Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 8, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/77/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110225473
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4110225473.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: N.. Y. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XX, XXX XX I.,
zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. René Hudzovič, s.r.o., so sídlom Štefánikova trieda 49, 949
01 Nitra, IČO: 36 860 697, proti odporcovi: Dong Jin Precision Slovakia, s. r. o., so sídlom Galantská
592, 925 63 Dolná Streda, IČO: 35 856 866, zast. ULC Čarnogurský, s. r. o., so sídlom Tvarožkova 5,
Bratislava, IČO: 35 975 016, o ochranu osobnosti, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu

Nitra zo dňa 14. novembra 2012 č. k. 8C/80/2010-167, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku nemajetkovú ujmu za porušenie jeho práva na zdravie vo výške 20.000

eur a vo zvyšku (do sumy 50.000 eur) návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania si vymienil
rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V poradí štvrtým výrokom rozhodol
o žiadosti navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že navrhovateľovi oslobodenie od
súdnych poplatkov priznal, pretože na základe predložených dôkazov dospel k záveru, že na priznanie
oslobodenia boli splnené zákonné podmienky. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia
§ 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a zistený skutkový stav. Konštatoval, že v danej

veci bol zistený neoprávnený zásah do práva na zdravie, ktoré je chránené ako základná hodnota
osobnosti každej fyzickej osoby v zmysle § 11 OZ. Bolo preukázané, že dňa 03. 10. 2007 došlo k
pracovnému úrazu a zraneniu navrhovateľa, za vznik ktorého zodpovedá zamestnávateľ, ktorý porušil
ustanovenie § 6 ods. 1 písm. d/ a j/ zák. č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, keď veľkoobjemové vrecia nesprávne skladoval a nedostatočne
zabezpečil proti zosunutiu. Výpoveďou navrhovateľa považoval súd za preukázané, že pracovný úraz

nespôsobil navrhovateľovi len fyzické zranenia, ale zanechal u neho aj vážne následky v osobnostnej
(nemajetkovej ) sfére konkrétne tým, že si vybavuje okolnosti vzniku pracovného úrazu, trpí depresiami,
úzkostnými stavmi, ťažkými poruchami sebahodnotenia, pocitmi menejcennosti, podceňovania, neistoty
a strachu z budúcnosti a vzhľadom k zraneniu - otvorenej luxácii pravého členka a zlomenine stavca
L 4 nemôže žiť životom ako zdravý človek, zaradiť sa do riadneho pracovného procesu, ani riadne
spoločensky žiť a športovať, hoci pred poškodením zdravia športoval a rád hrával futbal. Na podklade

týchto zistení považoval prvostupňový súd návrh navrhovateľa za opodstatnený majúc za to, že v danej
veci boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
pretože k poškodeniu zdravia navrhovateľa došlo porušením právnej povinnosti odporcu, pričom medzi
existenciouujmyaprotiprávnymkonanímexistujepríčinnásúvislosť.Poukazujúcnazávažnosťdôsledku
neoprávneného zásahu, ktorý v značnej miere znížil dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v spoločnosti
súd konštatoval, že satisfakcia v zmysle § 13 ods. 1 OZ nie je postačujúca, a preto boli splnené

podmienky ustanovenia § 13 ods. 2 OZ pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to za utrpené
pocity šoku, stresu, smútku z trvalej straty zdravia a zmeny kvality života. Pri ustálení primeranej výškynemajetkovej ujmy súd postupoval podľa § 136 OSP poukazujúc na to, že ide o nárok, ktorého výšku
nemožno zistiť inak, pričom prihliadol jednak na závažnosť vzniknutej ujmy, vek navrhovateľa v čase
utrpenia pracovného úrazu a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu, povahu a spôsob

neoprávneného zásahu, ako aj k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, zohľadniac aj
správy psychiatra a psychológa, z ktorých vyplýva, že následky úrazu značne ovplyvnili duševný stav
navrhovateľa, znížili jeho dôstojnosť a výrazne zmenili kvalitu jeho života. Súd pri svojom rozhodovaní
tiež zohľadnil, že aj keď navrhovateľ utrpel trvalé poškodenie pohybového aparátu, nestratil tým aj
schopnosť pohybovať sa a chodiť a ani schopnosť pracovať, hoci v zníženej miere a po vytvorení

osobitných podmienok. S poukazom na zistený skutkový stav a účel náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch považoval prvostupňový súd za primeranú výšku nemajetkovej ujmy sumu 20.000 eur, a preto
vo zvyšku, t. j. v časti 30.000 eur, návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania si prvostupňový
súd s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 OSP vymienil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti tohto
rozsudku. O priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov súd rozhodol podľa § 138 ods.1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal odvolanie odporca, domáhajúc sa ním zmeny
tejto časti rozhodnutia tak, že súd návrh zamietne a zaviaže navrhovateľa na náhradu trov konania.
Dôvodiltým,žeprvostupňovýsúdneúplnezistilskutkovýstavveci,keďnevykonalnímnavrhnutédôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne právne posúdil vec a svojím postupom
mu odňal možnosť konať pred súdom. Za nesprávny považoval názor súdu, že právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu škody
na zdraví za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ( ďalej len SSU ) podľa § 444 Občianskeho
zákonníka sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, pričom je vecou navrhovateľa,
či si ich uplatnil a v akom rozsahu, a preto nemôže ísť o totožný alebo duplicitne uplatnený nárok.
S poukazom na rozsudok NS ČR z 05. 05. 2010, sp.zn. 1Co/2/2010 zastal názor, že posúdenie

