Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/124/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204694
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204694.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu

JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava,IČO36864421,protiodporcoviSlovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
č.k. 6C/269/2012 - 125 zo dňa 10. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
sumy 125 eur z titulu majetkovej škody a sumu 531,07 eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu
trov konania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca podal dňa 1.11.2009 ako
oprávnený návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého. Exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 23.11.2009.
Súd prvého stupňa výzvou zo dňa 21.1.2010, ktorá bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená

dňa 29.1.2010, vyzval na predloženie úverovej zmluvy vrátane všeobecných zmluvných podmienok,
na ktorú žalobca nereagoval. Uznesením č. k. 4Er/892/2009-10 zo dňa 12.3.2010 exekučný súd
exekučné konanie zastavil. Predmetné uznesenie v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 8CoE/121/2010-21 zo dňa 29.7.2010, nadobudlo právoplatnosť dňa 19.8.2010. Okresný súd po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.05.2011, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zák.č. 514/2003 Z.z. ako aj § 103, § 104 ods. 2

a § 154 ods. 1 O.s.p.. Súd prvého stupňa zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol. V prvom rade súd prvého stupňa skúmal, či
sú splnené podmienky konania. Žalovaný namietal, že vo veci konajúci súd nie je oprávnený skúmať
prieťahy v konaní. Jednou z podmienok o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom je predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného
o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 15 zákona. V čase začatia konania
nebola splnená podmienka na podanie návrhu, keďže od prijatia návrhu Ministerstvom do podania

návrhu na súde neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však nárok žalobcu do 6-tich mesiacov od
prijatia žiadosti neuspokojilo a tým bola splnená podmienka, aby súd mohol vo veci konať a o predmete
sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ ide
o žalobcom tvrdené prieťahy v exekučnom konaní, súd prvého stupňa dospel k záveru, že k týmtonedošlo. Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15-dňovú
lehotu iba pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom. Táto lehota pritom plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od podania
návrhu na začatie exekúcie u súdneho exekútora. V žiadnom prípade však táto lehota neplatila pre
vydanie zamietavého rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a to bez ohľadu na druh exekučného titulu a rôzne znenia uvedeného ustanovenia v rôznom
čase. To však neznamená, že súd mohol vydanie takéhoto rozhodnutia ľubovoľne dlho odkladať. Pre

iné rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia než vydanie poverenia totiž platila všeobecná povinnosť
súdu konať a rozhodnúť o nej v primeranom čase bez zbytočných prieťahov tak, aby to zodpovedalo
právu oprávneného na súdnu ochranu. V danom prípade súd o žiadosti rozhodol bezodkadne, a to
vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia (23.11.2009) do rozhodnutia súdu o zastavení
exekučného konania (12.3.2010) nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za

rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu
- právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Táto pomerne dlhá doba
bola spôsobená v značnej miere žalobcom tým, že nereagoval na výzvu súdu a nepredložil úverovú
zmluvu a všeobecné podmienky. Keďže vecný základ nároku žalobcu bol nedôvodný, t. j. keďže súd
nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu, bolo bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody,

je výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom súdu a škodou žalobcu. Pre úplnosť však súd
prvého stupňa aspoň v stručnosti uviedol, že ani tieto žalobca nepreukázal, najmä nepreukázal výšku
majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani
nevyplýva z exekučného spisu tamojšieho súdu. Žalobca založil do jedného z konaní v obdobnej veci
(6C/109/2012) znalecký posudku č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. I.. G.. C. D., G.. Súd prvého

stupňa oboznámil uvedený znalecký posudok aj v tomto konaní, hoci žalobca nepredložil jeho kópiu.
Tento posudok však nie je dôkazom, ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok
vypracovaný znalcom z odboru právnych vzťahov k cudzine, odvetvia európskeho práva za účelom
zistenia, či je právom Európskej únie zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je
spotrebiteľ, boli rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Bez

ohľadu na posúdenie tejto otázky nemá akákoľvek odpoveď na ňu význam pre toto konanie, pretože
nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba
dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Pokiaľ mal tento znalecký posudok preukazovať,
že exekučný súd nemal v exekučnom konaní preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
a že na jeho podklade mohla byť vedená exekúcia, je to v tomto konaní o náhradu škody právne

bezvýznamné, pretože - ako už bolo uvedené vyššie - rozhodnutie v exekučnom konaní nebolo doposiaľ
zákonným spôsobom zrušené ani zmenené a súd znovu zdôrazňuje, že nemôže ako predbežnú otázku
posudzovať zákonnosť tohto rozhodnutia, a to ani v prípade, že by uvedený posudok mohol byť o
tom dôkazom. Zopakoval, že vzhľadom na nečinnosť žalobcu, ktorý v exekučnom konaní nepodal
odvolanie, treba považovať postup exekučného súdu a ním vydané rozhodnutie (ako akt aplikácie

práva - tak vnútroštátneho, ako aj práva Európskej únie - na konkrétne skutkové okolnosti daného
exekučného konania) za správne a zákonné a v žiadnom prípade nemožno v konaní o náhradu škody
posudzovať zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu. Z ústavnej sťažnosti, ktorú
mal navrhovateľ v tejto veci podať, vyplýva, že žalobca mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie
svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Žalobca

však v tomto konaní takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd konštatoval, že v prejednávanej
veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď
jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom
postupe súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejmé
všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých

úkonov. Keďže žaloba bola nedôvodná už v samotnom právnom základe uplatneného nároku, nebol
dôvod o právnom základe uplatneného nároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom. Na pojednávaní
rozhodol o trovách konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu
trov konania ako budú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže však žalovaný trovy konania
nevyčíslil v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, rozhodol o

tom, že mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mupostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust.

§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu

postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.
Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s

rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojhoprávanakontradiktórnekonanie,kedyžalobcaakostranakonanianeboloboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd

dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušeniepráva,nekonštatovalhoanatejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantnéúvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť

spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS
36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie
súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe týchto premís

okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie začalo dňa 01.11.2009, t.z. že k
rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom

omeškanie predstavuje viac ako 288 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako konštatoval súd prvého stupňa, žalobca podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Bánovce nad Bebravou dňa 23.11.2009 a k rozhodnutiu o zastavení
exekučného konania dochádza uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 29.07.2010,
ktoré v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trenčíne nadobúda právoplatnosť dňom 19.08.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať

žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na §
45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex

offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením žalobcu, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia

(zastavu,kedyprávnypredpisvtomtočasevsebenezakotvovalžiadnulehotu,vktorejmáexekučnýsúd
zamietnuťžiadosťoudeleniepoverenia,čoniejemožnézamieňaťspojmomvydaniepoverenia)vlehote
4 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo
vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná

a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z

obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola
vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 23.10.2012 pod sp.zn. 19NcC/496/2012-16, kedy krajský súd rozhodol, že sudca Okresného súdu
BánovcenadBebravouJUDr.RadoslavSvitana,PhD.niejevylúčenýzprejednaniaarozhodovaniaveci.
Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,

tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a

spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
žalobcu a žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd

prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa
riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania. V tomto smere odvolací súd
v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa na
strane 3 ods. 2 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja z dôvodu, že žalovaný sa k podanému
návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením samotného
pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14.03.2013, pričom termín
pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 17.06.2013, teda žalobcovi nebola súdom odňatá

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust.
§ 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do
vyhláseniauznesenia,ktorýmsakončídokazovanieavoveciach,vktorýchsanenariaďujepojednávanie
podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy askutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú
odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 14.03.2013, ako to vyplýva

z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany žalobcu
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule.