Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušené Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/50/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110215330
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8110215330.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcov: 1/ T. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. č. XXXX/XX, XXX XX R. a 2/ Mgr. W. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. č. XXXX/ X, XXX XX R.- Q. T.,
právne zastúpených JUDr. Eva Petránová Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01
Prešov, proti žalovanému: Ing. R. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XXXX/XX, XXX XX R.- Y., v konaní o
zaplatenie náhrady za zriadené vecné bremeno, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č. k. 7C/102/2010-204 zo dňa 07.12.2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcom v 1/ a 2/ rade každému po 725 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu I.
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny nad 1.450 Eur
s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 14.06.2007 do zaplatenia.

Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade jednorázovú náhradu za zriadené vecné

bremeno a za výkon práva z vecného bremena vo výške 1.450 Eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne
od 12.11.2010 do zaplatenia, každému po 1/2 -icu, t.j. 725 Eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa pôvodná žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 1.533,98

Eur s príslušenstvom dôvodniac, že je výučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v kat. úz.
Q. T., Obec R., zapísanej na LV č. XXXX ako parc. č. reg. „C“ 319/4 o výmere 1208 m2, zastavané
plochy a nádvoria, na ktorej je postavený bytový dom súp. č. XXXX, v ktorom sú byty, a to aj byt patriaci
žalovanému.

O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom v 1/ a 2/ rade trovy
konania vo výške 249,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 745,24 Eur na účet ich právneho

zástupcu, a to lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku citujúc ust. § 123, § 124, § 135c ods. 1, 2, 3, § 151n ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 1 a § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytovýchpriestorov, ako aj s poukazom na článok 20 ods. 4 Ústavy SR uviedol, že po vykonanom dokazovaní bolo
preukázané, že na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov sa nachádza stavba, pričom ide o stavbu na
cudzom pozemku v zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. Napriek skutočnosti, že stavba

bola postavená socialistickou organizáciou ešte pred rokom 1992, nešlo o stavbu oprávnenú, nakoľko
vtedajší vlastníci nedali súhlas k takémuto konaniu. Ani vydanie kolaudačného rozhodnutia neznamená,
že stavba je oprávnená. Predmetná stavba je bytový dom, v ktorom sa nachádzajú 4 byty, ktoré na
základe Zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu, nadobudli terajší vlastníci, medzi nimi aj
žalovaný, ktorý ho získal na základe osvedčenia o dedičstve.

Skonštatoval, že právny režim k tomuto bytovému domu je upravený v ustanoveniach zákona č.
182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pričom tento zákon upravuje okrem iného
aj vzťah medzi vlastníkom bytu a vlastníkom pozemku, ak vlastník stavby nie je zároveň aj vlastníkom
pozemku. Pokiaľ vlastník bytového domu nie je aj vlastníkom pozemku, pričom nie je možné vyriešiť
jeho vzťah postupom podľa § 23 ods. 1 a 4 zákona, vzniká zo zákona k pozemku právo, zodpovedajúce

vecnému bremenu v prospech vlastníka domu.

Súdprvéhostupňa nesúhlasilsargumentácioužalovaného,žebytovédružstvobolopovinnépriprevode
vlastníctva bytov previesť aj priľahlý pozemok. Bytové družstvo totiž nebolo vlastníkom pozemku, ale len
samotného bytového domu. Ako nevlastník teda nemohlo prevádzať danú nehnuteľnosť, t. j. pozemok

pod bytovým domom. V zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. vecné bremeno nie je bezodplatné.

Bolo poukázané na zákon č. 182/1993 Z.z., ktorý je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku.
Ak neobsahuje úpravu, týkajúcu sa náhrady za zákonné vecné bremeno, súd je oprávnený o takomto
nároku uplatnenom vlastníkom pozemku rozhodovať podľa všeobecného predpisu, a to Občianskeho

zákonníka a to § 135c ods. 3. S poukazom na článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v právnom
štáte je nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné len na základe zákona a za primeranú náhradu.

