veriteľmi boli buď vyplatené,

alebo uložené do súdnej úschovy a teda bolo rozvrhové uznesenie splnené (čomu zodpovedá § 44
ods. 1 písm. b/ Zákona o konkurze a vyrovnaní). Rozvrhovým uznesením sa rozvrhol peňažný výťažok
z konkurznej podstaty, čo predpokladá, že určitá majetková podstata povinného, ako úpadcu, bola v
konkurze speňažená, čo vylučuje argument súdneho exekútora o jeho nemajetnosti. V takom prípade
by bol konkurz uznesením konkurzného súdu zrušený podľa ustanovenia § 44 ods. 1 písm. d/ ZoKV -

ak by súd zistil, že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu výdavkov a odmeny správcu.

V danom prípade nie sú naplnené predpoklady upravené v hypotéze zákonného ustanovenia § 203
Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.02.2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku), teda nie
je možné aplikovať dôvod vymienených v tomto ustanovení, kedy je namieste uložiť oprávnenému

povinnosť znášať trovy exekúcie. Odvolací súd konštatuje, že takéto rozhodovanie je súladné s
konštantnou judikatúrou Ústavného súdu v obdobných veciach. Ústavný súd SR vo viacerých svojich
rozhodnutiach konštatoval, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku súdmi tak, ako
bolo vyslovené i v tejto exekučnej veci, nie je v rozpore s účelom a cieľom zákona a toto zákonné
ustanovenie vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie

nepriznať ( napr. III. ÚS 351/2007, IV. ÚS 236/2008, I. ÚS 377/2008, I. ÚS 438/2008, IV. ÚS 38/2008,
III. ÚS 128/2008, III. ÚS 432/2008, II. ÚS 27/2008). Ústavný súd vo všetkých spomínaných judikátoch
poznamenal, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú
uspokojené nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na identické rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, v

ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny
za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Takéto
rozhodnutie súdov (či už všeobecných súdov, alebo ústavného súdu) je napokon plne v súlade so
sledovaným účelom a zmyslom samotného exekučného konania, ktorého prvoradým cieľom je nesporne
zabezpečiť nútený výkon povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu, ktorá nebola povinným subjektom

splnená dobrovoľne, teda uspokojiť predovšetkým nárok oprávneného. K tomuto zámeru má smerovať
aj snaha a úkony súdneho exekútora, ktorý by mal mať záujem na efektívnom vymožení pohľadávky.
Navyše, odvolací súd sa domnieva, že v danej veci súdny exekútor nevyužil zákonné možnosti vymôcť si
trovy exekúcie v priebehu exekúcie od povinného a ani po vyhlásení konkurzu na majetok povinného si
neuplatnil trovy prerušenej exekúcie v súlade s osobitnou právnou normou, ktorú skutočnosť konštatuje

ako dôvod navyše potvrdzujúci správnosť úvahy a právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom.Odvolací súd po preskúmaní veci a dôvodov odvolania uznesenie okresného súdu v odvolaním
napadnutom výroku o trovách exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil ako vecne
správne.

Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti, zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.