súbehu nárokov z titulu ochrany osobnosti a náhrady škody na zdraví za bolesť a sťaženie SSU je v
súdnej praxi jednoznačne riešený. Týmto rozhodnutím boli prijaté právne závery, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ vo vzťahu k náhrade za bolesť a SSU sú samostatné
právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, ktoré nemožno uplatniť na základe totožných skutkových
okolností. Nárok na náhradu za bolesť a SSU je špeciálnym právnym prostriedkom ochrany vo vzťahu

k všeobecným nárokom vzniknutým v režime ochrany osobnosti. Tvrdil, že navrhovateľ bol odškodnený
na základe rovnakých skutkových tvrdení, nakoľko jeho návrh na zvýšenie náhrady za SSU o 50%,
ako aj návrh vo veci ochrany osobnosti sú založené na základe rovnakých skutkových tvrdeniach.
Podotkol, že ani v rámci konania na prvostupňovom súde navrhovateľ iné právne významné skutočnosti
neuviedol. Mal za to, že navrhovateľ uzatvorením dohody o zvýšení náhrady za SSU o 30%, navýšením

poskytnutej náhrady potvrdil, že je to pre neho dostatočná satisfakcia, pričom je zrejmé, že nevyužil
ani tie spôsoby navýšenia, ktoré mu zákon umožňoval. Mal za to, že prvostupňový súd nesprávne
právne posúdil súbeh nárokov z titulu ochrany osobnosti a náhrady škody na zdraví za bolesť a SSU, v
dôsledku ktorého nesprávneho právneho posúdenia bol navrhovateľ odškodnený duplicitne, na základe
totožných skutkových tvrdení a priznaním nároku v prospech navrhovateľa došlo k porušeniu ústavného

princípu proporcionality a zásady ne bis in idem. Uviedol, že navrhovateľovi v rámci ochrany osobnosti
prvostupňový súd priznal nárok, ktorým sa tento snažil nahradzovať, resp. navyšovať svoje nároky
z titulu náhrady škody, pričom je zrejmé, že navrhovateľ ani nevyužil možnosti na navýšenie dané
špeciálnymi predpismi a uzatvorením dohody potvrdil, že 30%-né navýšenie je pre neho dostatočné a
primerané odškodnenie. Vyslovil názor, že nie je prípustné, aby sa osoba dotknutá na zdraví pokúšala

žalobou na ochranu osobnosti nahradzovať, či navyšovať svoje nároky z titulu náhrady škody, čo je
aj prípad navrhovateľa, ktorý ani neuniesol dôkazné bremeno pre priznanie nároku podľa § 13 OZ a
ktorému prvostupňový súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia a v rozpore so zákonom priznal
nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur. Tvrdil, že, že ujma za porušenie navrhovateľovho práva na
zdravie už bola odškodnená v rámci náhrady za bolesť a táto bola primeraná zistenému poškodeniu

na zdraví, priebehu liečenia a odstraňovania jeho následkov. Okrem toho bol navrhovateľ ďalej
odškodňovaný aj prostredníctvom úrazových dávok ustanovených zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení a v neposlednom rade aj prostredníctvom o 30% zvýšenej náhrady za sťaženie SSU. Uzavretím
dohody o zvýšení náhrady za SSU vlastne deklaroval, že náhrada je primeraná povahe následkov
a predpokladanému vývoju týchto následkov. Tieto odškodnenia za pracovný úraz prvostupňový súd

pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy do úvahy nevzal. Pri priznávaní a odôvodňovaní
výšky priznanej nemajetkovej ujmy mal podľa názoru odporcu konajúci súd aj zohľadniť, že pracovný
úraz bol nepredvídateľná a náhodilá udalosť a tiež aj konanie zamestnávateľa odporcu po úraze, t.j.
že navrhovateľovi poskytol VIP izbu, zmenil mu pracovnú dobu z doby určitej na neurčitú, stále hozamestnáva a snaží sa mu vytvoriť vhodné pracovné miesto, k čomu však na druhej strane navrhovateľ
nepristupuje práve aktívne. S poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2625/2007 odporca vyslovil
nesúhlas s právnym záverom prvostupňového súdu o tom, že určenie výšky nároku pri priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy je len na úvahe súdu tvrdiac, že základom úvahy podľa uvedeného ustanovenia je
zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných
súvislostí posudzovaného prípadu, čo však prvostupňový súd opomenul. Podľa názoru odporcu
odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza najmä z navrhovateľových subjektívnych tvrdení, teda
nedostatočne a nespoľahlivo zisteného skutkového stavu, a to aj s poukazom na to, že súd odmietol

vykonanie dôkazov navrhnutých ním výsluchom svedka - konateľa detektívnej služby a kontrolným
psychologickým a psychiatrickým vyšetrením navrhovateľa. Uvedenými dôkaznými prostriedkami by sa
dalaobjektívnymspôsobomposúdiťsubjektívnosťnavrhovateľovýchtvrdení.Zodmietnutýchdôkazných
prostriedkov by bolo zrejmé, že navrhovateľov zdravotný stav sa zlepšil a je dôvodná pochybnosť, že
iba predstiera niektoré prejavy zhoršenia zdravotného stavu. Za nepreskúmateľné považoval napadnuté
rozhodnutie tvrdiac, že prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal základnou

právnou otázkou podľa § 13 ods. 1 OZ. S poukazom na kritérium, ktoré Európsky súd pre ľudské
práva aplikuje pri skúmaní primeranosti uloženej sankcie (napr. rozsudok Karhuvaara a Iitahelechti
proti Fínsku v roku 2004 - príloha č. 2/2005 Justičnej revue) konštatoval, že odškodnenie navrhovateľa
prvostupňovým súdom prevyšuje maximálne odškodnenie v prípade usmrtenia osoby. Za inú vadu
konania označil porušenie zásady koncentrácie konania, keď prvostupňový súd v rozpore s § 118a

OSP prihliadal na výsluch svedkov, ktorí boli právnym zástupcom konkrétne označení až po prvom
pojednávaní. Za neúplné zistenie skutkového stavu považoval odmietnutie vykonania ďalších ním
navrhovaných dôkazov, a to výsluchom svedka T.. P. P., konateľa obchodnej spoločnosti Agentúra
právno-bezpečnostných služieb a vykonanie dokazovania kontrolným psychologickým a psychiatrickým
vyšetrením navrhovateľa, ktoré dôkazy sú zákonnými prostriedkami obrany a zisťovania rozhodných

skutočností v rámci civilného súdneho konania. Dodal, že detektívna činnosť T.. P. P. ako osoby
odborne spôsobilej, bola vykonaná na základe zák. č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti
súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v súlade s príslušnými právnymi
predpismi. Za jeden z hlavných dôvodov odňatia možnosti konať pred súdom považuje nevysporiadanie
sa náležitým spôsobom s obsahom jeho prednesov, podaní a argumentáciou, ako aj s jeho námietkami,

bližšie špecifikovanými v časti I. odvolania. Záverom zdôraznil, že nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia spočíva najmä v tom, že: 1. prvostupňový súd sa v odôvodnení nezaoberal základnými
právnymi predpokladmi pre vyhovenie uplatneného nároku, 2. nevysporiadal sa s jeho námietkami a
odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá zákonné náležitosti § 157 ods. 2 OSP, pretože absentuje
stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie a z

akých dôkazov, okrem lekárskych správ, vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil
a to predovšetkým, čo sa týka rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy. Poukázal na právny záver
ÚS SR č. I ÚS 350/2008, na základe ktorého: „Zásah do základného práva na súdnu ochranu, či
práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať
len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne

neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z
priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu
bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní“ a uviedol, že mu
bolo zasiahnuté do práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie, nakoľko je zrejmé,
že zamietnutím vykonania dôkazov navrhnutým odporcom sa okrem iného odporca dostal do podstatne

nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. K svojmu odvolaniu pripojil fotokópiu rozhodnutí NS
ČR sp. zn.1Co 2/2010, 30Cdo 2625/2007, 25Cdo/4215/2007 a 30Cdo/5188/2007.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a odporcu zaviazať k náhrade trov odvolacieho

konania. Mal za to, že prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav, z vykonaných dôkazov vyvodil
správne skutkové zistenia a vec správne právne posúdil. Vyslovil nesúhlas s tvrdením odporcu, že svoj
nárok na náhradu SSU, resp. nárok na zvýšenie náhrady za SSU a svoj návrh na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch si uplatnil na základe totožných skutkových okolností a zdôraznil, že tak náhrada
za bolesť, ako aj náhrada za SSU mu nebola poskytnutá za poruchy na jeho psychickom zdraví,

za diagnostikovanú posttraumatickú stresovú poruchu so závažným depresívnym prežívaním. Tieto
náhrady sa týkali úplne iných diagnóz. K poukazu odporcu na rozsudok NS ČR sp.zn. 1Co/2/2010
uviedol, že odporca závery tohto rozhodnutia nesprávne interpretuje a vyvodzuje z neho nesprávne
právne závery. V žiadnom prípade nesúhlasil s tvrdením odporcu, že prvostupňový súd nesprávneprávne posúdil súbeh nárokov z titulu ochrany osobnosti a náhrady škody na zdraví za bolesť a SSU a
rovnakotaknesúhlasilstvrdením,žebybolnapadnutýmrozsudkomodškodnenýduplicitne.Ktvrdeniam
o neprimeranosti a nedôvodnosti nemajetkovej ujmy uviedol, že odvolávky odporcu na ustanovenia zák.