Bolo ustálené, že pôvodná žalobkyňa, ako aj jej nástupcovia, terajší žalobcovia sú obmedzovaní
vo výkone svojho vlastníckeho práva tým, že pred rokom 1989 dlhodobo nemohli využívať svoju

nehnuteľnosť,hocibolažalobkyňariadneakovlastníčkaevidovaná. Počastejtodobybolnajejpozemku
bez jej súhlasu postavený bytový dom. Následne v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. boli byty, ktoré
vtedy užívali nájomníci ako družstevné byty prevedené do ich výlučného vlastníctva a v súčasnosti
okrem žalovaného užívajú ich aj ďalší vlastníci bytov, pričom súd prvého stupňa je toho názoru, že
žalobkyňa nikdy už svoj pozemok pod bytovým domom a v jeho blízkosti nebude môcť účelne využívať.

S argumentom žalovaného, že ide o bezodplatné vecné bremeno, súd v žiadnom prípade nemôže
súhlasiť. Vznikala by nerovnováha medzi vlastníkom bytu a vlastníkom pozemku. Zároveň je potrebné
zdôrazniť, že po celú dobu dochádzalo k obmedzovaniu vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne, teraz
žalobcov, ktorí nielen že nemôžu užívať svoju nehnuteľnosť z dôvodu existencie neoprávnenej stavby
na ich pozemku, ale ani za zákonné vecné bremeno by nemali dostať žiadnu náhradu.

Pri rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal z geometrického plánu, ktorý presne vymedzil pozemok
žalobkyne pod bytovým domom a priľahlý pozemok a taktiež prístupovú cestu. Taktiež vychádzal zo
znaleckého posudku Ing. A. J., kde bola stanovená náhrada za stanovenie vecného bremena vo výške
5.800 Eur, pričom štvrtina, ktorá pri padá podľa vlastníctva bytu na žalovaného, je práve žalovaná suma

1.450 Eur. Vzhľadom na lokalitu a veľkosť pozemku, súd prvého stupňa ju považoval za primeranú, a
preto žalobe v tejto časti vyhovel.

Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie istiny na 1.450 Eur a úrok z omeškania súd prvého stupňa
odôvodnil ust. § 96 O. s. p.

Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané, aby pôvodná žalobkyňa vyzvala žalovaného
na zaplatenie náhrady za vecné bremeno skôr, k istine bol priznaný úrok z omeškania odo dňa
nasledujúceho po doručení platobného rozkazu žalovanému, t. j. od 12.11.2010. V prevyšujúcej časti
úroku z omeškania od 14.06.2007 do 11.11.2010 bol návrh zamietnutý.

Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O. s. p. s konštatovaním, že
žalobcoviabolineúspešníibavnepatrnejčastipožadovanéhoúrokuzomeškania,pretoimbolapriznaná
plná náhrada trov konania. Na trovách konania im takto bola priznaná suma celkom vo výške 249,50 Eurpozostávajúca zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 91,50 Eur a z trov za znalecké posudky, t. j.
133 Eur + 25 Eur, t. j. nákladov na znalecké posudky vo výške 1/4-iny. V prospech žalobcov boli priznané
aj trovy právneho zastúpenia celkom vo výške 745,24 Eur, a to v zmysle § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, §

14 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, a to za tieto úkony právnej pomoci: príprava a prevzatie zastúpenia
zo dňa 03.04.2009, písomné podanie žaloby 16.06.2010, vyjadrenie k odporu zo dňa 08.03.2011,
účasť na pojednávaní dňa 13.05.2011, písomné podanie vo veci samej zo dňa 19.09.2011, účasť na
nemeritórnom pojednávaní dňa 18.01.2012, písomné vyjadrenie zo dňa 18.01.2012, písomní podanie

zo dňa 10.05.2012, účasť na pojednávaní dňa 07.12.2012.

Vychádzal pritom z hodnoty sporu vo výške 1.450 Eur, kedy odmena za jeden úkon právnej pomoci
predstavuje sumu 71,37 Eur a odmena vo výške 1/4 predstavuje sumu 17,84 Eur. K odmene súd prvého
stupňa priznal aj režijný paušál, a to 1 x 6,95 Eur + 1 x 7,21 Eur + 3 x 7,41 Eur + 4 x 7,63 Eur, spolu
66,91 Eur a 20 % DPH, čo je spolu 124,21 Eur.

Súd prvého stupňa nepriznal právnej zástupkyne žalobcov odmenu za ďalšie úkony, ktoré boli účtované,
nakoľko tieto považoval za neúčelné a nesprávne účtované.

