Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. december 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/237/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4308207243
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4308207243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu JUDr.

Veroniky Svoradovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobkyne: C. K., nar. XX. XX. XXXX,
bytom XXX XX J. J., B. XX, zast. I.. E. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX G., proti
žalovaným: 1. C. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX G., E. cesta XX, 2. C.. X. T., nar. XX. XX. XXXX,
bytom tamtiež, 3. C. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX G., X. XXX/XX, t. č. bytom E. cesta XX, XXX
XX G., 4. J. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. cesta XXX/XX, XXX XX G., o vypratanie nehnuteľností,
o odvolaní žalovaných v 1. až 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 13. marca 2012,
č. k. 6C/133/2008-175, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania m e n í tak, že žalovaní v 1. až 4.rade sú
povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni náhradu trov konania v sume 342,17 eura do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa uložil žalovaným v 1. až 4. rade
povinnosť vypratať a odovzdať žalobkyni nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, nachádzajúce sa v kat.
úz. G., obec G., okres Levice, KN-C parc. č. 1431/5 o výmere 172 m2 - zastavané plochy a nádvoria,
parc. č. 1431/6 o výmere 994 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 1431/7 o výmere 67 m2 -

zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 1431/8 o výmere 16 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č.
1434 o výmere 189 m2 - záhrady, stavbu so súp. č. XXX, nachádzajúcu sa na parc. č. 1431/5 - rodinný
dom, a to do 60 dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 143,17
eura spoločne a nerozdielne do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 126 ods. 1 a § 123 Občianskeho zákonníka a zistený
skutkový stav, na základe čoho dospel k záveru, že návrh bol podaný dôvodne, pretože výlučnou
vlastníčkou predmetných nehnuteľností je žalobkyňa a žalovaní v 1. až 4. rade predmetnú nehnuteľnosť
užívajú bez právneho dôvodu. Za preukázané považoval, že predchádzajúci vlastník M. T. umožnil

žalovaným v 1. až 4. rade bezodplatne užívať rodinný dom. Z písomného prehlásenia zo dňa 01. 03.
2005 vyvodil, že medzi M. T. ako majiteľom nehnuteľností a žalovaným v 1. rade došlo k potvrdeniu
o existencii bezodplatného právneho vzťahu užívania rodinného domu žalovaným v 1. rade a jeho
manželky - žalovanej v 4. rade, keď M. T. výslovne uviedol, že nežiada od nich platiť nájom za užívanietohto bytu. Daný právny vzťah medzi M. T. a žalovanými v 1. a 4. rade za dobu trvania vlastníckeho
práva M. T. k rodinnému domu, podľa názoru prvostupňového súdu, možno hodnotiť ako zmluvu o
výpožičke podľa § 659 OZ. Vykonaným dokazovaním za nepreukázané považoval, že medzi M. T. a

žalovanými v 1. až 4. rade, alebo medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. až 4. rade došlo k uzavretiu
nájomnej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam, ktorej základnou náležitosťou je odplatnosť a žalovaní
v 1. až 4. rade za užívanie predmetných nehnuteľností nájomné nikdy neplatili a nájomnú zmluvu
neuzavreli. Konštatoval, že v priebehu odvolacieho konania vo veci vedenej pred prvostupňovým súdom
pod sp. zn. 7C/138/2005 pred uzavretím súdneho zmieru medzi M. T. a žalovaným v 1. rade k uzavretiu

nájomnej zmluvy nedošlo, i keď sa uzavretie nájomnej zmluvy v prípade uzavretia súdneho zmieru v
uvedenom konaní predpokladalo. Žalovaný v 1. rade návrh nájomnej zmluvy, ktorý mu bol predložený,
nepodpísal, neakceptoval ho. Na základe týchto zistení dospel k právnemu záveru, že žalovaní
v 1. až 4. rade najneskôr od nasledujúceho dňa po doručení výzvy zo strany žalobkyne na vydanie
nehnuteľností, užívajú predmetné nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, bez súhlasu vlastníčky týchto
nehnuteľností, čím neoprávnene zasahujú do jej vlastníckeho práva. V závere súd uviedol, že žalovaný

v 1. rade nepreukázal, že M. T. nebol vlastníkom rodinného domu, keď z výpovede M. T. ako pôvodného
vlastníka zistil, že stavbu rodinného domu uskutočnil z vlastných finančných úspor a otec mu pri stavbe
pomáhal. V prospech neho bolo vydané stavebné povolenie aj kolaudačné rozhodnutie a žalovaní v
1. až 4. rade tým, že sa snažili v minulosti dohodnúť sa s ním na uzavretí nájomnej zmluvy ohľadne
rodinného domu, sami ho za vlastníka považovali. Konštatoval, že žalovaní nepreukázali, že by rodinný

dom bol predmetom dedičstva po zomrelých rodičoch žalovaného v 1. rade a M. T., keď naviac títo mali
postavený svoj dom a je málo pravdepodobné, že mali záujem financovať stavbu ďalšieho rodinného
domu s úmyslom stavať ho pre seba, príp. aj pre seba. Rodičia žalovaného v 1. rade, pokiaľ by sa za
vlastníkov rodinného domu považovali, mohli si usporiadať vlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti,
najmä, ak došlo k sporom medzi otcom M. T. a ním. V závere prvostupňový súd ešte uviedol, že aj keď

stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie samo o sebe nepreukazuje, ale ani nevylučuje, že osoba
v ňom uvedená je vlastníkom stavby, žalovaní v 1. až 4. rade nepreukázali žiadne právne významné
skutočnosti, ktorými by spochybnili, že M. T. bol predchádzajúcim vlastníkom rodinného domu. O trovách
konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnej žalobkyni priznal
náhradu trov konania - cestovného v ňou uplatnenej výške 143,17 eura.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1. až 4. rade, domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne
zisteného skutkového stavu, resp. dôkazy, ktoré súd vykonal, neboli vyhodnotené správne. Poukázali
na to, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami stavby rodinného domu. V dôvodoch svojho
odvolania uviedli, že vzhľadom na vek právneho predchodcu žalobkyne, M. T., tento v období výstavby

rodinného domu nemohol disponovať dostatočnými finančnými zdrojmi, aby mohol rodinný dom postaviť
výlučne sám. Zdôraznili, že rodinný dom bol stavbou rodičov žalovaného v 1. rade, ako aj právneho
predchodcu žalobkyne, tento postavili rodičia z vlastných úspor aj s pomocou t. č. už nebohého brata
G. T. a len zo zaužívaných dôvodov sa formálne uviedol do stavebného povolenia najstarší syn M.,
napriek tomu, že fakticky nebol výlučným stavebníkom tohto rodinného domu. Tvrdili, že postoj M. T.,

ktorý 25 rokov rešpektoval užívanie rodinného domu v G. na E. ulici sa radikálne zmenil v roku 2005,
pričom jeho následné konanie v snahe zneužiť svoje tzv. vlastnícke právo k rodinnému domu voči ním
bolo dôkladne premyslené, tak ako to dokazuje celý priebeh sporu od roku 2005. Ešte 1. marca 2005
M. T. vlastnoručne podpísal prehlásenie, kde ako majiteľ nehnuteľností svojím podpisom potvrdil, že
C. T. ako žalovaný v 1. rade užíva rodinný dom ako nájomca s jeho súhlasom, ale za určitých

podmienok - nájomca bude platiť všetky poplatky za byt so svojou manželkou a M. T. ako majiteľ nežiada
od nich platiť nájom za užívanie tohto bytu. Po tomto upokojujúcom prehlásení, ktorým u nich vyvolal
určitý pocit zabezpečenia bývania v rodinnom dome sa následne rozhodol konať s úmyslom zabezpečiť
si majetkový prospech a zneužiť svoje právo. Musel sa však vyporiadať s väčšinovým vlastníkom,
žalovaným v 1. rade - C. T., ktorý bol spoluvlastníkom pozemku v 3-inách o výmere 936,75 m2 a

M. T. bol len menšinovým 1/4-inovým spoluvlastníkom pozemku. Vzhľadom k tomu, že nebolo možné
pristúpiť zo strany žalovaného v 1. rade na ponižujúce a diskriminačné podmienky vyrovnania, ktoré mu
negarantovali bývanie v rodinnom dome aj s rodinou, návrh M. T. o vyrovnanie odmietol. M. T. podal
žalobu na OS Levice a v odvolacom konaní došlo k uzavretiu zmieru medzi účastníkmi konania tak,
že M. T. sa stal výlučným vlastníkom aj pozemkov s tým, že bol povinný nahradiť žalovanému v 1.

rade cenu pozemku podľa znaleckého posudku vo výške 77.000 Sk. Zásadnou a relevantnou chybou
bolo, že podmienka uzavretia nájomnej zmluvy nebola zahrnutá do písomného obsahu uzavretéhozmieru tak, aby sa nedala jedným z účastníkov zmieru zneužívať, ako sa to preukázalo konaním a
správaním žalobkyne, resp. jej právnym predchodcom. Pôvodný vlastník nehnuteľností M. T. po tom,
čo takto nadobudol vlastnícke právo nielen k rodinnému domu, ale aj k celému pozemku, kde žalovaný

v 1. rade bol 3-inový väčšinový vlastník a túto pozíciu tiež mohol ako vlastník pozemku zneužiť,
previedol už takto „očistenú“ nehnuteľnosť darovacou zmluvou na dcéru - žalobkyňu. Vyslovili názor, že
M. T. ako právny predchodca žalobkyne nejavil o vysporiadanie vlastníckeho práva 25 rokov záujem
najmä preto, že jeho matka V. T., ktorá zomrela len v roku 2003, by ako svedok výstavby rodinného
domu určite vypovedala objektívne, t.j. že išlo o stavbu rodičov, čím by jeho tvrdenia mohla vyvrátiť.

Nesúhlasili s právnym názorom prvostupňového súdu o nevykonaní opätovného dôkazu výsluchom
svedkov I.. C. D. a I.. E. D., advokátov, ktorí ich zastupovali ako účastníkov konania pri uzavretí
zmieru, tvrdiac, že okolnosti uzavretia zmieru sú v tomto prípade veľmi relevantné a súd pri takom
závažnom rozhodnutí, ako je uloženie povinnosti vypratania nehnuteľnosti, musí na ne prihliadať.
Rovnako tak bolo dôležité aj vykonanie dokazovania výsluchom svedkov X. B. a C. Y., ktoré mali
vypovedať o okolnostiach stavby rodinného domu právnym predchodcom žalobkyne. Záverom uviedli,

že vlastníctvo k celej nehnuteľnosti nadobudol právny predchodca žalobkyne za podmienok, ktoré ho
ako vlastníka nelegitimujú postupovať voči nim postupom smerujúcim k vyprataniu nehnuteľnosti. Mali
za to, že nie je možné kvalifikovať vlastnícke právo nadobudnuté právnym predchodcom žalobkyne
výlučne len formálne - na základe právoplatného uznesenia odvolacieho súdu o schválení zmieru, ale
je potrebné starostlivo skúmať okolnosti uzavretia zmieru a skutočne prejavenú vôľu účastníkov, ktorá

otázka vo vzťahu k vyprataniu nehnuteľnosti mala mať pre prvostupňový súd charakter prejudiciálnej
otázky. Súd nemal dôvod uložiť žalovanému v 1. rade ako väčšinovému spoluvlastníkovi pozemku
povinnosť vyporiadania pozemku v prospech menšinového vlastníka M. T., síce za cenu určenú
znaleckým posudkom, ale neadekvátnu skutočnej trhovej hodnote pozemku. Prvostupňový súd sa podľa
názoru žalovaných v dokazovaní nevysporiadal s právne relevantnými skutočnosťami nadobudnutia

vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobkyne, t. j. starostlivo neskúmal nielen zmier samotný,
ale aj skutkový prejav vôle účastníkov, za ktorých podmienok zmier uzavreli. Pri stanovení povinnosti
vyprataniamalskúmať,čipostupžalobkyneúmyselnenevytvorilpodmienkypredovšetkýmvpožadovaní
zaplatenia neadekvátnej trhovej ceny za nehnuteľnosť, o ktorú sa jej právny predchodca, a tobôž nie ona
sama 30 rokov vôbec nestarala, t. j. právny predchodca a ani žalobkyňa nevykonali najmenší úkon, ktorý

by bol vynaložený aspoň na minimálnu údržbu nehnuteľnosti. Oni bývajú v nehnuteľnosti 30 rokov, a nie
bez právneho dôvodu, pretože pri nasťahovaní do nehnuteľnosti bol daný súhlas právneho predchodcu
žalobkyne M. T. a v roku 2005 dokonca písomný súhlas M. T. na bezplatný nájom tejto nehnuteľnosti,
ktorý bol prezentovaný ako dôkaz súdu. Uviedli, že počas užívania nehnuteľnosti po dobu 30 rokov
vykonali okrem nutných opráv aj rekonštrukciu domu a realizovali práce, ktoré zvýšili hodnotu domu.

Majú tak legitímne právo, aby boli rešpektované ich práva, práve vzhľadom na okolnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva právnym predchodcom, resp. žalobkyňou k tejto nehnuteľnosti. Povinnosť vypratania
nehnuteľnosti, vzhľadom na takto uvedené, závažným spôsobom zasahuje do ich práv a oprávnených
záujmov a je tiež porušením základnej zásady občiansko-právnych vzťahov, pretože výkon práv a
povinností vyplývajúcich z vlastníckeho práva nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a

oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Proti rozsudku v časti o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa
zmeny tejto časti rozsudku tak, že žalovaní v 1. až 4. rade sú povinní zaplatiť jej náhradu trov konania v
sume 342,17 eura spoločne a nerozdielne do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Dôvodila tým, že účelne
vynaložené trovy konania si vyčíslila v písomnej forme, pričom si uplatnila cestovné v sume 143,17 eura

a zaplatený súdny poplatok 2x 99,50 eura, čo je spolu suma 342,17 eura.

K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadrila žalobkyňa a navrhla napadnutý rozsudok vo veci samej
ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že pokiaľ žalovaní v odvolaní napádajú nadobudnutie vlastníctva jej
právnym predchodcom a aj keď to nie je predmetom sporu, poukazuje na ust. § 70 ods. 1 Katastrálneho
zákona. Poukázala na písomné prehlásenie G. T. - otca M. T. a C. T. o tom, že povoľuje synovi T.

M. na svojom pozemku v G. č. 4458 postaviť rodinný dom. Z tohto listinného dôkazu jednoznačne
vyplýva, že M. T. bol legálne zapísaný v listinách preukazujúcich výstavbu a financovanie rodinného
domu súp. č. XXX na parc. č. 1431/5. Po kolaudácii bol predmetný rodinný dom pripravený na bývanie
v 100%-nom stave, tento bol zariadený aj nábytkom a M. T. pri väčších sviatkoch v tomto rodinnom
dome aj prebýval. Nie M. T., ale jeho rodičia, resp. jeho matka v roku 1978 alebo 1979, bez jeho

vedomia navrhli žalovanému v 1. rade s manželkou bývanie v rodinnom dome a M. T., jej právnypredchodca, bol postavený pred hotovú vec. Matka totiž uviedla, že ak tam nepôjde bývať C. T., tak štát
tam nasťahuje cigánov. Ako vyplýva z výpovede žalovanej v 4. rade v zápisnici z 22. 06. 2009 (J. T.),
táto pri rozhovoroch s M. T., jej právnym predchodcom, sa zaujímala o riešenie problému vlastníckeho

