Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/191/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112217684
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112217684.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava právne zast. Tomáš Kušnír, s.r.o., Údernícka 5, 851
01 Bratislava proti žalovanému: U. D., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C., Š. X, t.č. na neznámom
mieste, zastúpený v konaní opatrovníčkou R. T., G. U. B. G. D. T. U., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného: Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, právne
zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. Hrdinov 163/66 o zaplatenie
693,88 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

III. Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 13.06.2012 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy v celkovej
výške 3537,58 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 2337,59 € od 09.12.2006.

Podaním došlým súdu dňa 18.12.2013 žalobca svoju žalobu modifikoval tak, že ďalej požadoval

zaplatenie sumy 693,88 € pozostávajúcej z 11 neuhradených a nepremlčaných splátok vo výške 63,08
€ spolu s úrokmi z omeškania z každej splátky.

Žalobca uviedol, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania nadobudol postúpením od VÚB a.s. na
základe zmluvy zo dňa 08.12.2006. Žalobca tiež uviedol, že zo strany dlžníka došlo k uznaniu záväzku.

Do konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník vstúpilo Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká č. 16, 080 05 Prešov v zastúpení advokátom JUDr. Šafrankom.

Vedľajší účastník sa k predmetu konania vyjadril ako písomne, tak aj ústne na pojednávaní, pričom
uviedol, že žiada žalobu zamietnuť pre premlčanie uplatneného nároku, pričom dohodu o uznaní
záväzku považuje za neplatný právny úkon.
Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 16.07.2014, na ktorom vykonal dokazovanie
obsahom listín tvoriacich súdny spis a prihliadajúc na tvrdenia účastníkov konania zistil nasledujúce:

VÚB a.s ako veriteľ uzatvorila so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky vo výške
75000,-Sk. Mesačná anuitná splátka vo výške 1900,43,-Sk sa mala platiť mesačne od 05.06.2004 do
05.05.2009.Je teda nesporné, že došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, pričom z dôvodu nesplácania úveru zo strany žalovaného došlo listom zo

dňa 01.02.2005 zo strany veriteľa k odstúpeniu od úverovej zmluvy.

Právny režim posudzovaného právneho vzťahu.

V čase uzavretia tvrdenej úverovej zmluvy dňa 05.05.2004 Občiansky zákonník už obsahoval úpravu

problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o
dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Z Obč. zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom

nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako
absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je.
Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa -
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,

a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym
predpisom pojem spotrebiteľská zmluva podľa Obč. zákonníka rozšírený tak, že spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom je
napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.

Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 6 Co 81/2012 zo 14. februára 2013 (ale aj v mnohých ďalších

veciach) vyslovil právny názor, že aj pri úverovej zmluve uzavretej podľa Obchodného zákonníka medzi
podnikateľom a spotrebiteľom treba použiť pri otázke premlčania (ale aj pri iných otázkach, napr. uznanie
dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku. Ústavná sťažnosť proti uvedenému
rozhodnutiu KS v Prešove bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka - Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V právnej praxi je už nesporné, že námietku premlčania môže účinne vzniesť aj účastník konania.
Vzhľadom na to, že a) ju vzniesol, b) od zmluvy bolo odstúpené listom zo dňa 01.02.2005 s lehotou na
plnenie 15 dní, c) žaloba bola podaná dňa 13.06.2013 a d) uznávací prejav má súd z nižšie uvedených

dôvodov za neplatný, rozhodol súd o zamietnutí žaloby pre premlčanie uplatneného nároku.

Poukázanie žalobcu na pojednávaní na uznanie dlhu žalovaným považuje súd za rozporné s jeho
písomným prejavom o čiastočnom späťvzatí žaloby a jej zmene, ktorou došlo nielen k zmene sumy
požadovanej na zaplatenie ale aj k zmene skutkového stavu (zmenou žaloby je aj požiadavka na

zaplatenie peňažnej sumy z iného ako pôvodne uplatneného skutkového stavu). To jednoznačne
vyplýva z písomného prejavu žalobcu, že tento ďalej požaduje zaplatenie 11 nepremlčaných splátok,
vychádzajúc zo 4 - ročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka a nemajúc zrejme v čase
urobenia tohto prejavu k dispozícii list o odstúpení od úverovej zmluvy dodatočne predložený na
pojednávaní.

