Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 10, 2015

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 14C/210/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714217921
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Krnáčová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2015:6714217921.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Krnáčovou, v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, zastúpený Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti SR, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou pôvodne doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.9.2012 žiadal žalobca priznať majetkovú škodu

vo výške 30.421,11 € a nemajetkovú ujmu vo výške 6.084,22 €, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia
súdu. Pôvodne žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 15C 262/2012 a bola spojená uznesením Okresného
súdu Zvolen zo dňa 22.2.2013 na spoločné konanie, viedla sa pod sp. zn. 15C 254/2012. Keďže
na pojednávaní dňa 11.9.2014 pri pôvodnom spise sp. zn. 15C 264/2012 nebol pripojený exekučný
spis, ktorým bolo potrebné sa oboznámiť, súd vylúčil pôvodne vedenú žalobu na samostatné konanie
uznesením zo dňa 11.9.2014. Spisu bola po vylúčení veci na samostatné konanie pridelená sp. zn.
14C 210/2014. Tak ako je vyššie konštatované podanou žalobou sa domáhal žalobca priznania náhrady

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť nečinnosťou tunajšieho súdu v exekučných
veciach s tým, že súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a tunajší
súd žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol do 15-tich dní od doručenia
tejto žiadosti. Exekučným titulom vo všetkých veciach bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadostiach súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonných 15-tich dňoch od doručenia tejto žiadosti
bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie

všeobecného súdu alebo rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu rozhodnutia rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-
dňovej lehote. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Žalobca ďalej
tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po

veľmi dlhej dobe. Takýto postup hodnotil ako v rozpore so zákonom konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Ďalej sa odvolával na ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní s tým, že existoval tu
právne relevantný exekučný titul, rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie
lehoty podľa ustanovenia § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní a chýbajúci subjektívny prvok, ktorývyvoláva právne účinky, avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na druhej
strane nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu
práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je

vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Táto tvorí neodstrániteľnú vadu konania, ku ktorej
je povinný ex offo súd prihliadať. V nečinnosť súdu považoval žalobca za neospravedlniteľnú, pretože
počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal. Vzhľadom
k tomu si uplatňoval majetkovú škodu, ktorú vyčíslil a zároveň nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorá

predstavovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy 20% z uplatňovanej istiny príslušenstvom v každej
veci.

Žalovaný zaslal k veci vyjadrenie dňa 12.7.2013, ktoré bolo súčasťou aj žaloby po vylúčení a s ktorým sa
súd oboznámil v celom rozsahu. Žalobu žalovaný považoval za nedôvodnú a to z dôvodu nepreukázania
splnenia zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle

ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení. V prvom rade poukazoval na to, že ide o predčasne
uplatnený nárok na tunajšom súde vo všetkých veciach v rámci spojeného konania vzhľadom k tomu,
že si neuplatnil žalobca nárok na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Poukazoval na to, že nie

sú splnené podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody. Pri procesných námietkach
poukazoval na to, že žalobca síce uviedol časť dôkazov, ale odkazuje vo všeobecnosti na exekučný
spis čím prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať
žalobca sám. Uplatňuje si tu nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov na strane
jednej a na druhej strane aj z dôvodu nerozhodnutia súdu v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka

prieťahov v konaní v prvom rade zdôraznil žalovaný, že žalobca neuvádza kroky, ktoré by podnikol na
odstránenieneželanéhostavu.Neuviedolanipovyžiadanísúčinnostivrámcipredbežnéhoprerokovania
zo strany žalovaného, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach
predsedovi okresného súdu, resp. ústavnej sťažnosti. V druhom rade žalovaný mal za to, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu túto právomoc má

predseda súdu alebo Ústavný súd. Ďalej sa vyjadroval žalovaný aj k nesprávnemu úradnému postupu
namietaného zo strany žalobcu. Prax poukázala dávnejšie na to, že lehota na poverenie exekútora je
výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným titulom
je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Povinnosťou vnútroštátneho súdu je z úradnej
mocipreskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovskéhorozsudku,nekalúpovahurozhodcovskejdoložky

rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V tejto súvislosti
žalovaný poukazoval aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o
existenciu prieťahov v konaní podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných
prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal,
že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti a že by existovalo
právoplatné rozhodnutie vydané buď v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov mal žalovaný za
to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. K materiálnej škode
ako k paušálnej sume uviedli ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., kde sa uhrádza skutočná
škoda a ušlý zisk ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu

škody je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšky, pričom vyčíslenie škody zo strany žalobcu
nie je preukázané, je hypotetické bez preukázania skutočnej škody, ktorá žalobcovi v tejto súvislosti
mala vzniknúť. Postup považovali za účelový, kde požadoval žalobca len paušálne sumy za spomínané
činnosti. Okrem toho žiadal priznať aj nemajetkovú ujmu s tým, že opätovne žalovaný poukazoval naznenie ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 vyššie citovaného zákona. Aj v tejto časti považovali nárok za
nedôvodný s tým, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že v tejto súvislosti
nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu

dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v
spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou
negatívne, boli predmetom záujmu európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a
v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca

neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Vzhľadom
na vyššie uvedené žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia
práva. Z týchto dôvodov bol toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Z tohto dôvodu
považoval žalobu za nedôvodnú a navrhoval ju v celom rozsahu zamietnuť.

V konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca právo na náhradu tak
majetkovej škody, ako nemajetkovej ujmy z exekučného konania vedeného pod sp. zn. EX 15862/2010
voči povinnému V. C., nar. XX.X.XXXX. Súd si pripojil a oboznámil sa s exekučným spisom Okresného
súdu Zvolen sp. zn. 28Er 1015/2010, z ktorého bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia tunajšiemu

súdu bola doručená 22.12.2010. Okresný súd Zvolen vo veci rozhodol uznesením dňa 10.1.2011 tak,
že zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.

Žalobca ani žalovaný sa na pojednávanie dňa 10.3.2015 nedostavili. Doručenie mali riadne a na čas
vykázané. Žalovaný ospravedlnil neúčasť na pojednávaní písomným podaním zo dňa 6.3.2015 s tým, že

súhlasil s pojednávaním v ich neprítomnosti. Žalobca po doručení predvolania na pojednávanie doručil
súdu dňa 5.3.2015 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky. V uvedenom podaní žiadal zrušiť nariadené
pojednávania do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu a aby
v prejednávaní veci súd nepokračoval, pretože v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Zároveň žiadal doplniť dokazovanie o objednávku, ktorú dal na spracovanie
znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností
a po vypracovaní tento znalecký posudok bude predložený súdu. Súd postupoval podľa ustanovenia §
119 O.s.p. oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že jeho žiadosti o zrušenie pojednávania nevyhovuje.
Následne 6.3.2015 doručil žalobca súdu návrh na prerušenie konania a to až do rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C 6/2010 podľa ustanovenia §
109 ods. 2, písm. c/ O.s.p.. Návrh odôvodňoval tým, že toto konanie má zásadný význam, nakoľko
pre vznik nároku na náhradu škody má význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu
pri vydávaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný
rozsudok rozhodcovského súdu. Súd tejto žiadosti žalobcu nevyhovel a dňa 10.3.2015 žiadosť žalobcu

o prerušenie konania zamietol.

Podľa ustanovenia § 1, písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) tento zákon
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, písm. d/ vyššie citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právomchránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86
písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky

pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavným súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody
žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda

vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je
poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu
škodu spôsobil.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.

Podľa ods. 2 a 3 citovaného ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; b)
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote;d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

Žalobca sa v danej veci domáhal plnenia náhrady škody, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
tak ako bola bližšie špecifikovaná v písomnej žalobe. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom
úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Žalobca v návrhu uvádza, že v

exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel platných v dobe od 1.2.2002 do 31.5.2010
exekučný poriadok nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15-tich
dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia
navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo

exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V exekučným konaniach vedených podľa procesných
pravidiel účinných od 1.6.2010 do 31.5.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15-tich dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená iba vo vzťahu k notárskym zápisniciam
a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, avšak žalobca

disponoval exekučnými titulmi vo forme rozhodcovských rozsudkov, na ktoré sa výnimka podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku o lehote na rozhodnutie nevzťahovala. Len v období od 1.6.2011 už 15-
dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatila v prípade ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej zákon o rozhodcovskom konaní) nadobudol
účinnosť 1.7.2002. V § 35 zákon o rozhodcovskom konaní ustanovuje, že doručený rozhodcovský

rozsudok,ktorýužnemožnopreskúmaťpodľa§37,mápreúčastníkovrozhodcovskéhokonaniarovnaké
účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Exekučný poriadok v znení účinnom od 1.2.2002 do 31.8.2005 za exekučné tituly v § 41 ods. 1 a
2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje

majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy nedoplatkov
a dohody, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj na základe
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba,
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťousúhlasila.Ajkeďrozhodcovskýrozsudokustanovenie§41ods.2Exekučnéhoporiadku
v znení účinnom od 1.2.2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval od 1.7.2002 bolo možné viesť

exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného rozhodnutia“,
keďže zákon 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní priznával rozhodcovskému súdu s účinnosťou
od 1.7.2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku súdu. V období od 1.7.2002 do 31.5.2010
bolo povinnosťou exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ak titulom bol rozhodcovský rozsudok v lehote 15-tich dní od doručenia tejto