vzťahu k rodinnému domu, čím potvrdila, že mala vedomosť o nespochybniteľnom vlastníckom práve
M. T. a jeho dispozičnom práve k rodinnému domu súp. č. XXX. Aj v konaní pred OS Levice, č.
k. 7C/138/2005-42 a následným odvolacím konaním pred KS v Nitre, č. k. 5Co/170/2006-59 bolo
preukázané nespochybniteľné vlastnícke právo M. T. k rodinnému domu súp. č. XXX a k rozhodnutiu
KS v Nitre o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k pozemkom súdnym zmierom sa

vyjadrovať nechce, lebo toto rozhodnutie je právoplatné. Uviedla, že svedok M. T. vo svojej svedeckej
výpovedi sa nevyjadril tak, že výslovne súhlasil s tým, aby žalovaný v 1. rade a jeho rodina bezodplatne
užívali rodinný dom súp. č. XXX na neurčitú dobu. Práve tento svedok potvrdil, že po konflikte so
žalovaným v 1. rade pre nejaké papiere od rodinného domu, ktoré boli uložené v predmetnom rodinnom
dome a odporca v 1. rade mu bránil prístup k nim, už nemal v úmysle uzatvárať so žalovaným
v 1. rade žiadne dohody. Aj keď mal v úmysle sa s bratom pokonať, o čom svedčí aj prehlásenie z 01.

03. 2005, žalovaný v 1. rade pri tomto výstupe povedal, že nech dá dom prepísať na koho chce. Až po
tomto konflikte sa M. T. rozhodol riešiť situáciu súdnou cestou a následne prevodom nehnuteľnosti na
ňu. Ďalej uviedla, že aj svedkovia I.. C. D. a I.. E. D. zhodne vypovedali, že tento neistý právny stav
bude do budúcna riešený nájmom s tým, že bude uzatvorená písomná nájomná zmluva na dobu určitú 3
rokov, počas ktorých sa skonzumuje finančná suma 77.000 Sk, no vypracovaný návrh nájomnej zmluvy

I.. D. žalovaný v 1. rade odmietol podpísať. Jej právny predchodca túto nájomnú zmluvu akceptoval
v plnom rozsahu svojím podpisom. Má za to, že žalovaný v 1. rade nepodpísaním nájomnej zmluvy
prelomil zákonnú ochranu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vyslovila presvedčenie, že súd
prvého stupňa jednoznačne v konaní postupoval podľa uznesenia odvolacieho Krajského súdu v Nitre,
sp. zn. 9Co/121/2010, a preto podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec je vrátená na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní
(§ 214 ods. 1 OSP) dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej je
treba ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP potvrdiť a v časti náhrady trov konania

podľa § 220 OSP zmeniť.

Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

Vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom. Zákon vymedzuje základné subjektívne

oprávnenia vlastníka, ktoré môže vykonávať pri výkone vlastníckeho práva. Vlastníctvom alebo
vlastníckym právom treba rozumieť právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať, požívať plody veci a jej
úžitky a nakladať s ňou vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej
veci a ktoré smeruje voči všetkým (pôsobí erga omnes). Uvedené práva vlastníka platia pre každého
vlastníka, pretože ústavné právo ani zákon nerozlišuje medzi druhmi a formami vlastníctva. Vlastnícke

právo má u každého vlastníka rovnaký zákonný obsah a požíva rovnakú ochranu.

Základnou podmienkou úspechu vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva (aktívna
legitimácia). Preukázaním vlastníckeho práva nemusí byť nárok na ochranu opodstatnený len vtedy, ak
žalovaný má právo na užívanie veci alebo na zasahovanie do vlastníckeho práva na základe platnej
zmluvy, vecného bremena alebo iných skutočností. Základným predpokladom úspešnosti žaloby na

vydanie veci je, že sa vec neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka.

