Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/336/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210954
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210954.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Romana Tichého v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne
zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864
421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/280/2012-70 zo dňa 20. júna
2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
odporcovi uložiť zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľom tvrdeným
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti
navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom pod sp.

zn. Ex 2525/2012. Poukázal na to, že navrhovateľa zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom preukázania
všetkých atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu. Na základe vykonaného dokazovania však prvostupňový súd nemal preukázané
naplnenie základného prvku tohto vzťahu, ktorým je nesprávny úradný postup. Poukazujúc na
ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, že nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno vnímať

izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou
mierou sa podieľajú na jej predĺžení. V prejednávanej veci doručil pôvodný exekútor exekútorsky spis a
vyčíslenie trov dňa 23.02.2011 a o zmene súdneho exekútora, vrátane trov exekúcie bolo rozhodnuté
exekučným súdom dňa 28.04.2011. Uvedené okolnosti však boli objektívne spôsobilé vyvolať predlženie
zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora. Prekročenie zákonnej lehoty
bolo adekvátne všetkým úkonom, ktoré bolo nevyhnutné vykonať po podaní návrhu na zmenu exekútora
a bez ktorých by nebolo možné o podanom návrhu rozhodnúť. Keďže podľa prvostupňového súdu

nebol splnený základný predpoklad tohto zodpovednostného vzťahu za škodu, ďalej sa nezaoberal ani
odporcomvznesenounámietkoupremlčania.Nazáverpoukázalnato,žeodporcanerozporovalpodanie
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a v čase rozhodnutia súdu už uplynula zákonom stanovená
lehota na jej vybavenie.O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odporcovi ako účastníkovi v konaní
úspešnému náhradu trov konania nepriznal, keďže z obsahu spisu ich existencia nevyplývala a odporca

si tieto nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého
súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti prvostupňovému

súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na podporu svojich tvrdení. Za takejto
situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený
skutočnosťou, že všetci sudcovi daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď

ignoroval predloženú žiadosť. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôraznil,
že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť
na rozhodnutie o pridelení inému súdu. Nebolo mu predložené rozhodnutie o vylúčení, respektíve

nevylúčenísudcovokresnéhosúdu,pričomvprípadenevylúčeniasudcovbysabránilpodanímsťažnosti
na Ústavnom súde, za okolnosti ich vylúčenia by bolo zrejmé, že o veci rozhodoval nezákonný sudca.
Bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá,
celkom zmarená.

Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v

rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v
rozporoch s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní

prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní
a nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v
niekoľkýchskutočnostiach,nielenvjednejznich.Konajúcisudcasamusí podľajehonázoruvysporiadať
so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak

nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 a bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ),rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredne naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a

bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie s odôvodnením, že žiada prerušenie konania
z dôvodu podania ústavnej sťažnosti, okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako
nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako totiž zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti

tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s §
119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať
v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho
obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez
prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať

pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je
porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však

nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
a v konkrétnych okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval

v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie okolnosti), ktoré by
mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania

inštitútu sudcovskej nestrannosti.Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch).

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (respektíve vôbec vydané)

rozhodnutie o vylúčení, respektíve nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa
10.05.2013 bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5NcC/335/2013-25
zo dňa 03.04.2013 o nevylúčení sudcu Okresného súdu Liptovský Mikuláš Mgr. Juraja Lukáča z
prejednávania a rozhodnutia predmetnej veci.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len
na všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach ...., konajúci súd

sa musí vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“, ktoré je len
opakovaním žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho
rozhodnutia, ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej
rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je
prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod,
respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí.
Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov.Pokiaľnavrhovateľnadväznevodvolaníuvádza,že„vodôvodneníprezentovanéčasovéúseky

nenasvedčujú“ konštatovanie okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, ide z dôvodu absencie
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať, o námietku, ktorú nemožno preskúmať.Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného

dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,

nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.