žiadosti, pretože až účinnosťou od 1.6.2010 bola v § 44 ods. 2 EP zakotvená výnimka, že lehota
15-tich dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2, písm. c/ a d/. Exekučný poriadok s účinnosťou od 1.9.2005 v § 41 ods. 2, písm. c/ za
exekučné tituly označuje notárske zápisnice a v písm. d/ vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií

a zmierov nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela exekučného
poriadku uskutočnená zákonom č. 102/2011 Z.z. účinná od 1.6.2011 podľa dôvodovej správy k tomuto
zákonu vložením slov rozhodcovských súdov do § 41 ods. 2, písm. d/ iba odstraňuje rozporný výklad §
41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií
sa rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z tohto vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je exekučným

titulom od 1.7.2002. V období od 1.7.2002 do 31.5.2010 mal exekučný súd o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a mienil vydať
poverenie rozhodnúť do 15-tich dní od doručenia žiadosti, ale v období od 1.6.2010 naďalej pokiaľ chcel
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť už nebol viazaný
lehotou 15-tich dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila v závere, že lehote

15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II ÚS 520/2012
zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II ÚS 248/2013 zo dňa 25.4.2013 alebo sp. zn. II ÚS 112/2013 zo dňa

13.2.2013).

Ako vyplynulo z pripojených exekučných spisov jednoznačne vyplýva, že vo väčšine exekučných konaní
je o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté v zákonnej
15-dňovej lehote. Je však potrebné skonštatovať, že 15-dňová lehota na preskúmanie žiadosti o

udelenie poverenia je zo strany súdu považovaná za krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite
preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie s poukazom na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na
súdnu ochranu vzhľadom na zložitosť vecí, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú
náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súlad s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi

EÚ. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právny akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide tu o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,
nazákladektoréhosúdnyexekútormôžezačaťvykonávaťexekúciuaktorýmsúdnyexekútorpreukazuje
svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (§ 36 ods. 3 EP). V § 44 ods. 2 EP je zvýraznená zodpovednosť
exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí

byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na
vykonanie exekúcie. Súd má zo zákona povinnosť pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi
skúmať, či sú naplnené formálne aj materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie a musí byť zrejmé,
že nárok, ktorého vymoženia sa oprávnený domáha nie je objektívne nemožný, neodporuje zákonu,neobchádza ho a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Preto nie je možné vychádzať len z obsahu
predloženého rozhodcovského rozsudku a bol oprávnený exekučný súd vyžiadať si od účastníkov
konania alebo od tretích osôb predloženie listín, prípadne aj celého spisového materiálu, ktoré sú

podľa posúdenia súdu relevantné a nevyhnutné z hľadiska jeho rozhodovacej činnosti. Tak bolo aj
v prípade ôsmych exekučných konaní kedy nebolo vydané poverenie v 15-dňovej lehote. Navyše
sa jednalo o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kde súd robil úkony smerujúce
k objasneniu rozpornosti listín predložených účastníkmi konania. Vzhľadom k tomu súd konštatoval,
že o žiadostiach súdneho exekútora nebolo rozhodované so zbytočnými prieťahmi a ani v jednom

exekučnom spise nie je možné konanie exekučného súdu hodnotiť ako konanie s prieťahmi a nesprávny
úradný postup preukázaný zo strany exekučného súdu nebol. Ak teda nebol preukázaný prvý základný
predpoklad vzniku škody a to žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup nebolo potrebné skúmať ďalej
existenciu ďalších predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu a náhradu nemajetkovej ujmy v
zmysle žalobného návrhu žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych
predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, t.j. nesprávny

úradný postup exekučného súdu a v súlade so zásadou hospodárnosti sa súd preto ďalej nezaoberal
nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Navyše ohľadne žalobcu tvrdeného prieťahu sa
neviedlo tak ako je na to poukazované ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu
pri výkone verejnej moci disciplinárne, či iné konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a
nerozhodoval ani Ústavný súd alebo Európsky súd pre ľudské práva. Súd z týchto dôvodov žalobu v

celom rozsahu zamietol.

V závere žaloby žalobca žiadal najprv o veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom v súlade s
ustanovením § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti súd poukazuje na to,
že neboli splnené dôvody pre postup v súlade s ustanovením § 152 ods. 2 O.s.p. na rozhodnutie

medzitýmnymrozsudkomozodpovednostižalovanéhozaškodu,ktorámalavzniknúťžalobcovi,nakoľko
súd po prehodnotení a oboznámení sa so žalobami a exekučnými spismi dospel k záveru, že nie sú dané
dôvody pre vznik zodpovednosti štátu za škodu s poukazom už na vyššie konštatované. Pre úplnosť
je potrebné dodať, že bolo rozhodnuté rozsudkom a preto nie je potrebné rozhodovať zvlášť o návrhu
žalobcu na vydanie medzitýmneho rozsudku.

O trovách konania súd rozhodoval s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný náhradu trov konania
nebola priznaná, nakoľko nepožadoval náhradu žiadnych trov.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 2 vyhotoveniach (§ 204 ods. 1, prvá veta
O. s. p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého
druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal

jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, žea) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., t. j.
1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania

3) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát
8) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,
10) bol odvolacím súdom schválený zmier

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené ( § 205a O. s. p. ), t. j.
1) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

3) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p.,
4) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

O. s. p.).