Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. december 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/325/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214205843
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7214205843.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu : J. U., nar. XX.X.XXXX, bytom
Z. K.., U. V., zast. advokátom JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, so sídlom Floriánska 16, Košice,
proti žalovanému : Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812
25 Bratislava, v konaní o náhradu škody vo výške 1 726,51 € s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 41C/43/2014-166 z 18.3.2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť

žalobcovi 1 726,51 € s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 1 726,51 € od 25.1.2014
do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania
žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 467,32 na
účet právneho zástupcu žalobcu R.. T. Y., advokáta, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice II domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1
726,51 € a úroku z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1 726,51 € od 22.6.2013 do zaplatenia, a

to titulom náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím v zmysle zák.č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.
Súd citoval § 6, § 7, § 15 zák. č. 514/2003 Z.z., čl. 46 ods.3 Ústavy SR, § 17, § 18 cit. zák. a dôvodil, že v
súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola
vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym

orgánom v zmysle zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Rozhodovanie súdov
podľa tohto zákona sa ustálilo medziiným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadné právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver,
že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené , alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má
pri splnení ďalších zákonných predpokladov , podľa § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadné právo na

náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti
s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady
na trovy nutnej obhajoby (viď bližšie R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sadospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna
prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z.
Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa

nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní
porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného
orgánom verejnej moci, je výsledok tohto konania.
Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o

väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu (§18 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z.).
Konštatoval, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bolo odčinená (viď bližšie rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4M Cdo 15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu SR zo 6.decembra 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov
SR). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z
analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným

rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.
Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.
Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri začatá trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

V zmysle § 4 ods. l písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak. V zmysle § 4 ods. l písm. b) tohto zákona koná vo veci náhrady škody Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán

Policajného zboru. V zmysle § 4 ods. l písm. f) tohto zákona koná vo veci náhrady škody Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (v odkaze
pod čiarou je uvedený § 38 zákona č. 151/2003 Z.z. o prokuratúre) v občianskom súdnom konaní, v
trestnom konaní alebo v správnom konaní.
Žalobca za nezákonné rozhodnutie označil Uznesenie o vznesení obvinenia Prezídia PZ, Úradu boja

proti organizovanej kriminalite, odboru Východ, ČVS: PPZ-86/BOK-VY-2010 zo dňa 16.6.2010, ktorým
mu bolo vznesené obvinenie pre skutok vyšetrovateľom kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti
formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 344 ods. l písm. d) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť
spôsobom uvedeným vo výroku predmetného uznesenia.
Čo sa týka určenia , ktorý orgán v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z. v znení ostatnej zmeny zákona platnej

a účinnej od 1.1.2013, koná v mene štátu vo veci náhrady škody, prvostupňový súd sa v celom rozsahu
stotožňuje so stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 16.8.2013 sp.zn. XV/5 Spr 110/13-2
29.7.2013 vovecipredbežného prerokovanianárokunanáhraduškodypodľazákč.514/2003Z.z.,ktoré
sa v súdnom spise nachádza na č. 88-92 a zároveň l. stupňový súd konštatuje, že zákon je koncepčne
vystavaný tak, že vo vzťahu k oblasti výkonu verejnej moci, ktorým je trestné konanie, upravuje a

osobitne zodpovednosť orgánov verejnej moci za škodu v trestnom konaní. Uvedené sa prejavuje
okreminéhoajvymedzenímokruhuorgánovkonajúcich vmeneštátu vprípadezodpovednostizaškodu
spôsobenúvtrestnomkonanív§4. Koncepčnevychádzaznenie§4zozásady,žeorgánomkonajúcimv
mene štátu je orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal alebo ktorého nesprávnym úradným postupom
škoda vznikla. Už za účinnosti pôvodnej právnej úpravy v § 4 (t.j. pred 1. januárom 2013) sa súdy

vysporiadalisotázkoupríslušnostiorgánovverejnejmocizaškoduspôsobenúvtrestnomkonaní,pričom
z rozhodovacej činnosti súdov možno bez ďalších pochybností vyvodiť záver, že zodpovednosť za škodu
vzniknutú v prípravnom konaní nesie vyšetrovateľ a prokurátor, pričom na tomto fakte nič nemení ani
prípadné oslobodenie obžalovaného spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania súdom a pod.
Tento záver vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 194/2010 (citujem

„na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený
podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj prokurátor.
Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto
ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, akoaj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom -
ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených

orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý“). Pri rozhodovaní, ktorý orgán
koná v mene štátu vo veci náhrady škody v zmysle zák.č.514/2003 Z.z., v tomto prípade, súd prihliadal
na predmetný rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.3.2011.
Vychádzajúc z uvedeného a zo skutočnosti, že prokurátorka Generálnej prokuratúry SR nevyhovela
sťažnosti žalobcu voči vznesenému obvineniu žalobcu , Generálna prokuratúra je tým subjektom, ktorý

zastupuje štát - SR v konaní o náhradu škody v tomto konaní. Súčasne prvostupňový súd poukázal
na Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z. ), ktorú podal žalobca na
Generálnej prokuratúre SR, v dôsledku čoho sa Generálna prokuratúra stala orgánom verejnej moci
konajúcim v danom prípade za štát.
Titulom trov právneho zastúpenia tak žalobca svojim obhajcom uhradil v súvislosti s hore uvedenou
trestnou vecou celkove sumu 1 726,51 (180 € R.. Y. V. + 1 546,59 € R.. T. Y.). Uvedená finančná

čiastka predstavuje pre žalobcu majetkovú ujmu.
V konaní mal súd ďalej preukázanú aj tú skutočnosť, že voči žalobcovi bolo Uznesením Prezídia PZ ,
Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ č.PPZ-86-Bok-VZ-2010 zo dňa 16.6.2010
vznesené obvinenie z dôvodov uvedených vo výrokovej časti uznesenia, žalobca voči predmetnému
uzneseniu podal opravný prostriedok - sťažnosť, ktorá bola prokurátorkou Generálnej prokuratúry SR

zamietnutá, rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. 1T/45/2010-605 zo dňa 12.5.2011 bol žalobca
zo skutku, ktorý mu bol kladený za vinu uznaný vinným a následne rozsudkom Krajského súdu Košice
sp.zn. 8To/69/2011-694 zo dňa 16.1.2012 bol žalobca spod obžaloby oslobodený.
Podľa súdnej praxe zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe),

bola odčinená. Systematickým a extenzívnym výkladom súdna prax dospela k záveru, že ak došlo
k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky z 23.2.1990 sp.zn. 1Cz 6/90, publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.6.1993 sp.zn. 1Cdo
53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník
1994).
S poukazom na zistený skutkový stav a citované zákonné ustanovenia a vyššie uvedenú súdnu prax,

súd vyhodnotil, že žaloba je podaná dôvodne, v danom prípade boli splnené všetky hmotnoprávne
podmienky pre priznanie náhrady škody v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z., trovy právneho zastúpenia
v trestnom konaní vyúčtované obhajcami žalobcu sú v súlade s vyhl.č. 655/2004 Z.z., a účelne
vynaložené v zmysle § 18 zák.č. 514/2003 Z.z. Preto súd vyhovel žalobe a zaviazal žalovanú k
zaplateniu sumy 1 726,51 € titulom vynaložených trov konania v trestnom konaní žalobcu jeho obhajcom

tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Súdpriznalžalobcoviúrok zomeškania vovýške5,25%zosumy 1726,51€od25.1.2014dozaplatenia
tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu
zamietol (6 mesačná doba po 24.1.2014).
Súd však priznal žalobcovi trovy konania v celkovej sume 467,32 € , ktoré pozostávajú zo zaplateného

súdneho poplatku za návrh v sume 20 € a z trov právneho zastúpenia vo výške 447,32 € za 5 úkonov
právnej pomoci ( počítaných z hodnoty veci v sume 1 726,51 €, pri tarifnej odmene 81,33 € za jeden
úkon právnej pomoci), a to: príprava a prevzatie zastúpenia 22.4.2013 v sume 81,33 €, návrh na začatie
konania 21.2.2014 v sume 81,33 €, účasť na pojednávaní dňa 5.9.2014 v sume 81,33 €, účasť na
pojednávaní dňa 21.1.2015 a účasť na pojednávaní dňa 18.3.2015 + režijný paušál 1x 7,81 € (rok