Proti uvedenému rozsudku, a to ako to vyplýva z jeho obsahu, čo do výroku o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobcom sumu každému po 725 Eur a súvisiacom výroku o trovách konania, v zákonom
stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/
a f/ O.s.p. majúc za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Nevzal do úvahy to, že on vstúpil na miesto G. A. a aj na strane žalobcov
došlo k zmene účastníkov. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s ochranou vlastníctva poukazujúc na

zásaduBonaFideazodpovednosťouštátuzavzniknutúsituáciuazodpovednosťkatastranehnuteľnosti.
Jeho oprávnení predchodcovia užívali byt v bytovom dome, súpisné č. XXXX, parcelné číslo 1122,
na LV č. XXXX, kat. úz. Q. T., Obec R., okres R. od roku 1961. Výstavba predmetného bytového
domu v zmysle Občianskeho zákonníka z roku 1950 a § 25 bola v súlade s vtedy platným právnym
poriadkom. Ak štát povolil výstavbu na pozemku, nemôže to ísť na ťarchu fyzických osôb a rovnako

ani takéto následky nemožno pripísať k zodpovednosti vlastníkov bytov v bytovom dome. Jeho právni
predchodcovia nadobudli byt do svojho vlastníctva v roku 2002 na základe kúpnej zmluvy podľa zákona
č. 42/1992 Zb. a zákona č. 172/1993 Z.z. V liste vlastníctva č. XXXX je v časti c/ „Ťarchy“ zapísané vecné
bremenokpozemkom.Spoukazomnaevidenciuvkatastrinehnuteľnostivyslovil,žetomu,ktopostupuje
v súlade a na základe skutočností uvedené v katastri nehnuteľnosti a koná s vierou v ich správnosť a

úplnosť, nemôže byť týmto konaním spôsobená škoda. Každý, kto vychádzal z údajov zverejnených v
katastri nehnuteľnosti je dobromyseľný, ak sa nepreukáže opak.

V odvolaní ďalej uviedol, že pôvodná žalobkyňa nikdy nežiadala štát o náhradu. Od roku 1961, odkedy
bol byt v bytovom dome užívaný, až roku 2010, nepodnikla žiadne kroky, ktoré by viedli k náprave

takéhoto stavu. Za celú túto dobu predmetný pozemok pod bytovým domom udržiavali s čím im vznikli
náklady. Právni predchodcovia žalovaného nadobudli svoje nehnuteľnosti dobromyseľne a veriac, že
údaje v katastri nehnuteľnosti sú pravdivé, preto nemôže im, resp. žalovanému byť spôsobená škoda.
Je preto potrebné zvážiť zodpovednosť štátnych orgánov za vzniknutý stav. Rozhodnutie súdu, ktoré
napadá, ho neprimerane a tvrdo postihuje. Aj výška priznanej náhrady s úrokom z omeškania je

nepreskúmateľná, lebo súd sa nezaoberal dôvodmi, na základe ktorých sa stotožnil s výškou vyčíslenou
v znaleckom posudku, resp. prečo ju uznal ako primeranú. V priebehu konania nebol vyhotovený iný
znaleckýposudok,ktorýbypotvrdilalebovyvrátilsprávnosťvyčíslenejvýškynáhradyzavecnébremeno.
Podľa posledného návrhu na mimosúdne riešenie pôvodná žalobkyňa navrhla odkúpenie pozemkov za
sumu 1.312,70 Eur, čo je cena nižšia, ako žiadaná za vecné bremeno.

Odvolateľ poukazoval aj na to, že súd prvého stupňa vychádzal z neprávneho právneho posúdenia veci,
nakoľko ustanovenie § 151 n/ a nasledujúce zákona č. 40/1964 Zb. neobsahuje odplatnosť vecného
bremena. Navyše nejde o bezdôvodné obohatenie podľa § 451 OZ, lebo právnym dôvodom na užívanie
pozemkov je zriadené vecné bremeno zapísané v katastri nehnuteľnosti.

Uvádzal tiež, že v súčasnosti sa vedú konania proti ďalším vlastníkom bytov v predmetnom bytovom
bloku, bolo by vhodné o všetkých odvolaniach rozhodnúť v spoločnom konaní.Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

K odvolaniu pripojil fotokópiu návrhu kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.2012.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia tak, že navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať im
trovy odvolacieho konania, ktoré následne vyčíslili sumou celkom 95,02 Eur. Uviedli, že sa stotožňujú s
rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré bolo vydané po vykonanom rozsiahlom dokazovaní a v súlade
s platnými právnymi predpismi. Žalovanému a jeho právnym predchodcom bolo známe, že žalobcom

nebola poskytnutá primeraná náhrada, čo je aj irelevantné v predmetnom konaní. Jednorazová náhrada
za zriadenie vecného bremena nie je škodou ale náhradou, ktorá zo zákona vlastníkovi pozemku
patrí za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. V tejto súvislosti poukázali na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.
Navyše žalobcovia nenamietajú zápis vecného bremena v katastri nehnuteľnosti, ale namietajú to, že
boli obmedzení vo vlastníckom práve bez primeranej náhrady. Čo sa týka vzniknutých nákladov na
údržbu počas doby užívania v zmysle ustanovenia § 151n ods. 3 OZ, tieto je povinný uhrádzať žalovaný.

Výška náhrady bola preukázaná znalecký posudkom č. 68/2011 vypracovaným znalcom Ing. A. J., čo
žalovaný až do času vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania nenamietal. Ak odvolateľ poukazuje
na návrh na mimosúdne riešenie a tam uvedenú nižšiu kúpnu cenu pozemkov ako náhradu za zriadenie
vecného bremena, svedčí to iba o ústretovosti žalobcov mimosúdne sa dohodnúť aj za cenu ústupkov.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej
časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p.
a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a

čas vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na verejnej tabuli súdu dňa 10.10.2013 a zistil, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol a na jeho záveroch sa nič nezmenilo ani v štádiu
odvolacieho konania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením,
na čo odkazuje v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. a len na doplnenie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia uvádza, že súd prvého stupňa správne nárok žalobcov posúdil v intenciách
§ 135c OZ aplikujúc ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v znení zmien a doplnkov. V konaní bolo nesporene zistené, že na pozemku žalobcov bola postavená
stavba obytného domu, kde sa nachádza aj byt žalovaného. Citovaný zákon č. 182/1993 Z. z. upravuje
vzťah medzi vlastníkmi bytu, resp. bytov a právam k pozemku, na ktorom tento bytový dom stojí. Podľa
uvedenej právnej úpravy vlastník pozemku je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať, pričom obsahom tohto vecného bremena je povinnosť strpieť užívanie tejto nehnuteľnosti tým,

že je na nej postavený bytový dom. Keďže predmetom konania nebolo ani odstránenie stavby, ani
prikázanie stavby do vlastníctva vlastníka pozemku, nebol daný dôvod na postup podľa §135c ods.
3 OZ, kedy by bolo možné inak usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby.
Predmetom konania bolo zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena. Ustanovenie
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. rieši úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkov

bytov v bytovom dome takým spôsobom, že zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno,
ktorého obsahom bolo a je právo spoluužívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu
veľkostispoluvlastníckehopodielunaspoločnýchčastiachdomu.Tedavzťahmedzivlastníkompozemku
a vlastníkom bytov v bytovom dome je už usporiadaný touto zákonnou úpravou. Zákon č. 182/1993
Z. z. však neobsahuje bližšiu úpravu, ktorá by riešila náhradu za zriadenie vecného bremena. V tejto

súvislostitrebauviesť,ževecnébremenázriaďovanénazákladezákonamajúšpecifickýrežimupravený
verejnoprávnymi predpismi, na ktorých základe boli zriadené. Režim vecných bremien zriaďovaných
zo zákona nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou
úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosť, k realizácii ktorých vznikli. Ak špeciálna právna
úprava nie je komplexná, nevylučuje to použitie všeobecnej úpravy Občianskeho práva o vecných

bremenách. Špeciálna úprava o zriadení vecného bremena zo zákona č. 182/1993 Z. z. neobsahuje
riešenie týkajúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom, takáto situácia je
riešiteľná aj s využitím čl. 11 ods. 4 Listiny základných práva a slobôd, podľa ktorého vyvlastnenie alebo
nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona zanáhradu. Teda podľa tohto článku možno obmedziť vlastnícke právo len za náhradu. Platí pritom zásada,
že jednotlivé ustanovenia listiny sú bezprostredne platným právom a práv v nich obsiahnutých sa možno
domáhať priamo s odkazom na ich znenie. Vlastník pozemku, ktorému bolo zákonom obmedzené jeho

vlastnícke právo zriadením vecného bremená, ma tak nárok na peňažnú náhradu za toto obmedzenie
s tým, že tento nárok je peňažnou pohľadávkou.

