Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/876/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212925
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912212925.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov

senátuJUDr.MáriePodhorovejaJUDr.AnnySnopčokovejvprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,spol.
s r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom 813 11 Bratislava, Župné námestie
13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu zo dňa 23. 05. 2014 proti
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota číslo konania 9C/185/2012-49 zo dňa 22.04.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 4125,89 eur
a nemajetkovej ujmy vo výške 825,18 eur zamietol v celom rozsahu. Žalobca sa domáhal voči
žalovanej nároku na náhradu majetkovej škody spôsobenej nesprávnym, respektíve nezákonným
úradným postupom súdu v konkrétnej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Ex 7009/2009 a primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s

pripojeným exekučným spisom sp. zn. 9Er 411/2010 a v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v
konkrétnej exekučnej veci bola dňa 16. 09. 2009 Okresného súdu Rimavská Sobota doručená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie. Uznesením zo
dňa 02. 08. 2010 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, lebo
po preskúmaní exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku dospel k záveru, že exekučný titul obsahoval neprijateľnú podmienku. Následne
súd exekúciu po právoplatnosti tohto uznesenia zastavil. Podľa názoru súdu nebolo porušené

žiadne zákonné ustanovenie Exekučného poriadku platného a účinného v čase rozhodovania o
poverení, pretože v tom čase podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
01.06.2010 do 31.05.2011 zákonná lehota 15 dní neplatila pre exekučný titul podľa ustanovenia §
41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, teda nevzťahovala sa na rozhodcovské rozsudky.
Súd taktiež v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v ustanovení § 43 ods. 2 Exekučného
poriadku je lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora, avšak na
rozhodnutie o zamietnuté žiadosti zákonom stanovená lehota nie je, aby mohol exekučný súd náležite

preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok a to najmä s ohľadom na nutnosť poskytnutia zvýšenej
ochrany spotrebiteľom v spotrebiteľských vzťahoch z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok
obsiahnutých v spotrebiteľských zmluvách. Súd mal na základe uvedených skutočností za to, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom v exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnémupostupu súdu (§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci), teda neboli splnené základné zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu v zmysle tohto
zákona a tým ani splnenie predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle

zákona číslo 514/2003 Z. z.. Súd v závere odôvodnenia rozsudku poukázal na závery obsiahnuté v
rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 14.12.2012 pod sp. zn. ÚS 606/2012, ako aj konštatovania
obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššie súdu SR zo dňa 18.01.2012 sp. zn. 6Cdo 143/2011 a 29.03.2011
sp. zn. 5Cdo 291/2010. Súd žalobu ako právne neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol. Následne
súd rozhodol o trovách konania a vyslovil, že s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. žalovanej

náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko žalovaná bola v konaní úspešná, avšak trovy konania si
nevyčíslila ani neuplatnila.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal,
že súd prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ustanovenia
§ 101 ods. 2 O. s. p., nakoľko sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Namieta, že

riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. a vec
prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom.
Podotkol tiež, že okolnosť, že krajský sud nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v
očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno zákonného sudcu považovať za nestranného.

V ďalšom texte odvolania žalobca poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov a taktiež na
konkrétne judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky, podporujúce jeho námietku o nedostatku
nestrannosti zákonného sudcu. Žalobca v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu ďalej uviedol,
že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Uviedol, že

žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestrannýmsudcomnanestrannomsúde.Žalobcanemalmožnosťvyjadriťsaktvrdeniamžalovaného,z
ktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojhorozhodnutia.Žalobca
nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za
takejto procesnej situácie došlo podľa názoru žalobcu k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu

práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Keďže žalobca,
ako strana konania, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho konania bola podľa argumentov žalobcu porušená vo viacerých smeroch.
Súd navyše žalobcu nepoučil podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá

vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca
v odvolaní taktiež uvádza, že pokiaľ sa žalovaný nevyjadril, respektíve nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. S poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných

ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2
O.s.p.rozsudokokresnéhosúdupodľaustanovenia§219ods.1a2O.s.p. akovecnesprávnypotvrdil.

Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu podaného
odvolania a aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých
prvostupňovýsúd rozhodol,pričomvzhľadomnapresvedčivosťasprávnosťargumentácieobsiahnutejv
odôvodnení rozsudku nepovažuje za potrebné nad rámec dôvodov vyslovených prvostupňovým súdom
uviesť žiadne ďalšie argumenty.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa dostatočne jasne, zrozumiteľne a právne
argumentačne presvedčivo vysporiadal v odôvodnení rozsudku s preskúmaním právneho základu a
dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu. Odvolací súd, vychádzajúc z konkrétnych dôvodov odvolania
žalobcu, navyše konštatuje, že predmetné odvolanie zjavne nereaguje výlučne len na konkrétnyrozsudok, voči ktorému smeruje, nakoľko odvolateľ v odvolaní konštatuje viaceré úvahy súdu, ktoré v
konkrétnom odôvodnení napadnutého rozsudku v danej veci vôbec obsiahnuté nie sú.