č. 437/2004 Z. z. neobstoja, pretože prvostupňový súd jednoznačne ustálil, že náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch mu patrí za utrpené pocity šoku, stresu, smútku z trvalej strany zdravia a zmeny
kvality života. Za nepravdivé označil tvrdenie odporcu, že by v rámci dokazovania bolo preukázané,
že niektoré jeho tvrdenia sú nepravdivé, napr. že nemôže chodiť bez barlí a pod., ale práve naopak,
v predmetnom konaní nebolo žiadnym relevantným dôkazom preukázané, že by čo i len jedno z jeho

tvrdení bolo nepravdivé. Rovnako za nepravdivé označil tvrdenie odporcu, že súd pri určení výšky jeho
nároku nezistil a nezisťoval také skutočnosti, ktoré by mu umožnili úvahu na určitom kvantitatívnom
posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Uviedol, že prvostupňový súd výšku priznanej
náhradyvyvodilzoskutočností,ktorévyplynulizdokazovania,pričomvýškupriznanejnáhradyajnáležite
odôvodnil. K nevykonaniu navrhovaných dôkazov, konkrétne výsluchom konateľa detektívnej služby,
ktorú si na monitorovanie jeho osoby bez jeho vedomia a súhlasu najal odporca uviedol, že takýto

dôkaz by nepriniesol žiadnu zmenu v súdom zistenom skutkovom stave veci, pretože konateľ detektívnej
služby nemá žiadnu vedomosť o jeho pocitoch a vnútorných myšlienkových pochodoch a nevie sa
vyjadriť k tomu, aký šok a stres v súvislosti s poškodením svojho zdravia zažíval a zažíva a už vôbec
nemôže mať vedomosť o tom, akými pocitmi smútku z trvalej straty zdravia a zmeny kvality života
trpí. Aj keby boli pravdivé tvrdenia o tom, že sa niekde pohyboval bez barlí, tak v konaní uviedol,

že lekár mu doporučoval v určitých časových intervaloch pohyb na kratších úsekoch bez barlí, čo sa
snaží realizovať. Rovnako tak, aj keby mal pri chôdzi obutú bežnú obuv, alebo že v určitej situácii
priateľsky a veselo komunikoval, príp. požil alkoholický nápoj, nič to nemení na tom, že zažil pocity
šoku, stresu, že trpí pocitmi smútku z trvalej straty zdravia a s tým súvisiacej kvalitatívnej zmeny jeho
života. Tieto okolnosti by nijakým spôsobom nehovorili o tom, že následky uvedeného úrazu značne

ovplyvnili jeho duševný stav a okrem iného znížili aj jeho dôstojnosť. V konečnom dôsledku mal za to, že
monitorovaniepohybujehoosobybezjehosúhlasujenezákonnéaanizák.č.473/2005Z.z.nedávabez
ďalšieho oprávnenie monitorovať pohyb osôb bez ich vedomia a súhlasu, a preto by išlo o dôkaz získaný
nezákonným spôsobom, na ktorý nemožno prihliadať. K vykonaniu ďalšieho odporcom navrhnutého
dôkazu - kontrolnému psychologickému a psychiatrickému vyšetreniu uviedol, že takéto dokazovanie

nie je namieste vykonať, pretože odporca neuviedol žiadne dôvody ani relevantné zistenia, ktoré by
spochybňovali správu Psychiatrickej ambulancie T.. W. W. a správu ambulancie Klinickej psychológie L..
Q. L.. Nesúhlasil ani s názorom odporcu, že by bol primerane odškodnený v rámci poskytnutia náhrady
za bolesť a zvýšenej náhrady za SSU a ani s jeho tvrdením, že by sa jeho zdravotný stav zlepšil a že
iba predstiera niektoré prejavy zhoršenia zdravotného stavu. Za nesprávne označil aj tvrdenie odporcu

o neúplnom a nesprávnom právnom posúdení veci a nie na mieste považoval vyvodzovanie právnych
záverov odporcom zo zákonov upravujúcich odškodňovanie obetí násilných trestných činov. Na margo
veci uviedol, že tvrdenie odporcu o tom, že dôsledky neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti nie sú absolútne porovnateľné s intenzitou dôsledkov spôsobených násilnými trestnými činmi,
je nesprávne, pretože napríklad aj osoby, ktoré boli znásilnené, nemusia pociťovať ujmu, ktorá im tým

vznikla v rovnakej intenzite a tento protiprávny čin môže mať u každej z takýchto osôb dopad na rôzne
oblasti, dokonca v niektorých prípadoch niektoré osoby nemusia utrpieť ujmu v zmysle § 11 OZ v takom
rozsahu, že jej reparácia by vyžadovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K ďalším námietkam
odporcu v časti II. uviedol, že odporca opomenul existenciu ust. § 118a ods. 3, v zmysle ktorého
o povinnostiach podľa odseku 1 citovaného ustanovenia a o následkoch ich nesplnenia musia byť