2013), 2x 8,04 € (rok 2014) a 2x 8,39 € (rok 2015). V prejednávanej veci súd nepriznal žalobcovi trovy
právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej pomoci, a to porada v advokátskej kancelárii 5.9.2014 v
sume 40,67 €, podanie vo veci 9.1.2015 v sume 81,33 €, porada v advokátskej kancelárii 21.1.2015
v sume 40,67 €, podanie vo veci 21.1.2015 v 81,33 € a porada v advokátskej kancelárii 18.3.2015 v
sume 40,67 €, a to z dôvodu, že právny úkon - porady s klientom v prejednávanej veci v deň termínu

pojednávania nepovažuje súd za účelne vynaložené, jedná sa o vec skutkovo a právne menej
náročnú. A čo sa týka ďalších úkonov ako podanie vo veci dňa 9.1.2015 a 21.1.2015, nejde o podania
podľa § 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.V podanom odvolaní žiadal žalovaný zastúpený Generálnou prokuratúrou SR, aby so zreteľom na
gramatický výklad ust. § 4 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o prerušení trestného stíhania, odmietnutí
obžaloby, podmienečného zastavenia trestného stíhania, prípadne vydania trestného rozkazu, v súlade

s § 243 ods.1 zák. č. 301/2005 Z.z. pri obžalobe podanej na súde a z hľadiska predbežného prejednania
obžaloby môže senát postúpiť vec inému súdu, inému orgánu, zastaviť trestné stíhanie, postúpiť
vec samosudcovi, prípadne nariadiť hlavné pojednávanie, preto dospel k záveru, že išlo o prípravné
konanie, ktoré bolo zákonné. Tri subjekty zodpovedajú za škodu vtedy a to Ministerstvo vnútra, GR
SR a Ministerstvo spravodlivosti a to vtedy, ak súd prijme obžalobu (vytýči sa hlavné pojednávanie,

prípadne vydá trestný rozkaz a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal podanú obžalobu...). Odkázal
na judikatúru, najmä na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 17Co/11/2010 a iné (napr.
16Co/121/2011 zo 21.7.2011). Ak teda Okresný súd Košice II vec nesprávne právne posúdil napriek
platnejaúčinnejprávnejúprave,konalvmeneštátusGenerálnouprokuratúrouSRaniesMinisterstvom
spravodlivosti SR, preto uvedený subjekt nezodpovedá a žiadal zmeniť a žalobu zamietnuť. O.i. namietal
aj ostatnú novelu zák. č. 514/2003 Z.z., kedy je sporné, ktorý orgán je oprávnený konať v mene

Slovenskej republiky v prípade (účinnej od 1.1.2013), ak titulom na náhradu škody je uznesenie o
vznesení obvinenia.
Pre prípad, ak krajský súd nereflektuje na odvolanie a potvrdí napadnuté výroky rozsudky súdu prvého
stupňa, žiadajú pripustiť dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku, lebo ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu z hľadiska procesu a to, či procesný zástupca žalovaného považuje otázku

oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu § 4 ods.1 a ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z.,
keďže aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a nie je zjednocujúce stanovisko, ktoré by vyriešilo
predmetný právny problém.