Napriek vyššie uvedenému sa súd zaoberal aj uznávacím prejavom žalovaného, ktorý bol v mnohých
rozhodnutia KS v Prešove ale aj iných okresných a krajských súdov posúdený ako neplatný (napr. KSv Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/105/2013, rozhodnutia KS v Prešove citované v podaní vedľajšieho
účastníka).

Otázka vyslovenia neplatnosti uznávacích prejavov žalovaných:

Z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej so žalovaným dňa 27.05.2011
(pričom pohľadávka bola premlčaná od 02/2008) vyplýva, že tento mal uznať záväzok zo zmluvy o úvere.
V čl. 3 bode 3.4 posledná veta sa zároveň deklaruje, že žalovaný má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho

následkoch.

Z množstva obdobných konaní, v ktorých procesný súd rozhodoval, je mu známe, že osoby konajúce
v mene žalobcu sa bez podnetu dlžníkov dostavia do miesta ich bydliska a dlžníkovi predložia vopred
pripravenú listinu na podpis s odôvodnením potreby jej podpísania, aby sa vyhli súdnemu konaniu a
exekučnému konaniu. O tom, že vlastne okrem dohody o splátkach podpisujú aj uznanie premlčaného

dlhu oboznamovaní nie sú. Či tomu bolo rovnako aj v prejednávanej veci, zisťoval súd od žalobcu, ktorý
však na uvedené súdu písomne neodpovedal, na pojednávaní však uviedol, že styk so žalovaným bol
iba písomný, čo však žiadnym spôsobom nepreukázal (obálka zo zásielky a pod.). Výsluch žalovaného
pre jeho nezvestnosť vykonaný byť nemohol. Súd teda po preukázaní tvrdenia žalobcu ďalej nepátral,
pretože nositeľom dôkazného bremena nie je a procesná aktivita je predovšetkým na žalobcovi.

Ustanovenie § 120 ods.1 veta druhá O.s.p. treba vykladať reštriktívne, aby iniciatívnym vykonávaním
dôkazov v prospech niektorého z účastníkov nedochádzalo k porušeniu rovnosti účastníkov konania.
Iniciatíva súdu je teda namieste napr. pri skúmaní podmienok konania alebo v prípade potreby nariadiť
znalecké dokazovanie. Inak súd môže v zmysle zásady prejednacej (a nie vyšetrovacej) rozhodovať iba
o skutkovom stave, ktorý do konania vnesú účastníci.

Žalobca ako nový veriteľ teda nechal žalovanému podpísať Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade
pohľadávky v splátkach.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov treba pre platnosť tohto úkonu vo vzťahu k žalovanému použiť

§ 558 Občianskeho zákonníka a § 110 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka - Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu
aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Podľa § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka - Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo
dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo;
ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných
strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá,
že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa
prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho

pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter a pokiaľ jeho rozsah bol
značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace
medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárske apod.). Ide teda o to, či toto
ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.

Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá
spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom že v
súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti či naopak podriadenosti.
Táto formálna rovnosť je proťajškom občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických ústavách a
spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však

rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi
ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich
faktické možnosti, prístup k informáciám a pod.Pôvodným zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna
rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že
charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku,

však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností a to o to viac, že faktická
nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické
občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.

Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú

možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody
pre určité osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté,
nesvojprávne, osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek
nebol rozsiahly a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé
odchýlky od formálnej rovnosti.

Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlka zo zásady rovnosti. Ingerencie v
prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú
však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených
subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom
hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu

v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcii vo verejnom
záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený
význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné
len do budúcna.

Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka
ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých
inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes
ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti.
Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jeho

vznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie
(bez toho aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná
strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristiku
súkromného práva sa ním neruší ale naopak prehlbuje sa a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú
niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje,

spočíva v poskytnutí dielčich právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý
nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.

Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch.
Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu

charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode
spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod
určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej
pomoci a pod. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko-
spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.

Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva,
mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je napr. „laesio
enormis“ či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri
úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej

disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku,
že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.

Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca skupuje veľké množstvo často už premlčaných
pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je, spoločným

menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením
pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby
možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania) asi tak zaujímavá nie je.Súd má ďalej za to, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom
aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného
dvojstranného úkonu.

V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa
vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu aby spotrebiteľ nebol vedený
ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd
voči jeho platnosti namietať nemohol.

Žalobca nepreukázal, že scénar uznania záväzku známy súdu z jeho úradnej činnosti výlučne vo forme,
že žalobca (zjavne práva znalý) si vynútil u žalovanej osoby návštevu a dal jej podpísať ním vopred
pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý
dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre ňu zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku,
ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval, bol v prejednávanej veci

iný.Vuvedenýchsúvislostiach,taknejdeoničinéakolaesioenormis,pretožedlžníkpodpísanímdohody
nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršil.

Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym
dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej

námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov
sa nezlepšila) ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť)
v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovanému žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia
úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.) ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne
ustanovenie (toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde

k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil
aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 - treba rozlišovať
medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti
dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. Na
úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok

má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým,
že v čl. 3 bode 3.4 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva
pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania.

Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka - Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských,

kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem
základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt
zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený
aspektzmluvnejslobody,takakozmluvnáslobodasama,másvojelimityustanovenéprávnyminormami,

ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej
slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je

tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto
právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.Podľa § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo

vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je

v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa - obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak

zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom
uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa - za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci

skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou
a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.

Konanie žalovaného by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jeho strany
alebo síce zo strany žalobcu ale s poučením o následkoch uznania premlčaného dlhu. Súd nevylučuje,

že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho premlčaného
dlhu resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných
prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému
uznaniu záväzku zo strany dlžníka dôjsť.

Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu zo znalosťou
veci zo strany dlžníka nedošlo (žalobca to nepreukázal). Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie
svoje resp. pochybenie svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred
uplynutím premlčacej doby) a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby,
sofistikovane a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá ma

dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom
(samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).

Súdu je známe rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11, podľa ktorého: „Podle ustanovení
§ 55 odst. 1 občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od

zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo
jinak zhoršit své postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno a to ani s
jeho souhlasem, naopak odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným
zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce jako
podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně

zhoršeno.“

Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ
z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu ktorý zvolil

žalobca poskytnúť ochranu.V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim
výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich
strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.

Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)
nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 bode 3.4 poslednej
vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem

záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo
záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu.

Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje súd
podľa§3,§37a§39Občianskehozákonníkazaneplatnúatonielenknásledku-domnienkeoexistencii
dlhu ale aj k následku - uznanie dlhu ako dôvod novej premlčacej lehoty.

Súd má taktiež za to, že dohoda o uznaní záväzku a o jeho úhrade v splátkach je z dôvodu zmeny
splatnosti úveru dohodou o zmene úverovej zmluvy podľa § 516 ods.1 Občianskeho zákonníka -
Účastníci môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti.

V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie
princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú

odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych
súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda
aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo
strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto

oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, postupoval súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. a ich náhradu neúspešnému
žalobcovi nepriznal. O trovách žalovaného súd nerozhodoval pre nedostatok návrhu z jeho strany (§
151 ods.1 O.s.p.).

Náhradu trov konania však súd nepriznal ani vedľajšiemu účastníkovi stotožniac sa s argumentáciou
NS SR uvedenou v rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, podľa ktorého: „ Trovy konania vzniknuté
zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o
aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať

za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie
advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v
súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve
rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania
(včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov

než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými
súdnymikonaniami,vktorýchsaúčastníkomnáhradatrovkonanianepriznáva(napr.rozvodmanželstva,
kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú
právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému
účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu

pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré
vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli
k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto
smere) sú správne.“

Keďže v prejednávanej veci išlo o podobnú typovú vec, aká bola posudzovaná NS SR, a vedľajší
účastník prostredníctvom právneho zástupcu podal vyjadrenie súdu už známe z množstva ďalších
konaní (vznesenie námietky premlčania) nemal procesný súd dôvod sa od aktuálneho rozhodnutia NSSR odkloniť a zastúpenie vedľajšieho účastníka síce považuje za zákonné ale trovy tým vzniknuté za
neúčelné.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 3
vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods.
1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.