účastnícipoučenínajneskôrvpredvolanínaprvépojednávanievoveci.Ktomutovjehoprípadenedošlo,
pretože v predvolaní na prvé pojednávanie v predmetnej veci takéto poučenie absentovalo a okrem
toho dôkaz výsluchom svedkov označil už v návrhu na začatie konania a tiež na prvom pojednávaní
vo veci jeho právny zástupca, čo konštatoval aj prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. V závere
vyjadrenia ešte uviedol, že odporcom uvádzané skutočnosti v odvolaní nemožno považovať za odňatie

možnosti konať pred súdom, ani za zásah do práva na súdnu ochranu, ani do práva na spravodlivé
súdne konanie a konaním súdu sa v žiadnom prípade odporca nedostal do nevýhodnejšej pozície, v
akej sa nachádza on (navrhovateľ).

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je treba v jeho
napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h) OSP zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na
ďalšie konanie (ods.2).Predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a 13
Občianskeho zákonníka, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha svojím návrhom, doručeným súdu

prvého stupňa dňa 01. 10. 2010 voči odporcovi vo výške 50.000 eur. V návrhu navrhovateľ uviedol,
že počas výkonu práce u odporcu dňa 03. 10. 2007 utrpel závažný pracovný úraz, v dôsledku ktorého
bol od 03. 10. 2007 nepretržite do 27. 10. 2008 práceneschopný, ktorá práceneschopnosť pokračovala
od 11. 11. 2008 aj následne s minimálnymi prestávkami, táto trvá aj v súčasnej dobe, pričom od 12.
09. 2008 je invalidný. Príčinou úrazu podľa protokolu inšpektorátu práce Trnava č.: ITA - 234 - 36 -

2. 2/P - J43- 07 zo dňa 17. 01. 2008 bolo chýbajúce ochranné zariadenie a zabezpečenie zo strany
zamestnávateľa, ktoré spočívalo v tom, že nastohované vrecia s granulátom neboli žiadnym ochranným
zariadenímzabezpečenéprotizosunutiu.Vdôsledkutohtoneoprávnenéhozásahuodporcudojehopráv
na ochranu osobnosti (najmä do práva na ochranu zdravia a súkromia), ktorý spôsobil poškodenie jeho
zdravia, mu vznikli závažné následky, a to duševné útrapy vytrpené jednak bezprostredne pri vzniku
úrazu - úzkosť, či vôbec prežije, pretože po celý čas bol pri plnom vedomí a uvedomoval si že stráca

silu, život, že jeho telo je postupne dlávené a doslova vtláčame do betónovej podlahy, ktoré neskončili
ani bezprostredne po úraze a ani po prvotných liečeniach, tieto pretrvávajú neustále, počas celej doby
liečenia až dodnes pociťuje stavy úzkosti, a to i v súvislosti s očakávaním, ako jeho liečenie dopadne,
aké ďalšie poškodenia jeho zdravia a následky budú zistené pri ďalšom vyšetrení, či sa vôbec niekedy
uzdraví, či bude schopný uhrádzať nevyhnutné náklady spojené s jeho ďalším liečením, rehabilitáciami

a podobne. Uviedol, že neoprávneným zásahom zo strany odporcu došlo k závažnému zásahu do jeho
zdravia, ako to vyplýva aj z lekárskych správ a posudkov, došlo v podstate k nenapraviteľnému následku
najehozdravíaneoprávnenýzásahodporcusmerovalidojehosúkromia,keďvpodstatestratilmožnosť
viesť plnohodnotný rodinný a súkromný život. Rovnako bol zasiahnutý aj jeho vnútorný myšlienkový a
citový život, pričom poškodenie jeho zdravia a s tým súvisiace dôsledky mu spôsobili značnú traumu.

Od utrpenia úrazu prežíval a prežíva pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a v čase vzniku samotného úrazu
utrpel nezanedbateľný šok. Uvedené depresívne a úzkostné stavy prežíva dodnes, tieto napriek liečeniu
nepominuli a pretrvávajú, pričom vzniknutá trauma je z jeho života prakticky neodstrániteľná. Zdôraznil,
že závažnosť zásahu odporcu do jeho práva na ochranu osobnosti je o to väčšia, že právo na ochranu
zdravia a právo na súkromie, do ktorých odporca neoprávnene zasiahol, sú základnými osobnostnými

právami fyzickej osoby, ktorým každý právny štát poskytuje vysokú ochranu. Intenzita nepriaznivého
následkukonaniaodporcujevdanomprípadeveľmivysoká,pretožeuvedenýnásledokatonajmäpokiaľ
ide o zásah do práva na ochranu jeho zdravia, je nereparovateľný (poškodenie jeho zdravia nie je možné
súčasnými medicínskymi poznatkami a úrovňou medicínskej vedy trvalo odstrániť ). Intenzitu zásahu do
jeho práv podľa názoru navrhovateľa zvyšuje najmä skutočnosť, že k poškodeniu zdravia došlo v jeho

relatívne nízkom veku, keď bol na začiatku svojho profesionálneho a rodinného života. V závere ešte
dodal, že jeho právo na ochranu osobnosti bolo porušené protiprávnym zásahom, ktorého následky nie
je možné úplne odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna forma morálneho zadosťučinenia by
nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na jeho
osobnosti.