V súdenej veci sa žalobkyňa svojou žalobou, písomne zmenenou dňa 19. marca 2009, ktorú zmenu
súd uznesením zo dňa 25. 03. 2009, č. k. 6C/131/2008-63 pripustil, voči odporcom v 1. až 4. rade
domáhala vypratania nehnuteľností, vedených na Správe katastra Levice v kat. úz. G., zapísaných na
LV č. XXXX ako parcela č. 1431/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 172 m2, na nej postavená

stavba - dom súp. č. 216, parcela č. 1431/6 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 994 m2, parcelač. 1431/7 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 67 m2, parcela č. 1431/8 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 16 m2 a parc. č. 1434 - záhrady o výmere 189 m2. V žalobe uviedla, že predmetné
nehnuteľnosti nadobudla darovacou zmluvou, vklad ktorej bol povolený Správou katastra Levice pod

č. V- 3210/07 zo dňa 02. 08. 2007 od svojich rodičov, avšak napriek svojmu výlučnému vlastníctvu
predmetných nehnuteľností, tieto ona neužíva, ale ich bez právneho titulu užíva odporca, ktorý jednak
odmieta podpísať nájomnú zmluvu o nájme predmetných nehnuteľností a nerešpektuje ani výzvu na
dobrovoľné vypratanie nehnuteľností.

Vo veci súd prvého stupňa prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 8. februára 2010, č. k. 6C/133/2008-82 v

spojení s uznesením č. k. 6C/133/2008-88 zo dňa 9. februára 2010 tak, že žalobu ako predčasne podanú
zamietol, majúc za to, že žalobkyňa ako vlastníčka predmetných nehnuteľností neuniesla dôkazné
bremeno svojich tvrdení o tom, že žalovaní v 1. a 4. rade a odvodene aj žalovaní v 2. a 3. rade
nepožívajú ochranu držby týchto nehnuteľností. S poukazom na zistenie, že žalovaní v 1. rade a 4.
rade nehnuteľnosti od 07. 10. 1978 oprávnene neprerušene, dobromyseľne a pre svoju potrebu
mali v držbe, užívali a vo výkone tohto práva im osoby, ktoré mohli mať právny záujem na držbe alebo

užívaní nehnuteľnosti nebránili, dospel k záveru, že títo ku dňu 07. 10. 1988, najneskôr však dňom 01.
01. 1992 vydržali právo doživotného užívania predmetných nehnuteľností podľa § 151o ods. 1 druhá
veta v spojení s ustanovením § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za podporný pre tento právny
záver považoval výslovný súhlas právneho predchodcu žalobkyne a brata žalovaného v 1. rade M. T. s
výkonom držby užívaním a požívaním nehnuteľností žalovanými v 1. až 4. rade, a to bez ohraničenia

doby trvania držby nehnuteľností.

V dôsledku včas podaného odvolania žalobkyňou, Krajský súd v Nitre ako súd odvolací

svojím uznesením zo dňa 25. júna 2010, č. k. 9Co/121/2010-103 napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa pre nesprávne právne posúdenie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a vec vrátil tomuto súdu
na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia okrem iného odvolací súd uviedol, že právne závery

prvostupňového súdu o vydržaní práva spoločného doživotného užívania predmetných nehnuteľností
žalovanými v 1. a 4. rade ku dňu 07. 10. 1988, najneskôr dňom 01. 01. 1992 a od tohto práva odvodené
právo aj pre žalovaných v 2. a 3. rade nemajú zákonný podklad, ani oporu vo vykonanom dokazovaní,
a to aj napriek nespornému, že žalovaní v 1. a 4. rade predmetné nehnuteľnosti užívajú od uzavretia
manželstva v roku 1978, pretože je rovnako nesporné, že v čase nasťahovania sa do nehnuteľnosti

mali vedomosť o tom, že výlučným vlastníkom rodinného domu súp. č. XXX bol právny predchodca
žalobkyne M. T.. Rovnako za nesporné bolo treba považovať aj skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol
spolu s právnym predchodcom žalobkyne na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 25. 10. 2004,
č. 12D/116/2004, Dnot 22/2004 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností vedených Správou katastra
Levice, nachádzajúcich sa v kat. úz. G., zapísaných na LV č. XXXX (t. č. na LV XXXX) ako parcela