K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd ešte uvádza, že na veci nemôže zmeniť nič ani
skutočnosť, že jeho právni predchodcovia byt nachádzajúci sa v predmetnom bytovom dome začali

užívať už v roku 1961 a vlastníctvo k bytu nadobudli v roku 2010. Keďže vecné bremeno vzniklo zo
zákona, ním boli obmedzené práva vlastníka nehnuteľnosti, na ktorej je obytný dom postavený, bolo
správne zaviazať žalovaného zaplatiť náhradu za zriadené vecné bremeno žalobcom. Na uvedenom
nemôže tiež zmeniť nič ani námietka týkajúca sa údajov uvedených v katastri nehnuteľnosti. Podľa
odvolacieho súdu aj výška priznanej náhrady bola správne zistená, navyše žalovaný týmto smerom do
rozhodnutia súdu prvého stupňa a do vyhlásenia uznesenia o ukončení dokazovania po poučení podľa

§ 120 ods. 4 O.s.p. nenavrhoval doplniť dokazovanie, napr. novým znaleckým posudkom, preto túto jeho
námietku v odvolacom konaní už nie je možné zohľadniť. Je irelevantné aj to, že snahou žalujúcej strany
bolo uzavrieť kúpnu zmluvu na predmetný pozemok za nižšiu sumu ako je suma žiadaná ako náhrada
za zriadenie vecného bremena. Ak by bola takáto ponuka využitá, predmetný spor by nebol vedený.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo vyhovujúcej
časti, ako vo výroku vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Výrok napadnutého rozsudku čo do trov konania bol odvolacím súdom postupom podľa § 221ods. 1
písm. h/ O.s.p. zrušený a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v rozsahu zrušenia bol vrátený súdu

prvého stupňa na nové konanie a nové rozhodnutie.

Súd prvého stupňa výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie
alebo bránenia práva proti účastníkovi, ktorý úspech vo veci nemal. Z obsahu spisu a z napadnutého

rozhodnutia však vyplýva, že žalobcovia neboli úspešní v celom rozsahu, nakoľko konanie v časti o
zaplatenie istiny nad 1.450 Eur s 8,5% úrokom z omeškania od 14.06.2007 do zaplatenia (teda o sumu
83,96 Eur) bolo zastavené. Toto čiastočné zastavenie konania však súd prvého stupňa nevzal do úvahy
pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobca aj čo do úroku z omeškania za čas od 14.06.2007 do
11.11.2010 bola zamietnutá. Žalobcovia teda boli neúspešní v časti, o ktorú súd konanie zastavil a v časti

ozamietnutížaloby.Nebolopretosprávne,abysúdotrováchkonaniarozhodolpodľa§142ods.1O.s.p.,
podľa ktorého, ak účastník mal plný úspech, súd mu prizná plnú náhradu trov konania. V predmetnej
veci mal súd prvého stupňa o trovách konania rozhodnúť podľa ustanovenia § 142 ods. 2 alebo ods. 3
O.s.p., lebo žalobcovia mali úspech len čiastočný. Žiaden z účastníkov nemal úspech plný, preto nebola
správna aplikácia ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. pre rozhodnutie o trovách konania.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa čo do výroku o trovách konania zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na nové konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách konania prvostupňového, ako aj o

trovách konania odvolacieho s tým, že náležite zváži, ktoré trovy konania boli účelné a ktoré nie a
vyhodnotí aj úspech účastníkov v konaní.

Výroky rozsudku súdu prvého stupňa označené ako I. a III., teda výroky ktorými súd čiastočne
konanie zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, neboli odvolaním napadnuté, preto nadobudli

právoplatnosť v zmysle ustanovenia § 206 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd z obsahu odvolania vyhodnotil,
že proti týmto výrokom odvolanie nebolo podané, a to aj napriek tomu, že odvolateľ žiadal rozsudok
zrušiť v celom rozsahu a vrátiť na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania však neboli vznesené žiadne
námietky vo vzťahu k výrokom označeným ako I. a III. Odvolací súd ich preto nepreskúmaval, a preto
sa stali právoplatnými.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.