Z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že navrhovateľ
pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 02. 07. 2007 vo funkcii scrapman
s miestom výkonu práce v J. U., R. XXX a pracovný pomer doposiaľ trvá. Rovnako z výsledkov
vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ dňa 03. 10. 2007 utrpel pracovný úraz, v

dôsledku ktorého došlo k poškodeniu jeho zdravia - otvorenej luxácii pravého členka III. st., ktorá
bola riešená operačne, porušeniu funkcie pohybu v končatine, flexia plantárna a dorzálna 10st.,
k strate citlivosti pravého chodidla s parestéziami a k zlomenine tela stavca L 4 s účinkom na
statiku, s príznakmi nervového dráždenia, slabosťou svalového korzetu, ktoré zranenia spôsobili pokles
jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 5. novembra 2009 na 45 % (viď č.l.31 spisu). Z

protokolu Inšpektorátu práce Trnava o vyšetrení príčin pracovného úrazu zo dňa 17. 01. 2008 vyplýva,
že na strane zamestnávateľa došlo k porušeniu bezpečnostných predpisov, keď používaný spôsob
skladovania veľkoobjemových vriec s granulátom nebol v súlade s bezpečnostnými predpismi, pretože
vrecia na paletách boli posunuté mimo pôdorys palety, palety boli mechanicky poškodené a vrecia
neboli zaistené proti zosunutiu, čím nebola zaručená stabilita stohu a tým ohrozená bezpečnosť

a zdravie zamestnancov. Zamestnávateľom vypracovaný a vydaný skladový poriadok neobsahoval
v plnom rozsahu požiadavky na skladovanie veľkoobjemových vriec ustanovené platnými právnymi
predpismi a technickými predpismi. Zamestnávateľ nepredložil žiaden doklad, ktorým by preukázal
nosnosť drevených paliet, ktoré používal pri stohovaní veľkoobjemových vriec s granulátom. Vykonanýmdokazovaním treba považovať za nesporné, že následkom tohto pracovného úrazu sa navrhovateľ stal
od12.09.2008invalidným,pričomrozhodnutímSociálnejpoisťovnezodňa10.10.2008mubolpriznaný
invalidný dôchodok vo výške 2.568,- Sk / 85,30 eur/ a od 01. 01. 2010 vo výške 94,10 eur. Sociálnou

poisťovňou Galanta bola navrhovateľovi vyplatená náhrada za bolesť vo výške 2.541,33 eur, náhrada
za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 8.519,96 eur, náhrada nákladov spojených s liečením
vo výške 966,70 eur (viď č.l.108 spisu), úrazový príplatok za obdobie od 03. 10. 2007 do septembra
2008 spolu vo výške 51.063,- Sk / 1.693,07 eur/ a v nasledujúcom období mu bola vyplácaná mesačná
úrazová renta vo výške 212,55 eur v mesiaci september 2008, v mesiaci október 2008 až december

2009 vo výške 359 eur mesačne, v roku 2010 vo výške 370 eur mesačne a v roku 2011 vo výške 376,70
eura (č.l.109 a 110 spisu).

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti záverov súdu prvého stupňa v odporcom
napadnutej vyhovujúcej časti rozhodnutia zo dňa 14. novembra 2012 č. k. 8C/80/2010-167, ktorým
prvostupňový súd z dôvodov vyššie podrobne uvedených priznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu za

porušenie jeho práva na zdravie vo výške 20.000 eur.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej slobody.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že občiansky zákonník v § 11 priznáva každej
fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do jej osobnosti, najmä jej života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych
sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho

zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti
fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby
zákonník nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté
osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne

správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito
znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, ďalej objektívna spôsobilosť zásahu
negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením
osobnostných práv. Nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií
podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom

v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý
je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom.

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že zákon poskytuje ochranu predovšetkým životu a
zdraviu fyzickej osoby, pretože ide o základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby, označované ako

práva na telesnú integritu a jej nedotknuteľnosť. Nikto teda nemôže zasiahnuť do telesnej či psychickej
integrity fyzickej osoby a každý sa musí zdržať konania, ktorým by mohol ohroziť jej život alebo zdravie.
Telo človeka tvorí integrálnu súčasť jeho osobnosti ako právneho subjektu. Osobnosť každej fyzickej
osoby je jednotou zložky morálnej a telesnej, a preto, ak má občianske právo v rámci všeobecného
osobnostného práva chrániť osobnosť fyzickej osoby v plnom rozsahu, musí sa táto právna ochrana