č. 1431/5 - zastavaná plocha o výmere 172 m2, parcela č. 1431/6 - zastavaná plocha o výmere 994
m2, parcela č. 1431/7 - zastavaná plocha o výmere 67 m2 a parcela č. 1431/8 - zastavaná plocha o
výmere 16 m2 v podieloch 3 a 1, ktoré bolo rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 3. marca 2006
v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. januára 2007, č. k. 5Co/170/2006-59 súdom
zrušené a vyporiadané tak, že výlučným vlastníkom uvedených nehnuteľností sa stal právny predchodca

žalobkyne, ktorý bol zaviazaný vyplatiť žalovanému v 1. rade protihodnotu jeho spoluvlastníckeho
podielu vo výške 77.000,-Sk, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Práve táto skutočnosť, podľa
názoru odvolacieho súdu, jednoznačne vyvrátila právny názor prvostupňového súdu o neprerušenom,
dobromyseľnom užívaní nehnuteľností žalovanými.

Ak súd prvého stupňa, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu v jeho skoršom rozhodnutí, po

doplnení dokazovania napadnutým rozsudkom žalobe ako dôvodne podanej z dôvodov v ňom podrobne
uvedených vyhovel, jeho rozhodnutie je vecne správne. Je totiž nesporné, že žalobkyňa je výlučnou
vlastníčkou predmetných nehnuteľností, keď tieto nadobudla, ako to vyplýva z LV č. XXXX (č. l. 5
spisu) darovacou zmluvou, vklad ktorej bol povolený Správou katastra Levice dňa 02. 08. 2007 pod
č. V-3210/07. S poukazom na ustanovenie § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), podľa ktorého údaje
katastra sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak, treba mať za to, že tvrdenia žalovaných, že právny
predchodca žalobkyne nebol vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. G., ktorejsúčasnou výlučnou vlastníčkou je žalobkyňa, sú bez právnej relevancie. Predmetné listinné dôkazy
(LV, stavebné a kolaudačné rozhodnutie, písomné prehlásenie otca žalovaného v 1. rade a právneho
predchodcu žalobkyne na č. l. 33, 169a a 209 spisu), ale aj správanie žalovaných v 1. a 4. rade v

tom, že stále jednali s M. T. - právnym predchodcom žalobkyne dokazuje, že M. uznávali za vlastníka
nehnuteľností, vypratania ktorých sa žalobkyňa domáha. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa
má za to, že žalovaní nepreukázali svoje tvrdenia, že právny predchodca žalobkyne nebol výlučným
vlastníkomrodinnéhodomu.Ajzvýpovedežalovanéhov1.radenapojednávanídňa01.02.2006voveci
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7C/138/2005 je nesporné, že vlastnícke právo M. T. k stavbe - domu

uznával a ani v dedičskom konaní po ich nebohom otcovi G., po ktorom sa dedičské konanie viedlo pod
sp. zn. 12D/116/2004 a skončilo vydaním Osvedčenia o dedičstve pod č. 12D/116/2004, D not 22/2004
zo dňa 25. 10. 2004 žalovaný v 1. rade nenamietal, resp. nežiadal do dedičstva zaradiť ako aktívum
okrem nehnuteľností vedených ako parc. č. 1432/1, 1441,1442 a 1446 aj rodinný dom. Z uvedeného bolo
preto treba dospieť k jednoznačnému právnemu záveru, že vlastníkom stavby - rodinného domu bol M.
T., ktorý ako vlastník predmetnú nehnuteľnosť previedol na žalobkyňu, čím sa stala žalobkyňa aktívne

legitimovanou na podanie žaloby o vypratanie predmetnej nehnuteľnosti. V zmysle § 123 Občianskeho
zákonníka je totiž vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, a teda žalobkyňa ako vlastníčka je oprávnená domáhať
sa ochrany svojho vlastníckeho práva okrem iného predovšetkým tým, aby jej vlastníctvo vydal ten, kto
jej ho neoprávnene zadržuje - v tomto prípade žalovaní v 1. až 4. rade.

Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, že právny vzťah medzi M.
T. a žalovanými v 1. až 4. rade (za dobu jeho trvania vlastníckeho práva k rodinnému domu) možno
hodnotiť podľa svojej povahy ako zmluvu o výpožičke podľa § 659 Občianskeho zákonníka. Je tomu
tak preto, že išlo o bezodplatné užívanie - nebol preukázaný nájomný vzťah ani medzi pôvodným
vlastníkom a žalovanými a ani medzi žalobkyňou a žalovanými, ktorého podstatnou náležitosťou je jeho

odplatnosť. Potom platí, že vec sa musí vydať na požiadanie. Je nesporné že žalobkyňa písomne
vyzvala žalovaného v 1. rade dňa 14. 08. 2007 (č. l. 6 spisu), aby nehnuteľnosť vypratali v lehote do
31. 10. 2007, čo doposiaľ žalovaní neurobili a ani neakceptovali snahu o iné právne usporiadanie týchto
vzťahov, napr. uzavretím nájomnej zmluvy. Na základe týchto zistení možno potom dospieť k záveru, že
návrh na vypratanie nehnuteľnosti bol podaný dôvodne.

K obrane žalovaných v 1. až 4. rade, že ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka stanovuje, že výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd
uvádza, že výkon (realizáciu) subjektívnych práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov možno
vnímať ako právo každého správať sa (konať či nekonať) spôsobom, ktorý mu umožňuje zákon alebo

ktorý vyplýva zo zmluvy či z rozhodnutia štátneho orgánu, a možnosť domáhať sa svojich práv. Výkon
práva alebo povinnosti však predpokladá existenciu takéhoto práva či povinnosti. To znamená, že aby
určitý subjekt mohol svoje subjektívne právo vykonať (či vykonávať), musí ho mať. I keď je v súdenej
veci nesporné, že žalovaní v 1. a 4. rade predmetné nehnuteľnosti užívajú od uzavretia manželstva v
roku 1978 a žalovaní v 2. a 3. rade od svojho narodenia, rovnako je nesporné, že neosvedčili žiadny

právny titul, na základe ktorého by mali právo nehnuteľnosť užívať. Ich ochrana, napr. povinnosť vypratať
predmetnú nehnuteľnosť až po zabezpečení náhradného bývania by mohla byť dôvodná len v prípade,
ak by preukázali zákonné dôvody o oprávnenosti držby nehnuteľnosti. Keďže dobromyseľnosť držby
nepreukázali, nemôžu požadovať viac práv, ako má vlastník. Nakoniec aj oprávnený držiteľ má voči
vlastníkovi jedinú povinnosť - vec mu vrátiť. Vlastníkov nárok je totiž klasická reivindikácia, to znamená,

že vlastníkovi dáva právo na vrátenie veci, pokiaľ ju jej držiteľ ešte má a v tom stave, v akom v dobe,
keď o jej vrátenie požiadal.

Pre vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
uvedenými súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

V žalobkyňou napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania, prvostupňový súd síce správne
právne vec posúdil podľa § 142 ods. 1 OSP, len nesprávne v napadnutom rozhodnutí určil ich výšku.Z písomného vyčíslenia trov konania žalobkyňou na č. l. 143 až 154 spisu vyplýva, že žalobkyňa si
uplatnila trovy konania v celkovej výške 342,17 eura, pozostávajúce z cestovného vo výške 143,17
eura (ktoré jej súd priznal) a za zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 99,50 eura a za podané

odvolanie proti skoršiemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa taktiež vo výške 99,50 eura. Vychádzajúc z
rozhodnutia prvostupňového súdu v napadnutej časti je zrejmé, že išlo len o zjavné pochybenie, keď
prvostupňový súd si zrejme nepovšimol, že žalobkyňa si okrem cestovného, ktoré je vyčíslené na č. l.
143 spisu, žiadala aj náhradu za zaplatené súdne poplatky, vyčíslenie ktorých je na č. l. 144 spisu. Z
uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej

sa náhrady trov konania podľa § 220 OSP zmenil tak, že žalovaným v 1. až 4. rade uložil povinnosť
zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni náhradu trov konania v sume 342,17 eura, a to do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich
náhradu nežiadala.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.