Odvolal sa aj žalobca, čo do výroku o trovách konania (nepriznaná náhrada za porady) a žiadal výrok

zmeniť a priznať aj tieto trovy konania.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal právny zástupca žalobcu potvrdiť rozsudok ako vecne
správny, nežiadal priznať trovy konania.
Podľa ust. § 4 ods.1 písm.f/ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa §

3 ods.1, koná v mene štátu „generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán
podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní“.
V prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení
obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie Generálnej
prokuratúry SR konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Z tohto hľadiska žalovaným namietaný vnútorný rozpor medzi tým, že uznesenie o vznesení
obvinenia ako nezákonné rozhodnutie nevydal prokurátor, a preto nemohol priamo spôsobiť škodu je
potrebné výkladom preklenúť tak, že prokurátor svojím aktívnym konaním, t.j. zamietnutím sťažnosti a
podaním obžaloby, zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok

dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec; preto právna úprava
nezakotvuje v ust. § 4 ods.1 písm.f/ zák. č. 514/2003 Z.z. ako kritérium na založenie oprávnenia
Generálnej prokuratúry konať za štát v konaní o náhradu škody skutočnosť, že prokurátor nezákonné
rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní; k spôsobeniu škody v tomto prípade
zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že nevyužijúc svoju

kompetenciu nezákonné rozhodnutie nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec,
teda osvojí si závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu. Zákonodarca
však kritéria založenia oprávnenia konať v jeho mene v konaní o náhradu škody spôsobenej týmto
rozhodnutím s účinnosťou od 1.1.2013 stanovil jednoznačne v prospech Generálnej prokuratúry a bez
ohľadu na skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie nevydal priamo prokurátor (z rozsudku KS Banská

Bystrica sp.zn. 17Co/984/2013, zo dňa 26.2.2014).
Žalobca bol právoplatným rozhodnutím súdu oslobodený spod obžaloby podanej prokurátorom. Trestné
stíhanie pred súdmi sa koná na podklade obžaloby. Podľa ust. § 231 písm.a/ Tr.por. „Iba prokurátor
je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu“. Trestný poriadok síce obžalobu expresis verbis
nedefinuje ako rozhodnutie, avšak právna doktrína definuje obžalobu ako rozhodnutie sui generis. Z

logického výkladu musia obžalobu považovať za rozhodnutie, nakoľko iba na jej podklade sa začína
samotné konanie pred súdom. Uvedené vyjadrenie aj zásada „Nemo iudex sine actore - Niet sudcu bez
žalobcu“.Rozhodujúcim kritériom z hľadiska určenia, ktorý z orgánov je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim
v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody (viď rozsudok NS SR, sp.zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.3.2011). Návrh na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody podal u žalovaného, teda na Generálnej prokuratúre SR dňa
19.6.2013.
Pasívne legitimovaným účastníkom konania v prejednávanom prípade ako aj v obdobných prípadoch
je vždy štát, teda Slovenská republika. Procesnými ustanoveniami je potom upravené, ktorý orgán
štátu je oprávnený v tej ktorej veci v mene štátu konať, keď hmotnoprávne ustanovenia ustanovujú štát

za zodpovedný subjekt, ktorý za podmienok ustanovených zákonom zodpovedá za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Je absolútne neprijateľné, aby v právnom
štáte dochádzalo k neustálemu negatívnemu kompetenčnému konfliktu jednotlivých orgánov konajúcich
na úseku trestného konania, keď ani jeden z príslušných orgánov nedokáže vzájomne jednoznačne
vyriešiť otázku, ktorý z nich je príslušným orgánom oprávneným konať v mene štátu. „V prípade, ak
žalujúcastranasíceštátnyorgán,ktorýmázaštátkonať,označí,aleuplatnenýnárokdopôsobnostitohto

štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym
subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ust. § 21 ods.4 veta prvá O.s.p.
vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred
súdom konal ako štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická
osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom“ (z

uznesenia NS SR sp.zn. 6Cdo/149/2011). Mali za to, že súd sa vysporiadal s námietkami odporcu a
postupoval správne, keď viedol konanie s pôvodne označeným odporcom, resp. s orgánom, ktorý za
odporcu konal. K odvolaniu pripojil navrhovateľ aj rozsudok KS Banská Bystrica zo 26.2.2014, sp.zn.
17Co/984/2013.

Odvolací súd postupom podľa § 214 ods.1 O.s.p. nariadil odvolacie pojednávanie, bez účasti a
neprítomnosti žalovaného prejednal vec na odvolacom pojednávaní (§ 101 ods.2 a § 211 O.s.p.),
preskúmal rozsudok podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. a zistil, že rozsudok je vecne správny a je treba súhlasiť
s dôvodmi rozsudku v celom rozsahu podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p., na čom nič nemenia ani skutočnosti
uvedené v odvolaní a to aj vo výroku o náhrade trov konania.

Odvolací súd konštatuje, že so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní žalovanej sa už vyporiadal
súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia a netreba už k týmto nič dodať, lebo odvolací súd sa s týmito
dôvodmi stotožňuje (účastníci nenavrhli nové dôkazy podľa § 120 ods.4 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok podľa svojho § 1 upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovanie zákonov na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

Podľa ustálenej súdnej praxe súd musí v odôvodnení rozhodnutia podľa § 157 ods.2 O.s.p. uviesť,

pri každej jednotlivej preukázanej skutočnosti (skutkových zistení) stručne a jasne uviesť, ako k tomu
záveru dospel, teda z akých dôkazov podľa jeho názoru a záver, či vyplýva z vykonaných z vykonaných
dôkazov, ako tieto dôkazy podľa § 132 - § 135 O.s.p. hodnotil a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam v prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, a tieto

preukázanéskutočnosti,t.j.skutkovézisteniajepotrebnépremietnuťdozáverovoskutkovomstaveveci,
ktorý stručne a výstižne vyjadruje podľa § 153 ods.1 O.s.p. a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie.

Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona
alebo iného právneho predpisu vychádzal a ako ho prípadne vyložil, či a aké majú účastníci na základe

zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti
a ako bolo preto treba vec rozhodnúť.

Odvolací súd aj keď neboli v odvolaní označené vady konania posudzoval aj odvolací dôvod podľa §
205 ods.2 písm.b/ O.s.p., lebo podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvého stupňa
pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného
rozhodovania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo
v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie súbez ďalšieho, ale iba vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vo všetkých výrokoch podľa názoru odvolacieho súdu je rozsudok vecne správny, jeho dôvody sú
presvedčivé a odvolací súd na dôvažok dopĺňa dôvody rozsudku súdu prvého stupňa o ďalšie, ktoré
považuje za primerané konštatovať:

Zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov ako aj rovnosť medzi

účastníkmi vyplývajúca z § 18 O.s.p. znamená, že súd musel vychádzať z ustálenej súdnej praxe, avšak
nie so zameraním na poškodenie práv žalobcu, ale so zameraním, aby pri eventuálnom preukázaní
nároku jeho vec sa vyriešila rýchlo a na základe procesného postupu stanoveného OSP v súvislosti so
zabezpečením výchovy na zachovávanie zákonov a na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam
iných osôb. Podľa názoru odvolacieho súdu pripojený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp.zn. 17Co/984/2013 reaguje aj na špecifickú procesnú otázku v odvolacích dôvodoch nastolenú,

ktorú správne a zákonne vyriešil aj súd prvého stupňa. V podobnej veci (ide o iného žalobcu, avšak
žalovaná je Slovenská republika, za ktorú konala Generálna prokuratúra SR so sídlom v Bratislave),
so zreteľom na trestné konanie bol v uvedenom rozsudku prijatý logický záver, že zmena právnej
úpravy účinného od 1.1.2013 v zák. č. 514/2003 Z.z., v súvislosti s § 21 ods.4 prvá veta O.s.p., podľa
ktorej za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitným predpisom

alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu, pričom pri absencii žiadneho
prechodného ustanovenia, ktorý jej ustanovenia by sa mali aplikovať od okamihu ich účinnosti, teda od
1.1.2013 podľa zák. č. 412/2012 Z.z. znamená pri nezákonnom rozhodnutí z hľadiska posudzovania
zodpovednosti; musí sa pri vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané povereným príslušníkom policajného
zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu na príslušný súd, keďže