nutne vzťahovať nielen na sféru morálnu, ale aj na sféru telesnú. Preto je právo na telesnú integritu
uznávané za jednu z najvýznamnejších čiastkových práv, ktoré tvoria súčasť občiansko-právnej ochrany
osobnosti ako celku. To platí aj na právnu úpravu, ktorá podľa ust. § 11 OZ právo na život a zdravie
výslovne prehlasuje za súčasť širšieho práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Z toho potom vyplývai právo na telesnú integritu (život a zdravie) ako súčasť jednotného všeobecného osobnostného práva (§
11 OZ), ktoré je svojou povahou subjektívnym občianskym právom so všetkými uvedenými pojmovými
znakmi.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka
( ďalej len OZ ) a nároky na náhradu škody za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v
zmysle § 444 OZ sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby. Občiansky zákonník v
ust. § 420 ods. 1, 2 a § 444 OZ upravuje podmienky pre priznanie a odškodnenie bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia a v ust. § 13 a nasl. OZ sú vymedzené zákonné podmienky na priznanie práva
na náhradu nemajetkovej ujmy, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo vo forme finančného
zadosťučinenia. Podľa ustálenej judikatúry (uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 31. 03. 1993,
sp. zn. 5Co/18/93) súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať preukázané, že sú
tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ
a to najmä z hľadiska intenzity trvania rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých na postavení

navrhovateľa v rodine a v spoločnosti, resp. okolnosti, ktoré majú nepriaznivé následky na zdraví
navrhovateľa. Finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je možné
priznať, ak nebude postačujúce morálne zadosťučinenie a ak došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby,
či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti
v spoločnosti v značnej miere ide vtedy, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba,

vzhľadom k povahe, intenzite, trvaniu, rozsahu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého následku,
pociťuje a prežíva ako závažnú. Základnými predpokladmi pre vznik práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ je teda protiprávny zásah do osobnostných práv fyzickej osoby,
zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v značnej miere a príčinná súvislosť medzi protiprávnym
zásahom do osobnostnej sféry a znížením najmä dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti.

Súd pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie musí predovšetkým vychádzať z celkovej povahy,
ale i z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (musí prihliadnuť k intenzite, povahe, spôsobu
neoprávnenéhozásahu,charakteruarozsahuzasiahnutejhodnotyosobnosti,trvaniunemajetkovejujmy
a pod.). Platná právna úprava neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku náhrady
nemajetkovej ujmy určuje súd, pričom výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je

predmetom voľnej úvahy súdu. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy musí súd vychádzať z dvoch
kritérií - a to závažnosti vzniknutej ujmy, pričom sa predpokladá, že čím je závažnejšia táto ujma, čo
do svojho rozsahu trvania dôsledkov a pod., tým vyššia bude aj jej náhrada v peniazoch a z okolností,
ku ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. V každom prípade však súd
musí vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu, pretože len tak je možné docieliť satisfakčnú

funkciupriznanejnáhradynemateriálnejujmyvpeniazoch,ktorousasledujeprimeranéazodpovedajúce
vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Treba ešte
dodať,žeajkeďstanovenievýškynáhradyjezozákonanavoľnejúvahesúdu,tátomusíbyťodôvodnená
a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom predvídateľných kritérií, to znamená,
ohľadne závažnosti vzniknutej ujmy a s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V

tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu
satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť,
nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani
odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť zadosťučinenie“ (satisfakciu). V neposlednom rade i

rozhodovaciačinnosťsúdovbyootázkachnemajetkovejujmymalapôsobiťpreventívno-sankčneamala
sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by vyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii
s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu.

Vychádzajúczvyššieuvedenéhojemožnézhrnúť,žepokiaľjezodpovednosťzazásahdoosobnostných

práv zodpovednosťou objektívneho charakteru (zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), je práve
otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods.
3 OZ zásadným spôsobom spoluurčujúca, to znamená, že potreba finančnej satisfakcie by mala
narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššia miera zavinenia je vždy
neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená.

S poukazom na vyššie uvedené, ak prvostupňový súd na podklade doposiaľ vykonaného dokazovania
návrhu navrhovateľa ako dôvodne podanému čiastočne vyhovel a navrhovateľovi priznal náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ vo výške 20.000 eur, jeho rozhodnutie vecne správne nieje, resp. je predčasné. Súd prvého stupňa svoj právny záver oprel vlastne o dva listinné dôkazy, a
to správu T.. W. W., psychiatra, zo dňa 02. 10. 2012 (č.l.140 spisu) a psychologické vyšetrenie L..
Q. L. zo dňa 03. 10. 2012 (č.l.141 spisu). Aj keď odvolací súd správnosť týchto listinných dôkazov

nespochybňuje, na základe nich však bez ďalšieho potrebného skutkového zistenia a následného
vyhodnotenia dôkazov postupom podľa § 132 OSP nemožno dospieť k tomu právnemu záveru, že v
danej veci boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Predčasnosť tohto záveru a nepreskúmateľnosť napadnutej časti rozhodnutia je predovšetkým v
tom, že prvostupňový súd vôbec nevykonal žiadne dokazovanie na zistenie, či v listinných dôkazoch

uvedené psychické a psychologické nálezy neboli zohľadnené už pri stanovení náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré bolo navrhovateľovi vyplatené Sociálnou poisťovňou vo výške 8.519,96
eura, ako to vyplýva z písomnej správy zo dňa 06. marca 2012 na č.l. 108 spisu, keď naviac z výsledkov
doposiaľ vykonaného dokazovania nie je sporné, že navrhovateľ sa so sociálnou poisťovňou dohodol na
30%-tnom zvýšení, čo je o 20% menej, ako umožňuje § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Aj keď nie je sporné, že k poškodeniu zdravia

navrhovateľa došlo následkom pracovného úrazu a ani to, že v príčinnej súvislosti s touto udalosťou bolo
porušenie predpisov zo strany odporcu ako zamestnávateľa (viď Protokol Inšpektorátu práce Trnava zo
dňa 17. 01. 2008 na č.l. 20 až 26 spisu), rovnako je nesporné, že tento pracovný úraz bol odškodnený v
zmysle predpisov - zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z odôvodnenia rozhodnutia v napadnutej

časti nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa s uvedenými zisteniami vyporiadal, a preto tvrdenia súdu
o preukázaní nároku navrhovateľa sú len úvahami, pretože postrádajú potrebné skutkové zistenia, z
ktorého dôvodu nie sú vôbec presvedčivé a zatiaľ ani správne. Rozhodnutie prvostupňového súdu v
odporcom napadnutej vyhovujúcej časti jednak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a jednak je aj
z nedostatku dôvodov nepreskúmateľné, keď ani nie je náležite v odôvodnení rozhodnutia uvedené,

v čom spočíva neoprávnenosť a (objektívna) spôsobilosť konania odporcu negatívne dopadnúť na
osobnosť navrhovateľa a príčinná súvislosť medzi konaním odporcu a porušením práv navrhovateľa.
Až po riadnom odôvodnení záveru o existencii neoprávneného zásahu odporcu objektívne spôsobilého
zasiahnuť do konkrétnych zložiek osobnosti navrhovateľa a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi
takým zásahom a porušením osobnostných práv navrhovateľa bude možné pristúpiť ku skúmaniu,

či navrhovateľovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bez povšimnutia
nemožno ponechať ani tú skutočnosť, že odporca nezostal pasívny po vzniku pracovného úrazu, o čom
svedčia výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania (napr. zabezpečenie VIP izby počas hospitalizácie,
rokovanie o novom pracovnom mieste dňa 31. 05. 2011).

V ďalšom konaní súd prvého stupňa doplní dokazovanie vyššie naznačeným smerom, predovšetkým
opätovne vypočuje oboch účastníkov konania, zo Sociálnej poisťovne si vyžiada kompletný spisový
materiál, ktorý bol podkladom pre vyplatenie úrazových dávok navrhovateľovi uvedených na č.l. 108
spisu za účelom zistenia, či sa navrhovateľ nároku v súdenej veci nedomáha na podklade tých istých
skutočností, čo je vylúčené, pretože ako je už vyššie podrobne uvedené, podľa ustálenej judikatúry

nároky z titulu náhrady škody na zdraví sú špeciálnymi nárokmi vo vzťahu k všeobecným nárokom
vzniknutým v režime ochrany osobnosti. Len pokiaľ by nároky za škodu dané ust. § 444 OZ neboli
dostatočnou satisfakciou za škodu na zdraví, za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, len
potomniejevylúčené,abysadotknutéosobydomáhaliďalšejsatisfakciepodľavšeobecnýchustanovení
na ochranu osobnosti. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo

dňa 21. 12. 2009 sp. zn. 30Cdo 5188/2007, ako aj Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. PLÚS 16/04, zo
záverov ktorých nesporne vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13
ods. 2 OZ a nárok na náhradu škody na zdraví za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle
§ 444 OZ sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, a preto ich nie je možné uplatniť na
základe totožných skutkových tvrdení (napr. rozsudok Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 05. 05. 2010

č.k. 1Co/2/2010). Prvostupňový súd prípadne vykoná aj ďalšie s vecou súvisiace dokazovanie, napr.
znalcom a ak bude mať preukázané, že nárok navrhovateľa je daný, až potom sa bude zaoberať jeho
formou, vychádzajúc z kritérií uvedených odvolacím súdom v dôvodoch tohto rozhodnutia. Odvolací súd
však zdôrazňuje, že finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti
je možné priznať, len ak nebude postačujúce morálne zadosťučinenie. Vykonané dôkazy postupom

podľa § 132 OSP vyhodnotí, vrátane navrhnutého dôkazu - záverečnej správy vyhotovenej Agentúrou
právno-bezpečnostných služieb (zák. č. 473/2005 Z.z.), vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie
odôvodní tak, ako mu to vyplýva z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
prvostupňový súd vyporiada so všetkými námietkami odporcu, uvádzanými v odvolaní.Pretože súd prvého stupňa vo veci rozhodol, hoci pre svoje rozhodnutie nemal dostatok dôkazov a
svojerozhodnutieneodôvodniltak,abybolopresvedčivé,odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvého

stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (ods.2), v
ktorom je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP).

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov celého konania, vrátane tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.