Odvolací súd len pre zdôraznenie správnosti právnej úvahy okresného súdu poznamenáva, že v
zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu
na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Od 01. 06. 2010 platí, že táto lehota neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z uvedeného
zákonného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca stanovuje lehotu na vydanie poverenia exekútora na
vykonanie exekúcie. V prípade, že nie sú splnené podmienky pre vydanie poverenia, zákon nestanovuje
súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Odvolací súd ešte poznamenáva, so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00), že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnej lehote (ak by aj bolo v konkrétnej veci preukázané) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene

od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na
jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne
učinil v tomto konaní aj okresný súd, keď s akcentom na nutnosť rešpektovať záväzky Slovenskej
republiky voči Európskej únii poskytovať spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v spotrebiteľských vzťahoch,
(pričom potreba skúmania rozhodcovského rozsudku z hľadiska obsiahnutia neprijateľných zmluvných

podmienok vyplýva aj z vnútroštátnej právnej úpravy), v rozsudku konštatoval, že posúdenie zákonnosti
vedenia exekúcie vyžaduje osobitnú právnu úvahu. Preto v konkrétnej veci dĺžka exekučného konania
nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal splnenie
zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 - 4 a § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a neosvedčil právny základ a dôvodnosť uplatneného nároku a to
tak ohľadom nároku na náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy.

Rovnako nezodpovedajú obsahu spisu a konkrétnym procesným situáciám v danej veci ani argumenty
obsiahnuté v odvolaní, spochybňujúce procesný postup súdu, v dôsledku ktorého malo byť údajne
žalobcovi odňaté právo konať pred súdom. Žalobca v odvolaní tvrdí, že napriek tomu, že riadne a včas
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými

dôvodmi, súd v rozpore so zákonom konal podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti
žalobcu. Súd podľa tvrdenia žalobcu ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd nariadil termín pojednávania na
deň 22. 04. 2014 o 09:15 hod., pričom predvolanie naň bolo riadne doručené obom účastníkom konania
(právny zástupca žalobcu predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 14. 02. 2014). Žalobca adresoval

súduprocesnépodanie-Návrhnazrušenienariadenéhopojednávaniazdôvoduobjektívnehoporušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu datované dňa 17. 04. 2014, v ktorom súčasne žiadal prerušiť
konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti žalobcu. V obsahu
zápisniceopojednávaníjezachytené,žesúdvyhlásiluznesenie,ktorýmžiadostiozrušenienariadeného
pojednávania nevyhovel a rozhodol uznesením aj o zamietnutí návrhu žalobcu o prerušenie konania

až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR, pričom v písomne vyhotovenom uznesení č.
k. 9C/185/2012-47 zo dňa 22.04.2014 súd podrobnejšie uviedol dôvody, pre ktoré nevyhovel návrhu
na prerušenie pojednávania a v nadväznosti na to nevyhovel ani návrhu na zrušenie pojednávania,
ktoré považoval za nedôvodné. Boli splnené všetky zákonné predpoklady pre postup súdu v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 221 ods. 1

písm. f/ O. s. p. je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci, postup súdu v občianskom súdnom
konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred súdom konať a v konaní uplatňovať procesné práva
priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súd preto nepostupoval svojvoľne,
procesný postup súdu v súlade s ustanoveniami procesnej normy nemožno považovať za odopretieústavného práva účastníkovi konania na spravodlivý súdny proces a popretie ústavou garantovaného
práva každého na verejné prerokovanie veci pred všeobecným nezávislým súdom.

Rovnako je nedôvodný argument, že súd nepoučil účastníkov v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4
O. s. p. pred tým, ako vo veci meritórne rozhodol. Poučenie súdu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.
s. p. (okrem ďalších procesných poučení v zmysle Občianskeho súdneho poriadku) bolo obsiahnuté
v osobitnom poučení pre účastníka konania, ktoré bolo zaslané právnemu zástupcovi žalobcu spolu s
predvolaním na pojednávanie (č. l. 25-26 spisu).

Rovnako nezodpovedá obsahu spisu argument žalobcu, že súd mal vyvodiť adekvátne procesné
následky zo skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril, respektíve nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., a preto mal
súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. Tento argument
žalobcu je taktiež zmätočný, nakoľko po tom, čo súd doručil žalovanej návrh spolu s prílohami, žalovaná

zaslala súdu rozsiahle procesné stanovisko k žalobe a k uplatnenému nároku (č. l. 13-22 spisu).

Rovnako sú už v danom štádiu konania neopodstatnené úvahy žalobcu o nedostatku nestrannosti a
nezaujatosti zákonného sudcu, a to s poukazom na právoplatné uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 15NcC/365/2012-9 zo dňa 11. 10. 2012, ktorého obsah je žalobca povinný rešpektovať.

Odvolací súd potom na základe uvedeného, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a s poukazom
na dôvody a právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu rozsudok
podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. v
spojenísustanovením §224ods.1O.s.p.ažalovanej,akovodvolacomkonaníúspešnémuúčastníkovi
náhradu trov druhostupňového konania nepriznal, nakoľko táto účastníčka si trovy odvolacieho konania
v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 O. s. p. nevyčíslila ani ich nežiadala priznať a odvolací súd tak má
za to, že si trovy odvolacieho konania neuplatňuje.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.