poškodený podal žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody štátnemu orgánu príslušnému podľa
predpisov účinného do 31.12.2012, potom na základe uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu je tiež
s účinnosťou od 1.1.2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky procesne legitimovaná, pričom
na tom nič nemení okolnosť, že právna úprava napriek presnému vymedzeniu kompetencie jednotlivých
štátnych orgánov konať za štát aj po 1.1.2013 ponechala v účinnosti (okrem iných aj pre účely náhrady

škody, ktorá vznikla v rámci trestného konania) možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať
v súdnom konaní za štát na základe toho, že sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku, lebo jedine príslušné ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu
dopadá na prípady, kedy nie je možné príslušný (jeden konkrétny štátny orgán), štátny orgán, v ktorého
pôsobnosti došlo ku škode, jednoznačne určiť podľa daných zákonných kritérií (pozri § 4 ods.1 písm.a/

až písm.l/ zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013). Pre nesprávny úradný postup v trestnom
konaní bola zákonne označená za Slovenskú republiku na strane žalovanej Generálna prokurátora.

V uvedenom súdnom konaní o náhradu škody v riešenej veci samozrejme škoda bola spôsobená v
trestnom konaní, novela zákona v konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím (prokurátor

zamietol sťažnosť a podal obžalobu v oblasti verejnej moci), oprávnenie konať v mene Slovenskej
republiky jednoznačne bolo stanovené v prospech Generálnej prokuratúry bez ohľadu na skutočnosť,
že nezákonné rozhodnutie mal vydať priamo iný orgán a nie prokurátor. Rozhodujúcim kritériom z
hľadiska časového, kto má konať v mene štátu je ten, na ktorom orgáne, z nich teda na Ministerstve
spravodlivosti, na Ministerstve vnútra alebo Generálnej prokuratúre bola podaná žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody (argumentáciou rozsudku NS SR sp.zn. 3Cdo/194/2010 z
30.3.2011 stále platí). Náhradu škody podal žalobca u žalovaného 19.6.2013. Odvolací súd pripomína,
že ak by aj nesprávne označil pri predbežnom prejednaní škody žalobca štátny orgán, ktorý má za
štát konať, alebo by tento štátny orgán už nebol právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o
nedostatok podmienky konania s poukazom na § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., súd musí zabezpečiť,

aby v súlade s osobitnými predpismi právnická osoba bola v konaní zastúpená, ktorá je oprávnená
podľa osobitného predpisu konať za Slovenskú republiku a súd musí s oprávneným subjektom konať
(rozsudok NS SR 6Cdo/149/2011). Z uvedených dôvodov ani odvolací súd nepripustil dovolanie na
otázku posúdenia, kto má konať za Slovenskú republiku, prokurátor odmietol sťažnosť v trestnom
konaní, preto v danej veci sa nejedná o titul náhrady škody vo vzťahu k iným príslušným orgánom

Slovenskej republiky v rámci trestného konania pri uplatnení náhrady škody a nemožnosť konať
by znamenala odmietnutie spravodlivosti pre žalobcu, v takomto prípade aj zvýhodnené postavenie
žalovanej pri procesnej zodpovednosti. Jednoznačne pasívne legitimovaný v konaní je štát SR, za ktorú
koná bližšie určený orgán štátu, ktorý podal obžalobu.Odvolanie žalobcu, čo do trov konania nie je opodstatnené.

Podľa§238ods.1,2O.s.p.odvolacísúdnepripustildovolanieprotisvojmurozsudku,keďžeužponovele
aplikovaného zákona nejde vo veci o rozhodnutie zásadného významu po právnej stránke.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté s poukazom na § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p.,
pretože pri vyjadrení k odvolaniu žiadne trovy si úspešný žalobca neuplatnil a žalovaná na ich náhradu

nemá právo ako neúspešná.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.