Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 11, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/32/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204535
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204535.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: X., s.r.o., so sídlom B., X. ul. č.
XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou G. X., s.r.o. so sídlom v B., U. 4,
IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Q. J., zastúpená F. Q. Q., I. Z. XX, B., o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 05. november 2013, č.k. 5C/147/2012-119, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 2.933,08 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 586,62 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Súd
prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ podal dňa 06.04.2011
ako oprávnený návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. J. A.
so sídlom v B.. Domáhal sa vymoženia pohľadávky na podklade exekučného titulu Rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu voči povinnému A. X.. Exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie dňa 06.05.2011. Uznesením č. k. 4Er/494/2011-12 zo dňa 31.08.2011 exekučný
súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Oprávnený podal proti uzneseniu odvolanie a odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, takže uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2011. Súd
prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 01.06.2010, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ako aj ust. § 103, § 104 ods. 2 a § 154 ods. 1 O.s.p.. Súd zhodnotením výsledkov vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho zamietol. V prvom rade súd skúmal,
či sú splnené podmienky konania. Odporca namietal, že vo veci konajúci súd nie je oprávnený skúmať
prieťahy v konaní. Jednou z podmienok o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom je predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného
o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa ust. § 15 zákona. V čase začatia
konania nebola splnená podmienka na podanie návrhu, keďže od prijatia návrhu Ministerstvom do
podania návrhu na súde neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však nárok navrhovateľa do 6-

tich mesiacov od prijatia žiadosti neuspokojilo a tým bola splnená podmienka, aby súd mohol vo
veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase
jeho vyhlásenia. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené nerozhodnutie v zákonnej lehote, resp. prieťahy
v exekučnom konaní, súd prvého stupňa dospel k záveru, že k takémuto nesprávnemu úradnémupostupu zo strany exekučného súdu nedošlo. Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia
exekučného konania stanovoval 15-dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Táto lehota pritom plynula

od doručenia žiadosti exekútora súdu a nie od podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho
exekútora. V žiadnom prípade táto lehota neplatila pre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora, ani
na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani na rozhodnutie o zastavení exekučného
konania. Pre iné rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať
a rozhodnúť o nej v primeranom čase bez zbytočných prieťahov. Dobu od podania žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej nemožno považovať za prieťahy v konaní, ani
za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu
- právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Keďže nárok navrhovateľa
bol nedôvodný už z hľadiska jeho právneho základu, keďže súd prvého stupňa nezistil nesprávny
úradný postup exekučného súdu ani nezákonnosť vydaného rozhodnutia exekučného súdu, bolo by
tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom

exekučného súdu a škodou navrhovateľa. Pre úplnosť však súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal
výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani
nevyplýva z exekučného spisu tunajšieho súdu. Okrem toho nárok v časti majetkovej škody navrhovateľ
zdôvodnil okolnosťou, ktorú nebol konajúci súd oprávnený skúmať ako predbežnú otázku a rozhodnutie
nebolo zákonným spôsobom zrušené, preto ho v žiadnom prípade nemožno považovať za nezákonné.

Navrhovateľ založil do jedného z konaní v obdobnej veci originál znaleckého posudku, ktorý považuje
za dôležitý dôkaz vo veciach, v ktorých sa domáha náhrady škody voči štátu z dôvodu nesprávnych
úradných postupov exekučných súdov. Tento posudok nepovažoval za dôkaz, ktorý by mal význam v
prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok č. 1/2013, vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. F. Q.,
PhD. na žiadosť navrhovateľa za účelom zistenia, či je právom v EÚ zakázané, aby majetkové spory,

v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským
súdom v rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na posúdenie tejto otázky nemá akákoľvek odpoveď na
ňu význam pre toto konanie, pretože nesprávny úradný postup spočívajúci v nerozhodnutí v zákonnej
lehote v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného
spisu. Pokiaľ mal tento znalecký posudok preukazovať, že exekučný súd nemal v exekučnom konaní

preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a že na jeho podklade mohla byť vedená
exekúcia, súd bol toho názoru, že je to v danom konaní o náhradu škody právne bezvýznamné, pretože
rozhodnutie v exekučnom konaní nebolo doposiaľ zákonným spôsobom zrušené ani zmenené a súd
nemôže ako predbežnú otázku posudzovať zákonnosť tohto rozhodnutia, a to ani v prípade, že by
uvedený posudok mohol byť o tom dôkazom. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci

podať, vyplýva, že mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov a to z osôb pôsobiacich na
exekučnom súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Navrhovateľ riadnym
procesným spôsobom v konečnom dôsledku takýto dôkaz nenavrhol, napriek tomu súd prvého stupňa
konštatoval, že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom
svedkov z uvedených osôb, kedy jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní,

resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba
exekučný spis, z ktorého sú zrejmé všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania
a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže návrh bol nedôvodný už v samotnom právnom základe
uplatneného nároku, nebol dôvod rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o právnom základe uplatneného
nároku. O trovách prvostupňového konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému

odporcovi náhrada trov konania priznaná nebola, nakoľko trovy konania si nevyčíslil v lehote podľa ust.
§ 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom

súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľuskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.
Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že

skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného

pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej
narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel

žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa

nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd ako odvolací zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľom písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom vnáväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a
vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 19.09.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 06.04.2011, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 166 dní.
Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 06.05.2011. Uznesením č. k. 4Er/494/2011-12 zo dňa 31.08.2011 exekučný súd žiadosť
o udelenia poverenia zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15

dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekútora,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie

lehoty na rozhodnutie, pretože exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní, s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch je exekučný súd

vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd v záujme realizácie tohto prieskumu vyzval
oprávneného na predloženie konkrétnych listín, tento však nereagoval. Spotrebiteľské právo je pritom
jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora

EÚ, preto sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže

určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zastavenie exekučného
konania pre nedoloženie potrebných dokladov zo strany oprávneného po výzve exekučného súdu, na

ktorú oprávnený (teda navrhovateľ) nereagoval (za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe
nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je
možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote do 6 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.Na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom, by bolo
potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá

ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka

zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 23.10.2012 pod sp.zn. 19NcC/450/2012-16, kedy krajský súd rozhodol, že sudca
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou Mgr. F. T. nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak
ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvéhostupňasariadnevosvojomodôvodnenívrozsudkuzaoberal,zakéhodôvodupojednávalnapriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa
riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania za situácie, keď tento
ospravedlnil svoju neúčasť z dôvodu zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, pričom o tejto námietke

už bolo rozhodnuté nadriadeným súdom. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na
vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 3 posl. ods. napadnutého
rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k

podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14.03.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 30.04.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 14.03.2013, ako

aj 13.09.2013 pred pojednávaním, nariadeným na deň 05.11.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu
prvého stupňa.Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .